tag:blogger.com,1999:blog-10182902955100716382024-03-15T14:54:51.168+01:00Teorie právaBlog o teorii práva, filosofii práva a věcech souvisejících.Martin Škophttp://www.blogger.com/profile/09914349109799974959noreply@blogger.comBlogger91125tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-14132242394581100362011-09-30T07:58:00.004+02:002011-09-30T08:08:46.241+02:00Projekt všeobecnej mierovej organizácie Jiřího z Poděbrad<a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjprgM6ItCyTs_YuFQggHtsqrLFiv9Q_D3iNDsQIxo2aqVnos4BTNNvhTzOwF9EImUXSCr7t8jVHE2ouSpK18W_cM7ahXF97D7uflgriQ3auouf_vD1-uS6-pPEMpDeN6m0S08bqh_gTY9r/s1600/Ji%25C5%2599%25C3%25AD+z+Pod%25C4%259Bbrad+1458-1471.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 190px; height: 200px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjprgM6ItCyTs_YuFQggHtsqrLFiv9Q_D3iNDsQIxo2aqVnos4BTNNvhTzOwF9EImUXSCr7t8jVHE2ouSpK18W_cM7ahXF97D7uflgriQ3auouf_vD1-uS6-pPEMpDeN6m0S08bqh_gTY9r/s200/Ji%25C5%2599%25C3%25AD+z+Pod%25C4%259Bbrad+1458-1471.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5658029843654024530" /></a><br />V dejinách úsilia o zabezpečenie mieru vo svete má osobitne významné miesto projekt všeobecnej mierovej organizácie, ktorý dal vypracovať český kráľ Jiří z Poděbrad (1420 – 1471). Hoci mu nemožno pripisovať prvenstvo z hľadiska ideových pokusov o vytvorenie štruktúr, ktoré mali zabezpečiť mier a poriadok, bol výnimočný nielen svojím obsahom, ale predovšetkým tým, že bol zastrešený reálnou politickou mocou a o jeho uskutočnení sa v rokoch 1462 – 1464 viedli medzi európskymi štátmi diplomatické rokovania. Bol to prvý návrh, ktorý bol oficiálne predložený diplomatickou cestou.<span class="fullpost"><br /><br />Historickú veľkosť iniciatívy, ktorá vyšla z Čiech a na ktorú pozitívne reagovalo Poľsko, Uhorsko a nakrátko aj Francúzsko a Benátky, môžeme skutočne zhodnotiť až v súčasnosti. Všeobecné tendencie požiadavky uskutočniť zásadný prelom v usporiadaní kresťanskej spoločnosti sa v srdci Európy, v českých krajinách prejavovali špecifickým spôsobom. V 60. rokoch 15. storočia tu dozrievali podmienky na vznik plánu na novú organizáciu kresťanstva (reipublicae christianae). Stredoveká ríša (imperium Romanum) nikdy nebola pre slovanské národy nositeľkou myšlienky mieru, ale skôr naopak, slúžila ako nástroj ich potláčania. Český a ďalšie slovanské národy ohrozovala táto ríša v samej podstate ich existencie už od čias Karola Veľkého. S pápežským univerzalizmom sa český politický život a úsilie o obnovu cirkvi stretlo nedávno predtým v husitskom období. Konflikty, ktoré na základe toho vznikli, sa vyriešili len povrchne a v dobe vzniku projektu kráľa Jiřího sa začali znovu prejavovať.<br /> <br />Bezprostredným podnetom pre návrhy kráľa Jiřího z Poděbrad a jeho poradcov bol spor s pápežskou kúriou na začiatku 60. rokov 15. storočia. Jeho podstata bola v tom, že pápež Pius II. v r. 1462 odvolal dohodu (tzv. kompaktáta), ktorá bola uzatvorená medzi husitskými predstaviteľmi českého štátu a bazilejským koncilom takmer pred 30 rokmi. Zároveň žiadal, aby sa kráľ Jiří tejto dohody verejne zriekol a plne zreštituoval cirkevný majetok a moc katolíckeho kléru českom štáte. <br /><br />Takéto požiadavky boli pre Jiřího z Poděbrad samozrejme neprijateľné, veď išlo o výsledky husitskej reformácie, ktoré vybojovali české vojská proti križiackym výpravám. Na druhej strane, „[v]šak Jiří nechtěl ani zničiti světskou moc papežovu, tím méně chtěl seslabiti jeho moc duchovní. ... Jiří byl husitou tak přísným a poctivým, že ještě neměl ani tušení úplné obecné svobody náboženství; násilně potlačil Tábory, kteří pod žádnou spůsobou již nikdy nechtěli vrátiti se do poslušenství papeže římského; utiskoval české Bratry, jichžto biblický republikanism neshodoval se s biblickou monarchií Husovou; a maje při sobě nejvyšší moc královskou a takovou přízeň národa českého, jakou neměl žádný v těchto vlastech panovník ani před ním ani po něm, stíhaný a prokletý "kacíř" přece osvědčil se ke "katolíkům" spravedlnosti tak ryzou a nestranností tak šlechetnou, že ani nejurputnější osobní a političtí nepřátelé jeho domácí, ani papežové nemohli činiti mu v těch věcech výčitky naprosto žádné.“<br /> <br />Skutočným cieľom pápežskej politiky bola zrejme politická izolácia kráľa "kacírov", čomu sa Jiří snažil okrem iného čeliť práve tým, že predložil svetu svoj projekt, ktorý predstavuje jeden z najzaujímavejších pokusov na odstránenie vojen a zachovanie mieru v kresťanskej Európe. <br /><br /><br /><span style="font-weight:bold;">Dve štádiá vzniku projektu</span><br /><br />Projekt všeobecnej mierovej organizácie podľa všetkého nevznikol naraz. Myšlienka vyzrievala na pražskom dvore pomaly v rokoch 1461 – 1463. Podľa Vaněčka tu možno rozlíšiť dve štádiá:<br /> <br />- V rámci prvého sa počítalo so spojením všetkých alebo aspoň hlavných kresťanských armád v Európe na rozhodujúci úder proti Turkom s cieľom znovudobytia Carihradu; takisto mal byť intenciách tohto plánu založený akýsi medzinárodný súdny dvor (parlament), ktorý by zamedzoval sporom medzi účastníkmi týchto protitureckých akcií. Iniciátorom a propagátorom tohto plánu bol Francúz v službách kráľa Jiřího, Anton Marini z Grenoblu.<br />- Druhé štádium poskytuje priestor k ešte širšej a veľkorysejšej koncepcii. Vzniká projekt všeobecnej mierovej organizácie, pri ktorého rozvíjaní vystupuje do popredia osobnosť kráľa Jiřího z Poděbrad. Nový plán dostáva oficiálnu písomnú podobu a je prepracovaný aj po juristickej stránke, za čo vďačí pravdepodobne nemeckému právnikovi Martinovi Mairovi. <br /> <br />Na podanie takéhoto návrhu bol kráľ Jiří plne oprávnený. Vládol krajinám obnovenej Českej koruny, ktoré hospodársky prosperovali a do značnej miery boli aj vnútorne opäť konsolidované. Stál na čele jednej z najsilnejších branných mocí tých čias, bol úspešným vojvodcom a vystupoval ako sprostredkovateľ (mediator) a rozhodca (arbiter) v sporoch medzi panovníkmi susedných štátov. Hoci bol utrakvistom, pokladali ho za spôsobilého na funkciu označovanú ako "conservator pacis" v oblasti západnej rímskej ríše; prichádzal do úvahy ako možný gubernátor nemeckej ríše, ako pravdepodobný najvyšší veliteľ európskeho ťaženia proti Turkom, a dokonca ako jeden z najvážnejších kandidátov pri voľbe nového rímskeho kráľa, ktorý by vládol vedľa cisára Fridricha III. Bez ohľadu na všetky možné mocenské ambície kráľa Jiřího, ostáva nepochybnou skutočnosť, že iba taká osobnosť, ktorá bola skutočne naklonená myšlienkam mieru a humanity a prístupná novým koncepciám, sa mohla usilovať o presadenie mierového plánu skutočne všeľudského zamerania a trvalého významu. <br /><br /><br /><span style="font-weight:bold;">Charta všeobecnej mierovej organizácie</span><br /><br />Pokiaľ ide o vlastný projekt, v jeho úvode (preambule) sa približujú príčiny, ktoré viedli k jeho vypracovaniu a vytyčujú sa ciele, ktoré sa majú dosiahnuť. Otvorene sa napríklad hovorí o úpadku kresťanstva, ktorý spočíva predovšetkým v nedostatku skutočnej jednoty. Práve táto situácia umožňuje moslimom podrobovať si územia, ktoré boli ešte nedávno kresťanské. Základnou povinnosťou všetkých kresťanských panovníkov je preto starať sa o jednotu, o mier a o spoločnú obranu proti prenikaniu islamu do Európy. To sa malo uskutočniť vytvorením jednotnej organizácie sledujúcej túto víziu.<br /> <br />V tejto súvislosti je zaujímavé, že projekt nepredpokladá feudálnych činiteľov ako zmluvných partnerov, ako bolo v tom období obvyklé, najmä v prípade bežných vnútroštátnych zmlúv o mieri (Landfrieden); ale predpokladá samostatné štáty, ktoré reprezentujú ich panovníci. Uzavretím zmluvy mal vzniknúť vyšší politický útvar, ktorý bol v dovtedajšej politickej praxi neznámy. Trvalý univerzálny mier mal byť zabezpečený autoritou dobrovoľného zväzu (únie, ligy) slobodných, navzájom nezávislých a formálne rovnoprávnych štátov, bez ohľadu na ich vnútornú štruktúru, formu vlády a pod. <br /><br />Ideovými východiskami projektu kráľa Jiřího boli tradičné nábožensko-teologické názory providenciálneho charakteru (osudy sveta riadi boh, nevyspytateľná božia vôľa, a preto prebiehajúce sociálnopolitické zmeny kresťanského sveta a jeho skaza majú príčiny, ktoré sú pre ľudský rozum nepochopiteľné, lebo božie zámery sú preň skryté). V preambule projektu sa vyhlasuje: „Ó běda osude! Běda nestálosti! Jak rychle se mění říše, jak rychle se střídají království, jak rychle upadají vlády! Není ovšem snadné nahlédnouti, jaká je příčina takové změny a zkázy, poněvadž skryty jsou zámery boží.“<br /> <br />Vtedajší úpadok a katastrofálny stav kresťanstva, existencia nekonečných vojen, vzájomných konfliktov, krádeží a vrážd viedli k zamysleniu sa nad príčinami tohto stavu. Autori projektu vyslovili svoje počudovanie, lebo podľa nich sa základné sociálno-ekonomické podmienky v podstate nezmenili (ak, tak k lepšiemu, vzrástla úroveň a vzdelanosť ľudí), a jednako zo „sto sedmnácti království jich zůstalo v lůně křesťanství jen šestnáct“. Pôsobenie sociálno-ekonomických zákonitostí, vzrastanie protirečení medzi novými prvkami spoločenského života a prežívajúcim sociálnopolitickým zriadením a odzrkadlením týchto protirečení vo vedomí ľudí si autori projektu vysvetľovali ako boží trest za "spáchané" hriechy. V projekte sa nastoľuje otázka o príčinách tohto stavu, či „[j]sou to snad četné hříchy, které Bůh chce ztrestati tak, jak čteme ve Starém zákone, že se leckdy stalo? Zdá se nám proto, že je třeba pečlivě uvážiti, aby bylo napraveno, je-li co pochybené, a aby byla zbožnými skutky velebnost boží obměkčena, ježto je zřejmě rozhněvána nějakou nepravostí.“ Už z preambuly pritom vyplýva, že tieto "zbožné skutky" majú mať aktívnu svetskú podobu. Pri viere v Boha totiž nezostáva urobiť nič iné „než přičiniti se, aby mezi křesťany byl nastolen opravdový, spravedlivý a trvalý mír, jednota a láska a aby víra Kristova byla bráněna proti lítému Turku. K tomu totiž jsou nám svěřena království a knížetství, aby vší nám možnou starostlivostí a péčí slaven byl mír, postavení křesťanstva udržováno, války proti nevěřícím šťastně vybojovány a hranice křesťanstva chráněny a rozšiřovány, a o tyto věci mají a musí všichni lidé, všechny národy a všichni králové a knížata s myslí radostnou a ochotnou usilovat.“ <br /><br />Praktický náčrt novej organizácie obsahuje druhá časť, v ktorej sú uvedené okrem všeobecných princípov aj konkrétne návrhy, často vypracované do značných podrobností. Osobitný dôraz sa kládol na dispozície politického a spoločenského charakteru a nezabúdalo sa ani na organizačné či administratívne otázky. <br /><br />Do popredia vystupuje najmä prvých osem článkov (čo je celá tretina projektu), ktoré obsahujú veľmi podrobné predpisy o odstránení vojen, o mierovom urovnávaní sporov medzi štátmi a o trestaní porušovateľov mieru. Z nich možno vyzdvihnúť najmä prvé dva: „Především tedy na čest víry katolické a slovem královským a knížecím prohlašujeme a slibujeme, že si od této hodiny a dne nadále budeme vzájemně prokazovati a zachovávati čisté, pravé a upřímné bratrství, že pro žádné neshody, pro žádné stížnosti anebo pře vzájemně nesáhneme po zbraních, aniž komu naším jménem po nich sáhnouti dovolíme, ale že spíše budeme podporovati podle obsahu a smyslu níže psaných ustanovení jeden druhého proti každému žijícímu člověku, který by nás anebo někoho z nás se pokoušel holým skutkem a bez řádného rozhodnutí nepřátelsky napadnouti. ... Za druhé, že žádný z nás neposkytne pomoc nebo radu, ani se nespolčí proti osobě druhého a že nebudeme sami, aniž přes jiného nebo jiné, nějak strojiti nebezpečí či smrt jeho osobě, aniž se spolčovati s těmi, kteří bezprávné úklady strojiti by chtěli, ale že budeme podle možnosti pečovati o zachování jeho zdraví, života a cti.“ <br /> <br />Články 9 až 11 sú venované organizačnému zabezpečeniu vyrovnávania politických konfliktov bez použitia násilia. Na tomto základe mal byť v rámci svetovej mierovej organizácie zriadený medzinárodný súdny dvor. Táto inštitúcia je tu označovaná ako generale consistorium alebo len iudicium. Názov parlamentum sa tu neobjavuje, hoci v iných článkoch sa možno stretnúť i s týmto termínom. V súvislosti so súdom je v článkoch 9 a 11 predvídaný aj vznik nového práva: „... je třeba podle novodobých obyčejů, zvyklostí a poměrů různých zemí, království a knížectví našich zavésti nová práva, z lůna přírody čerpaná, a na nové zlořády nové léky objeviti, jimiž by ctnostní lidé byli odměňováni a přestupníci kladivy trestů neustále drceni. ... Usnášíme se dále, aby v případě, že nově vzniknou nějaké pře a různice mezi námi králi a knížaty a jinými účastníky naší smlouvy, byl jeden druhému povinen a vázán před soudem naším podle práva odpovídati a s ním spor vésti a zachovávati přitom ustanovení, rozhodnutí a nařízení, jež naši mluvčí a zástupci anebo jejich většina v shromáždění samém, jak výše uvedeno, vydají a ustanoví.“ <br /> <br />Článok 12 upravuje otázku prijímania nových členov do svetovej mierovej organizácie: „Dále také stanovíme, že naše shromáždění má míti úplnou a neomezenou volnost náležitými listinami, vzájemně danými a převzatými, kterékoli křesťanské krále, knížata a magnáty, již zatím nejsou začleněni do této jednoty, do nynějšího našeho míru, jednoty, lásky a bratrství přijímati a jménem naším, jako bychom my sami to činili, se zavazovati, jakož i závazky vzájemného přátelství přijímati, s tím potom dodatkem, že hned poté, co takavé převzetí bude provedeno, samo shromáždění nám to všem oznámí, abychom s přijatými k nám byli s to a mohli jednati s bratrskou láskou, jak se sluší.“ <br /><br />Články 13 až 15 sú venované vtedy aktuálnej obrane proti expanzii Turkov a organizačnému a materiálnemu zabezpečeniu tejto obrany. <br /> <br />Z hľadiska dejín organizačných foriem ľudskej spoločnosti má najväčší význam posledných osem článkov projektu (16 až 23), najmä vyvážená konštitúcia rešpektujúca na jednej strane suverenitu jednotlivých štátov a na strane druhej umožňujúca vytváranie ich spoločnej vôle k cieľom vytýčeným v predchádzajúcich článkoch. <br /><br />V článku 16 sa navrhuje ustanovenie svetovej mierovej organizácie za účasti delegátov vybavených za týmto účelom od jednotlivých vlád špeciálnou plnou mocou. Je pritom zrejmé, že sa tu nemalo jednať o svetový štát, ale o medzinárodnú organizáciu na základe multilaterálnej zmluvy, ktorá mala vzniknúť medzi zvrchovanými a navzájom rovnými štátmi. Podľa návrhu mala byť organizácia korporáciou s týmito hlavnými orgánmi: valné zhromaždenie delegátov (congregatio), rada panovníkov (consilium), medzinárodný súd a úradnícky aparát, ktorý nie je na tomto mieste jednotne označený (výslovne sú spomenutí syndikus, fiškál, pokladňa a archív). Znak a pečať sú predvídané ako samozrejmé atribúty organizácie. <br /> <br />V zostávajúcich článkoch 17 až 23 je upravená hlasovacia procedúra a otázka príspevkov na spoločné výdavky. Zaujímavým je článok 21, kde sa očakáva od pápeža pomoc pri mobilizácii cirkevných finančných zdrojov a pri zabezpečovaní mieru medzi kresťanmi vzhľadom na vojnu s Turkami (čo mohlo pôsobiť aj ako provokácia, keďže pápež nemal v zmysle zmluvy disponovať výraznejšou politickou rozhodovacou mocou v rámci organizácie).<br /><br />Autori projektu neobmedzujú obdobie jeho platnosti, ale naopak, uvažujú o jeho trvalej a neobmedzenej platnosti a jeho záväzky majú platiť nielen pre jeho tvorcov a súčasníkov, ale aj pre ich nasledovníkov a na večné časy („...vytvořit takový svaz spojenectví, míru, bratrství a svornosti, jenž by pro úctu k Bohu a pro zachování víry neotřesitelně trval a jenž by pro nás, dědice a budoucí naše nástupce po věčné časy trval ve formě, jak dále následuje“). <br /><br /><br /><span style="font-weight:bold;">Rokovania o projekte a ich nezdar</span><br /><br />Rokovania o projekte viedol v zime 1462 – 1463 jeden z jeho autorov Anton Marini. Počas týchto ciest po Európe sa snažil pripraviť na jednotlivých dvoroch pôdu pre akceptáciu širšieho plánu mierovej organizácie. Poslanie Mariniho pri týchto diplomatických rokovaniach bolo značne delikátne už len s ohľadom na to, čo mal mierový projekt znamenať pre pápežskú stolicu. Preto musel súčasne získavať súhlas špeciálne s myšlienkou všeobecnej zmluvy navrhovanej kráľom Jiřím a zároveň čo najmenej hovoriť o nadštátnom útvare, ktorý by takto vznikol, a o jeho bližšej organizácii. Nesmel predčasne prezradiť príliš mnoho, lebo si sám musel byť až príliš dobre vedomý toho, že pápežská stolica len čaká na príležitosť, aby mohla Jiřího obviniť z prípravy plánov, ktoré mali kacírsky ráz. <br /><br />V strednej Európe sa podmienky pre takýto veľký projekt zdali byť v tejto dobe priaznivé. Kráľ Jiří má priateľské vzťahy s cisárom a nemecké kniežatá sa na neho ako na českého kráľa obracajú so žiadosťami o mierové vyriešenie rozporov medzi nimi. Medzi Českým a Poľským kráľovstvom panovali veľmi srdečné vzťahy a vzťahy s Uhorskom boli uspokojivé. <br /><br />Konečné rokovania o projekte sa mali uskutočniť 26. februára 1464, keď sa podľa pôvodných plánov českého dvora mal v Bazileji zísť zjazd kresťanských panovníkov, aby založil všeobecnú mierovú organizáciu. Medzi Jiřím a poľským kráľom Kazimírom bola docielená dohoda o postupe v tejto záležitosti, český dvor však pokladal za nevyhnutné, aby bol projekt podporený ešte tretím navrhovateľom, ktorým mal byť Matej Korvín. Z predchádzajúcich rokovaní sa dalo usudzovať, že uhorský dvor bude súhlasiť s plánom protitureckej ligy, ako bola pôvodne navrhovaná Marinim, a že by najmä privítal zorganizovanie veľkého vojenského úderu proti islamu smerom na Balkán. V novom projekte kráľa Jiřího však práve tieto body ustupovali do pozadia v prospech iných, ktoré boli v danej medzinárodnej situácii pre uhorské kráľovstvo oveľa menej atraktívne. <br /> <br />Na rokovania do Budína prišiel Anton Marini len niekoľko týždňov po tom, čo po nešťastnom pôrode zomrela mladá manželka kráľa Mateja Korvína Kunhuta, zároveň dcéra kráľa Jiřího, ktorá predstavovala významné osobné puto medzi oboma panovníkmi. A tak priebeh Mariniho akcie naozaj nebol najpriaznivejší. Hoci zrejme dodržal inštrukcie kráľa Jiřího, aby z veľkého projektu prezradil čo najmenej, pápežská strana bola v Uhorsku zrejme príliš silná a to malo vplyv aj na odpoveď, ktorú dala v apríli 1464 Marinimu celá kráľovská rada: v nej sa českému kráľovi vytýka, že uhorský kráľovský dvor nebol o tak závažnej veci informovaný včas a úplne. Celkovo však kráľ Matej predložené návrhy principiálne nezamietol, dokonca pochválil ich ušľachtilú tendenciu a vyhradil si právo informovať o nich svojich spojencov proti Turkom – Benátčanov a najmä pápeža a cisára. Okrem toho udelil Marinimu plnú moc, aby aj v jeho mene oslovil francúzskeho kráľa Ľudovíta XI. s prianím zorganizovať všeobecný zjazd kresťanských panovníkov. <br /> <br />Dňa 16. mája 1464 opustila Prahu skupina na čele s veľmožom Albrechtom Kostkom z Postupíc a Antonom Marinim, ktorá mala dopraviť francúzskemu kráľovi posolstvo českého, poľského a uhorského kráľa obsahujúce žiadosť o zvolanie zjazdu kresťanských panovníkov. Ľudovít XI. posolstvo prijal za prítomnosti celej jeho rady dňa 30. júna, následne požiadal o odklad na rozhodnutie. Toto využila pápežská strana pri dvore na to, aby prijatie návrhu na zvolanie zjazdu kresťanských panovníkov znemožnila. Dostalo sa jej v tom podpory od i z Čiech, odkiaľ odporcovia kráľa Jiřího poslali francúzskemu kráľovi listy, v ktorých ho varovali pred Jiřím ako kacírom. Ľudovít XI. síce potreboval pre svoju politiku proti mocným francúzskym feudálom spojencov, ale na druhej strane sa obával, že by tesné a otvorené spojenectvo s Jiřím pobúrilo proti nemu pápeža a francúzskych prelátov, ktorí by mohli otvorene prejsť na protikráľovskú stranu. <br /> <br />Dňa 15. júla konečne došlo k ďalšiemu slávnostnému vypočutiu hlavných členov posolstva pred kráľom a jeho radou. O tom, že by sa tu hovorilo o návrhoch predložených 30. júna, nevieme nič. Bolo zrejmé, že rokovať o nich je zbytočné. Kráľ Ľudovít sa tu rozhodol ihneď uzatvoriť s českým kráľom priateľskú zmluvu, s poukazom na to, že sa jedná o obnovenie starých zmlúv. Minimálny program posolstva tak bol naplnený, program maximálny stroskotal. Posolstvo sa dalo na spiatočnú cestu a ku kráľovi Jiřímu dorazilo v polovici septembra 1464. <br /><br /><br /><span style="font-weight:bold;">Záver</span><br /><br />Projekt všeobecnej mierovej organizácie Jiřího z Poděbrad bol výnimočným produktom myslenia svojej doby. Jeho podstatné črty možno označiť dokonca až za renesančné, a to so všetkou pregnantnosťou i so všetkou neurčitosťou tohto výrazu. To z čoho vychádza, nie je už viera v súbor základných poučiek, ktoré cirkev predkladala veriacim, ale viera vo všemocnosť ľudského rozumu, oslobodzujúceho sa z pút stredovekej scholastiky a prikláňajúcemu sa k prírode a jej poriadku, ktorý je však ešte stále z veľkej diaľky vedený nevyspytateľnou božou vôľou. Prejavuje odvahu k veľkým plánom, humánnu pozornosť venovanú mierovému životu človeka, dôveru v racionálne riešenie tých najzložitejších spoločenských problémov, akými dodnes zostali problémy vojny, mieru, odzbrojenia a medzinárodnej bezpečnosti. <br /><br />V projekte je uvedená charakteristika mieru, jeho vymedzenie ako skutočného, čistého a pevného mieru. Mimoriadne sa tu zdôrazňuje vzájomný vzťah medzi mierom a spravodlivosťou a podmienenosť mieru spravodlivosťou. Tomuto problému je venovaná predovšetkým úvodná časť článku 9, kde sa hovorí: „Protože však mírové snahy (kult míru, péče o mír) nejsou myslitelné bez spravedlnosti a spravedlnost bez nich, protože ze spravedlnosti se mír rodí a je zachováván, a protože my a poddaní naši nemůžeme bez spravedlnosti v míru setrvávat, proto spojujeme spravedlnost s věcí míru.“ Adekvátne chápanie tohto výroku závisí od toho, aká náplň sa dáva pojmu "iustitia". Autori projektu chápali spravodlivosť ako realizáciu práva, nápravu skutočnosti, s ktorou neboli spokojní. Pojem spravodlivosti má veľký význam v sociálnopolitickom vedomí ľudstva dodnes, lebo v tomto pojme sa jestvujúci, alebo nejestvujúci stav charakterizuje ako niečo žiaduce, čo zodpovedá podstate a právam človeka, a v opačnom prípade – nespravodlivosť – ako stav, ktorý im protirečí. <br /><br />Poňatie spravodlivosti má úzky vzťah aj k charakteristike vojen, ktoré sa na základe tohto hľadiska označujú ako "spravodlivé", alebo "nespravodlivé". Podľa projektu sa spravodlivé použitie ozbrojených síl v medzinárodných konfliktoch podmieňuje riadnym (právoplatným) rozhodnutím zmluvných strán organizácie podľa ustanoveného rokovacieho poriadku. Tak projekt obmedzuje plnenie vonkajšej funkcie jednotlivých zmluvných štátov, a tým aj ich suverenitu, pravda, predovšetkým z hľadiska zachovania či obnovenia mierového stavu medzi štátmi. Z hľadiska vtedajšej medzinárodnej situácie sa to zdalo nevyhnutným, pretože vojny v druhej polovici 15. storočia boli na dennom poriadku. Išlo nielen o vojny medzi štátmi, ale aj pre stredovek charakteristické ozbrojené zrážky (akési súkromné vojny), ktoré medzi sebou viedli jednotliví držitelia feudálnej moci (či už svetskej alebo cirkevnej), a to buď vnútri toho istého štátneho útvaru, alebo ktoré vznikali medzi feudálnymi kniežatami, patriacimi do rozličných štátnych celkov či zväzkov. V takejto situácii bol pokus o mierové riešenie nevyhnutný. <br /><br />Mierový projekt kráľa Jiřího, ktorý sa stal prvým pokusom o utvorenie medzištátnej mierovej organizácie, nepochybne súvisel s doznievajúcim husitským revolučným hnutím, s jeho tradíciami zodpovednosti za osud celého sveta, starostlivosťou o blaho celého ľudstva a zároveň boja proti cisárskemu a pápežskému univerzalizmu. Súčasne čerpal z humanitných prúdov renesančného myslenia, ktoré už prejavovalo dôveru schopnostiam ľudského rozumu a vyvodzovalo z nej právo nájsť racionálne riešenie pálčivých problémov svojej doby – predovšetkým skoncovať s ustavičnými vojnami, konfliktami a rozbrojmi a priblížiť obdobie trvalého a spravodlivého mieru. Na realizáciu projektov a zmlúv bolo však potrebné, aby dozreli iné podmienky ekonomicko-politického a duchovného charakteru. Ich zárodky sa začínajú objavovať v epoche renesancie. </span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com94tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-75481073459352144072011-09-20T13:58:00.004+02:002011-09-20T14:09:16.423+02:00Ku genéze a obsahu tzv. norimberských zákonov<a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgn6rtAocGTIm2aFLk-YcrANT6JUtzzn1N9ht8PVpUj25MDGON5B-KpahQ1YyVrKJZAHdv_Hi81yeiKQZa12izWvETZgPCvuGVW9O6L0KpLyrkGv5Knj8aHiWWPhot9c2LKbFjE4ZuV6_sx/s1600/800px-Nuremberg_laws.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 140px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgn6rtAocGTIm2aFLk-YcrANT6JUtzzn1N9ht8PVpUj25MDGON5B-KpahQ1YyVrKJZAHdv_Hi81yeiKQZa12izWvETZgPCvuGVW9O6L0KpLyrkGv5Knj8aHiWWPhot9c2LKbFjE4ZuV6_sx/s200/800px-Nuremberg_laws.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5654412126788772402" /></a><br />Nachádzame sa na časovej osi v polovici 30. rokov 20. storočia, kde už máme za sebou udalosti ako vymenovanie Adolfa Hitlera za ríšskeho kancelára, požiar v Ríšskom sneme 27. a 28. februára 1933, následné zrušenie ústavou zaručených slobôd (Verordnung des Reichspräsidenten zum Schutz von Volk und Staat) a voľby z 5. marca 1933, ktoré priniesli NSDAP po anulovaní mandátov komunistickej strany absolútnu väčšinu v Ríšskom sneme. V tejto situácii predložil Hitler Ríšskemu snemu na prerokovanie splnomocňovací zákon (Gesetz zur Behebung der Not von Volk und Reich, RGBl. I, 1933, s. 141), ktorým sa vláde (a tým vlastne NSDAP) prepožičiavala plná zákonodarná moc vrátane možnosti odchýliť sa od ústavy. Zákon bol schválený s pomocou hlasov stredových strán 24. marca 1933. K úplnému odstráneniu demokratického zriadenia došlo v júli 1933, keď boli zakázané všetky politické strany okrem NSDAP. <span class="fullpost"><br /><br />Nový režim priniesol so sebou množstvo obmedzujúcich a diskriminačných opatrení vo vzťahu k Židom. Od 1. apríla 1933 bol nariadený bojkot namierený proti židovským obchodom, bankám, lekárom a advokátom. 7. apríla 1933 bol prijatý zákon na obnovu úradníckeho povolania (Gesetz zur Wiederherstellung des Berufsbeamtentums, RGBl. I, 1933, s. 175), ktorým sa mala dosiahnuť „rasová očista“ štátneho aparátu (tak ako bola avizovaná v bode 6 straníckeho programu NSDAP). <br /><br />Nemecká verejnosť k týmto krokom väčšinou nezaujala žiadne stanovisko. Nacisti sa tak chopili príležitosti na ďalšie zosilňovanie protižidovského tlaku. Na to, aby mohli realizovať svoje antisemitské zámery v plnej miere, bolo nevyhnutné definovať, kto je Židom. Regionálni vládni úradníci a Gestapo opakovane žiadali vydanie príslušných usmernení, ktoré by obsahovali jednoznačné stanovisko. Na druhej strane, opatrenia zavedené od začiatku apríla vyvolávali protesty židovských organizácií. Dochádzalo k roztržkám medzi straníckymi aktivistami a štátnym aparátom, vyvolanými okrem iného tiež chýbajúcou jasnou politikou. Aj verejnosť žiadala jednoznačnú a verejnú definíciu oficiálneho postoja k židovskej otázke.<br /><br />V správe Gestapa z jari roku 1935 sa hovorí, že radoví členovia NSDAP majú záujem na riešení židovskej otázky a vláda by to mala reflektovať. Nasledujúca vlna útokov, vandalizmu a bojkot starých členov strany (Alte Kämpfer) a členov SA proti nemeckým Židom na jar a v lete roku 1935 boli oveľa násilnejšie ako antisemitská kampaň v predchádzajúcich dvoch rokoch. Opísaná situácia nahrávala do karát Hitlerovi, keďže dávala jeho predstavám punc legitímnosti. <br /><br />Proti antisemitským útokom zo strany starých členov NSDAP a členov SA vystúpil minister hospodárstva Hjalmar Schacht s tým, že takéto správanie bráni jeho politike rozvoja nemeckého hospodárstva. Schacht veril, že Židia majú určité podnikateľské zručnosti, ktoré by mohli byť využité pri ďalšom ekonomickom rozvoji Nemeckej ríše. V jeho prípade tak nemožno hovoriť o morálnom odsúdení protižidovských útokov, skôr mu išlo o poukázanie na potrebu prijatia príslušnej legislatívy. Hitler po sťažnostiach od Schachta a správach o nesúhlase verejnosti s vlnou antisemitského násilia prikázal 8. augusta 1935 zastaviť individuálne akcie proti nemeckým Židom. 20. augusta 1935 sa konala konferencia ministrov, na ktorej boli diskutované negatívne ekonomické dopady akcií členov strany proti Židom. Hitler tu vystúpil s názorom, že útoky ustanú, ak vláda pevne sformuluje východiská protižidovskej politiky. <br /><br />K naplneniu tohto predsavzatia malo dôjsť počas 7. straníckeho zjazdu NSDAP (Reichsparteitag der Freiheit), konajúceho sa v dňoch 10. – 16. septembra 1935. Na tomto podujatí chceli nacisti osláviť vypovedanie piatej časti Versailleskej mierovej zmluvy týkajúcej sa odzbrojenia Nemecka. Okrem toho sa plánovalo, že Ríšsky snem prijme zákon o ríšskej vlajke (Reichsflaggengesetz). Uvedený zákonodarný akt mal byť Hitlerovou odpoveďou na tzv. brémsky incident z 26. júla 1935 v New Yorku, počas ktorého skupina protinacistických demonštrantov zničila vlajku nacistickej strany provokatívne vyvesenú na zaoceánskom parníku SS Bremen kotviacom na rieke Hudson. Keď nemecký konzul reagoval na toto konanie protestnou nótou, americkí predstavitelia odpovedali, že bol poškodený len symbol politickej strany a nie nemecká národná vlajka. <br /><br />Hitler hodlal v rámci svojho hlavného prejavu na zjazde vyjadriť podporu blížiacej sa talianskej agresii proti Etiópii. Na poslednú chvíľu si to však pod vplyvom prehovárania ministra zahraničia von Neuratha rozmyslel (ten považoval takéto vystúpenie za príliš provokatívne pre verejnú mienku v zahraničí a navyše v rozpore s dovtedajšími Hitlerovými „mierovými prejavmi“). A tak bolo akútne potrebné nájsť inú programovú náplň historického zasadnutia Ríšskeho snemu v Norimbergu (išlo o prvé zasadnutie v tomto meste od roku 1543 a Hitler naň pozval všetkých starších zahraničných diplomatov z Berlína, aby si vypočuli jeho názory na zahraničnú politiku). <br /><br />Dňa 12. septembra 1935, dva dni po začiatku zjazdu strany, oznámil predseda Ríšskej asociácie lekárov Gerhard Wagner prekvapivú správu, že nacistická vláda čoskoro predstaví „zákon na ochranu nemeckej krvi“ (Gesetz zum Schutze des deutschen Blutes), aby sa v budúcnosti zabránilo uzatváraniu zmiešaných manželstiev medzi Židmi a „Árijcami“. Hitler dal 13. septembra s okamžitou platnosťou povolať do Norimbergu úradníkov, ktorí mali vypracovať príslušný návrh: Bernharda Lösenera, Franza Albrechta Medicusa a ďalších. <br /><br />Keďže zákon mal byť schválený Ríšskym snemom 15. septembra, celá prípravná fáza pôsobila skôr ako náhlivá improvizácia. Jedinou straníckou požiadavkou (sformulovanou Wagnerom) bolo, aby boli do úpravy zahrnutí aj potomkovia Židov a aby sa na jej základe buď zrušili už existujúce zmiešané manželstvá, alebo sa ustanovilo, že s árijskými partnermi Židov sa bude nakladať ako so Židmi samotnými. <br />Až okolo polnoci zo 14. na 15. septembra sa úradníci dozvedeli Hitlerove nové požiadavky – vypracovať 4 rôzne prísne varianty zákona na ochranu nemeckej krvi a okrem toho vypracovať návrh zákona o ríšskom občianstve (Reichsbürgergesetz). <br /><br />Napriek tomu, že Hitler nadránom odsúhlasil návrh zákona o ríšskom občianstve (napísaný asi za jednu hodinu), nebolo isté, ku ktorému variantu sa prikloní v prípade zákona na ochranu nemeckej krvi. Nakoniec sa rozhodol pre najmiernejší – lenže v ňom chýbala kľúčová veta vymedzujúca personálnu pôsobnosť zákona len na úplných Židov. Hitler túto vetu vlastnoručne vyškrtol, avšak nariadil, aby bola pre účely publikácie Nemeckou tlačovou agentúrou (DPA) v zákone zahrnutá. Faksimile norimberských rasových zákonov, zverejnené po ich slávnostnom vyhlásení v straníckych novinách Völkischer Beobachter, vetu určujúcu personálnu pôsobnosť zákona iba na úplných Židov neobsahovalo. <br /><br /><br /><br /><span style="font-weight:bold;">Zákon o ríšskom občianstve</span><br /><br />Zákon o ríšskom občianstve stanovil, že občanom Ríše môže byť len Nemec, alebo človek s príbuznou krvou. V podstate sa tu jedná o implementáciu bodu 4 straníckeho programu NSDAP z roku 1920 („Štátnym občanom môže byť len ten, kto je súkmeňovec (Volksgenosse). Súkmeňovcom môže byť len ten, kto má nemeckú krv, bez ohľadu na vyznanie. Žid preto nemôže byť súkmeňovec. ...“). Pre nemeckých Židov znamenalo prijatie tohto zákona stratu politických práv: stali sa z nich Staatsangehörige (štátni príslušníci). Na rozdiel od toho boli Nemci, majúci tzv. árijský pôvod, označení ako Reichsbürger (ríšski občania). <br /><br />Ustanovenia zákona o ríšskom občianstve boli do roku 1943 bližšie špecifikované a doplnené celkovo trinástimi vykonávacími nariadeniami systematicky zbavujúcimi Židov všetkých občianskych práv. Už o necelé dva mesiace od prijatia zákona (14. novembra 1935) bolo vydané prvé z týchto vykonávacích nariadení, ktoré presne stanovilo, kto je považovaný za Žida alebo miešanca (RGBl. I., 1935, s. 1333). Na jeho základe museli dotknuté osoby vyplniť predpísaný dotazník o pôvode ich rodičov a prarodičov a správnosť týchto údajov doložiť príslušnými dokumentmi. <br /><br />Za Žida v zmysle tejto právnej úpravy bola považovaná osoba, ktorá mala buď troch alebo štyroch židovských prarodičov. Osoba, ktorá mala dvoch židovských prarodičov, bola považovaná buď za Žida, alebo za miešanca v prvom stupni. Za Žida bola považovaná, ak:<br /><br />a) bola členom židovskej náboženskej komunity 14. novembra 1935 alebo sa stala členom neskôr (počas doby účinnosti právnej úpravy); alebo<br />b) bola zosobášená so Židom 14. novembra 1935 alebo sa so Židom zosobášila neskôr (počas doby účinnosti právnej úpravy); alebo<br />c) jej rodičia boli zosobášení 30. septembra 1935 alebo sa zosobášili neskôr (počas doby účinnosti právnej úpravy), a jeden z jej rodičov je Žid; alebo<br />d) sa narodila z manželstva po 31. júli 1936 a jeden z jej rodičov bol Žid. <br /><br />Ak takáto osoba nebola na základe uvedených štyroch kritérií klasifikovaná ako Žid, považovala sa za miešanca prvého stupňa (ak mala dvoch židovských prarodičov). Osoba, ktorá mala iba jedného židovského prarodiča, sa považovala za miešanca druhého stupňa. <br /><br />Z uvedeného je zrejmé, že určovanie židovskej príslušnosti nebolo vôbec jednoduché. Na zistenie toho, či boli niekoho prarodičia Židia, bolo potrebné identifikovať osobný status prastarých rodičov. Realizácia takéhoto skúmania bola prakticky ťažko dosiahnuteľná, preto sa automaticky predpokladalo, že prarodičia boli Židia, ak patrili do židovskej náboženskej komunity. Inak povedané, prarodič „s nemeckou krvou“, ktorý uzavrel manželstvo so Židom a prijal židovské náboženstvo, bol pri určovaní príslušnosti svojho potomka v druhej generácii považovaný za Žida. <br /><br />Prvé vykonávacie nariadenie k zákonu o ríšskom občianstve zároveň stanovilo, že Žid nesmie zastávať žiadny verejný úrad a židovskí úradníci boli penzionovaní k 31. decembru 1935. Židovským úradníkom, ktorí bojovali na fronte v prvej svetovej vojne, boli síce priznané plné služobné výhody až do dosiahnutia veku potrebného na odchod do dôchodku, tieto však boli skrátené a neskôr úplne zrušené (pozri 7. vykonávacie nariadenie k zákonu o ríšskom občianstve z 5. decembra 1938 – RGBl. I., 1938, s. 1751). <br /><br />Na základe štvrtého vykonávacieho nariadenia z 25. júla 1938 bola židovským lekárom s účinnosťou ku 30. septembru 1938 odňatá licencia na vykonávanie lekárskej praxe. Z celkového počtu 3 152 ešte praktizujúcich lekárov dostalo 709 odvolateľnú výnimku na prácu zdravotníka pre židovských pacientov. <br /><br />Piate vykonávacie nariadenie znamenalo definitívny koniec služieb poskytovaných židovskými advokátmi (toto právo bolo už predtým obmedzené podľa zákona o povolení vykonávať advokáciu z roku 1933) s účinnosťou k 30. novembru 1938. Na základe osobitného povolenia mohlo zo zvyšných 1 753 advokátov 172 vykonávať konzultačnú činnosť pre židovských klientov. <br /><br />Na základe desiateho vykonávacieho nariadenia zo 4. júla 1939 (RGBl. I, 1939, s. 1097) bolo založené „Ríšske združenie Židov v Nemecku“ („Reichsvereinigung der Juden in Deutschland“), ktoré fungovalo ako predĺžená ruka Ríšskeho bezpečnostného úradu (Reichssicherheitshauptamt) a neskôr neslávne spolupôsobilo pri uskutočňovaní deportácií.<br /><br />Jedenáste vykonávacie nariadenie k zákonu o ríšskom občianstve z 24. novembra 1941 (RGBl. I, 1941, s. 772) ustanovovalo, že Židom, ktorí emigrovali do cudziny, má byť odňatá štátna príslušnosť a majetok. Zrejmým zámerom tejto úpravy bolo previesť zvyšný majetok deportovaných Židov bez akéhokoľvek ďalšieho rozhodnutia na Ríšu. Keďže značné množstvo deportácií sa uskutočnilo na teritórium Generálneho guvernátu (Poľsko), Východného ríšskeho komisariátu (Reichskommissariat Ostland) alebo Ríšskeho komisariátu Ukrajina (Reichskommissariat Ukraine), ktoré neboli podľa ríšskeho práva považované za cudzinu, obežník ministra vnútra z 3. decembra 1941 stanovil, že tieto územia sú „pre účely jedenásteho nariadenia“ klasifikované ako cudzina. <br /><br />Trináste vykonávacie nariadenie k zákonu o ríšskom občianstve z 1. júla 1943 (RGBl. I, 1943, s. 372) zbavilo Židov prístupu k súdom. Trestnú činnosť Židov sankcionovala polícia a po smrti Žida prepadol majetok v zmysle nariadenia v prospech Ríše.<br />Zákon o ríšskom občianstve spolu so svojimi vykonávacími nariadeniami boli napokon zrušené zákonom Kontrolnej rady č. 1 z 20. septembra 1945.<br /><br /><br /><br /><span style="font-weight:bold;">Zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti <br /></span> <br />Pokiaľ hovoríme o zákone na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti, je v tejto súvislosti potrebné objasniť pojem „Rassenschande“. Uvedený nacistický termín vyjadroval odsúdenie sexuálnych vzťahov medzi Árijcami a Židmi. Tie boli na základe zákona na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti zakázané. Rovnako boli zakázané aj sobáše medzi Židmi a Árijcami. Porušenie uvedených zákazov bolo trestané väzením alebo nútenými prácami.<br /><br />V tejto súvislosti bolo kuriózne, že zákaz sexuálnych vzťahov medzi Árijcami a Židmi sa vzťahoval len na mužov. Dané určenie býva často pripisované Hitlerovi osobne. Zodpovedá totiž jeho obrazu ženy ako sexuálne nezrelej. Na základe Hitlerovho želania tak bolo 16. februára 1940 vydané nariadenie, podľa ktorého mala žena napriek svojmu konaniu zostať beztrestnou. Wilhelm Stuckart a Hans Globke vo svojom Komentári k rasovým zákonom uvádzajú čisto praktické zdôvodnenie: na usvedčenie zločinca bolo potrebné získať svedectvo dotknutej ženy, a táto mala vzhľadom na svoju beztrestnosť právo nevypovedať. <br /><br />§ 3 zákona na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti zakazoval Židom zamestnávať nemecké slúžky staršie ako 45 rokov. Za porušenie tohto zákazu hrozilo väzenie až do výšky jedného roka a peňažná pokuta, alebo jeden z týchto trestov.<br /><br />Krátko po schválení zákona na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti bolo k nemu vydané prvé vykonávacie nariadenie (RGBl. I, 1935, s. 1334), na základe ktorého mohli miešanci prvého stupňa uzavrieť manželstvo s Nemcom alebo s miešancom druhého stupňa len na základe výslovného povolenia. Takéto žiadosti však zostali väčšinou neúspešné a po roku 1942 „v čase trvania vojny“ sa ani neakceptovali. <br /><br />Na rozdiel od toho uzatváranie manželstiev medzi Nemcami a miešancami druhého stupňa bolo dovolené. Zdôvodňovalo sa to pomýlenou tézou, že sa tým umožní ochrana „rasovo vzácnej árijskej krvi“, kým malý podiel židovskej krvi sa v priebehu generácií stratí. V zmysle § 6 vykonávacieho nariadenia sa rozšíril zákaz manželstva na všetkých, ktorí by ohrozovali „čistotu nemeckej krvi.“ Do tejto skupiny patrili podľa internej interpretácie „cigáni, černosi a ich parchanti“. <br /><br />Zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti bol spolu so svojimi vykonávacími nariadeniami zrušený, podobne ako zákon o ríšskom občianstve, zákonom Kontrolnej rady č. 1 z 20. septembra 1945.<br /> <br /><br /><br /><span style="font-weight:bold;">Záver</span><br /><br />Antisemitizmus sa ako oficiálna vládna politika v Nemecku presadil ešte pred prijatím dvoch norimberských rasových zákonov (stalo sa tak zákonom na obnovu úradníckeho povolania zo 7. apríla 1933). Uvedené zákony – zákon o ríšskom občianstve a zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti – boli zostavené veľmi narýchlo a tak pochopiteľne neriešili viacero otázok. V priebehu nasledujúcich rokov bolo preto prijatých množstvo vykonávacích nariadení a ďalších právnych predpisov, ktoré otvorili priestor pre realizáciu protižidovskej politiky, ktorá mala vyvrcholiť systematickou genocídou Židov v Európe (Endlösung der Judenfrage). </span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com248tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-47966741202805180522011-09-02T16:47:00.006+02:002011-09-02T17:59:52.782+02:00Je Slovensko multikultúrny štát?<a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjDOOsRTPv9ICvXHZhqtLI5dgOzEQjiKsucrkgWwIJPaK5mpP1UfXTWZRtc6ycp2KZ7soQCI6pZDheY4eYDESfiYoELx5k9KZgHPvtZChxnx1GnTTaonTAsyhaF6I-74EK7UoA8X4aYfjCB/s1600/1269617473NX9F43.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 96px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjDOOsRTPv9ICvXHZhqtLI5dgOzEQjiKsucrkgWwIJPaK5mpP1UfXTWZRtc6ycp2KZ7soQCI6pZDheY4eYDESfiYoELx5k9KZgHPvtZChxnx1GnTTaonTAsyhaF6I-74EK7UoA8X4aYfjCB/s200/1269617473NX9F43.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5647778583181332018" /></a>
<br />Minister vnútra Slovenskej republiky na <a href = "http://www.webnoviny.sk/slovensko/podmienkou-migracie-je-podla-lipsica/398311-clanok.html">nedávnej tlačovej konferencii</a> konanej v súvislosti so schválením <a href = "http://www.rokovania.sk/File.aspx/ViewDocumentHtml/Mater-Dokum-137189?prefixFile=m_">aktualizácie Migračnej politiky Slovenskej republiky</a> s výhľadom do roku 2020 vládou Slovenskej republiky vyhlásil (podobne ako nedávno Angela Merkelová), že projekt multikulturalizmu, postavený na báze uznania osobitostí kultúrnej identity jednotlivcov a skupín zlyhal.<span class="fullpost">
<br />
<br />Podľa môjho názoru túto tézu nemožno brať ako hotový fakt (a ani tvrdiť, že multikulturalizmus zlyhal len na základe toho, že viaceré štáty západnej Európy majú problémy s integráciou moslimov do svojej spoločnosti). Skôr naopak sa dá konštatovať, že multikulturalizmus je každodennou skutočnosťou vo viac alebo menej „úspešnej“ verzii (rozumej tak z hľadiska garantovaných práv pre kultúrne menšiny ako aj ich praktickej realizácie) v každom štáte Európskej únie. V rámci všetkých krajín tohto civilizačného okruhu existujú migračné pohyby a tí, čo prichádzajú, boli socializovaní podľa viac či menej odlišných kultúrnych vzorcov. Záleží potom už len na tom, ako má tá-ktorá krajina nastavenú migračnú politiku a ako sa stavia ku kultúrnym rozdielom.
<br />
<br />Slovensko nie je v tomto smere žiadnou výnimkou, máme tu menej liberálny model multikulturalizmu, kde popri majoritnej spoločnosti existuje slovami ministra vnútra Daniela Lipšica (z uvedeného komuniké) „dosť segregovaných osád“ (čím mal na mysli zrejme rómske osady). Avšak to, že sa nedarí riešiť problémy, ktoré s rómskou menšinou súvisia, nemá žiadne implikácie pre hľadisko jestvovania multikultúrnej spoločnosti:
<br />
<br />Údaje zo <a href = "http://portal.statistics.sk/showdoc.do?docid=31413">Štatistického úradu Slovenskej republiky</a> hovoria, že ku koncu roka 2009 bolo na území Slovenskej republiky celkom 62 882 cudzincov so zákonným (registrovaným) pobytom, z toho bolo 38 717 občanov krajín EÚ 27 (61,6 %). Dlhodobo najvyšší počet cudzincov z krajín EÚ tvoria migranti zo susedných štátov – z Českej republiky (8 346), z Poľska (5 369), Maďarska (4 602), Nemecka (4 038) a Rakúska (2 064). Od vstupu Rumunska do Európskej únie sa zvýšil aj počet týchto občanov s obvyklým pobytom na území SR na 5 424 osôb. Občania tretích krajín sa podieľali na celkovom počte cudzincov 38,4 %, čo bolo 24 165 osôb. Najvyšší počet občanov tretích krajín pochádzal z Ukrajiny (5 907), Srbska (3 335), Vietnamu (2 344), Ruskej federácie (2 042), Číny (1 718), Kórejskej republiky (1 689), Spojených štátov (1 007), Macedónska (421), Chorvátska (412) a Nórska (356). Z hľadiska demografických štruktúr cudzincov s obvyklým pobytom na území SR podľa pohlavia prevládali muži, tvorili 64,4 %. Z hľadiska veku najvyšší počet cudzincov bol vo vekovej kategórii 35 - 64 ročných, z čoho možno predpokladať, že ide hlavne o pracovnú migráciu.
<br />
<br />Okrem toho nesmieme zabúdať, že <a href = "http://www.infostat.sk/new_web/sk/index.php?option=com_content&task=view&id=127&Itemid=110">národnostné zloženie obyvateľstva Slovenskej republiky</a> ani zďaleka nevypovedá o homogénnom celku: Na území Slovenskej republiky bolo k 31. decembru 2007 celkom 5 400 998 obyvateľov z toho 4 613 875 slovenskej národnosti (85,43% celkového podielu obyvateľstva), 513 650 maďarskej národnosti (9,51%), 101 960 rómskej národnosti (1,89%), 47 327 českej národnosti (0,88%), 24 014 rusínskej (0.44%) a 11 586 ukrajinskej národnosti (0.21%). Ostatné národnostné menšiny tvoria (1,63%).
<br />
<br />Vyhlásenie o zlyhaní projektu multikulturalizmu tak pokladám v našich podmienkach skôr za vyjadrenie osobného postoja, ako reálnu reflexiu toho, čo je. Ak hovoríme o zlyhaní, vidím tu priestor na hľadanie riešení rómskeho problému, či obojstranné zlepšovanie slovensko-maďarských vzťahov (čo je v súčasnosti najmä z dôvodov na maďarskej strane pomerne ošemetná záležitosť).
<br /></span>
<br />Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com15tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-47032140465340007992011-02-28T11:27:00.003+01:002011-02-28T11:36:22.617+01:00Kodifikačné snahy a vznik nemeckého občianskeho zákonníka<a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj93B60Flhxers6yOVTlZErtT2DKLSNNqNj0qy3ybeNj3xK89Bk219llDJaWdJNAAh06NOzny-vXsZJ0xtBdq1nZS-aHqvTTpASZFe9o2SbMhk-nBOxLKUTi7jBVH720lWL4qpgOVt3scm0/s1600/Bez+n%25C3%25A1zvu.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 184px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEj93B60Flhxers6yOVTlZErtT2DKLSNNqNj0qy3ybeNj3xK89Bk219llDJaWdJNAAh06NOzny-vXsZJ0xtBdq1nZS-aHqvTTpASZFe9o2SbMhk-nBOxLKUTi7jBVH720lWL4qpgOVt3scm0/s200/Bez+n%25C3%25A1zvu.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5578686105860255170" /></a><br />Začiatok 19. storočia bol v právnom vývoji obdobím veľkých kodifikácií postavených na prirodzenoprávnych základoch s hegemóniu rozumu ako osvietenského výdobytku. Myšlienkový pohyb osvietenstva významne ovplyvnil politický i právny vývoj predovšetkým vo Francúzsku, teda v štáte, ktorý bol jeho kolískou. Osvietenské myšlienkové pochody však zasiahli aj nemecky hovoriace oblasti. A hoci sa často stretli s tvrdou reakciou, priniesli aj svoje plody: spomeňme či už nemeckú klasickú filozofiu a z nej najmä I. Kanta (1724 – 1804) a G. W. F. Hegla (1770 – 1831), alebo na poli právneho myslenia iusnaturalistov K. A. von Martiniho (1726 – 1800) a jeho žiaka F. von Zeillera (1751 – 1828), tvorcu rakúskeho občianskeho zákonníka ABGB.<span class="fullpost"><br /><br />Čo sa týka politickej situácie, Európa bola v tomto čase zasiahnutá vojnovým ťažením francúzskeho cisára Napoleona. Jeho výboje rozvrátili aj Svätú ríšu rímsku národa nemeckého, ktorá prestala existovať 6. augusta 1806. Táto skutočnosť ešte posilnila už beztak dosť veľkú roztrieštenosť súkromného práva na nemeckých územiach: platilo tu ius commune (Gemeines Recht), ktoré vzniklo na báze stredovekého rímskeho a kanonického práva; rímske právo bolo čiastočne preformované tzv. partikulárnymi právami (napríklad Württembergisches Landrecht z roku 1555, Codex Maximilianeus Bavaricus Civilis z roku 1756); pruské štáty sa zase riadili Všeobecným zemským právom z roku 1794 (Allgemeines Landrecht für die preußischen Staaten); v Rýnskej provincii a Bádensku ešte stále platil Code civil. Bližšie to dokumentuje uvedený obrázok. <br /><br />Nemeckí právnici intenzívne rozmýšľali, ako vyriešiť uvedenú situáciu a ďalšie smerovanie nemeckého práva. V časoch francúzskej nadvlády dokázali mnohí z nich oceniť kvality francúzskeho zákonníka. Iste v tom mohol byť i kus politického oportunizmu, ale značná časť literatúry, ktorá v tej dobe k novému zákonníku vznikla, nebola takto motivovaná. Po Napoleonovom páde sa však zdvihla v Nemecku vlna národného sebavedomia a kódex začal niektorým prekážať už len preto, že bol francúzsky. <br /><br />Ako prvý verejne vystúpil k tejto téme August Wilhelm Rehberg (1757 – 1836) so spisom „Ueber den Code Napolen und dessen Einführung in Deutschland“. V ňom zastáva názor, že je potrebné vrátiť sa do obdobia pred Napoleonovou hegemóniou, nemožno to však robiť bezhlavo. <br /><br />Prakticky hneď po publikácii napadol tieto tvrdenia v rozsiahlej kritickej recenzii heidelbergský profesor Anton Friedrich Justus Thibaut (1772 – 1840). Aby nezapadli jeho myšlienky prachom, vydal Thibaut o niečo neskôr pamflet „Ueber die Nothwendigkeit eines allgemeinen bürgerlichen Rechts für Deutschland“, v ktorom už len širšie rozvádza myšlienky obsiahnuté v uvedenej recenzii a vyzýva na prijatie jednotného občianskeho zákonníka. <br /><br />Na túto Thibautovu prácu zareagoval Friedrich Carl von Savigny (1779 – 1862) a bol to moment, ktorý sa ukázal pre ďalší vývoj kodifikačných snáh ako určujúci. Vzťah Savignyho a Thibauta sa zhruba do roku 1807 pohyboval v rovine vzájomného vedeckého rešpektu oboch týchto popredných právnych romanistov. Posielali si vydané diela, Thibaut dokonca v roku 1803 po vydaní Savignyho „Das Recht des Besitzes“ (Právo držby) napísal na túto knihu nadšenú recenziu. Situácia sa zmenila, keď sa Savigny uchádzal o riadnu profesúru na univerzite v Heidelbergu, kde v tom čase pôsobil aj Thibaut. Nevedno presne z akého dôvodu, bol však odmietnutý. Ako sa zdá na základe Savignyho korešpondencie, pravdepodobne si nemyslel, že sa o to nejako zaslúžil práve Thibaut. Vďaka svojim kvalitám sa však stal pre Savignyho zrejme zosobnením tejto nepríjemnej záležitosti a Savigny mu plánoval dokázať, že on je ten významnejší a lepší právny vedec. Zrejme aj preto sa po prečítaní Thibautovej knihy vyjadril: „Thibaut napísal hanlivý spis, návrh na všeobecný zákonník, okrem iného ho prevalcujem, za dva alebo tri týždne bude moja knižka vytlačená.“ <br /><br />Uverejnením knihy „Vom Beruf unsrer Zeit für Gesetzgebung und Rechtswissenschaft“ (O povolanosti našej doby k zákonodarstvu a právnej vede) ešte v tom istom roku položil Savigny základ sporu o kodifikáciu. Základným východiskom knihy je odmietnutie povolanosti svojej doby ku kodifikácii. Správnosť tohto postulátu potvrdzuje Savigny historickoprávnou analýzou dvoch momentov, ktoré boli rozhodujúce pri skúmaní potrebnosti vlastnej národnej kodifikácie. <br /><br />Prvý omyl podľa neho spočíva v tom, že osvietenci očakávali „... nové zákonníky, ktoré by úplnosťou právnej úpravy umožnili mechanickú istotu, v ktorej je sudca, zbavený vlastného úsudku, obmedzený len na automatickú aplikáciu: zároveň by však obsahovali všetky historické osobitosti a mali v čistej abstrakcii pre všetky národy a všetky doby rovnakú použiteľnosť...“ <br /><br />Ďalším je, že vraj podľa rozhodujúcej väčšiny nemeckých právnikov „... pozostáva všetko právo za normálnych okolností zo zákonov, tzn. výslovných predpisov najvyššej štátnej moci. Právna veda má za svoj predmet len obsah zákonov. Samotná legislatíva má následne, rovnako ako právna veda, úplne náhodný, meniaci sa obsah, a je viac ako pravdepodobné, že právo zajtrajška sa vôbec nebude podobať tomu dnešnému. Komplexný zákonník je následne najvyššou potrebou, a len v prípade medzier tohto si možno pomôcť obyčajovým právom ako nestálym doplnkom.“ <br /><br />Následne sa Savigny snaží ukázať chybnosť oboch uvedených predpokladov: Dôvod na kodifikáciu je minimálny, keďže možno ponúknuť niečo lepšie ako zákonník – a to právnu vedu zrodenú z rímskeho práva. Rímske právo so svojimi údajne jasnými pojmami a systematikou je pre neho ideálnou pomocou na zlepšenie pomerov v občianskom práve. Všetky eventuálne nedostatky pochádzajú vlastne len z toho, že sa s týmto právom zachádzalo nedostatočne, úplne nevedecky. Teraz však on otvoril svojej dobe oči a ukázal jej krásu právnej vedy. Jurisprudencia bola pre neho objektívnym prameňom práva, niečím dopredu daným, čomu možno veriť, presahujúc pritom ľudský rozum. Úlohou právnikov bolo rozpoznať využitím prísne logickej metódy objektívne právne pojmy existujúce ako pravdivé a nemenné. <br /><br />Spis uzatvára slovami: „V účele sme jednotní [s prívržencami prijatia zákonníka]: chceme základ istého práva, istého proti zásahu svojvôle a nespravodlivého zmýšľania; toho istého národného spoločenstva a koncentrácie jeho vedeckých snáh na ten istý predmet. Pre tento účel oni požadujú zákonník, ktorý by ale priniesol želanú jednotu len polovici Nemecka, druhá polovica by sa oddelila ostrejšie ako kedykoľvek predtým. Ako správny prostriedok vidím organicky sa rozvíjajúcu právnu vedu, ktorá by mohla byť spoločná pre celý národ.<br />Aj v hodnotení súčasného stavu sa zhodneme, lebo ho spoločne považujeme za chybný. Oni však vidia dôvod tohto neduhu v prameňoch práva a veria, že [v tejto situácii] pomôže zákonník: ja ho vidím oveľa viac v nás a verím, že práve preto nie sme povolaní na prijatie zákonníka.“ <br /><br />Keďže politický vývoj po porážke Napoleona smeroval k reštaurácii starých pomerov, bolo nereálne, aby sa v Nemecku začal proces kodifikácie. Pri tom by totiž bolo nutné sa kriticky vyrovnať s Code civil, čo za črtajúcej sa konštelácie neprichádzalo do úvahy. Tak sa stala Savignyho predstava zhodou historických a spoločenských okolností prijateľnou a otvorila mu cestu akceptácie i v najvyšších spoločenských a politických kruhoch. V roku 1817 bol menovaný za člena pruskej Štátnej rady a stal sa tým súčasne i členom ministerstva spravodlivosti. Údajne sa v tejto funkcii vyznamenal najmä tým, že sa zaslúžil o zvýšenie kvality jazyka schvaľovaných predpisov. V roku 1842 si ho pruský kráľ Friedrich Wilhelm IV. vybral za ministra pre revíziu zákonodarstva. Očakávania, že tento krok prinesie pre zákonodarstvo pozitívne zmeny, však zostali nakoniec nenaplnené. Savigny počas šiestich rokov ministrovania v intenciách svojho učenia tvrdošijne blokoval plánovanú revíziu Všeobecného zemského práva pruských štátov. <br /><br />Kodifikácia súkromného práva neprichádzala veľmi do úvahy ani neskôr, nepriala jej faktická rozdrobenosť Nemeckého zväzu. Prípravné práce sa tak mohli začať až po zjednotení Nemecka. Založením Nemeckej ríše v roku 1871 získal Ríšsky snem zákonodarnú kompetenciu pre súkromné právo, najskôr však len pre obchodné, zmenkové a záväzkové právo. Predtým, ako sa mohlo pristúpiť k príprave spoločného občianskeho práva, bola potrebná zmena ústavy. Tá sa uskutočnila dňa 20. decembra 1873 na základe vydania zákona známeho podľa jeho navrhovateľov ako lex Miquel-Lasker. <br /><br />28. februára 1874 bola zvolaná predprípravná komisia, ktorú tvorili piati uznávaní právnici: Levin Goldschmidt, Franz von Kübel, Ludwig Ritter von Neumayr, Hermann Schelling (nahradil chorého prezidenta bavorského vrchného odvolacieho súdu Meyera) a Anton von Weber. Táto komisia podala svoju správu už 15. apríla 1874. Táto správa má pre pochopenie BGB mimoriadny význam. Predprípravná komisia formulovala svoju úlohu ako prípravu na „zjednotenie práva“. To sa mohlo uskutočniť prijatím niektorej z dostupných predlôh. V diskusii však členovia komisie pokladali za použiteľný jedine Code civil a aj ten bol nakoniec z viacerých dôvodov zamietnutý. Základným odporučením tak zostalo vychádzať z nemeckého ius commune. <br /><br />Rozhodnutím Spolkovej rady zo dňa 22. júna 1874 bola konštituovaná tzv. 1. Komisia, ktorej úlohou bolo vypracovať návrh občianskeho zákonníka Nemeckej ríše (s vyňatím obchodného práva z úpravy). Komisia pozostávala zo šiestich sudcov (Gustav Derscheid, Reinhold Johow, Franz von Kübel, Heinrich Pape, Gottlieb Planck, Anton von Weber), troch ministerských úradníkov (Albert Gebhard, Karl Kurlbaum, Gottfried Ritter von Schmitt) a dvoch profesorov (Paul von Roth, Bernhard Windscheid). Takýmto zložením sa sledovalo jednak zastúpenie jednotlivých partikulárnych právnych režimov (spoločné, pruské, francúzske, bádenské a saské právo), ako aj participácia z obce praktikov a akademikov. <br /><br />Komisia sa po prvýkrát stretla 17. septembra 1874. Jej členovia, vychádzajúc pritom zo záverov Predprípravnej komisie, zamýšľali upraviť občianske právo nanovo a to v rámci jeho rozdelenia do piatich častí. Všeobecnú časť dostal na starosti ako zodpovedný redaktor Albert Gebhard, záväzkové právo Franz von Kübel (ktorý však predčasne zomrel), vecné právo Reinhold Johow, rodinné právo Gottlieb Planck a Gottfried Ritter von Schmitt. <br /><br />V prvej fáze fungovania Komisie tvorilo gro jej činnosti zbieranie a skúmanie platného práva jednotlivými redaktormi. Od októbra 1881 sa zaoberala dodanými materiálmi zostavenými do podoby návrhov právnej úpravy. Po ich prepracovaní uskutočnila Komisia spoločne celkovú revíziu návrhu občianskeho zákonníka a koncom roka 1887 ho predložila ríšskemu kancelárovi. K návrhu boli pripojené odôvodnenia jednotlivých redaktorov, ktoré však neboli schválené Komisiou ako takou (a teda netvorili dôvodovú správu). Návrh občianskeho zákonníka následne prerokoval Právny výbor Spolkovej rady a rozhodol o jeho zverejnení aj so spomenutými odôvodneniami. Tým bola v januári 1888 práca 1. Komisie ukončená. <br /><br />Po uverejnení sa text prvého návrhu občianskeho zákonníka stal predmetom verejnej diskusie. Väčšina kritikov ho považovala za vhodný základ pre ďalšiu prácu, v rámci ktorej by však bolo potrebné vykonať jeho čiastkové úpravy. Zásadne odmietavý postoj k návrhu vyjadrili predovšetkým Otto Gierke, Otto Bähr, Anton Menger a Gustav Pfizer. Ich dôvody sa však navzájom líšili. Otto Bähr bol celkovo proti kodifikácii súkromného práva. Anton Menger kritizoval návrh na základe toho, že v rámci manželského majetkového práva a dokonca ani v rámci zmluvného práva nebral ohľad na záujmy nemajetných. Požadoval hlavne reguláciu pracovných zmlúv prostredníctvom kogentných predpisov na ochranu osobnosti a zdravia pracujúcich. Zrejme najvýraznejšou postavou medzi kritikmi bol Otto Gierke, ktorý ako priamy žiak Georga Beselera (a tým aj ideový žiak Savignyho) reflektoval potrebu „nemeckého práva“. Táto skutočnosť vystúpila do popredia aj pri jeho hodnotení návrhu občianskeho zákonníka, ktorý pokladal za nedostatočne „nemecký“, „národný“ a „tvorivý“, vychádzajúci príliš z rímskeho práva (či ius commune) a opomínajúci nemeckého právnického ducha. Gierkeho reakcia mala samozrejme aj konkrétnejšie kontúry, hlbšie však do zákutí jeho takmer 600-stranového pamfletu na tomto mieste nezablúdime. V súvislosti s genézou návrhu nemeckého občianskeho zákonníka je ešte potrebné spomenúť Gierkeho známy výrok, že nemecké súkromné právo by bolo potrebné pokropiť kvapkou socialistického oleja. Týmto narážal na nedostatočnú sociálnosť eventuálne nastávajúcej kodifikácie. <br /><br />4. decembra 1890 bola (na Miquelovo naliehanie) zriadená 2. Komisia pozostávajúca z 11-tich stálych (štátny sekretár von Oehlschläger – neskôr nahradený Robertom Bossem –, profesori Gebhard a von Mandry, tajný radcovia Planck, Rüger, Küntzel a Eichholz, vrchný vládny radca Jacubezky, ministerský radca Dittmar, advokát Wolffson, a riaditeľ úradu Ríšskej justície Hanauer) a 13 nestálych členov (radcovia von Cuny, Spahn a Hoffmann, právny zástupca a notár Wilke, vlastník zámku von Gagern, profesori Conrad a Sohm, riaditeľ lesníckej akadémie Danckelmann, banský radca Leuschner, prezident berlínskej diskontnej spoločnosti a generálny konzul Russel, krajský radca a vlastník zámku von Manteuffel-Crossen, držiteľ rytierskych výsad von Helldorff, vlastník pivovaru Goldschmidt). Členom Komisie sa mal stať aj Otto Gierke, bol však odmietnutý bavorským ministrom Leonradom práve z dôvodu svojich negatívnych postojov k návrhu zákonníka. <br /><br />Komisia si rozdelila prácu podľa jednotlivých častí návrhu. Za hlavného redaktora bol určený tajný justičný radca Gottlieb Planck, veľký vplyv na prácu Komisie mal aj predseda senátu bavorského vrchného krajinského súdu Karl Ritter von Jacubezky. Revízia návrhu neprebiehala na základe určeného postupu a neboli vytýčené ani nejaké principiálne usmernenia. To umožnilo členom Komisie zaoberať sa hlavne jeho textom rozčleneným do jednotlivých paragrafov. <br /><br />Výstupy z práce komisie boli od apríla 1892 každý týždeň publikované v úradných novinách Nemeckej ríše „Deutscher Reichsanzeiger“. Predbežne pripravené časti návrhu boli vždy vytlačené a dané k dispozícii verejnosti, aby mala možnosť sa s nimi čo najskôr oboznámiť a poskytnúť prípadné kritické podnety. <br /><br />Fungovanie 2. Komisie bolo ukončené v júni 1895 a následne boli vydané protokoly, ktoré vecne zdokumentovali priebeh kodifikačných prác. Koncom októbra 1895 bol druhý návrh občianskeho zákonníka predložený na prerokovanie Spolkovej rade. Hoci boli jeho základná koncepcia a jazyk identické s prvým návrhom, v detailoch sa pomerne výrazne od svojho predchodcu líšil. Akú veľkú úlohu pritom zohrala verejná diskusia a kritika prvého návrhu, je otázne. Na Gierkeho požiadavku o pokropenie nemeckého súkromného práva trochou socialistického oleja sa však zrejme veľmi neprihliadlo. <br /><br />Prerokovanie návrhu v Spolkovej rade prebehlo pomerne hladko a 17. januára 1896 bol predložený Ríšskemu snemu (ako tzv. tretí návrh). Začiatkom februára sa Ríšsky snem v prvom čítaní rozhodol postupovať v tomto prípade mierne odlišným spôsobom: Bola zriadená osobitná komisia, ktorá nemala mandát robiť zmeny a mohla len jednotlivé časti návrhu prijať alebo odmietnuť na základe hlasovania väčšiny. Komisia pozostávala z 21 členov, väčšinou politikov vyššieho alebo nižšieho rangu (Bachem, von Bennigsen, von Bernstorff, von Buchka, von Cuny, Enneccerus, Förster, Frohme, Gröber, von Gültlingen, Himburg, Kauffmann, Lerno, Lieber, Munckel, von Normann, Oscar, Schaedler, Schröder, Spahn, Stadthagen, von Wolszlegier). Diskusia prebiehala o politicky a spoločensky relevantných otázkach, predovšetkým o ustanovení spolkového práva, o povinnom civilnom sobáši a o ochrane slabších a priniesla v konečnom dôsledku aj niektoré vylepšenia. <br /><br />Konečné hlasovanie o návrhu zákona prebehlo v Ríšskom sneme 1. júla 1896. Za sa vyslovilo 222 poslancov, proti 48, a hlasovania sa zdržalo 18. 14. júla 1896 odsúhlasila text zákona Spolková rada, následne ho podpísal aj cisár Wilhelm II. Nemecký občiansky zákonník bol publikovaný v oficiálnej zbierke 24. augusta 1896 a účinnosť nadobudol od 1. januára 1900.</span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com5tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-59382256557797249452011-01-26T08:59:00.003+01:002011-01-26T09:30:34.737+01:00Medzinárodná trestná spravodlivosť v Tokiu - súd víťazov?<a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiOgQoyOC6SB4u8FwuD8sQ59zjrI5C768xpgJIMS5dKshWZjx2z0Audt6wA5y_-E_iugi9BEliErV_eYkSqLXYgAGdGkEmE3Ph5HayI-WJnmO_EOslmUYsQwOhFdUW73HpTr45HLiD2lnM3/s1600/TojoTT.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 152px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiOgQoyOC6SB4u8FwuD8sQ59zjrI5C768xpgJIMS5dKshWZjx2z0Audt6wA5y_-E_iugi9BEliErV_eYkSqLXYgAGdGkEmE3Ph5HayI-WJnmO_EOslmUYsQwOhFdUW73HpTr45HLiD2lnM3/s200/TojoTT.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5566402012278808210" /></a><br /><br />Po skončení druhej svetovej vojny sa Spojenci rozhodli potrestať vojnových zločincov, ktorí túto najväčšiu katastrofu ľudských dejín v 20. storočí spôsobili. Prvými na rane sa stali hlavní nemeckí predstavitelia (v rámci norimberského procesu) a čoskoro na to aj Japonci (v rámci tokijského procesu). V tomto poste sa pokúsim priblížiť základné momenty procesu s japonskými vojnovými zločincami.<span class="fullpost"> <br /><br /><br /><span style="font-weight:bold;">Príprava a priebeh Tokijského procesu</span><br /><br />Hlavní podozriví boli zatknutí po kapitulácii Japonska 11. septembra 1945 na príkaz vrchného veliteľa amerických vojnových síl generála Douglasa A. MacArthura. Do 6. decembra 1945 bolo do väzby vzatých celkovo 100 osôb na čele s bývalým japonským ministerským predsedom generálom Hidekim Tódžóm. Išlo tu o tzv. „vojnových zločincov triedy A“, ktorí sa mali zodpovedať za trestné činy proti mieru. Prvý proces proti prominentným zločincom triedy A mali podľa pôvodného plánu nasledovať dva až tri procesy s ostatnými zločincami triedy A. <br /><br />Po mesiacoch príprav bolo hlavné pojednávanie zahájené 3. mája 1946 a trvalo až do 16. apríla 1948. V jeho priebehu (počas 416 dní pojednávania) bolo vypočutých 419 svedkov, prečítaných 779 prísažných vyhlásení a ako dôkaz akceptovaných 4336 dokumentov. Po skončení pojednávania trvalo tribunálu ďalších skoro sedem mesiacov, kým vyniesol rozsudok. <br /><br />Miesto konania procesu bolo zvolené symbolicky podobne ako pri norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami. Stalo sa ním Auditorium Maximum bývalej cisárskej dôstojníckej akadémie v tokijskom obvode Ičigaja, ktoré pred koncom vojny slúžilo ako provizórne veliteľstvo japonského ministerstva vojny a generálneho štábu. <br /><br />Pojednávanie sa začalo slovami austrálskeho predsedajúceho Tribunálu Williama F. Webba: „[...] There has been no more important criminal trial in all history.“ Po neúspešnom pokuse obhajoby o vylúčenie predsedajúceho súdu z dôvodu predpojatosti nasledovala otázka, či sa obžalovaní cítia byť vinní. Postupne sa všetci sa deklarovali za nevinných. Na začiatku nasledujúceho dňa predložila obhajoba návrh, aby bola príslušnosť Tribunálu odmietnutá pre všetky skutkové podstaty obsiahnuté v Charte IMTFE okrem konvenčných vojnových zločinov. To vyvolalo právnickú prestrelku o legitimite a funkcii tribunálu, ktorú predsedajúci sudca po niekoľkých dňoch ukončil. <br /><br />Druhá fáza procesu, v ktorej mali byť predložené dôkazy obžaloby, sa začala trojhodinovou otváracou rečou hlavného žalobcu Američana Josepha Keenana 4. júna 1946. Keenan v nej predniesol trestnoprávne a etické návrhy proti žalovaným, ktorí podľa jeho interpretácie „vypovedali vojnu civilizácii“. Tým mala byť daná osobitná úloha Tribunálu v mene civilizácie chrániť svet pred deštrukciou. Následne obžaloba predložila dôkazy o svojich tvrdeniach: bolo vypočutých 102 svedkov a pripustených 2282 písomných dokumentov. <br /><br />Tretia fáza procesu sa začala 27. januára 1947 úvodným prejavom zástupcu obhajoby Ičira Kijoseho a trvala jedenásť a pol mesiaca. <br /><br />V záverečnej fáze trvajúcej od 12. januára do 30. januára 1948 boli pripustené ešte protidôkazy obžaloby, potom nasledovala odpoveď obhajoby. Následne boli zhrnuté dôkazy a zástupcovia strán vystúpili so svojimi záverečnými rečami. V posledný deň ešte zaujala obžaloba stanovisko k záverečnej reči obhajoby a pojednávanie bolo odročené. Obžalovaní nemali na rozdiel Norimberského procesu s hlavnými vojnovými zločincami právo na posledné slovo. <br /><br /><br /><span style="font-weight:bold;">Rozsudok</span><br /><br />Vyhlásenie rozsudku sa začalo 4. novembra 1948. Predsedajúci sudca Austrálčan sir William Webb potreboval na prečítanie 1445 strán dlhého textu rozsudku deväť dní. Rozhodnutie nebolo jednohlasné, z celkového počtu jedenásť sudcov hlasovalo za rozsudok iba šesť. Päť disenzov nebolo pri vyhlasovaní rozsudku napriek protestom obhajoby prečítaných (ich rozsah bol spolu väčší ako samotný rozsudok).<br /><br />Z celkového počtu 28 obžalovaných ako hlavných vojnových zločincov triedy A bol jeden trestne nepostihnuteľný kvôli duševnej poruche, dvaja ďalší zomreli pred vyhlásením rozsudku. Zostávajúci 25 obžalovaní boli pomerom hlasov 8:3 uznaní za vinných (tromi nesúhlasiacimi sudcami boli Henri Bernard z Francúzska, Radhabinod Pál z Indie a Bert Röling z Holandska). Okrem dvoch obžalovaných (Macuiho, vrchného veliteľa japonskej armády v strednej Číne v rokoch 1937 – 1938, a Šigemicuho, ministra zahraničia v rokoch 1943 – 1945) bola v ostatným prípadoch konštatovaná vina zo „sprisahania za účelom vedenia útočnej vojny“. Uvedení dvaja obžalovaní však boli tiež uznaní za vinných, Macui za vojnové zločiny a Šigemicu v ďalších šiestich bodoch týkajúcich sa útočnej vojny a vojnových zločinov. V piatich prípadoch bola konštatovaná vina zo zločinov proti ľudskosti spolu s ostatnými zločinmi, predovšetkým „všeobecného sprisahania“. <br /><br />Je zaujímavé porovnať rozsudky navrhnuté väčšinou s rozsudkami, ktoré navrhli ostatní sudcovia. Sudca Pál zastával názor, že všetci obžalovaní sú nevinní vo všetkých bodoch obžaloby. Sudca Bernard dospel k presvedčeniu, že „verdikt vynesený Tribunálom po právne chybnom konaní nemôže byť platný“, takže i keď tvrdil, že niektorí obžalovaní boli vinní spáchaním tých „najodpornejších činov“, nemožno sa odvážiť formulovať rozhodnutie, ktorého presnosť by bola predmetom pochybností a rozsudky, ktorých spravodlivosť by bola veľmi sporná. Sudca Röling súhlasil so šiestimi zo siedmich rozsudkov smrti; pri obžalovanom Hirotovi dospel k názoru, že mu nebola dokázaná vina v žiadnom bode obžaloby. Okrem toho, podľa Rölingovho názoru, mali byť traja obžalovaní (vojaci Óka, Sató a Šimada) odsúdení na smrť, a nie na doživotie, lebo sa previnili spáchaním konvenčných vojnových zločinov. Röling tiež konštatoval, že štyria ďalší obžalovaní (jeden vojak – Hata, a traja politici – Kidó, Šigemicu a Togó), odsúdení Tribunálom na doživotie alebo na kratšie tresty, mali byť zbavení viny. <br /><br />Siedmi odsúdení (dvaja na trest smrti a piati na trest odňatia slobody) podali 29. novembra 1948 proti rozsudku návrh na vydanie príkazu „habeas corpus“ (writ of habeas corpus) na Najvyšší súd USA. Kým Charta Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu obsahovala v článku 26 ustanovenie o konečnosti a nenapadnuteľnosti rozsudku, v Charte IMTFE takéto výslovné ustanovenie chýba. Návrh bol zdôvodnený protiprávnosťou ustanovenia Medzinárodného vojenského tribunálu pre ďaleký východ a nedostatkom jeho jurisdikcie v spojení s vyslovením viny a odsúdením k trestu smrti alebo trestu odňatia slobody. Vychádzalo sa pritom z domnienky, že Medzinárodný vojenský tribunál pre ďaleký východ je v prevažnej miere americkým súdom. Najvyšší súd USA sa tesnou väčšinou uzniesol prijať sťažnosť na ďalšie preskúmanie svojej príslušnosti. Po prejednaní veci však 20. decembra 1948 rozhodol, že nie je príslušný na revíziu rozsudku Medzinárodného vojenského tribunálu pre ďaleký východ na základe návrhu na vydanie writ of habeas corpus s odôvodnením, že Tribunál je medzinárodným orgánom zúčastnených spojeneckých štátov a teda nie je americkým súdom. Najvyšší súd USA môže na základe návrhu na vydanie writ of habeas corpus preskúmavať iba rozsudky amerických súdov. <br /><br />Krátko na to, 23. decembra 1948, boli vykonané tresty smrti obesením. Ostatní odsúdenci boli zase uväznení pod dozorom americkej okupačnej armády v tokijskom väzení Sugamo. <br /><br />Po znovuzískaní samostatnosti štátu v intenciách mierovej zmluvy zo San Francisca (1952) prešla príslušnosť na výkon trestu uväznených vojnových zločincov do japonských rúk. Japonská vláda sa zasadila o skoré prepustenie odsúdených zločincov, a to nielen triedy A, ale aj B a C. Do roku 1958 boli všetci odsúdení z dôvodu milosti, amnestie, agraciácie alebo abolície, zo zdravotných dôvodov alebo „na čestné slovo“, z väzenia prepustení. <br /> <br /><br /><span style="font-weight:bold;">Kritika procesu</span><br /><br />Kritika Medzinárodného trestného tribunálu pre Ďaleký Východ bola z veľkej časti zhodná s námietkami, ktoré sa objavili v prípade nemeckých hlavných vojnových zločincov súdených v Norimbergu. Jedným z hlavných argumentov proti procesu bola retroaktivita právnej úpravy, podľa ktorej Tribunál obžalovaných súdil. To malo za následok, že niektorí kritici hovorili o „spravodlivosti víťazov“. <br /><br />Túto výčitku je potrebné analyzovať s uvedomením si hlbších súvislostí, na ktoré upozornil Bert Röling (a ktoré môžu výstupné hodnotenie situácie celkovo obrátiť). Spätná účinnosť sa vzťahuje na princíp slobody a princíp spravodlivosti, ktoré nám vo vzájomnom prepojení kryštalizujú situáciu. Röling hovorí, že ak potrestáme niekoho za niečo, čo spáchal v dobe, keď tento skutok nebol považovaný za zločin, dopustíme sa bezprávia, keďže dotyčný konal v presvedčení – a k tomuto presvedčeniu bol oprávnený – že smel urobiť to, čo vykonal. Ak však právo opomenulo zakázať určitý čin, lebo zákonodarca urobil chybu, alebo si nedokázal predstaviť udalosti, ktoré neskôr nastali, situácia je značne odlišná. Ak pritom bolo porušené pravidlo spravodlivosti, nebolo nespravodlivé takýto čin potrestať. Jediné, čím by sa v takomto prípade mohol páchateľ brániť, je obhajoba odvolávajúca sa na to, že retroaktívna právna úprava porušuje zásady politickej slobody. <br /><br />Obdobná situácia vznikla aj pri „nových zločinoch“ uvedených v Charte Medzinárodného vojenského tribunálu a Charte IMTFE. Keď Nemci začali útočnú vojnu, bolo zrejmé, že porušili Briand-Kellogov pakt z roku 1928, ktorý postavil vojnu ako nástroj štátnej politiky mimo zákon. Túto prekážku sa pokúsili obísť tvrdením, že sú obkľúčení a že vedú obrannú vojnu. Dobre však vedeli, že ich vojna je nezákonná a že táto nezákonnosť spôsobuje obete na životoch miliónov ľudí. Ich tvrdenie, že by nebolo spravodlivé, aby pykali za svoje hriechy, bolo smiešne. <br /><br />Ďalší argument znel takto: Nemáte právo nás stíhať a trestať, lebo medzinárodné právo v súčasnej dobe zločin agresie neuznáva. Teda bol porušený princíp slobody. Ale v roku 1945 medzinárodné právo, právo nedostatočne vyspelého svetového spoločenstva, tento pojem ešte nepoznalo. Pravidlo zakazujúce zákon ex post facto bolo prijaté až neskôr, pričom sa postupne vyvíjalo spolu s pojmom univerzálnosti ľudských práv od Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 až po Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966. <br /><br />Predmetom kritiky však neboli len právnické otázky, ale napríklad aj personálne zloženie Tribunálu. Pochybnosti o odbornej kompetentnosti vymenovaných sudcov vzbudzoval fakt, že len jeden z nich – Ind Radhabinod Pál – mal skúsenosti s medzinárodným právom. Sovietsky sudca I. M. Zarajanov a jeho francúzsky kolega Henri Bernard neovládali ani jeden z dvoch dohodnutých rokovacích jazykov, angličtinu alebo japončinu a boli tak odkázaní na tlmočníka. Filipínsky sudca Delfin Jaranilla zase prežil neslávne známy Batánsky pochod smrti, pri ktorom zahynulo 10 tisíc ľudí. No a aby toho nebolo dosť, predseda tribunálu Webb bol autorom správy o japonských vojnových zločinoch na Novej Guinei napísanej na objednávku svojej vlády pre austrálske vojenské súdy. Práve táto správa zakladala podľa obhajoby dôvodnosť Webbovej predpojatosti v procese. Súd však návrh na Webbovo vylúčenie zamietol s poukazom na skutočnosť, že v zmysle štatútu môžu byť sudcovia menovaní len vrchným veliteľom spojeneckých vojnových síl a samotný súd nemá kompetenciu na vylúčenie jednotlivého sudcu. <br /> <br /><br /><span style="font-weight:bold;">Záver</span> <br /><br />Proces s japonskými hlavnými vojnovými zločincami bol potrebný, jeho korektnosť je však pochybná, a to najmä s ohľadom na otázku, či nešlo o "spravodlivosť víťazov". Mnohé otázniky totiž tomu nasvedčujú... </span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com43tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-53764953843323237952010-09-09T16:59:00.003+02:002010-09-09T17:20:46.758+02:00Wolfgang Fikentscher v Trnave<a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjixKmTlTH1R3ezcU_rIgZA1OToF-attiUbEw9PNT4KuKxeWrY_lFZjVNQG125gpOUS2ExwBQHs3CU0Sj3SGz9aIlZLl6RU9Nv_QQilEm780B07GIIXSni-dWEhHUxxjUlO2W3CXtZk8ftt/s1600/Fik1.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 152px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjixKmTlTH1R3ezcU_rIgZA1OToF-attiUbEw9PNT4KuKxeWrY_lFZjVNQG125gpOUS2ExwBQHs3CU0Sj3SGz9aIlZLl6RU9Nv_QQilEm780B07GIIXSni-dWEhHUxxjUlO2W3CXtZk8ftt/s200/Fik1.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5514932838103069314" /></a><br />Prvý ročník medzinárodnej konferencie <a href = "http://iuridica.truni.sk/index.php/sk/zakladne-informacie/tpd">DIES IURIS TYRNAVIENSIS - TRNAVSKÉ PRÁVNICKÉ DNI</a>, ktorá sa bude konať 23. a 24. septembra bude mať vzácneho hosťa. S príspevkom "Svetová hospodárska kríza a nekalá súťaž" na nej vystúpi popredný nemecký civilista, expert na kartelové právo a právny antropológ profesor <a href = "http://de.wikipedia.org/wiki/Wolfgang_Fikentscher">Wolfgang Fikentscher</a>.Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com23tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-2544615763399746842010-08-08T20:47:00.004+02:002010-08-08T20:58:20.976+02:00Jesenná škola práva 2010<a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgVVA1vuw9VYeTXKnh4Sl9feOKTr5MOUiedjomg3JM0FA5WWLfLZ5eKMgM3oMBbla1HTGW6RblzsGu-UCtQ0ed5P8Og1ccdLH6ICAXjAPmR9VS74evSgWb2t4eoGjm5bbdWIrqb3UGFqpto/s1600/slovaska2-2006.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 137px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgVVA1vuw9VYeTXKnh4Sl9feOKTr5MOUiedjomg3JM0FA5WWLfLZ5eKMgM3oMBbla1HTGW6RblzsGu-UCtQ0ed5P8Og1ccdLH6ICAXjAPmR9VS74evSgWb2t4eoGjm5bbdWIrqb3UGFqpto/s200/slovaska2-2006.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5503114916554592050" /></a><br />Vážená kolegyňa, <br />Vážený kolega, <br /><br />od roku 1996 Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied pravidelne v jesenných mesiacoch organizuje podujatie „Jesenná škola práva“. Terajší, v poradí už pätnásty ročník usporiada v spolupráci s Bratislavskou vysokou školou práva, Friedrich Ebert Stiftung a Slovenským podporným výborom EUROPE 2000. Podujatie sa uskutoční v dňoch 12. 20. novembra 2010 v hoteli "Pod Lipou" v Modre Harmónii. Témou tohtoročnej jesennej školy práva bude: <br /> <br /><span style="font-weight:bold;">„Spravodlivosť v európskej právnej kultúre“</span><br /><span class="fullpost"><br /> <br />Cieľom jesennej školy „Spravodlivosť“ je sprostredkovať vybraným doktorandom, poslucháčom a absolventom práva zo Slovenska, Čiech, Poľska a Maďarska vedecké poznatky, praktické skúsenosti a doktrinálne názory. Toto podujatie je zamerané aj na začlenenie mladých vedeckých pracovníkov v oblasti právnych vied do siete medzinárodných kontaktov v stredoeurópskom priestore.<br /><br />Pri získavaní prednášateľov sa organizátori orientujú na právnické osobnosti, ktoré spájajú teoretické poznatky s praktickými skúsenosťami. Lektormi budú vedeckí pracovníci Ústavu štátu a práva SAV, sudcovia ústavného súdu a všeobecných súdov, vedúci pracovníci ústredných orgánov štátnej správy, etc. Predpokladá sa 13-14 trojhodinových prednášok spojených vždy s diskusiou.<br /><br />Obsahom prednášok a diskusií budú okruhy:<br />– filozofické koncepcie spravodlivosti<br />– sociálna spravodlivosť<br />– spravodlivý proces <br />– používanie termínu spravodlivosť v právnych textoch<br />– problém nespravodlivého práva<br />– túžba po spravodlivostí<br />– spravodlivosť a záujmy<br /><br />Výška účastníckeho poplatku: 34 € <br /><br />Organizátori znášajú prevažnú časť nákladov na pobyt účastníkov. Dopravu si uhradia účastníci sami.<br /><br />Prosíme, aby sa záujemcovia o podujatie prihlasovali prostredníctvom priložených formulárov. Termín odovzdania prihlášok je 30. septembra 2010. <br /><br />Prijatým uchádzačom budú v priebehu mesiaca október zaslané organizačné pokyny a program jesennej školy. Od účastníkov sa očakáva, že sa zúčastnia celej jesennej školy.<br /><br />Za organizátorov<br /><br /><br />JUDr. Eduard Bárány, DrSc.<br />predseda EUROPE 2000<br />odborný gestor podujatia<br /><br /><br />JUDr. Peter Colotka, CSc., LL.M.<br />riaditeľ ÚŠaP SAV<br /><br /><br /><br /><br />O zaslanie formuláru prihlášky možno požiadať na elektornických adresách: aledinad@gmail.com alebo jesennaskola@gmail.com<br /></span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-83923113979370817822010-07-01T12:30:00.004+02:002010-07-01T12:40:52.097+02:00<a onblur="try {parent.deselectBloggerImageGracefully();} catch(e) {}" href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjQnzrPy5Q4VoQU3s9lsW34FRznxlVLSRL00vDJBSPgDsK9DG7G-nn6iprHn_z_i__vNbrFa2VH1E-lzRT594yiNGL7BtYkw7ONG1yyO7ia2Kgw_wxzp2RtMKp-e-uZ5vp1OkdWaJUeX64-/s1600/Hans_Kelsen.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 162px; height: 320px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjQnzrPy5Q4VoQU3s9lsW34FRznxlVLSRL00vDJBSPgDsK9DG7G-nn6iprHn_z_i__vNbrFa2VH1E-lzRT594yiNGL7BtYkw7ONG1yyO7ia2Kgw_wxzp2RtMKp-e-uZ5vp1OkdWaJUeX64-/s320/Hans_Kelsen.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5488884850054848306" /></a><br />Oxford Law faculty (<a href="http://www.law.ox.ac.uk/">Faculty of Law at the University of Oxford</a>) pořádá velmi zajímavou <a href="http://www.law.ox.ac.uk/conferences/legalscience/index.php">konferenci</a>. Jedenáct diskutujících, či chcete-li rokujících, špičkových právních filosofů a teoretiků bude rozebírat dílo <span style="font-weight:bold;">Hanse Kelsena</span>. Může to být podnět pro snahu uspořádat něco podobného i u nás?<span class="fullpost"><br /><br />Tato skutečnost je zajímavá sama o sobě a mohu jen doporučit každému, kdo má našetřeno na nijak závratný konferenční poplatek a nijak drahý kratší pobyt v Oxfordu rezervovat si místo. Současně s tímto doporučením však ve mně vyrůstá určitá skepse.<br />Bylo by možné uskutečnit takovou konferenci i u nás? Oslovit s ní širokou veřejnost, studenty, akademiky a počítat s tím, že se jí zúčastní? Za poplatek!? Bohužel dospívám k závěru, že nikoli. Nejde zde o personální obsazení. Stále ještě máme určité rezervy v atraktivnosti a přitáhnout sem světově uznávané experty v teorii práva je velmi obtížné. Diskutovat proto o jménech nemá smysl. Nakonec, i v našem prostředí se pohybuje dost vysoce zajímavých lidí, kteří jsou schopni vytvořit odpovídající příspěvek.<br />Mnohem palčivější pochybnosti však vyvolává samo téma. Nepochybuji o významu Hanse Kelsena a vlivu jeho díla na současnou teorii práva. Nehledě na to, že se domnívám, že podobný metodologický přístup k právu je velmi extrémní. Jeho dílo ovlivnilo podobu práva, právní vědy a myšlení o právu.<br />Když se však řekne Kelsen u nás, ve velké většině se setkáme s pousmáním – aha, teorie, velmi papírová… a stará… a k čemu v praxi…? Uspořádat podobné setkání u nás totiž nebude bojovat pouze s obsazením (znovu opakuji, že toto téma mne v této souvislosti vůbec nezajímá). A vzhledem k tomu, že si mohu dovolit pojednat toto téma imaginárně, nedomnívám se, že by problém byl v nedostatku peněz. Téma a konference samotná by bojovala se samotným nezájmem publika a možná i přispívajících o téma. Nemůže se totiž pyšnit slovy, jako je diskriminace, lidská práva, evropské právo, Evropské právo, elektronizace justice a podobně. Její zamyšlení nad povahou práva v kontextu díla jednoho z nejpronikavějších autorů současnosti by sice mělo přínos i pro současnost, ale nikoli v trendovém balení. Otázky pátrající po povaze práva nekončí u subjektivních práv povinných nebo oprávněných. Rostou s problémy. Čím větší problém, tím větší nutnost uniknout za prostý text. A nutnost pídit se po tom, „co to vlastně právo je?“. Ale mám obavu, že taková problematika není příliš sexy…<br />To považuji za podstatný problém. Vzpomínám, že před nedávnem byl na katedře teorie práva MU hostem <a href="http://law.wustl.edu/Faculty/pages.aspx?id=308">Stanley S. Paulson</a> (jeden z diskutujících na uvedené konferenci). Vzhledem k jeho eminentnímu zájmu o Hanse Kelsena a Františka Weyra bylo téma jeho přednášky jasné. Účastnila se jí však pouze hrstka zájemců. Pět, možná šest. Konference v Oxfordu se otevírá pro světovou veřejnost a organizátoři upozorňují, že počet míst je omezen. Totéž téma – stejní účastníci (resp. jeden z nich). Výsledek však naprosto odlišný.<br />Nechci si stěžovat na nezájem o teorii u nás. Sám na tom mám vinu, či jsem alespoň sám vinen tím, že ji nečiním atraktivnější. Ale přesto se stále domnívám, že podobná setkání mají smysl a ač se v nich zdánlivě nehovoří o praktických věcech, mají své místo v právní vědě. <br />Avšak dosti hořkosti, není na místě. Prostě, kdo má čas, určitě si tam zajeďte! :)<br /></span>Martin Škophttp://www.blogger.com/profile/09914349109799974959noreply@blogger.com5tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-24295152484181207722010-05-14T10:07:00.010+02:002010-05-14T16:47:02.234+02:00Odťahovanie motorových vozidiel - "vzorová" argumentácia ÚS SR<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhCjLZSipNJ33fsrCeofaKeL4sJ108TO9cdNc8KQ4EJiEVb_OPvnqwQIBBU-CIxjIYZiQ0EWLg-926D_toEA0A0DntiKmvkPZMbkZEE64QJpXLVqSp0LnSUfU5IwQlMXZ05bSJwYbbTJLIK/s1600/05odtahovka.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 131px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhCjLZSipNJ33fsrCeofaKeL4sJ108TO9cdNc8KQ4EJiEVb_OPvnqwQIBBU-CIxjIYZiQ0EWLg-926D_toEA0A0DntiKmvkPZMbkZEE64QJpXLVqSp0LnSUfU5IwQlMXZ05bSJwYbbTJLIK/s200/05odtahovka.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5471040930178115346" /></a><br />V Českej republike sú rozhodnutia najvyšších súdov a ústavného súdu často podrobované kritike, odborná verejnosť o nich diskutuje. Na Slovensku sa s takýmto prístupom stretávame podstatne zriedkavejšie. Navyše z českej strany (viackrát napríklad od kolegov z Jiného práva) sa dostalo slovenskej judikatúre pochvaly. Nezainteresovaní čitatelia tak mohli nadobudnúť dojem, že slovenské súdnictvo funguje kvalitne a jeho rozhodnutia sú inšpiratívne. Toto džentlmenstvo zo strany našich západných susedov si samozrejme veľmi vážime a sme zaňho vďační.<span class="fullpost"><br /><br />O to viac, keďže v skutočnosti neexistujú dôvody, prečo by sme mali slovenskú judikatúru glorifikovať. Niežeby som bol veľkým znalcom našej a prípadne aj českej judikatúry. Máme tu však mnoho prípadov rozhodnutí súdov, ktoré sú až dych vyrážajúce. V poslednom čase napríklad niektoré nálezy Ústavného súdu SR. Nezaoberajme sa politickými kauzami. Skvelou ukážkou "argumentačnej vyspelosti a presvedčivosti" súdneho rozhodnutia je trochu starší nález ÚS SR vo veci sťažnosti <a href = "http://www.concourt.sk/rozhod.do?urlpage=dokument&id_spisu=120959">A., spol. s r. o.</a> (sp. zn. III. ÚS 300/07-30) týkajúcej sa odťahovania motorových vozidiel z dôvodu, že sú prekážkou v cestnej premávke. Pre tých, ktorým sa nechce čítať celý nález, prikladám výňatok (ktorý som troška poeditoval a spoznámkoval).<br /><br />PS. Význam tej anonymizácie som zatiaľ nepochopil (napr. na začiatku nálezu je meno právneho zástupcu uvedené len iniciálmi, na konci je celé meno).<br /><br /> <br /><br />Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. <br /> <br />Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu na uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu. <br /> <br />Článok 1 dohovoru zaväzuje zmluvné strany (aj Slovenskú republiku) priznať každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I dohovoru. Slovenská republika prevzala tento záväzok a ústavný súd umožňuje, aby sa sťažovatelia dožadovali priamo plnenia záväzkov vyplývajúcich z dohovoru. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje, aby sa sťažovatelia domáhali priamo aplikácie medzinárodnej zmluvy. Táto povinnosť vyplýva z prezumpcie súladnosti vnútroštátneho právneho poriadku. <br /> <br />Podľa § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. <br /> <br />Podľa § 2 ods. 3 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov právny názor ústavného súdu obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy na základe návrhu súdu je pre súd záväzný. <br /> <br />Podľa § 40 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení platnom v čase odtiahnutia motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“) kto spôsobil prekážku cestnej premávky, je povinný ju bezodkladne odstrániť. Ak to neurobí, odstráni ju na jeho náklady správca cesty. <br /> <br />Podľa § 40 ods. 4 citovaného zákona správca cesty môže odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané na ceste vrátane chodníka, na náklady jeho prevádzkovateľa, ak je <br />a) ponechané na mieste, kde je zastavenie alebo státie zakázané, <br />b) ponechané na parkovisku vyhradenom pre vozidlá uvedené v § 41 ods. 1 písm. a) a nemá príslušné označenie, <br />c) bez pripevnenej tabuľky s evidenčným číslom a ak podlieha evidenčnej povinnosti alebo je bez čitateľného vyznačenia mena, priezviska a trvalého pobytu, alebo bez názvu a sídla držiteľa na viditeľnom mieste na jeho pravej strane s výnimkou dvojkolesových vozidiel, aj keď netvorí prekážku cestnej premávky. <br /> <br />Podľa § 40 ods. 5 citovaného zákona ak vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky alebo ak ide o vozidlo uvedené v odseku 4, môže o jeho odstránení rozhodnúť aj policajt. Také vozidlo správca cesty odstráni na náklady jeho prevádzkovateľa. <br /> <br />Podľa § 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení platnom v čase odtiahnutia motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 135/1961 Zb.“) správu pozemných komunikácií vykonávajú, ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie a účelové komunikácie vo vlastníctve obce - <strong>obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené</strong>. <br /> <br />Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 2/01-29 zo 16. októbra 2001 rozhodoval o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia Mesta S. č. 4/99, ktorým sa upravuje státie, parkovanie a odťahovanie motorových vozidiel na území mesta S. s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 59 ods. 2 a s čl. 71 ods. 2 ústavy, s § 6 ods. 1 druhou vetou zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, s § 1 ods. 1 a s § 2 ods. 1, 3 a zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a s § 22 ods. 1 a s § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 315/1996 Z. z. (v znení neskorších predpisov). <strong>V tomto náleze ústavný súd riešil okrem iných aj otázku odťahovania motorových vozidiel podnikateľským subjektom. V odôvodnení tohto nálezu ústavného súdu sa uvádza: „Keďže generálny prokurátor vo svojom návrhu neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia VZN nie sú v súlade s ktorými ním vymenovanými ustanoveniami ústavy a zákonov, skúmal ústavný súd ústavnosť a zákonnosť všetkých ustanovení VZN jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, ale <em>iba vzhľadom na ustanovenia ústavy a zákonov uvedené v návrhu.</em> (...) Článok 26 VZN umožňuje Mestu S. zabezpečiť odtiahnutie vozidla prostredníctvom podnikateľského subjektu. Nie je v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov uvádzanými v návrhu.“</strong> <em>(Zatiaľ som nepochopil, ako ÚS SR dospel k záveru, že tento judikát z roku 2001 je aplikovateľný na posudzovaný prípad; podľa mňa ide o vytrhnutie vety z kontextu, keďže je zrejmé, v rozhodnutí z roku 2001 ÚS SR neposudzoval zákonnosť čl. 26 uvedeného VZN v relácii k § 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) - DK). </em><br /> <br />V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 486/05-69 z 27. marca 2007 sa uvádza: „(...) Pre posúdenie veci bolo právne významné, či navrhovateľom uskutočnené odtiahnutie vozidla odporcu bolo možné považovať za odtiahnutie, ktoré vykonala obec (§ 40 ods. 1 a 4 zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods. 4 písm. b) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách). <br /><br />V prejednávanej veci je zrejmé, že navrhovateľ nie je právnickou osobou obcou (Hlavným mestom SR Bratislava) pre tento účel založená alebo zriadená, a preto odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý zásah je prípustný len na základe zákona. Pretože právne normy v ust. zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách upravujú spoločenské vzťahy v oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie vozidla preto nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom, alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej (čo sa týka samotného výkonu odtiahnutia vozidla). Takéto oprávnenie, vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého má k nemu dôjsť, je oprávnená vykonať buď len obec sama alebo právnická osoba ňou pre tento účel založená alebo zriadená. <br /><br />Vozidlo odporcu v danom prípade nebolo odtiahnuté správcom komunikácie ani subjektom, ktorý bol výlučne na tento zásah do práv odporcu oprávnený v zmysle § 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods. 4 písm. b) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Zmluvu „o výkone odťahovej služby“ zo dňa 24.6.1997 je preto potrebné považovať za právny úkon neplatný (§ 39 Obč. zák.), lebo správca komunikácie ňou v rozpore so zákonom previedol na navrhovateľa ako podnikateľský subjekt časť právomoci verejnej správy. Plnenie z neplatného právneho úkonu by znamenalo bezdôvodné obohatenie (§ 451 Obč. zák.), ktoré sa musí vydať. Navrhovateľ na základe neplatného právneho úkonu nemôže sa voči odporcovi úspešne domáhať náhrady nákladov súvisiacich s odstránením jeho vozidla a jeho zabezpečením až po jeho výdaj prevádzkovateľovi.“ <em>(Myslím, že táto argumentácia je úplne správna - DK)</em> <br /><br />Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach mnohokrát zdôraznil, že nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Takýto postoj ústavného súdu vyplýva z čl. 141 a čl. 142 ústavy. <br /> <br />Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Takýto postoj ústavného súdu má základ v jeho právomociach odvodených z čl. 124 ústavy. <br /> <br />Závery krajského súdu napadnuté sťažnosťou sú podľa názoru ústavného súdu arbitrárne, a tým aj ústavne neudržateľné. <br /> <br />Krajský súd v napadnutom rozhodnutí vyložil § 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996 Z. z., ako aj § 3d ods. 5 písm. d) [mylne uvádza § 3d ods. 4 písm. b), ktoré nie je súčasťou právneho poriadku] zákona č. 135/1961 Zb. a s týmto výkladom spája podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatnosť zmluvy o výkone odťahovej služby. <br /> <br />Z oboch právnych úprav vyplýva, kto je správcom cesty, aké sú jeho právomoci, ako aj to, čo tvorí prekážku cestnej premávky (ide o časti, ktoré krajský súd cituje v rozhodnutí). <br /> <br />Z oboch právnych úprav nevyplýva expressis verbis záver, že by správca komunikácie nemohol takúto zmluvu uzavrieť. (Akože nevyplýva? Veď jasnejšie to už nemôže byť... - DK). Tvrdenie krajského súdu v napadnutom rozhodnutí tak bez ďalšieho nemá reálny logický základ, ktorý by mohol byť spájaný s následkami tam uvedenými, a to vyhlásením zmluvy o výkone odťahovej služby za neplatnú. <em>(Jasne chybný záver, k tomu niet čo dodať. ÚS oprel svoju argumentáciu len o predchádzajúce rozhodnutie ÚS, ktoré sa však k tejto otázke nevyjadrilo - nebola v ňom preskúmaná zákonnosť uvedeného článku VZN v relácii k § 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) - DK).</em><br /> <br />Rozhodnutie krajského súdu v tejto časti nie je náležite zdôvodnené (už aj tým, že sa odvoláva na neexistujúce ustanovenie zákona), a tým nespĺňa ani požiadavky kladené na spravodlivý súdny proces. <br /> <br />Na tomto mieste je potrebné pripomenúť rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 2/01 zo 16. októbra 2001 v spojení s § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. <br /> <br />Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. <br /> <br />Jednou zo záruk spravodlivého súdneho rozhodnutia je aj právo na jeho odôvodnenie. <br /> <br />Nutnosť odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, lebo je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, a že rozhodovanie súdov je kontrolované verejnosťou. <br /> <br />Európsky súd pre ľudské práva vo veciach Ruiz Torijo v. Španielsko z 9. apríla 1994, (Ac 303-A, § 29), Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997 a iných uviedol, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia. Tento príkaz nemožno chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument dal súd podrobnú odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Okrem toho je potrebné vziať do úvahy rôznorodosť prostriedkov, ktoré môže strana uplatňovať pred súdom, a tiež rozdiely v zákonoch, obyčajoch, názoroch teórie a vo forme vyhotovení rozhodnutí a rozsudkov. Preto otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. <br /> <br />Ústavný súd skúmal rozhodnutie krajského súdu aj z hľadiska týchto kritérií, pričom zistil, že tvrdenia obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu nemajú opodstatnenie v § 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996 Z. z. a v § 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb. <br /> <br />Takýto postup krajského súdu zakladá arbitrárnosť. <br /> <br />Nad rámec uvedeného neušlo pozornosti ústavného súdu, že krajský súd cituje ustanovenie § 3d ods. 4 písm. b) zákona č. 135/1961 Zb., ktorý takéto ustanovenie ani neobsahuje [správne asi § 3d ods. 5 písm. d) citovaného zákona]. <br /> <br />Ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu v konaní č. k. 8 Co 486/05-69 z 27. marca 2007 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). </span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com111tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-77892030245529737112010-05-06T11:02:00.005+02:002010-05-06T11:19:40.916+02:00Kritika "Stratégie rozvoja slovenskej spoločnosti" v časti týkajúcej sa ústavného práva<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEifFNck_rLuG2oW3wlJY5Q_3A4fvDsjMN9XTEzaiyK-juuB9dwk9WAZpd6tpJFFnV50FnCX7oSaZZjNuJONdQXrtak7KJOmQwn1Alyw0uw9tbJyUBkc64rr7tUsDEAKeYnUNw9DbQrpYoiS/s1600/shutterstock_4843384.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 200px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEifFNck_rLuG2oW3wlJY5Q_3A4fvDsjMN9XTEzaiyK-juuB9dwk9WAZpd6tpJFFnV50FnCX7oSaZZjNuJONdQXrtak7KJOmQwn1Alyw0uw9tbJyUBkc64rr7tUsDEAKeYnUNw9DbQrpYoiS/s200/shutterstock_4843384.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5468083360914825170" /></a><br />10. marca 2010 bol pod gesciou Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied dokončený a na verejnú diskusiu predložený rozsiahly materiál <a href = "http://www.government.gov.sk/20610/strategia-rozvoja-slovenskej-spolocnosti.php?menu=1644">„Stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti“</a> (ďalej len „Stratégia“). Materiál vznikol na základe projektu Vízia a stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky uznesením č. 906 z 25. októbra 2006. V tomto príspevku sa zameriavame na časť Stratégie týkajúcu sa zmien v ústavnom poriadku Slovenskej republiky. <span class="fullpost"><br /><br />Ako Stratégia konštatuje, dôležitým faktorom v ďalšom vývoji právneho poriadku bude vytváranie priaznivého legislatívneho prostredia. Prehľadnosť a zrozumiteľnosť právnych úprav je v súčasnosti málo vyhovujúca.<br />Priaznivé legislatívne prostredie zahŕňa viacero aspektov:<br />– prehľadnosť a zrozumiteľnosť právnych úprav,<br />– stabilitu právnych úprav,<br />– vymáhateľnosť práva. <br />Ďalej sú spomenuté len základné inštrukcie ohľadom legislatívneho procesu a legislatívnej techniky (napr. minimalizovať skrátené legislatívne konanie, nepripustiť nepriame novelizácie právnych predpisov, používať primeranú legisvakačnú lehotu, nepripustiť retroaktivitu právnych predpisov). <br />V rámci otázky prípadných zmien ústavy a zabezpečení kompatibility ústavného poriadku prichádzajú do úvahy podľa Stratégie tieto okruhy:<br />1. úpravy vzťahov k Európskej únii po vstupe SR do EÚ (vzťah čl. 120 ods. 2 ústavy k prístupovej zmluve, prednosť európskeho práva, základné ustanovenia o voľbách poslancov do Európskeho parlamentu, spôsob menovania členov do orgánov EÚ a pod.),<br />2. kompatibilitu ústavy (nepripustenie nepriamych noviel),<br />3. zákaz zmeny ústavy v podstatných náležitostiach demokratického právneho štátu,<br />4. generálnu klauzulu samostatnej pôsobnosti obce (stabilizácia pôsobnosti vo výkone verejnej správy),<br />5. pôsobnosti prezidenta vzhľadom na jeho priamu voľbu (jeho zaradenie do osobitnej hlavy),<br />6. obmedzenia poslaneckej imunity (minimálne vypustiť imunitu za priestupky),<br />7. vyprofilovanie problematiky vo veci celoštátneho referenda (odstrániť jeho obsahové problémy a vzťah k parlamentu),<br />8. zakotvenie organických zákonov (nadpolovičná väčšina všetkých poslancov na ich prijatie – napríklad finančné zákony),<br />9. rozsah pôsobnosti Ústavného súdu SR (čo možno považovať za ochranu a kontrolu ústavnosti),<br />10. precíznejšie formulovanie výkladu a uplatňovania ústavných zákonov z hľadiska ich generálnej platnosti (prechodné a záverečné ustanovenia ústavy),<br />11. vyhodnotenie nálezov Ústavného súdu SR vo veciach výkladu ústavy (v záujme spresnenia dikcie ústavy uvážiť ich zakotvenie do znenia ústavy). <br /><br />Ad 1: Vzťahy medzi Slovenskou republikou a Európskou úniou sú upravené v Zmluve o pristúpení. Zmluva obsahuje právne podmienky vstupu Slovenska a ďalších deviatich pristupujúcich krajín do Európskej únie, zachytáva všetky výnimky, dohody a prechodné obdobia, na ktorých sa pristupujúce krajiny dohodli v negociačných rokovaniach s členskými krajinami EÚ. Článok 120 ods. 2 Ústavy SR zaviedol do slovenského právneho poriadku inštitút tzv. delegovanej legislatívy. Na základe tohto ustanovenia bol vydaný zákon č. 19/2002 Z. z., ktorým sa ustanovujú podmienky vydávania aproximačných nariadení vlády Slovenskej republiky. Čo sa týka vzťahu medzi článkom 120 ods. 2 Ústavy SR k Zmluvou o pristúpení, bolo by dobré, keby autori Stratégie konkrétnejšie formulovali, čo je ohľadom vzťahov SR a EÚ potrebné riešiť. Prednosť európskeho práva pred právom členských štátov je jedným z jeho základných princípov fungovania. Hoci nie je v primárnom práve explicitne zakotvená, nesporne vyplýva z judikatúry Súdneho dvora. Takisto nevieme, čo by mohlo byť problémom v súvislosti s voľbami poslancov do Európskeho parlamentu (zákon č. 331/2003 Z. z. o voľbách do Európskeho parlamentu v znení neskorších predpisov), prípadne v súvislosti s menovaním zástupcov SR do orgánov EÚ.<br /><br />Ad 2: Pri otázke nepripustenia nepriamych novelizácií ústavy možno naozaj hovoriť len o frázovaní. V našom ústavnom systéme sa ťažko dá predstaviť niečo ako nepriama novela ústavy. Súvisí to so stupňovitou výstavbou právneho poriadku a garanciou ochrany ústavnosti v Slovenskej republike (Ústavný súd SR). <br /><br />Ad 3: V Ústave SR síce nie je explicitne vyjadrený zákaz zmeny ústavy v podstatných náležitostiach demokratického právneho štátu (ako ho napr. zakotvuje čl. 9 ods. 2 Ústavy Českej republiky), napriek tomu sa z nej dá interpretáciou vyvodiť (za jeden z princípov právneho štátu sa považuje napríklad garancia dodržiavania ľudských práv a slobôd; tie sú podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR nezrušiteľné). Otázkou je, aký význam by malo zavedenie takéhoto ustanovenia a či by sa ním nespôsobilo viac škody ako úžitku. Súčasná politická situácia v Českej republike (pozri kauza Melčák) je okrem iného práve odrazom toho, že česká ústava takéto ustanovenie obsahuje.<br /><br />Ad 4: Zavedenie generálnej klauzuly o samostatnej pôsobnosti obcí do Ústavy SR obce nie je potrebné. Samostatná pôsobnosť totiž vyplýva už z pojmu územnej samosprávy a je ďalej rozvedená v príslušnom zákone (zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov).<br /><br />Ad 5: Zaradenie inštitúcie prezidenta SR do prvého oddielu šiestej hlavy Ústavy SR môže vyvolávať otázky z hľadiska ústavnej systematiky. Z praktického hľadiska to však za problém nepovažujeme. Nakoniec, s prihliadnutím na celkovú úlohu inštitúcie prezidenta v politickom systéme a povahu prezidentských kompetencií, by sa dalo jeho systematické umiestnenie považovať za primerané a to aj napriek tomu, že ústavný zákon č. 9/1999 Z. z. zaviedol priamu voľbu hlavy štátu. Tá totiž neznamenala zmenu kompetencií, ale len zmenu spôsobu kreácie. Napríklad aj v Českej republike je inštitúcia prezidenta zakotvená v hlave upravujúcej výkonnú moc. <br /><br />Ad 6: Obmedzenie poslaneckej imunity bolo navrhnuté historicky niekoľkokrát, je to skôr politická ako odborná otázka. Stratégia tento bod aj ďalej rozvádza: „Za adekvátne možno považovať vypustenie priestupkovej imunity, z procesu imunity vypustenie ochrany poslanca v prípade, keď bol pristihnutý a zadržaný pri trestnom čine a pokiaľ je stíhaný na slobode. Pri úprave indemnity by bolo vhodné rozšíriť túto indemnitu i na ministrov a štátnych tajomníkov, ako aj na osoby, ktoré sa zúčastňujú na zasadnutiach parlamentu a jeho orgánov. Tým by sa umožnila sloboda slova, resp. písomného prejavu všetkým osobám, ktoré sa zúčastňujú na diskusii na parlamentnej pôde; občianskoprávna zodpovednosť sa nevylučuje. Následne bude potrebné riešiť i imunitu sudcov ústavného súdu, sudcov všeobecného súdu a generálneho prokurátora.“ <br /><br />Ad 7: Nevedno, čo majú autori na mysli pod obsahovými problémami referenda, respektíve v čom je nedoriešený vzťah referenda k Národnej rade Slovenskej republiky. Otázniky okolo tejto formy priamej demokracie, ak sa na to pozrieme historicky počnúc rokom 1990, ležia inde. Hoci bolo v priebehu posledných dvadsiatich rokov vyhlásených niekoľko referend, platný výsledok malo len jedno (referendum o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie). V ostatných referendách účasť nedosiahla požadovanú päťdesiatpercentnú hranicu. Ak chceme v praxi viac využívať inštitút referenda, sú len dve cesty, ako zmeniť túto nepriaznivú štatistiku. Buď môžeme znížiť hranicu účasti oprávnených voličov na platnosť výsledkov referenda, alebo začneme cieľavedomú kampaň na zvýšenie politickej participácie občanov – oprávnených voličov. Ako lepšia by sa mi v tomto prípade zdala druhá cesta (a to aj s prihliadnutím na model „semi-direct democracy“, ako možnej budúcej profilácie Slovenskej republiky). Uplatnenie prvej cesty by totiž mohlo znižovať mieru demokracie a vyvolávať v prípade úspešného referenda otázniky okolo jeho legitimity.<br /><br />Ad 8: Bolo by dobré poznať bližšie dôvody, pre ktoré autori stratégie navrhli zavedenie nového druhu právnych predpisov – organických zákonov. Ak také dôvody neexistujú alebo by sa preukázali ako nepodstatné, stupňovitá výstavba právneho poriadku by mala zostať v súčasnej podobe.<br /><br />Ad 9: Platí, čo už bolo uvedené aj inde: diskusia v tomto prípade je možná, ale len o konkrétnom návrhu.<br /><br />Ad 10: Článok 152 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky hovorí: „Ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Meniť a zrušovať ich môžu príslušné orgány Slovenskej republiky.“ Takáto generálna klauzula nie je legislatívno-technicky nijako výnimočná, jej všeobecná formulácia je korektná a nie je potrebné ju meniť. Napokon, keď nedošlo k výraznejším problémom pri jej aplikácii v predchádzajúcich sedemnástich rokoch, o to viac sa dá predpokladať, že nedôjde k problémom ani v budúcnosti.<br /><br />Ad 11: Vyhodnotenie nálezov Ústavného súdu SR vo veciach výkladu ústavy nie je vylúčené pokiaľ existuje nejaký výstup z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý by bolo možné legislatívno-technicky spracovať do podoby návrhu zákona a bol by politicky priechodný. Nie je to však nevyhnutné (možno by to bolo dokonca kontraproduktívne), keďže v zmysle článku 128 Ústavy SR je výklad Ústavného súdu SR vo veciach ústavy alebo ústavných zákonov všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia. <br /><br />Stratégia tiež konštatuje, že dlhodobým riešením uvedených otázok by mohlo byť prijatie novej ústavy. Tu však treba podotknúť, že prijatie novej ústavy sa využíva ako krok, ktorý má slúžiť významnej politickej zmene, prípadne zmene v smerovaní štátu. Pokiaľ k takejto zmene nedôjde, prijatie novej ústavy nie je na mieste. Ústava je základom právneho poriadku a jeho stability a prípadné prijatie novej ústavy by mohlo ohroziť doterajšie viac-menej bezproblémové fungovanie štátu a etablované právne vzťahy. <br /><br />Keďže sa o uvedených tézach má konať verejná diskusia, uvítam, keď napíšete tiež váš názor na citované body. Nakoniec, lehota na pripomienky v rámci verejnej diskusie bola predĺžená do 31. mája 2010.</span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com5tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-38537646116497232132010-04-05T09:23:00.010+02:002010-04-05T10:32:56.452+02:00Právnici - workoholici?<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhvDWDlrdRhT7YUgrwDo4FXJkJ9RXbDADNfbQ51KI6T5bKdL8gnBt7n0nzJ1bG5DxqYQiSARXcmDk8_joV1x200Ic9RiFmJ5ncckuEUHt4wXgNqZSgOnq-SEWruthd1Sstm2l-rA-BgApcl/s1600/workoholic.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 150px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhvDWDlrdRhT7YUgrwDo4FXJkJ9RXbDADNfbQ51KI6T5bKdL8gnBt7n0nzJ1bG5DxqYQiSARXcmDk8_joV1x200Ic9RiFmJ5ncckuEUHt4wXgNqZSgOnq-SEWruthd1Sstm2l-rA-BgApcl/s200/workoholic.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5456566291557667842" /></a><br />Asi každý z nás pozná, čo to znamená byť v strese, keď horia termíny a máme toho naraz veľmi veľa. Stres môže mať motivujúci účinok, človek sa dokáže vyhecovať k vyšším výkonom a zvládnuť pred ním stojace výzvy. Keď je toho však priveľa, môže dôjsť aj k útlmu, dokonca až k neschopnosti niečo urobiť, sledovať stanovené ciele a plniť zadané úlohy. Nechcem tu teraz filozofovať o otázke stresu, ani rozoberať jeho príčiny (nakoniec, máme na to oveľa kompetentnejších). Rád by som sa len dostal k otázke, s ktorou sa stretávam už dlhý čas a rozoberal som ju s mnohými dotknutými (teda aj so sebou samým).<span class="fullpost"><br /><br />Právnici sú bytosti veľmi zvláštne. Niekedy môže mať človek pocit, že Hobbes svoje slávne tézy o vojne všetkých proti všetkým <em>(bellum omnium contra omnes)</em> a človeku sťa vlkovi <em>(homo homini lupus est)</em> sformuloval na základe svojich pozorovaní vystupovania a konania právnikov. Zaujímavé by tiež bolo, ako by vyzerala, povedzme, ekonomická teória Adama Smitha, keby pri jej konštitúcii vychádzal z takýchto Hobbesových pozorovaní.<br /><br />Bez ohľadu na to, slovo "konkurencia" (možno by sa k nemu dalo pridať aj zopár zaujímavých adjektív...) je v súčasnosti veľmi presným symptomatickým opisom toho, čo sa deje na "trhu" advokátskych kancelárií, ale aj v iných právnických profesiách. <br /><br />Poďme však konečne k veci: celý mechanizmus, tak ako je postavený, vás núti sa tomuto trendu prispôsobovať a byť tak konkurencieschopným. Pokiaľ sa vám to nedarí, právnické fakulty vypľúvajú stále nových absolventov, ktorí vás v pohode nahradia (takto zjednodušene to aspoň niektorí chápu).<br /><br />A tak právnici pracujú a pracujú, vyžaduje to nakoniec aj stavovská česť a ambície, ale predovšetkým konkurencieschopnosť, klienti a tiež vnútorná potreba mať veľa peňazí a byť bohatý. Aj keď tu síce máme zopár nesystémových ulievákov, väčšina prvkov systému takto funguje. <br /><br />Ak to rozmeníme na drobné: keďže človek potrebuje okolo 8 hodín spánku, až 16 hodín denne by tak mohol pracovať; v týždni máme 7 dní, tak prečo odpracovať len 5? (Nezabúdajme, nachádzame sa vo fáze raného kapitalizmu...)<br /><br />A tak právnici zarobia veľa peňazí a môžu si toho veľa dovoliť... Napríklad mesačnú plavbu loďou okolo sveta... Tu mi však napadá (7x16x4)+32=480. Takáto alternatíva by znamenala stratu cca 480 hodín vo vzťahu ku konkurencii, stratu cca 480 hodín práce na zveľaďovaní svojho majetku. Kto si to môže dovoliť?<br /><br />Buďme však vážni, je to takto v poriadku? Alebo s tým treba niečo robiť? Ak ste odpovedali, že je to ok, ďalej už nečítajte. Ak myslíte, že to normálne nie je a chcete s tým niečo robiť, ponúkam pre inšpiráciu <a href = "http://pretrvanie.info/filozofia/dobrovolna-skromnost">textík</a>, ktorý som pred chvíľou ulovil vďaka Google-u pri naťukaní hesla princíp dobrovoľnej skromnosti.<br /><br />"V modernej spoločnosti prevláda názor, že kvalita človeka sa odzrkadľuje vo výške jeho majetku. Táto myšlienka, známa aj ako sociálny darvinizmus, síce do určitej miery koreluje so skutočnosťou, je však mylné domnievať sa, že hmotný prospech musí byť nutne hlavnou motiváciou každého človeka. Spoločnosť postavená na takomto princípe automaticky hádže polená pod nohy svojim najvzácnejším jedincom, teda ľuďom, ktorých prvotnou motiváciou nie je materiálny zisk, ale veľkoleposť, zdravie a funkčnosť spoločnosti ako celku. Myšlienkou, že budeme žiť lepší život, ak budeme zarábať viac peňazí, sme dnes úplne posadnutí a tak pracujeme čoraz viac hodín, v čoraz otupujúcejších, zbytočnejších a deštruktívnejších povolaniach. Honba za materiálnymi statkami sa rýchlo stáva novým svetovým náboženstvom, silnejším než Kristus, Alah a Budha dohromady. Naháňame sa za všemožnými zbytočnosťami a myslíme si, že ich získaním naplníme zmysel svojho života. Správame sa ako posadnutí: najnovší mobilný telefón, ipod novej generácie, ešte ľahší a výkonnejší laptop, nablýskané auto, veľký dom, bazén, domáce kino, playstation, hromady CD a DVD, značkové oblečenie, luxusná kozmetika, drahé šperky; chceme to všetko! A tento zoznam by mohol pokračovať donekonečna...<br /><br />V skutočnosti však človek potrebuje k životu iba veľmi málo: udržať sa nažive, neustále sa zdokonaľovať a vytvárať niečo hodnotné, čo tu po ňom zostane. Vtedy prijíma smrť pokojne a s otvorenou náručou. Zmysel jeho života bol naplnený. Starobylé národy túto pravdu dobre poznali. My, moderní ľudia, sa považujeme za omnoho vyspelejších a pritom sa môžeme pochváliť len znalosťou obrovského množstva zbytočných detailov. Dnešná spoločnosť, postavená na falošných ilúziách a masturbácii vlastného ega, sa úplne odcudzila realite a akémukoľvek vyššiemu princípu, ktorý by nás presahoval. Prenasleduje nás pálčivé podozrenie, že náš život je úplne bezcenný. A tak pracujeme a kupujeme a týmito pre život bezcennými vecami sa snažíme zaplniť čiernu dieru v našich vnútrach. Hneď ako nám však poštár odovzdá našu vytúženú hračku, radosť rýchlo vyprchá, tú vec položíme kdesi do kúta a vzápätí nás opäť zžiera túžba po čomsi novom. Tento hlad nebude nikdy nasýtený. Hrabanie vecí je len ďalšou drogou, ktorú nekontrolujete, ale ona kontroluje vás. Tomuto tlaku nie je ľahké odolať. Reklamy sa valia z každého rohu: všadeprítomné bilbordy, obrazovky, ľudia v stupídnych kostýmoch, nanútené letáky... a napokon celkový dizajn spoločnosti je tak chorý a nerealistický, že len málokto nájde silu tomuto šialenstvu vzdorovať. Aj napriek tomu čoraz viac ľudí začína tušiť, že čosi nie je v poriadku a títo ľudia sa snažia nájsť východ z tohto bludiska.<br /><br />Výsledkom takéhoto vzdoru sú životné cesty, označované napríklad ako jednoduchý život, minimalizmus, či dobrovoľná skromnosť. Čo je ich cieľom a prečo sa po nich ľudia rozhodnú kráčať? Pojmom minimalizmus sa označujú najmä moderné smery v architektúre, literatúre, filme a ďalších oblastiach umenia, avšak podľa nás sa dá tento termín aplikovať aj tam, kde si život vystačí s minimálnymi prostriedkami, čím sa nielenže neoslabí, ale naopak posilní. Tu doslova platí, že menej býva viac. Cieľom dobrovoľnej skromnosti je uspokojiť sa s málom a mať tak v rukách vlastný život. Nebyť celý život drvený hypotékami a splátkami, nebyť neustále závislý na cudzích ľuďoch a ich pravidlách, ale vytvárať si vlastný priestor, vlastnú autonómiu, kde sa človek môže ďalej rozvíjať a mieriť k vyšším životným cieľom a duchovným hodnotám. Duane Elgin, autor viacerých významných kníh o dobrovoľnej skromnosti, definoval túto životnú cestu ako "život, ktorý je zvonka jednoduchý a zvnútra bohatý". Dôvodov k dobrovoľnej skromnosti býva mnoho, od úprimnej starosti o stav životného prostredia, cez duchovné, náboženské a filozofické dôvody, až po čisto materiálne a praktické dôvody.<br /><br />V dnešnej dobe je už nespochybniteľné, že pokiaľ okamžite nezmeníme svoj kurz, zohavíme a ochudobníme život na Zemi na nepoznanie. A pritom ešte len začíname chápať ďalekosiahle následky svojich činov. Väčšina ľudí sa však aj napriek tomu správa, ako keby sa ich to netýkalo. Mnohí dokonca tvrdia, že celá ekologická kríza je len politickým konštruktom a neopodstatnenou hystériou environmentalistov a že stačí zlepšiť našu technológiu a všetko bude zase v najlepšom poriadku. Falošnosť takýchto tvrdení by vystačila na samostatnú esej. Títo ľudia by vám však asi netvrdili, že počítač je schopný fungovať aj keď z neho sekerou odstránite jednu tretinu jeho základných súčiastok, tak prečo sú schopní tvrdiť niečo podobné o životnom prostredí, ktoré je ešte neporovnateľne zložitejšie, než nejaký počítač? Zjavne tu ide o ťažké halucinácie a v zdravších časoch by takýchto ľudí vyháňali do pustatín.<br /><br />Prirodzenou reakciou na súčasný stav by bolo okamžite zastaviť aspoň tie najdeštruktívnejšie procesy, ako keď vyberieme ruku z ohňa, aby sme si ju nespálili. Ako druh však toho zjavne nie sme schopní, v tomto smere sme absolútne zlyhali. Každý človek, ktorý je schopný uvažovať v širších súvislostiach a nie len za hranicami svojho obmedzeného ega, inštiktívne vycíti, že musí znižovať svoju záťaž na životné prostredie, že niekde začať treba. Materiálna skromnosť je pre takéhoto človeka ďalším logickým krokom. Samozrejme, už počujeme tie námietky, že ako jednotlivec aj tak nikto nemôže tento stav zmeniť. To je možno pravda, ale aj mikroskopický čin je lepší, než žiadny čin a naviac považujeme za dôležité byť čo možno najmenšou súčasťou tohto problému, tejto nemysliacej masy poslušných pritakávačov, ktorí neberú žiadne ohľady na dôsledky svojich činov a žijú len preto, aby uspokojovali svoje prchké a prelietavé vášne. Dôležitá je v tomto smere aj sila osobného príkladu, nech sa navonok javí akokoľvek nepodstatná. Lebo to, ako pôsobíte na svoje bezprostredné okolie, to je v podstate vaša jediná možnosť ako môžete niečo zmeniť. Preto v tomto smere podporujeme nekompromisnosť... prestaňme sa naháňať za všetkým tým lesklým odpadom a začnime sa sústrediť na to, čo je v živote podstatné!<br /><br />Dobrovoľnú skromnosť pozná vo forme askézy aj každé významnejšie svetové náboženstvo, od ranného kresťanstva, cez islam, až po východné tradície, kde tieto praktiky dodnes zaujímajú mimoriadne významné miesto. Cieľom askézy je zbaviť sa zbytočných materiálnych potrieb a vytvoriť tak priestor pre rozvoj vlastného ducha a pochopenie vyššieho princípu. Je to prostriedok, ktorým môžeme neuveriteľne spevniť svojho ducha. Skromný život však má aj svoje praktické výhody. Keďže si v tomto prípade človek vystačí s málom, môže sa väčšmi sústrediť na to, čo chce v živote skutočne dosiahnuť. Môže napríklad pracovať menej hodín a zvyšok času venovať svojej rodine, svojmu osobnému rozvoju, či tvorbe niečoho výnimočného. Alebo môže slušne ušetriť a peniaze použiť na niečo hodnotné, napríklad na kúpu vlastnej pôdy, rozvoj lokálnej komunity, či záchranu posledných zvyškov nedotknutých pralesov. Ide o celkové prehodnotenie svojich hodnôt a priorít. Myslite a neustále sa pýtajte, či je daná vec pre váš život skutočne potrebná, prípadne či vás ako človeka robí lepším. Učte sa rozlišovať medzi potrebujem a chcem.<br /><br />Tieto tvrdenia vám môžu pripadať smiešne a spiatočnícke, ale spomeňte si na ne, keď budete najbližší sobotný deň tráviť niekde v kancelárii, odrezaní od všetkého, na čom vám skutočne záleží. Budete tam hniť len preto, aby ste mohli zaplatiť svoju novú plazmovú televíziu prehnaných rozmerov, zatiaľ čo nemáte čas ani na svoje vlastné deti. Ktovie, čo si budete želať viac na smrteľnej posteli, šancu získať späť aspoň trochu strateného času, ktorý ste mohli stráviť so svojimi blízkymi, či nové Ferrari? Túto úvahu zakončím zaujímavým výrokom, ktorý som našiel kdesi na internete: Rozdiel medzi CHCEM a POTREBUJEM je v sebakontrole."</span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-46256092925032907152010-03-22T11:05:00.012+01:002010-03-25T08:36:43.400+01:00Otázka večného mieru a Kant<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiPDu3wQjRvGs_UzfzYKFTo2DuUyrKafRn8oV6r1EoMYKCArRZqMRC-o12J8eDY65f9Sj_WzYplYZ8-Hy9pfXiH_qu81GBXAc7NOEANEme-Sh3pRUrlBmE_3094Rx2-6wF9kIiOeoY8Q2wA/s1600-h/Perpetual+Peace_+Complete+with+...bmp"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 194px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiPDu3wQjRvGs_UzfzYKFTo2DuUyrKafRn8oV6r1EoMYKCArRZqMRC-o12J8eDY65f9Sj_WzYplYZ8-Hy9pfXiH_qu81GBXAc7NOEANEme-Sh3pRUrlBmE_3094Rx2-6wF9kIiOeoY8Q2wA/s200/Perpetual+Peace_+Complete+with+...bmp" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5451402698889489266" /></a><br /><br />Necelých desať rokov pred svojou smrťou, zrejme pod vplyvom víru udalostí, ktoré rozpútala Veľká francúzska revolúcia, publikoval Immanuel Kant svoj známy traktát O večnom mieri. Dnes sa v rámci snáh o zabezpečenie mieru ku Kantovi a jeho idei večného mieru znova vraciame. Či by však konečne a stále viac mohla prísť doba, keď budú všetci žiť v mieri, je značne neisté. <span class="fullpost"><br /><br />20. storočie nám so svojimi dvoma svetovými vojnami ukázalo, koľko neľudskosti sa v ľuďoch skrýva. Navyše sme zistili, že disponujeme technológiami s ničivou silou ohrozujúcou všeobecne existenciu života na tejto planéte. Dopad atómových bômb na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki obnažil túto skutočnosť v celej šírke. Uvedomil si to aj norimberský tribunál s hlavnými vojnovými zločincami, keď v rozsudku skonštatoval nasledovné: „Vojna je totiž už vo svojej podstate zlom. Jej následky sa neobmedzujú len na bojujúce štáty, ale sa dotýkajú celého sveta.“ <br /><br />Po druhej svetovej vojne sa na základe „lístkovej dohody o percentách“ medzi Churchillom a Stalinom rozdelil svet na dve časti – ideologicky kapitalistickú a ideologicky komunistickú – reflektujúc pritom mocenské postavenie najmä Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu. Začala sa tak nová „studená“ vojna, alebo skôr súperenie, medzi východným sovietskym a západným americkým blokom. <br /><br />Po páde „železnej opony“ však stále nemáme pokoj: napríklad Samuel Huntigton predpovedá stret civilizácií, postavených na rôznych kultúrnych, náboženských a právnych základoch. Po tom, ako v roku 1996 prvýkrát vyšla jeho kniha, mnohí proti nej vystúpili s kritikou. Naopak Huntingtonovi priaznivci vidia v tom, čo nastalo počnúc 11. septembrom 2001, potvrdenie teórie tohto bývalého harvardského profesora.<br /><br />Či už budeme s Huntigtonom súhlasiť alebo nie, zdá sa, akoby ľudstvo ku svojej existencii vojny potrebovalo. Akceptáciou postulátu, že vojna je tiež spôsob, ako sa dá nadobudnúť materiálne bohatstvo, respektíve zmeniť jeho distribúcia a alokácia, následne by sme možno došli až ku Karlovi Marxovi, ktorý by zrejme tvrdil, že vojna je vlastne len prirodzeným dôsledkom existencie faktického stavu chudoby na jednej strane a bohatstva na strane druhej. To by však mohlo znamenať, schematicky povedané, že ľudia vlastne netúžia po mieri, ale naopak, ceteris paribus po vojne. Alebo, možno túžia po mieri, ale uskutočňujú vojnu.<br /><br />Úprimnosť nie je najsilnejšou ľudskou stránkou. Najviac sa ukazuje pri výroku človeka, ktorý by asi nemal dôvod klamať: nočný strážnik v Tanzánii vyjadruje vďačnosť za to, že má prácu, lebo mnoho ľudí prácu nemá (a to aj keď tá jeho je úplne mizerne platená); zároveň dodal, že dúfa v skoré vypuknutie vojny, lebo potom by sa všetko zlepšilo, keďže by narukoval do armády... <br /><br />Povedzme však, že ľudstvu tiež nemožno uprieť túžbu po mieri. A hoci sú projekty, ako ten Kantov, tak trochu utópiami, nezabudnime, že mnohé predstavy našich predkov sa neskôr pretavili v realitu a preto sa aj za ideu večného mieru oplatí bojovať. <br /> <br /><br /><strong>Kantove požiadavky pre zabezpečenie večného mieru</strong><br /><br />Pozrime sa teraz bližšie na požiadavky, ktoré Kant považuje za kánon večného mieru. V prvej časti jeho traktátu nachádzame články, ktoré obsahujú podmienky mierových vzťahov medzi štátmi a možnosti ich ďalšieho zblíženia. Tieto sú súborne nazvané predbežnou dohodou o večnom mieri. <br /><br />Šesť predbežných článkov je formulovaných v prvej časti traktátu:<br /><br /><em>1. „Nemá platiť žiadne uzavretie mieru, ktoré sa robilo s tajnou výhradou obsahujúcou látku pre budúcu vojnu.“ </em><br />Kant dodáva, že ak by bol takýto mier uzatvorený, v skutočnosti by sa jednalo iba o obyčajné prímerie, o odsunutie nevraživosti, a nie mier znamenajúci koniec každého nepriateľstva.<br /><br /><em>2. „Ani jeden pre seba jestvujúci štát (malý alebo veľký, to je tu jedno) nemá byť získaný iným štátom dedením, výmenou, kúpou alebo darovaním.“ </em><br />Štát totiž nie je majetkom, ale spoločnosťou ľudí, ktorej nemôže nikto rozkazovať a ňou disponovať, len on sám. Inak by to znamenalo koniec jeho mravnej integrity. <br /><br /><em>3. „Stále vojská (miles perpetuus) majú časom celkom zaniknúť.“ </em><br />Kant tvrdí, že stále armády ohrozujú iné štáty už len svojou pohotovosťou k vojne. Neustále predháňanie sa v počte ozbrojencov, nové vojenské technológie a neustály výcvik – to všetko proste odporuje trvaniu mieru. A ešte okrem toho: zbrojenie i výcvik finančne vyčerpávajú štátnu kasu a podporujú zvyk používať ľudí ako číre stroje a nástroje v rukách niekoho iného (štátu). No a to je nezlučiteľné so všetkými právami, ktoré ako ľudia máme. V podstate sa tu Kant dotýka myšlienky spoločenskej zmluvy, podľa ktorej je zmyslom štátu umožniť život a slobodu ľudí, a nie expanzia štátu na úkor ľudí, ktorí sú jeho súčasťou. Ako však na druhej strane dodáva, od uvedeného je potrebné odlišovať dobrovoľné, pravidelné branné cvičenia občanov štátu, aby zabezpečili svoju vlasť pred útokmi zvonku. <br /><br /><em>4. „Vo vzťahu k vonkajším štátnym obchodom sa nemajú robiť nijaké štátne dlhy.“ </em><br />Zadlžovanie sa na štátnej úrovni ako spôsob zabezpečenia rastu národného hospodárstva môže byť problémový, ba dokonca môže byť podnetom, ktorý vyvolá vojnu. Kant preto považuje za lepšie, ak štát zabezpečí rast svojej ekonomiky z vlastných zdrojov. <br /><br /><em>5. „Ani jeden štát sa nemá násilne miešať do zriadenia a vlády iného štátu.“ </em><br />Od tohto článku Kant odlišuje prípad, keď sa štát v dôsledku vnútorných nezhôd rozdelí na dve časti. Ak by každá časť bola osobitným štátom nárokujúcim si celistvosť, a nejaký vonkajší štát by jednému z nich pomáhal, nemohlo by sa to kvalifikovať ako zasahovanie do zriadenia druhého. Tento vnútorný spor však musí byť vopred rozhodnutý, pretože ak by nebol, kvalifikovalo by sa to, ako zasahovanie vonkajších mocností do nezávislosti štátu a podkopávanie jeho autonómie.<br /><br /><em>6. „Ani jeden štát si nemá vo vojne s iným štátom dovoliť také nepriateľské prejavy, ktoré musia znemožniť ich vzájomnú dôveru v budúcom mieri: sem patrí najímanie úkladných vrahov (percussores), travičov (venefici), porušovanie kapitulácie, podnecovanie zrady (perdullio) v štáte, s ktorým sa vedie vojna etc.“ </em><br />Kant tieto spôsoby kvalifikuje ako nečestné vojnové úskoky. Vo vojne sa podľa neho musí zachovať nejaká dôvera v nepriateľovo zmýšľanie, pretože inak by ani nebolo možné uzavrieť mier a nepriateľstvo by vyústilo do vykynožovacej vojny (bellum internecinum). Vojna je smutným núdzovým prostriedkom v prírodnom stave na osvedčenie svojho práva násilím. Niet tu totiž žiadnej inštitúcie, ktorá by rozhodla, na koho strane je právo. Z toho vyplýva, že vykynožovacia vojna môže zničiť zároveň obidve strany a s nimi aj všetko právo. Večný mier by tak mohol byť uskutočnený len na veľkom cintoríne ľudského druhu. <br /><br />Hoci sú spomínané zákony objektívne, t.j. v intencii vládcov zakazujúce (leges prohibitivae), predsa len niektoré z nich platia bez ohľadu na okolnosti a nútia hneď konať (leges strictae). K týmto zákonom zaraďuje články č. 1, 5, 6. Ostatné články nie sú výnimkou z právneho pravidla, pokiaľ sa však jedná o ich uskutočnenie, subjektívne umožňujú odklad (leges latae) s tým, že sa však nemá stratiť zo zreteľa ich účel. <br /><br />Mierový stav medzi ľuďmi nie je stavom prirodzeným. Preto je potrebné mierový stav vytvoriť, upustenie od nepriateľstva ho však automaticky ešte nezaručuje.<br /><br />V tejto súvislosti Kant formuluje v druhej časti traktátu ďalšie tri definitívne články k večnému mieru:<br /><br /><em>1. „Občianske zriadenie každého štátu má byť republikánske.“ </em><br /><br />Uvádza pritom tri princípy budovania republikánskeho zriadenia:<br /><br />- princíp slobody členov spoločnosti (ako ľudí)<br />- princíp závislosti všetkých od jediného spoločného zákonodarstva (ako poddaných)<br />- princíp rovnosti (ako občanov štátu)<br /><br />Republikánske zriadenie je tak jediné, ktoré vyplýva z idey prvotnej zmluvy, na ktorej sa musí zakladať každé zákonodarstvo národa. Tým je má podľa Kanta výhľad na želaný výsledok, t.j. večný mier. Ako dôvod uvádza: „Keď (ako to v tomto zriadení ani inak nemôže byť) sa žiada súhlas občan pre to, či má byť vojna alebo nie, nie je nič prirodzenejšie, ako – keďže by sme museli uvážiť všetky vojnové útrapy, ktoré by postihli ich samých (a ku ktorým patrí to, že by museli sami bojovať, hradiť vojnové trovy zo svojho vlastného imania; lopotne naprávať všetko pustošenie, čo zanechala po sebe vojna; a aby zlo prevážilo, podujať sa napokon ešte na mier samotný strpčujúce a – pre blízke, vždy nové vojny – nikdy neumoriteľné bremeno dlhov) – veľmi si uvážia, či sa pustia do takej zlej hry...“ Naproti tomu uvádza, že v zriadení, kde poddaný nie je občanom štátu a vrchnosť tak nie je spoluobčanom štátu, ale jeho majiteľom, teda v nerepublikánskom zriadení, sa vojna môže stať druhom bezvýznamnej hry majiteľa. <br /><br />Aby sa republikánske zriadenie nezamieňalo s demokratickým poznamenáva nasledujúce: Formy štátu možno deliť<br />- podľa rozdielu medzi osobami, ktoré majú najvyššiu štátnu moc – forma ovládania (forma imperii); <br />- podľa druhu vlády národa prostredníctvom jeho vládcu - forma vlády (forma regiminis).<br /><br />Forma ovládania môže mať len tri druhy, podľa toho, či vládnu moc má len jeden, alebo viacerí, navzájom medzi sebou spojení, alebo všetci, ktorí tvoria občiansku spoločnosť a majú vládnucu moc (autokracia, aristokracia a demokracia). Forma vlády je buď republikánska alebo despotická. Republikanizmus definuje ako „štátny princíp odlúčenia výkonnej moci (vlády) od zákonodarnej“. Republikánsky princíp je teda princípom rozdelenia moci. Despotizmus definuje ako „princíp, keď štát svojmocne uskutočňuje zákony, ktoré sám vyniesol, je to teda verejná vôľa, s ktorou vládca narába ako so svojou súkromnou vôľou.“ Despotická vláda tak dáva prednosť spojeniu zákonodarnej moci s výkonnou. Zaujímavý je Kantov záver, že z troch foriem vlády je práve demokracia nevyhnutne despotizmom, pretože vytvára výkonnú moc, v ktorej sú všetci nadradení jednotlivcovi a aj proti nemu (keď nesúhlasí) a kde rozhodujú všetci, ktorí predsa len nie sú všetkými. Preto možno povedať, že čím je vláda štátu (počet vládnucich) menšia a čím väčšia je naproti tomu jej reprezentácia, tým viac sa štátne zriadenie blíži k republikanizmu. Preto je to v aristokracii už ťažšie ako v monarchii, kým v demokracii nie je vôbec možné dospieť k tomuto jedinému úplne právnemu zriadeniu inak ako násilnou revolúciou.<br /><br /><em>2. „Medzinárodné právo sa má zakladať na federalizme slobodných štátov.“ </em><br /><br />Štátotvorné národy možno posudzovať ako jednotlivých ľudí, z ktorých každý môže a má žiadať od druhého, aby kvôli jeho bezpečnosti vytvoril s ním zriadenie podobné občianskemu, kde každému možno zaručiť jeho právo. Bol by ním mierový zväz (foedus pacificum), ktorého úlohou by bolo „uchovanie a zabezpečenie slobody jedného štátu preň samotný a zároveň pre iné štáty vo zväze, ale bez toho, že by sa preto museli podrobiť (tak ako ľudia v prírodnom stave) verejným zákonom a ich núteniu.“ <br /><br />Podľa Kanta, pre štáty vo vzájomnom vzťahu niet iného spôsobu vymaniť sa z nezákonného stavu, v ktorom sú samé vojny, ako toho, že sa takisto ako jednotlivci podriadia verejným donucovacím zákonom a vytvoria tak štát národov (civitas gentium), prirodzene, stále vzrastajúci, ktorý nakoniec pojme všetky národy zeme. <br /><br /><em>3. „Svetoobčianske právo sa má obmedziť na podmienky všeobecnej hospitality.“ </em><br /><br />Pojem hospitalita (pohostinnosť) tu znamená, že cudzinec má právo, aby druhý nebol voči nemu nepriateľský, kvôli tomu, že vkročil na jeho pôdu. Môže ho odmietnuť, ak to nebude znamenať jeho záhubu, no kým sa na jeho pôde chová mierumilovne, nesmie byť voči nemu nepriateľský. To znamená, že má existovať všeobecné právo návštevy, aby pokojným spôsobom navštevoval druhých a ponúkal sa im ako spoločník alebo obchodný partner. <br /><br />Traktát obsahuje i niekoľko dodatkov. Prvý sa zaoberá garanciou večného mieru, resp. približovania sa k nemu, akcentuje prírodu ako jeho záruku. To znamená, že ak by aj človek nebol schopný svojim rozumom ukladajúcim mu morálnu povinnosť dospieť k večnému mieru, donútia ho k tomu mechanizmy prírody. Napríklad národ, ktorý netrpí vnútornými rozpormi a nepokladá za potrebné vytvoriť si štát s donucovacími verejnými zákonmi, bude nútený tak napriek tomu urobiť, pretože príroda zariadila susedstvo národov. Každý národ si bude musieť vytvoriť štát, aby bol proti nemu utvorený ako mocnosť.<br /><br />Štát, najmä republikánske zriadenie, je predpokladom pre zväz národov a úsilie o dosiahnutie večného mieru. Príroda síce oddeľuje od seba národy na základe jazykových a náboženských rozdielov, čo budí vzájomnú nevraživosť a vytvára predpoklad pre vojnový konflikt, no zároveň „vzrastaním kultúry a postupným približovaním sa ľudí k väčšej zhode v princípoch vedie k porozumeniu si v mieri...“ <br /><br />Ďalší dodatok rieši problém nezhody morálky a politiky vzhľadom k večnému mieru. Morálka vychádza z rozumu a rozum nám ukladá morálnu povinnosť smerovať k večnému mieru. Aby politika mohla za svoj cieľ pokladať večný mier, musí byť založená na morálke (teda na rozume). Kant si všíma nesúlad medzi nimi, keďže doboví politickí predstavitelia si v rozpore s povinnosťou ale aj verejným zákonom prispôsobujú morálku svojim potrebám. Držia sa zásad: najskôr okupuj, potom sa ospravedlníš; popieraj vinu za tebou spáchané skutky; rozdeľuj a panuj. Preto kladie Kant dôraz na morálnu povinnosť politických činiteľov. <br /><br /><br /><strong>Pokus o interpretáciu s ohľadom na dnešok</strong><br /><br />V rámci tejto poslednej časti príspevku sa pokúsim interpretovať Kantove požiadavky na zabezpečenie mieru. Budem tak prirodzene robiť so zameraním na dnešný uhol pohľadu, aby sme zistili, čím by pre nás mohol byť Kantov traktát zaujímavý a prínosný.<br /><br />Myslím, že s predbežnými článkami možno viac-menej súhlasiť (aj keď ich relevancia pre zabezpečenie mieru je otázna). Ďalej sa preto zameriam na definitívne články. <br /><br />Pre Kanta je ideálnym občianskym (nie štátnym!) zriadením republika naplnená obsahom vyplývajúcim z princípov slobody, závislosti a rovnosti. Dá sa predpokladať, že ich dodržanie je v rozpore s existenciou vojnového stavu. Tieto princípy tak možno považovať za definičné znaky Kantovho pojmu mieru. Iné je však definovať pojem mieru, a iné je nájsť spôsob, ako mier zabezpečiť. K tomu určite nebude stačiť oddelenie výkonnej moci od zákonodarnej. <br /><br />Pre Kanta je demokracia nevyhnutne despotizmom, lebo zakladá výkonnú moc. Je zrejmé, že Kant by demokratickú Slovenskú republiku neoznačil za republiku, ale za despotickú formu vlády. Kantovskú republiku by sme mohli dosiahnuť, keby sme mali osvieteného panovníka, akým bol kedysi pruský kráľ Friedrich II., ktorý povedal, že je len najvyšším sluhom štátu. Keďže bol jediným pánom, zabezpečil tým podľa Kanta ducha reprezentácie. To vyznieva pre našinca dosť paradoxne, lebo reprezentáciu chápeme ako zastúpenie čo najväčšieho počtu občanov štátu (zastupiteľská demokracia). Navyše, republiku spájame s demokraciou a Friedrich II. bol podľa nás absolutistickým monarchom. Myslím teda, že v podstate môžeme Kanta označiť za prívrženca absolutistickej monarchie, ktorá by dodržiavala ním vytýčené princípy slobody, závislosti a rovnosti, a zároveň by v nej bola striktne oddelená výkonná moc od zákonodarnej. <br /><br />Asi sa zdá, že takýto štát by ani nemohol existovať – ešte donedávna však bol možno takým Bhután (kým sa v roku 2008 nezačala jeho demokratizácia). Problém zrejme spočíva skôr v nemožnosti naplnenia požiadavky na širšie zavedenie Kantovho „občianskeho republikánskeho zriadenia“. A ak túto požiadavku nenaplníme, nemôžeme dosiahnuť večný mier.<br /><br />Druhý definitívny článok k večnému mieru požaduje, aby sa medzinárodné právo zakladalo na federalizme slobodných štátov. Konkrétne, svetový mier sa môže dosiahnuť na základe mierového zväzu štátov, v ktorom by všetky štáty dobrovoľne, bez verejného donútenia a zákonov, zachovávali ideu večného mieru. Uskutočniteľnosť takéhoto zväzu je založená na spojení viacerých štátov, ktoré pestujú mier a napĺňajú myšlienku „občianskeho republikánskeho zriadenia“. Historickým príkladom kantovského mierového zväzu by mohla byť Spoločnosť národov, ktorá však svoje ciele (zachovanie mieru) nenaplnila, lebo niektorí jej členovia prestali ideu mieru reflektovať (hlavne Nemecko a Sovietsky zväz).<br /><br />Iným, pevnejším spôsobom dosiahnutia večného mieru, by mohol byť podľa Kanta štát národov. Ten však štáty nechcú, lebo by v ňom stratili vlastnú suverenitu. Príkladom štátu národov, aj keď nie celosvetového, by stále viac mohla byť Európska únia.<br /><br />Čo si teda môžeme z Kantovej knižky o večnom mieri zobrať? Neponúka nám konkrétne riešenia a alternatívy, hovorí len: ak chcete mier, je to dosiahnuteľné len takto... Podstatné pre udržanie večného mieru je to, že ho budeme naozaj chcieť a sa oň aj všetkými silami snažiť. Sám Kant nám na to ponúkol len veľmi rámcový recept, ktorý si v konkrétnostiach musíme dotvoriť sami. <br /><br /></span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com7tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-86120895283906867102010-03-20T21:05:00.004+01:002010-03-22T08:43:58.949+01:00Nová publikácia k problematike judikatúry<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgGeBlB9fU2TflaCOMv1iAl53rSrOuQGbeR9gnkFnckV53vlRz3COf028VTm1NPhBYLuvUK1V1M4faNKTkkKY0ANj10AFIMG_WlkNOcXpZimkQ7QEEttYfC8XTkvw6gZintoDFLuqiNEta7/s1600-h/untitled.bmp"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 139px; height: 200px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgGeBlB9fU2TflaCOMv1iAl53rSrOuQGbeR9gnkFnckV53vlRz3COf028VTm1NPhBYLuvUK1V1M4faNKTkkKY0ANj10AFIMG_WlkNOcXpZimkQ7QEEttYfC8XTkvw6gZintoDFLuqiNEta7/s200/untitled.bmp" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5450810008738264050" /></a><br /><br />Nedávno sa dostal aj do komerčného obehu <a href = "http://www.leges.cz/fenomen-judikatury-v-pravu">zborník</a> z 3. ročníku konferencie <a href = "http://odmp.upol.cz/">Olomoucké debaty mladých právnikov</a>, ktorej témou bola otázka judikatúry v práve. Touto publikáciou dostáva odborná verejnosť do rúk dielo, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom mapuje jednotlivé aspekty problematiky. Príspevky autorov boli editorom rozdelené do troch tematicky odlišných častí: <br /><br />1. Judikatúra a vzdelávanie právnikov (povaha judikatúry, jej význam a špecifiká; historická a zahraničná judikatúra a jej význam pre interpretáciu a aplikáciu súdobého práva)<br /><br />2. Judikatúra európskych súdov a európske otázky v judikatúre národných súdov (vybrané otázky v judikatúre Európskeho súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva, interakcia medzi európskym a vnútroštátnym právom z pohľadu judikatúry)<br /><br />3. Odvetvová judikatúra (správne právo, pracovné právo, obchodné právo, občianske právo, trestné právo, civilný proces)Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-37792105461414111812010-03-02T00:08:00.002+01:002010-03-02T00:31:03.878+01:00Prirodzené a pozitívne právo u Tomáša Akvinského<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhLmUO-cWRFvZbsoDygqz3RtVHBsGNL20PS1JiYYW0wtp-NKfLnTWpC_OodQHL85GHt3A1IKCKzdBp8QbGKF9z8TgmMSEIa9MhUZ0Y2hVMEP4pANr6Atf3pAwdyPPmioKv5VrlZTXTz8mcN/s1600-h/Tomas.gif"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 114px; height: 200px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhLmUO-cWRFvZbsoDygqz3RtVHBsGNL20PS1JiYYW0wtp-NKfLnTWpC_OodQHL85GHt3A1IKCKzdBp8QbGKF9z8TgmMSEIa9MhUZ0Y2hVMEP4pANr6Atf3pAwdyPPmioKv5VrlZTXTz8mcN/s200/Tomas.gif" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5443811806843172354" /></a><br />Tomáš sa prirodzenému a pozitívnemu právu venuje v Sume teologickej v otázkach 90-97. Pre pochopenie jeho teórie je potrebné vysvetliť ním používané pojmy: večný zákon, prirodzený zákon, ľudský zákon a Boží zákon.<br /><br />Večný zákon spočíva na fakte, že „všetky veci sveta sú riadené Božím rozumom. Preto už sama idea riadenia vecí v Bohu, Pánovi sveta, má povahu zákona. A pretože koncepcia riadenia vecí Božím rozumom nie je podriadená času, ale je večná, tento druh zákona sa má volať večným.“<br /><span class="fullpost"><br />Prirodzený zákon podľa sv. Tomáša spočíva v tej časti večného zákona, ktorý sa vzťahuje na človeka. Tomášovo usudzovanie postupuje takto: „Všetky veci participujú na večnom zákone, ktorý je do nich vpísaný“ a z toho „všetky veci odvodzujú svoje náklonnosti k primeraným činom a cieľom“. To sa zvlášť vzťahuje na človeka, pretože jeho rozumová schopnosť „participuje na večnom rozume, z ktorého sa mu dostáva prirodzenej náklonnosti k primeraným skutkom a cieľu“. „Táto participácia“ tvrdí ďalej Tomáš, „večného zákona v rozumovom stvorení sa volá prirodzený zákon.“ A zase „prirodzený zákon nie je nič iné než participácia rozumového bytia na večnom zákone“. <br /><br />Ľudský zákon sa vzťahuje na špecifické ustanovenia vlády. Tieto ustanovenia alebo ľudské zákony sú odvodené zo všeobecných príkazov prirodzeného zákona. Tak ako robíme konklúzie v rozličných vedných odvetviach z prirodzene poznaných nedokázateľných princípov, podobne z príkazov prirodzeného zákona postupuje ľudský rozum k partikulárnejším určeniam istých vecí. A tie partikulárne určenia, utvorené rozumom, sú ľudské zákony. <br /><br />Funkciou zákona je riadiť človeka k jeho vlastnému cieľu. Pretože človek smeruje k cieľu večného šťastia, musí jestvovať zákon, ktorý ho riadi k jeho nadprirodzenému cieľu. Týmto zákonom by mal byť zákon Boží. Zvlášť v tomto bode sa Tomáš rozchádza s Aristotelom, pretože Aristoteles poznal len prirodzený cieľ človeka a na to sa prirodzený zákon, ako ho rozum pozná, pokladá za dostatočný. Avšak večná blaženosť, ku ktorej je človek určený, je v proporcii k prirodzenej schopnosti človeka. <br /><br />Preto „je potrebné, aby okrem prirodzeného a ľudského zákona človek bol vedený k svojmu cieľu zákonom daným od Boha“. Boží zákon je človeku k dispozícii Zjavením a nachádza sa v Písme. Nie je produktom ľudského rozumu. Dáva sa človeku z Božej milosti, aby sa tak určilo a zabezpečilo, že človek vie, čo má robiť tak s ohľadom na prirodzený, ale predovšetkým na svoj nadprirodzený cieľ. Rozdiel medzi prirodzeným a Božím zákonom je tento: Prirodzený zákon reprezentuje rozumové poznanie dobra človeka, ktorý intelekt riadi vôľu v kontrole žiadostí a vášní. Takto vedie človeka k prirodzenému cieľu pomocou kardinálnych cností. Boží zákon, naproti tomu, pochádza priamo od Boha zjavením ako dar Božej milosti a ním je človek riadený k nadprirodzenému cieľu pomocou teologických cností viery, nádeje a lásky, ktoré sú „vliate“ do človeka z Božej milosti.<br /> <br />Po tomto oboznámení sa môžeme ďalej zamerať na samotný prirodzený zákon. Z Tomášovho hľadiska je otázne, či je prirodzený zákon rovnaký pre každého človeka, prípadne či môže byť zmenený alebo úplne vymazaný z ľudského srdca. Myslí si, že zákon je rovnaký pre každého, avšak nie každý ho rovnako dobre pozná. Tieto gnozeologické deficity môžu vyplývať z rôznych príčin napr. zatemnenia mysle ako výsledku vášní, zlozvykov. „Tak sa teda musí povedať, že prirodzený zákon, je ten istý pre všetkých, čo do správnosti i poznania, pokiaľ ide o všeobecné princípy. Ale čo sa týka istých detailných záležitostí, ktoré ako keby boli závermi z týchto všeobecných princípov, je rovnaký pre všetkých vo väčšine prípadov, rovnako čo do správnosti a poznania; a predsa v niektorých málo prípadoch môže zlyhať, i čo do správnosti, pre nejaké zvláštne prekážky, i čo do poznania...“ Príkladom môže byť, ak niekomu vrátime zbrane, s ktorými potom vedie proti nám vojnu. Prirodzený zákon nemôže byť zmenený, čo do jeho všeobecných príkazov, ale čo sa týka príkazov sekundárnych, ich nasledovanie môže byť zabránené špeciálnymi príčinami. Či môže byť prirodzený zákon vymazaný z ľudského srdca, Tomáš odpovedá rovnako: Všeobecné princípy určite nie a sekundárne príkazy za určitých už uvedených okolností áno. <br /><br />Ako sa teda človek správa, keď dodržuje všeobecné príkazy prirodzeného zákona a zároveň aj sekundárne, ktoré sú s nimi rozporné? Tomášovo vyjadrenie je koncipované značne abstraktne. Vychádza mi, že v tomto prípade (aspoň navonok) vyzerá správanie človeka akoby tie všeobecné príkazy ani neexistovali a riadi sa iba „zlými“ sekundárnymi príkazmi. Akoby sekundárne špeciálne pravidlá mali kvázi derogačný účinok ku všeobecným princípom. Tak by to ale ani nemalo byť a Tomáš by s tým samozrejme nesúhlasil. Všeobecné príkazy by sa mali premietať v sekundárnych. Prečo ale potom táto disonancia? Tomáš ju odôvodňuje zrejme pre neho najrozumnejším spôsobom: a to nespoznaním samotných všeobecných princípov v ich celistvosti, nespoznaním ich podstaty. Preto tu vlastne ani ku skutočnému rozporu (z hľadiska konajúceho subjektu) medzi všeobecnými princípmi a sekundárnym prirodzeným právom nemusí dochádzať (pokiaľ vedome neporušuje všeobecné princípy).<br /><br />Toto poňatie prirodzeného práva Tomáš ešte skomplikoval aj zavedením duálnej štruktúry s právom pozitívnym, alebo v jeho slovníku s ľudským právom. Kým primárne prirodzené právo obsahuje najvšeobecnejšie, nemenné princípy, sekundárne právo je z nich odvodené, je ich konkretizáciou vzhľadom na štruktúru objektu a povahu veci, na ktoré sa všeobecný princíp aplikuje. Takto poňaté sekundárne prirodzené právo by sa v dnešnej právnej terminológii dalo stotožniť s právnym vedomím. Tým sa dostávame aj k lepšiemu pochopeniu Tomášovej koncepcie.<br /><br />Z právneho vedomia sa vedeckými postupmi ako napr. abstrakcia, analýza, komparácia a pod. tvorí pozitívne právo. Podobne aj v Tomášovej koncepcii by sa prirodzené právo malo transponovať do práva ľudského. Tomáš nepopiera, ale naopak vyzdvihuje dôležitosť tvorby pozitívneho práva. Zákonodarca ingeruje do prirodzeného poriadku a opiera sa o jeho autoritu. Príroda a platné právo sú dva pramene práva. Nevyhnutnosť tvorby pozitívneho práva vychádza z potreby viesť ľudí k cnostiam, teda vychovávať ich. Normy pozitívneho práva sú platné v dôsledku toho, že vyjadrujú ius naturae, viac či menej adekvátnym spôsobom vyjadrujú poriadok vlastný prírode. Uznanie prirodzeného práva sa stalo existenčnou podmienkou pozitívneho práva a základom jeho autority.<br /><br />Tým, že zákony majú pomáhať ľuďom viesť cnostný život, robia ich lepšími. Tomuto postulátu však Tomáš dáva niekoľko dôležitých kvalifikácií:<br />Za prvé všetky zákony robia ľudí dobrými, ale nie rovnakým spôsobom.<br />Druhá kvalifikácia hovorí, že pozitívne zákony môžu upravovať iba to, čo môžu ľudia súdiť. Keďže ľudia môžu súdiť iba vonkajšie viditeľné akty, nemali by zákony zakazovať človeku niečomu veriť príp. neveriť, niečo cítiť, či necítiť.<br /><br />Ľudské zákony by sa tiež nemali pokúšať zakázať všetko nemorálne konanie. Človeka totiž nemožno zmeniť náhle, ale iba postupne. Navyše takáto zmena by mohla ľuďom nezvyknutým na cnosť priniesť viac škody ako úžitku.<br /><br />Takisto nemožno zákonom prikázať všetky cnosti. Každá cnosť sleduje ciele spoločenské a ciele individuálne. Zákon môže prikázať iba akty smerujúce k spoločnému dobru. Tým Tomáš kladie určitú zodpovednosť za vlastné (individuálne) dobro do rúk každého jednotlivca.<br /><br />Akým spôsobom dochádza prijatiu prirodzeného práva do práva pozitívneho? Tomáš sa domnieva, že buď logickým úsudkom z určitých premís alebo dedukciou resp. aplikáciou a prípadným dotvorením (určením konkrétneho riešenia zo všeobecnej normy). Tu by som doplnil snáď ešte jeden spôsob a to významovo určite nie menší, i keď z hľadiska kritéria určenia obsahu odlišný (nie je myšlienkovým postupom) – formalizácia. Aj samotné prirodzené právo sa môže stať právom pozitívnym, ak bude príslušným spôsobom a v stanovenej forme schválené. To je ale dnešný spôsob tvorby práva, v Tomášových časoch skôr anachronický. <br /> <br />Ďalekosiahle na Tomášovej koncepcii dualizmu prirodzeného a pozitívneho práva bolo zavrhnutie mienky, že zákon je zákonom len preto, lebo bol ustanovený suverénom. Sv. Tomáš argumentuje proti tejto mienke tvrdiac, že čo dáva pravidlu charakter zákona, je jeho mravná dimenzia, jeho zhoda s príkazmi prirodzeného zákona, jeho súlad s mravným zákonom. Ak sa ľudský zákon akýmkoľvek spôsobom odchýli od prirodzeného zákona, už nie je zákonom, je perverziou zákona. Také zákony už neviažu vo svedomí, no niekedy sa poslúchnu, aby sa zabránilo väčšiemu zlu. Sv. Tomáš zašiel ešte ďalej, keď nepriznal charakter zákona vládnemu príkazu, porušujúcemu prirodzený zákon. Takýto príkaz sa nemá poslúchnuť. „Niektoré zákony,“ hovorí ďalej, „môžu byť nespravodlivé preto, že sú proti Bohu, ako keď tyran pobáda k idolatrii, alebo k čomukoľvek, čo je v rozpore s Božím zákonom. Zákony tohto druhu sa nesmú za nijakých okolností poslúchnuť jednoducho preto, že treba poslúchať Boha skôr než ľudí.“<br />Tomáš, ako najvýznamnejší predstaviteľ stredovekého myslenia, uprednostňoval prirodzené právo pred pozitívnym. Spor o hegemóniu niektorého z nich sa tým však ani zďaleka nekončí. Práve naopak, začína. V neskorších storočiach začnú postupne dominovať pozitivisti. S tým sa však staneme od konca 19. storočia aj svedkami akejsi renesancie prirodzenoprávnych koncepcií.</span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-13975886620941448112010-02-23T08:52:00.007+01:002010-02-25T09:47:39.658+01:00Kantovské zrušení DSČl. 9 (2) Ústavy říká: "Změna podstatných náležitostí demokratického právního státu je nepřípustná."<br /><br />A proto zrušení Dělnické strany bylo možné opřít o princip: <em>Nikdo nemá právo na demokratické prostředky k dosažení protidemokratických cílů.</em><br /><br />Tento princip je založený na Kantově kategorickém imperativu: <em>Jednej tak, aby maxima tvého jednání mohla být obecným zákonem.</em><br /><br />Maxima <em>Používej demokratické prostředky k protidemokratickým cílům.</em> totiž nemůže být <strong>obecným </strong>zákonem.<br /><br />Tak jako nemůže být obecným zákonem třeba maxima <em>Porušuj své sliby.</em>, protože podlamuje samotnou instituci slibu (Kantův vlastní příklad), maxima <em>Používej demokratické prostředky k protidemokratickým cílům.</em> nemůže být obecným zákonem, protože podlamuje samotnou instituci demokracie.Tomáš Sobekhttp://www.blogger.com/profile/04261361348432407071noreply@blogger.com12tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-6988642861941795822010-02-14T09:43:00.005+01:002010-02-15T09:10:39.290+01:00Knihy o Norimberskom procese (2. časť)<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgCEDXFlWxdxxwFU10pTap6NdTO2SP_kFpcAzo4o_80buxAqo_YtI8mKYyqSmL06xIqnz1Hgp6GgQCu6abHwwWT6zEpeZkW_EnnQqy2oloMB-mRy908iN2V3jh1e6a1TBOJkwo5cLpTJ_PE/s1600-h/untitled.bmp"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 128px; height: 200px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgCEDXFlWxdxxwFU10pTap6NdTO2SP_kFpcAzo4o_80buxAqo_YtI8mKYyqSmL06xIqnz1Hgp6GgQCu6abHwwWT6zEpeZkW_EnnQqy2oloMB-mRy908iN2V3jh1e6a1TBOJkwo5cLpTJ_PE/s200/untitled.bmp" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5438019674780100834" /></a><br /><br /><em><strong>Heydecker, Joe Julius - Leeb, Johannes: Norimberský proces. Praha : Ikar, 2007.</strong></em><br />Asi najlepšou publikáciou, ktorá u nás o Norimberskom procese vyšla, je práve Heydeckerova a Leebova kniha. Joe Heydecker (1916 – 1997) pôsobil v čase procesu ako jeden z mediálnych spravodajcov a mal možnosť zažiť na vlastnej koži to, o čom neskôr písal. Prednosťou knihy je pútavý štýl písania, ktorý vtiahne čitateľa rovno do deja, na druhej strane však neuberá na faktografickej hodnote. Autori pracujú s dokumentmi a s protokolmi z procesu, čerpajú však aj z ďalších prameňov, napríklad z rozhovorov s príbuznými obžalovaných, alebo ďalšími osobami. <span class="fullpost"><br /> <br /><em><strong>Poltorak, Arkadij Iosifovič: Norimberský proces. 2. vydání. Praha : Naše vojsko, 1973.</strong></em><br />Staršou publikáciou, počas minulého režimu v podstate jedinou, je Poltorakova kniha "Norimberský proces". Prvýkrát vyšla v češtine v roku 1969, v slovenčine v roku 1979 (pod názvom "Norimberský epilóg"). Jej autor bol počas procesu členom Generálneho sekretariátu Medzinárodného vojenského tribunálu za sovietsku stranu. Kniha zachytáva jeho subjektívny pohľad a spomienky. <br /><br /><em><strong>Delpla, François: Norimberský proces: poučení z historie. Praha : Slovart, 2009.</strong></em><br />Francúzsky historik François Delpla (1948) si už v úvode svojej knižnej eseje „Norimberský proces: poučení z historie“ (2009) stavia ambiciózny cieľ – prihliadať ku stanoviskám všetkých na procese zúčastnených štátov. Ako sebavedome dodáva, takúto prácu ešte nikto nenapísal a práve tá jeho je prvou. Vzápätí však hneď oznamuje: „V záujme obsažnosti, obmedzenia opakovania a z jedného zásadného dôvodu, ktorý čitateľovi vyplynie v priebehu čítania, sme jednako len dávali prednosť americkému hľadisku (nie však vo výbere dokumentov, ale v ich výklade).“ <br />To znie v každom prípade zaujímavo a aj ďalej možno tešiť na podobné protichodné vyhlásenia.<br /><br /><strong><em>Norimberský proces. Sborník materiálů. 2 diely. Praha : Orbis, 1953.</em></strong><br />Na záver je potrebné ešte spomenúť, že v roku 1953 bol v dvoch zväzkoch publikovaný výber z dokumentov a protokolov Norimberského procesu, preložený z ruštiny do češtiny. <br /></span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com3tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-39802504458566061742010-02-07T10:20:00.010+01:002010-02-07T11:13:33.682+01:00Knihy o Norimberskom procese (1. časť)<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjprn73cAFlZ9sdDPQXxH7rcrtb3VvE7dyS05wXCUQ3CwZEbXCs_tQmVS4zMg_ZbRpwKnlF3uJWdjvSs_gvc9YlSp2PbvAxS86BishyphenhyphenJwn-CXhRNOr8rWsCWqooDko44kvfzeK8hG5fxNLn/s1600-h/untitled.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 126px; height: 200px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjprn73cAFlZ9sdDPQXxH7rcrtb3VvE7dyS05wXCUQ3CwZEbXCs_tQmVS4zMg_ZbRpwKnlF3uJWdjvSs_gvc9YlSp2PbvAxS86BishyphenhyphenJwn-CXhRNOr8rWsCWqooDko44kvfzeK8hG5fxNLn/s200/untitled.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5435438120211018946" /></a><br />V tejto dvojdielnej rešerši sa stručne zameriam na knižné diela, ktoré vyšli o Norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami v češtine alebo slovenčine. Zdá sa totiž, že momentálne je táto téma u nás "in" viac ako kedykoľvek predtým (usudzujúc tiež zo skutočnosti, že v posledných troch rokoch vyšli o procese minimálne štyri knihy).<span class="fullpost"><br /><br />Hneď na začiatku je potrebné spomenúť tri pôvodné práce od <em><strong>Bohuslava Ečera: </strong></em><br /><em><strong>Jak jsem je stíhal. Praha : Naše vojsko, 1946.<br />Norimberský soud. Praha : Orbis, 1946.<br />Právo v boji s nacismem. Brno : Zář, 1946.</strong></em><br />Ečer je v medzinárodnom meradle považovaný za jedného z priekopníkov nového prístupu k otázke potrestania vojnových zločincov. O túto problematiku sa začal zaujímať už v čase svojho francúzskeho exilu krátko po vypuknutí 2. svetovej vojny. Neskôr sa podieľal na vzniku tzv. Svätojakubskej deklarácie (čo bola prvá dohoda o potrestaní vojnových zločincov) a tzv. Moskovskej deklarácie o ukrutnostiach, požadujúcich vydanie vojnových zločincov do štátov, v ktorých zločiny páchali. V Komisii Spojených národov pre vyšetrovanie vojnových zločinov (Československo v nej zastupoval ako splnomocnený minister) sa mu podarilo presadiť, aby sa na vinníkov vojny hľadelo ako na vojnových zločincov. Komisia síce najprv tento postoj odmietla poukazujúc na nedotknuteľnosť hlavy štátu a nedostatočnú právnu úpravu, ale Ečer usilovnou prácou zohnal dostatok materiálu a nakoniec svojich kolegov presvedčil. Do návrhu sa mu navyše podarilo zakomponovať i potrestanie zločinov proti ľudskosti. Na Norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami potom vystupoval ako predseda československej delegácie. Jeho knihy tak tvoria svedectvo z prvej ruky a každý, koho otázka procesu zaujíma, by mal po nich siahnuť.<br /><br /><em><strong>Honzík, Miroslav: Povstaňte, soud přichází. Praha : Panorama, 1986.</strong></em><br />Čitateľ sa tak okrem informácií o procese s hlavnými vojnovými zločincami (šesť z celkovo šestnástich kapitol knihy) čo-to dozvie o historickom vývoji smerujúcom k ustáleniu pravidiel týkajúcich sa trestania medzinárodných zločincov, ako aj „očisťovaní“ Európy od vojnových zločincov (napr. sú tematizované ostatné norimberské procesy, Tokijský proces, procesy s quislingovcami v Nórsku, procesy s predstaviteľmi vichistického režimu vo Francúzsku, proces s K. H. Frankom v Československu). <br /><br /><em><strong>Gilbert, Gustave Mark: Norimberský deník. 2. vydání. Praha : Mladá fronta, 1971.</strong></em><br />Gilbert pôsobil v Norimbergu najprv ako zástupca tlmočníka veliteľa väznice, neskôr bol menovaný za väzenského psychológa po dobu trvania procesu. S obvinenými hlavnými vojnovými zločincami udržiaval denne úzke kontakty a tým mal možnosť ich bližšie spoznať a pochopiť ich myslenie. Pravda, za jeden z problematických momentov Gilbertovej metodiky by mohla byť považovaná skutočnosť, že psychológ si nerobil poznámky a rozhovory rekonštruoval z toho, čo si zapamätal, zvyčajne na konci dňa. (Na rozdiel od toho <a href = " http://www.amazon.com/Nuremberg-Interviews-Leon-Goldensohn/dp/1400030439/ref=sr_1_1?ie=UTF8&s=books&qid=1265537085&sr=1-1">Leon Goldensohn</a>, ktorý sa v roku 1946 stal psychiatrom v norimberskej väznici, si svoje rozhovory s obžalovanými starostlivo zaznamenával.) Negatívom tohto diela sú tiež Gilbertove až príliš časté jednostranne orientované moralizátorské pokusy, ktoré by mohli vzbudzovať pochybnosti o pravdivosti či objektívnosti jeho textu. <br /><br /><em><strong>Irving, David: Norimberk – poslední bitva. Praha : Naše vojsko, 2009.</strong></em><br />Irving postupuje vo svojom bádaní, ako je to u neho častou praxou, v rozpore s vedeckými štandardmi. Aj keď jeho kniha odhaľuje množstvo menej známych skutočností z rôznych archívov, sú spracované tendenčným a pravde nie vždy zodpovedajúcim spôsobom. Americká historička Ann Tusa (tiež spoluautorka rešpektovanej monografie o Norimberskom procese „The Nuremberg Trial“) v <a href = "http://www.nizkor.org/ftp.cgi/people/i/irving.david/press/Electric_Telegraph.961109">recenzii</a> na Irvingovu knihu zdôrazňuje, že jeho azda najväčším prehreškom je, že vôbec nepracuje s dokumentačným materiálom z procesu, uverejneným v 42. zväzkoch, čo Irving ospravedlňuje tým, že protokoly z procesu podľa neho nie sú presné a úplné. <br /><br /><em><strong>Sonnenfeldt, Richard W.: Svědek z Norimberka. Praha : Columbus, 2007.</strong></em><br />Kniha reprezentuje veľmi subjektívny pohľad na život bývalého prekladateľa americkej obžaloby. Samotný proces opisuje autor len v prvej časť knihy, zvyšok tvorí rozprávanie o detstve, dospievaní a ďalšom živote. Ako prameň o procese s hlavnými vojnovými zločincami nemá väčšiu hodnotu. </span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com2tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-91467618120121333322010-01-29T12:43:00.003+01:002010-01-29T13:06:22.362+01:00Právny realizmus Olivera Wendella Holmesa<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi87m-Hu0eNy4JYJyTda7qqpIlN1YxMsNJt_1GS8Orr8G0gCnqpwrvvSrUHHqXUn_TD6tuwHU1fD5jiPeAeHMTC-I5FrsRWv13knt8yna7ItN25tso9Dnc6Kui42EtBxVJ1ljNsXFKFubn6/s1600-h/Oliver_wendell_holmes_jr.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 150px; height: 190px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEi87m-Hu0eNy4JYJyTda7qqpIlN1YxMsNJt_1GS8Orr8G0gCnqpwrvvSrUHHqXUn_TD6tuwHU1fD5jiPeAeHMTC-I5FrsRWv13knt8yna7ItN25tso9Dnc6Kui42EtBxVJ1ljNsXFKFubn6/s200/Oliver_wendell_holmes_jr.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5432131720423451602" /></a><br />Oliver Wendell Holmes jr. (1841-1935) je považovaný za zakladajúceho predstaviteľa amerického právneho realizmu. Podstatné myšlienky svojho právneho pohľadu na svet sformuloval už na začiatku svojej prvej a jedinej knihy "The Common Law" (1881):<br /><span class="fullpost"> <br />"Život práva nejde podľa logiky: je odrazom praktickej skúsenosti. Pociťovaný nedostatok času, vplyvné etické a politické teórie, intuícia vo veciach verejných, dokonca aj predsudky, ktoré majú spoločné sudcovia so svojimi kolegami, to všetko, či už zrejme, alebo nevedome, má väčší význam ako sylogizmus určujúci pravidlá, podľa ktorých sa ľudia majú správať. Právo stelesňuje životný príbeh vývoja štátu (národa) počas mnohých storočí a nemôžeme ho chápať len ako súbor axióm a dôsledkov, ako z nejakej knihy o matematike. Na to, aby sme mohli poznať, čo to vlastne je, musíme vedieť, aké bolo a akým sa pravdepodobne stane. Musíme sa teda zaoberať striedavo históriou a existujúcimi teóriami zákonodarstva. Avšak najťažšou úlohou je pochopiť práve premenu kombinácie týchto dvoch do novej právnej úpravy na každom stupni vývoja. Podstata práva v akomkoľvek čase takmer dokonale zodpovedá tomu, čo je vtedy chápané ako vyhovujúce; na druhej strane jeho konkrétna podoba, fungovanie a stupeň toho, ako dokáže naplniť želané výsledky, vo veľkom závisí od jeho minulosti."<br /><br />Tento citát excerpuje okrem esencie právneho realizmu tiež pohľad na históriu práva, ktorý koncom 19. storočia zastávali viacerí právni vedci (napr. J. B. Ames, M. M. Bigelow, J. C. Carter, J. B. Thayer). História v ich perspektíve mapuje proces vývoja v čase, základom jej skúmania je štát (národ). Poznanie histórie práva nám umožňuje lepšie porozumieť jeho súčasnej podobe a tiež anticipovať jeho možné zmeny. Právo totiž nevzniká ani prirodzenoprávnou cestou, a nemožno ho ani organicky odôvodňovať na základe formálnej logiky. </span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com44tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-91636707238062350752010-01-24T11:45:00.006+01:002010-01-24T22:05:45.256+01:00Antropologický slovník<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhkP7jKcWx97urFxNY-Nj4d3hHodNcw56xEaO1RFEHp7Bn1_sv-G5C6NRyqgO0Q7M9eatHumPulFleDSJbC4wbfHIfoXvWjRUVOCaWx8XTevDnDEUqTPN9izogO6mzDG7soVGZFyuljmDMz/s1600-h/intro_orig.png"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 150px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEhkP7jKcWx97urFxNY-Nj4d3hHodNcw56xEaO1RFEHp7Bn1_sv-G5C6NRyqgO0Q7M9eatHumPulFleDSJbC4wbfHIfoXvWjRUVOCaWx8XTevDnDEUqTPN9izogO6mzDG7soVGZFyuljmDMz/s200/intro_orig.png" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5430256944195236514" /></a><br />V decembri 2009 bol uverejnený nový antropologický slovník, ktorý týmto dávam našim čitateľom do pozornosti (Jaroslav Malina a kol.: Antropologický slovník aneb co by mohl o člověku vědět každý člověk. Brno : Akademické nakladatelství CERM, 2009.). Kniha obsahuje len ukážky hesiel; kompletný slovník s 20 000 heslami je na priloženom CD. <br /><br />Celý slovník je tiež k dispozícii v elektronickej podobe na internetovej adrese:<br /><br />http://is.muni.cz/do/1431/UAntrBiol/el/antropos/index.htmlDaniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com16tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-87635394992864889812010-01-19T11:20:00.003+01:002010-01-19T11:27:26.091+01:00Schopenhauer a Nietzsche o ženách<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiuxDij9GJ_B8DS8pU4o6h0tc0hmuA7WlyWBAy_zcfxn4GBFmlexPSaw-hXRpG_4u2KCuKTcaZ25mZpTlsT-Tq7LZVlSO_fGFEyjXJ3-ygb6Jzjkq4_qu3xNa1oPIixsj-rJJrB3GOegOPx/s1600-h/friedrich_nietzsche_arthur_schopenhauer.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 131px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEiuxDij9GJ_B8DS8pU4o6h0tc0hmuA7WlyWBAy_zcfxn4GBFmlexPSaw-hXRpG_4u2KCuKTcaZ25mZpTlsT-Tq7LZVlSO_fGFEyjXJ3-ygb6Jzjkq4_qu3xNa1oPIixsj-rJJrB3GOegOPx/s200/friedrich_nietzsche_arthur_schopenhauer.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5428394923659214802" /></a><br />Dáma je Schopenhauerovi „monštrum európskej civilizácie a kresťansko-germánskej hlúposti“; miesto, ktoré má v modernej spoločnosti žena reprezentovaná dámou je v úpadku. Nietzsche: ešte nikdy nezaobchádzali so ženami s toľkými ohľadmi ako v moderných časoch. Za normu a príklad kladú obaja orientálny náhľad o žene. Podľa Schopenhauera orientálne národy a antickí ľudia dívali sa na ženu – pri všetkej polarite – ako na úplný ekvivalent muža, a preto aj vedeli, aké miesto ženám patrí, lepšie ako my so svojou starofrancúzskou galantnosťou. Svojím správaním k ženám sme na posmech Aziatom a boli by sme aj Grékom. <span class="fullpost">Nietzsche vraví, že je znakom plytkosti nevidieť antagonizmus medzi mužom a ženou a popierať jeho priepastnosť. Hlbokí ľudia môžu o ženách zmýšľať len orientálnym spôsobom. (Pochúťka pre beznádejných vplyvológov: Schopenhauer tak pozoruje, že sa ženy už pri stretnutí na ulici dívajú na seba ako guelfi a ghibellini a chce staré: taceat mulier in ecclesia doplniť novým: taceat mulier in theatro. Nietzsche: najhoršie zmýšľajú o ženách ženy a bol by ich pravým priateľom, kto by zvolal taceat mulier de muliere!) V kapitole o metafyzike lásky díva sa Schopenhauer na lásku ako na individualizovaný pohlavný pud v záujme druhu; v manželstve ide len o potomstvo. Nietzsche súdi, že sa nijaká inštitúcia nemôže zakladať na idiosynkráze (láske).<br /><br /><br /><br />(Matuška,A.: Profily a portréty. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1972, s. 55.)</span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com9tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-60331643816830203712010-01-14T15:56:00.004+01:002010-01-14T20:24:46.584+01:00Ešte k textualizmu<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgrk1HTSPvCnKTIGKZkQMAGuMLHvn4035UPHjLBledwO2Aa4vn34Vp6-4x1F0xhrDehtPjW8b9z1nn5neNsdwSa-o5Lb9fHBzEM342G6WztVfYrwiWpFAkC_eUJRZEi8umP2sIGIbvf0eTO/s1600-h/interpretation-containment.png"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 196px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgrk1HTSPvCnKTIGKZkQMAGuMLHvn4035UPHjLBledwO2Aa4vn34Vp6-4x1F0xhrDehtPjW8b9z1nn5neNsdwSa-o5Lb9fHBzEM342G6WztVfYrwiWpFAkC_eUJRZEi8umP2sIGIbvf0eTO/s200/interpretation-containment.png" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5426617705211886354" /></a><br />V diskusii k predchádzajúcemu postu o delení práva na verejné a súkromné sme sa dostali k textualizmu ako teoretickému východisku pri interpretácii práva. Práve čítam komentár k slovenskej ústave od Jána Drgonca (Šamorín : Heuréka, 2007, s. 90-91), ktorý k výkladu Ústavy Slovenskej republiky píše nasledovné:<br /><br />"Ústavný súd SR sa postavil veľmi rezervovane k použitiu extenzívneho výkladu v aplikácii právnej úpravy. Podľa Ústavného súdu SR: "Extenzívny výklad právnych noriem možno uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy, ak možno všetky argumenty proti jeho použitiu presvedčivo vyvrátiť." (PL. ÚS 9/04)<span class="fullpost"><br /><br />Ústava SR nemá povahu dôsledne premysleného a všestranne zváženého právneho textu. Rad spoločenských vzťahov ústavnej kvality v nej buď nie je vôbec výslovne upravených, alebo sú upravené iba čiastočne. Ak sa také spoločenské vzťahy majú postaviť na ústavný základ, nezvyšuje iné, než relevantné ústavné normy nevysvetľovať doslovne. Ba čo viac, doslovným výkladom niektorých ústavných noriem by sa nastolil nezmyselný právny stav a poprel účel príslušnej právnej úpravy. Citovaný právny názor Ústavného súdu SR vychádza skôr z akademického purizmu, že zo skutočných formulácií noriem Ústavy SR. Nemôže sa stať všeobecným východiskom k výkladu a uplatneniu Ústavy SR. Prinajmenšom ho treba doplniť a modifikovať." <br /><br />Sám Drgonec však v ďalšom texte uznáva, že základnou metódou interpretácie je doslovný výklad. Extenzívny alebo reštriktívny výklad sa použije podľa potreby tak, aby sa zabezpečila úplná relevnacia navzájom prepojených právnych noriem. Pritom nejednoznačnosť právnej normy nie je jedinou príčinou pre upustenie od doslovného výkladu. Napríklad sa od doslovného výkladu upustí v prípade, kde nemožno na jeho základe jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy. Pritom by však mali byť dodržané podmienky materiálneho právneho štátu. A samozrejme, interpretujúci a aplikujúci orgán, ktorý sa odkloní od doslovného výkladu, by mal uviesť svoje dôvody. <br /></span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com10tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-37935690549592119732010-01-08T09:30:00.003+01:002010-01-08T10:16:45.080+01:00Právo sa delí na verejné a súkromné...<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgdXwR-CeqOO8Yvunckobhm5V9W-IHrLos0pZ2j8ckKw4d7zvUcoZdKOhd3rmeKGjm_BJKlkxz6VB6lfdx5PhEnKLLKmGM8kb8oqwP4uz4M9DDWhaD-r9D81KKS1jj5EVaRrBe9yKXzemi5/s1600-h/otaznik_ilustrace_denik-galerie.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 150px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEgdXwR-CeqOO8Yvunckobhm5V9W-IHrLos0pZ2j8ckKw4d7zvUcoZdKOhd3rmeKGjm_BJKlkxz6VB6lfdx5PhEnKLLKmGM8kb8oqwP4uz4M9DDWhaD-r9D81KKS1jj5EVaRrBe9yKXzemi5/s200/otaznik_ilustrace_denik-galerie.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5424295439194527570" /></a><br />V rámci právnej dogmatiky sa učíme o viacerých deleniach práva. Jedným z nich je aj klasifikácia na verejné a súkromné právo. V prípade, že študent na skúške dostane otázku, ktorá sa pýta na rozdiel medzi týmito dvoma kategóriami, mal by z klobúka vytiahnuť známe teórie prezentujúce určité diferenciačné kritérium. <span class="fullpost"><br /><br />Klasicky je potrebné uviesť záujmovú teóriu, ktorá je odvodená z Ulpiánovho fragmentu v Digestách („Publicum ius est quod ad statu rei Romanae spectat, privatum quod ad singulorum utilitatem.“ Digesta (Ulpianus) 1.1.1.2.) <br /><br />Tiež nemožno zabudnúť na subordinačnú teóriu. Tá rozdeľuje právne vzťahy podľa toho, či sú založené na rovnosti (coordinatio), alebo na určitej nadradenosti a podriadenosti (subordinatio).<br /><br />Jej zdokonalením sa potom vytvorila tzv. teória subjektov, známa aj pod inými názvami, napr. teória organická. Túto možno vskutku považovať za dosiaľ najúspešnejší pokus o zdôvodnenie dichotómie súkromného a verejného práva. Jej zámerom je prisúdiť verejnému právu ten vzťah, kde vystupuje určitý subjekt s nariaďovacou právomocou, ale len pri výkone tejto právomoci. Právny vzťah je verejnoprávny vtedy, keď zmienený subjekt jednostranne nariaďuje. V prípade, že vystupuje ako rovnoprávny účastník, jedná sa o súkromnoprávny vzťah (napr. štát v zmysle § 21 Občianskeho zákonníka).<br /><br />Pokiaľ toto študent spomenie, nemal by mať na skúške problém. Problém tak zostáva len v hlave tých, ktorý nad delením práva na verejné a súkromné uvažujú ďalej. Nakoniec, nie všetci právni myslitelia túto klasifikáciu práva akceptovali. Možno je to paradoxné, ale členenie práva na verejné a súkromné rovnako odmietali (i keď nie s rovnakým zámerom a odôvodnením) na jednej strane Hans Kelsen či František Weyr, na strane druhej marxistickí teoretici (medzi nimi napr. aj Viktor Knapp v článku z roku 1950).<br /><br />Myslím, že by sme sa mali i naďalej pýtať, či takéto rozlíšenie potrebujeme, alebo iba zbytočne komplikujeme a rozvetvujeme právnu dogmatiku, aby sme vyvolali zdanie vedeckosti. Údajne má takéto delenie práva propedeutický význam. Rád by som však vedel aký...<br /><br />No a potom ešte otázka nakoniec. Má klasifikácia práva na verejné a súkromné nejaký praktický význam? <br /> <br /><br /></span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com31tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-38731774252506016562009-12-28T12:25:00.003+01:002009-12-28T12:47:33.493+01:00Finančné záujmy nadovšetko?<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjQUVOfDqy0_84ata5OKxY2oS7ybDlxe7zvSwhsEJeZ6MbD_0Hn5ForSDU6TO8gszm2NpVxzy8dJWpcE0Y6w8l7X2pX29L6Hwzb4ElL0oLBnAilhETW7N9zthW4fAzXyZzKFnJhWIyVeVk2/s1600-h/Hjalmar%2520Schacht.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 148px; height: 200px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEjQUVOfDqy0_84ata5OKxY2oS7ybDlxe7zvSwhsEJeZ6MbD_0Hn5ForSDU6TO8gszm2NpVxzy8dJWpcE0Y6w8l7X2pX29L6Hwzb4ElL0oLBnAilhETW7N9zthW4fAzXyZzKFnJhWIyVeVk2/s200/Hjalmar%2520Schacht.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5420252087015135394" /></a><br />Jednou z najzaujímavejších častí Gilbertovho Norimberského denníka sú jeho rozhovory s bývalým ríšskym ministrom hospodárstva a prezidentom Ríšskej banky Hjalmarom Schachtom ešte pred začiatkom hlavného pojednávania. Schacht, ktorý bol nakoniec oslobodený spod obvinení pred Medzinárodným trestným tribunálom v Norimbergu, v nich vypovedal o viacerých prekvapujúcich skutočnostiach. Napríklad aj o tom, že americkí bankári požičiavali pred druhou svetovou vojnou Nemecku peniaze na znovuvyzbrojenie, aby potom mohli získať zákazky... Tu je dotknutá časť:<span class="fullpost"><br /><br /><br />Rovnako ako Göring i Schacht pohŕdal Ribbentropom, ale i Göringom, ktorý mu to, pravda, oplácal tým istým spôsobom. Sám seba však obdivoval rovnako ako oni. Vôbec teda nemožno hovoriť o vzájomnej láske medzi samoľúbymi rivalmi v tretej ríši. Göringova nespútaná žiadostivosť po ovládnutí všetkých sfér sa pochopiteľne zrážala so Schachtovými mocenskými plánmi v hospodárskej oblasti. Prejavilo sa to i v jednej maličkosti pri inteligenčnom teste, ktorému som ho podrobil pred začatím procesu vo väzení. <br /><br />V skutočnosti Göring nedosiahol najvyššie hodnotenie po skončení inteligenčných testov, čo ho veľmi mrzelo. Na prvé miesto sa dostal jeho starý súper a protivník, „finančný čarodejník“ Hjalmar Schacht. Ak to Göringa prekvapilo, Schacht sa tomu vôbec nedivil a nijako sa netajil tým, že je najnevinnejším mužom zo všetkých uväznených – a taktiež najchytrejším. Jeho rozhorčenie, že bol uväznený ako prívrženec Hitlera, nebolo celkom bezdôvodné; uplynulo totiž práve desať mesiacov od jeho uväznenia v koncentračnom tábore pre podozrenie, že sa podieľal na príprave spiknutia proti Hitlerovi, keď ho Američania po podpísaní kapitulácie uväznili. Všetkým, ktorí ho navštívili, dával vedieť, že pokiaľ ide o neho, je všetko omylom, a že dúfa, že proces nebude trvať dlho, že obesia tých zločincov a jeho prepustia domov.<br /><br /><br />23. októbra (Schachtova cela)<br /><br />„Plne dôverujem sudcom a nemám strach z výsledku. Len niektorí z obžalovaných sú nevinní, väčšina sú skutoční zločinci. Dokonca i Ribbentrop by mal visieť za svoju hlúposť; niet horšieho zločinu ako hlúposť.“<br /><br /><br />1. novembra (Schachtova cela)<br /> <br />Stále protestuje, že ho uväznili s ostatnými ako zločinca, a dúfa, že proces nebude trvať príliš dlho. Povedal som mu, že to bude do istej miery závisieť od dĺžky výpovedí obžalovaných.<br /> <br />„Čo sa týka mňa, budú potrebovať maximálne polhodinu, pretože môj odpor proti Hitlerovej agresívnej politike je všeobecne známy. Koniec koncov, veď ma za to poslal do koncentračného tábora, kde ma držali desať mesiacov – a za to ma potom odvliekli potom sem ako vojnového zločinca. To ma na tom hnevá najviac.“<br /><br />„Musíte však uznať, že ríšske vedenie sa musí z mnohého zodpovedať,“ odvetil som. „Nevinní pochopiteľne nebudú potrestaní.“<br /><br />„Nepochybujem o tom. Preto tu všetko znášam bez výčitiek svedomia, čo o sebe ostatní páni povedať nemôžu. Každý vie, že som bol proti vojne. Spomína to dokonca vo svojej knihe Misia do Moskvy i veľvyslanec Davies. Chcel som len vybudovať nemecký priemysel. Takzvané „finančné čarovanie“ bolo len účinným koncentrovaním a využitím finančných prostriedkov a zdrojov. Jediné, z čoho ma môžu obviniť, je porušenie Versailleskej zmluvy. Ak je toto však zločin, zodpovedať by sa museli i sudcovia. Anglicko nielenže mlčky súhlasilo s naším novým zbrojením, ale uzavrelo dokonca v roku 1935 pakt, ktorým sa naše námorné sily obmedzovali na tretinu anglických. Keď sme opäť zaviedli všeobecnú brannú povinnosť, žiadna z veľmocí neprotestovala ani slovom. Ich vojenskí atašé ako hostia na vlastné oči videli naše vojenské prehliadky. Rovnako vlastne mlčky schvaľovali agresiu. I keď sa pokúsili o sankcie proti Taliansku, nakoniec uznali dobytie Etiópie. Len ťažko si môžu dovoliť založiť žalobu na porušení Versailleskej zmluvy. Dokonca i americkí bankári nám požičiavali peniaze, čo som ani nechcel, len aby získali objednávky a zachovali fikciu, ktorá nemohla vydržať.“<br /><br />„Uznávam, že som bol dosť veľký blázon, keď som spočiatku veril, že Hitler má mierové úmysly. Znovuvyzbrojenie som podporoval len dovtedy, kým zaistilo bezpečnosť Nemecka. Stále väčšiu nedôveru vo mne budilo, keď sa Hitler pokúšal vynaložiť na zbrojenie všetky finančné zdroje Nemecka. Obrat nastal vtedy, keď prepustil náčelníka generálneho štábu generála von Fritsche, ktorý nikdy nebol za útočnú vojnu, a na jeho miesto menoval svojho lokaja Keitela. Vtedy som zadržal finančné prostriedky na ďalšie zbrojenie, avšak s tým výsledkom, že som bol vyhodený. Čím bol Hitler agresívnejší, tým väčší defetizmus som prejavoval. Nakoniec ma v roku 1944 poslal do koncentračného tábora.“<br /> <br />„Pokiaľ ide o antisemitizmus, podarilo sa mi už v roku 1934 získať Hitlerov súhlas, že v priemysle sa nebude uskutočňovať diskriminácia, a dokiaľ som zastával svoj úrad, nič také sa ani nedialo. Skutočnou príčinou aj tak nebola rasová – to je úplný nezmysel. Išlo o to, obmedziť počet židov v slobodných povolaniach. O strašných zločinoch som sa prvýkrát dozvedel počas svojej internácie vo Flossenburgu. Počul som, že nútili ľudí, aby sa vyzliekli a šli priamo na smrť – a ďalej to strieľanie v lesoch. Bolo to hrozné. Desil som sa myšlienky, že i tábor, kde som bol internovaný, patrí k tým, z ktorých sa už nikto živý nevráti. Myslel som si, že ma nechali nažive z jediného dôvodu – aby ma použili ako rukojemníka alebo ako vyjednávača.“</span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com0tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-75555355067171157372009-12-24T13:27:00.006+01:002009-12-24T15:46:49.371+01:00Ste vinný...?<a href="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEigRFIfk9oyLnvy6hi7yN25uwms7WkyKVg0hmJ8vLR5qCDhORLIVVMivfAmAFTVqWG1o9-UyHnuwUC0DOKOUGA7l7U3Ykzve4qVdou9ATZ6pKbunUjswYA6mrTkDCKuQGIYsqurIkFhQXxu/s1600-h/nuremberg_defendants.jpg"><img style="float:left; margin:0 10px 10px 0;cursor:pointer; cursor:hand;width: 200px; height: 149px;" src="https://blogger.googleusercontent.com/img/b/R29vZ2xl/AVvXsEigRFIfk9oyLnvy6hi7yN25uwms7WkyKVg0hmJ8vLR5qCDhORLIVVMivfAmAFTVqWG1o9-UyHnuwUC0DOKOUGA7l7U3Ykzve4qVdou9ATZ6pKbunUjswYA6mrTkDCKuQGIYsqurIkFhQXxu/s200/nuremberg_defendants.jpg" border="0" alt=""id="BLOGGER_PHOTO_ID_5418811606118950706" /></a><br />Každý z televíznych dokumentov, ktoré som o Norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami videl, prevzal sekvenciu originálneho kamerového záznamu, v rámci ktorej sa obžalovaní mali vyjadriť, či sa v zmysle žaloby cítia vinní alebo nevinní. Viacerí by sa zrejme vyjadrili rozsiahlejšie, ale hneď na začiatku boli poučení, že majú len odpovedať na otázku ne/viny. Všetci sa tak vyhlásili za nevinných. <span class="fullpost"><br /><br />Prvé spontánne reakcie obžalovaných na žalobu "mimo pojednávania" zachytil v knihe "Norimberský denník" americký psychológ Gustave Mark Gilbert. Gilbert pracoval počas druhej svetovej vojny pôvodne ako dôstojník americkej spravodajskej služby. Keďže ovládal nemecký jazyk, v Norimbergu sa stal zástupcom tlmočníka veliteľa väznice a neskôr bol menovaný za väzenského psychológa po dobu trvania procesu. Jeho hlavnou povinnosťou bolo denne udržiavať úzky kontakt s väzňami a pomôcť v roli psychológa zaistiť riadny priebeh súdneho procesu. <br /><br />Nacistickí pohlavári boli počas jedného mesiaca medzi obžalobou a začiatkom procesu v samoväzbe. Tento čas využil Gilbert na nadviazanie osobného kontaktu s väzňami, spoznanie ich reakcie na obžalobu a uskutočnenie psychologických testov. Každého obžalovaného požiadal, aby sa na jeho kópiu žaloby podpísal a vlastnoručne napísal názor na ňu. Tu sú ich reakcie: <br /><br /><em>Hermann Göring, ríšsky maršal, ríšsky minister letectva, predseda ríšskeho snemu, poverenec pre štvorročný plán atď., napísal svoju obľúbenú cynickú myšlienku: „Víťaz je vždy sudcom, porazený obžalovaným!“<br /><br />Joachim von Ribbentrop, minister zahraničných vecí, sa vyjadril vyhýbavo: „Sú obžalovaní nepraví ľudia.“ Chcel dodať: „Všetci sme len stáli v Hitlerovom tieni,“ ale z opatrnosti to písomne nevyjadril.<br /><br />Rudolf Hess, ktorý sa po svojom návrate z Anglicka vôbec na nič nepamätal, napísal len „Nepamätám sa“, a to po anglicky.<br /><br />Ernst Kaltenbrunner, šéf Himmlerovho hlavného bezpečnostného úradu (gestapo a SD), tvrdil, že je formálne nevinný: „Necítim sa vinný za vojnové zločin, plnil som len svoju povinnosť ako spravodajský orgán, a odmietam slúžiť ako náhrada za Himmlera.“<br /><br />Alfred Rosenberg, hlavný nacistický filozof a ríšsky minister pre obsadené východné územia, taktiež prehlásil, že jeho úmysly neboli zločinné: „Odmietam obvinenie zo „spiknutia“. Antisemitské hnutie bolo len ochranné.“<br /><br />Hans Frank, Hitlerov advokát a neskôr generálny guvernér obsadeného Poľska, vyjadril názory nedávneho náboženského konvertitu: „Pokladám tento proces za svetový súd z vôle božej, ktorý má vyšetriť a ukončiť hroznú dobu utrpenia za Adolfa Hitlera.“<br /><br />Wilhelm Frick, ríšsky minister vnútra, sa vyjadril právnicky: „Celá obžaloba je založená na predpoklade fingovaného spiknutia.“<br /><br />Fritz Sauckel, generálny splnomocnenec pre nútené pracovné nasadenie, ťažko mohol porovnať obžalobu so svojou láskou k robotníkom: „Priepasť medzi ideálom socialistickej spoločnosti, ako som si ju predstavoval a za ktorú som bojoval ako bývalý námorník a robotník, a hroznými udalosťami v koncentračných táboroch mnou hlboko otriasla.“<br /><br />Albert Speer, ríšsky minister pre zbrojenie a strelivo, otvorene priznal vinu nacistického režimu: „Proces je potrebný. Spoluzodpovednosť za tak strašné činy musí existovať dokonca i v autoritatívnom systéme.“<br /><br />Hjalmar Schacht, prezident nemeckej Ríšskej banky, pred vojnou ríšsky minister hospodárstva, prehlásil: „Vôbec nechápem, prečo som bol obžalovaný.“<br /><br />Walter Funk, Schachtov nástupca vo funkcii ríšskeho ministra hospodárstva, možno veľavravne a s citovým aspektom uisťoval o svojej nevine: „Nikdy v živote som vedome neurobil nič také, čo by oprávňovalo takúto obžalobu. Pokiaľ som sa dopustil omylom alebo z nevedomosti činov uvedených v žalobe, je moja vina ľudskou tragédiou, a nie zločinom.“<br /><br />Franz von Papen, ríšsky kancelár pred Hitlerom a za Hitlerovho režimu veľvyslanec v Rakúsku a Turecku, sa ešte veľavravnejšie dištancoval od nacistickej viny: „Zhrozil som sa obžaloby, za 1. pre nezodpovednosť, s akou bolo Nemecko vrhnuté do tejto vojny a celosvetovej katastrofy, za 2. pre množstvo zločinov, ktoré spáchali niektorí krajania. Posledné je psychologicky nevysvetliteľné. Verím, že hlavnú vinu má bezbožnosť a roky totalitného režimu. Tak sa stal Hitler behom rokov patologickým luhárom.“<br /><br />Barón von Neurath, ríšsky minister zahraničných vecí v prvých rokoch nacistického režimu, neskôr ríšsky protektor v Čechách a na Morave, zdôraznil jednu stránku nacistickej nezákonnosti: „Vždy som bol proti trestaniu bez možnosti obhajoby.“<br /><br />Baldur von Schirach, ríšsky vedúci mládeže a viedenský župný vedúci, sa síce neskoro, ale zdanlivo úprimne prebudil: „Koreň všetkého nešťastia bol v rasovej politike.“ <br /><br />Arthur Seyss-Inquart, rakúsky spolkový kancelár, neskôr ríšsky komisár pre obsadené Holandsko, sa neobťažoval dokázať svoju nevinu a napísal s chladným fatalizmom: „Posledné dejstvo tragédie druhej svetovej vojny, dúfam!“<br /><br />Julius Streicher, hlavný nemecký nacistický židobijca, šéfredaktor časopisu Der Stürmer, franský župný vedúci, vyjadril svoju posadnutosť dokonca i v súvislosti s procesom: „Tento proces je triumfom svetového židovstva!“<br /><br />Poľný maršal Keitel, náčelník vrchného veliteľstva nemeckej brannej moci, odpovedal tak, ako sa dalo očakávať od pruského dôstojníka: „Ľutujem, že sa oprávnené obvinenia miešajú s politickou propagandou.“<br /><br />Veľkoadmirál Doenitz, vrchný veliteľ nemeckého vojnového námorníctva, po Hitlerovej samovražde jeho nástupca, sa snažil odbaviť všetko s úsmevom ako niečo, čo sa ho predsa netýka: „Ani jedno z uvedených obvinení sa na mňa ani v najmenšom nevzťahuje. – Ide o typický americký humor.“<br /><br />Hans Fritzsche, vedúci rozhlasovej propagandy na Goebbelsovom ministerstve propagandy, cítil potrebu hovoriť za nemecký národ: „Je to najhroznejšia obžaloba všetkých dôb. Jedno však bude ešte strašnejšie: obžaloba nemeckého národa za zneužitia jeho idealizmu.“<br /><br />Rukopisné stanoviská admirála Raedera a Roberta Leya chýbali. Admirál Raeder, ktorého práve dopravili do väznice z ruského zajatia, sa odmietol vyjadriť písomne i ústne. Vyšinutý a labilný vodca Nemeckého pracovného frontu Robert Ley odpovedal okamžite a rozhodne na obžalobu z vojnových zločinov – samovraždou.</em><br /><br />Každá z týchto reakcií nám poskytuje isté stručné svedectvo o osobnosti toho-ktorého nacistického pohlavára a čiastočne aj o jeho vzťahu k tomu, z čoho bol obvinený. Dáva možnosť lepšie pochopiť svetonázor a morálny profil, predvídať obrannú stratégiu v rámci procesu a nakoniec možno ešte aj predikovať výsledok. <br /><br />Preskočme však teraz celý proces a pozrime sa na rozsudok a v ňom uložené tresty... <br /><br />Trest smrti <br />- Martin Bormann (odsúdený in absentiam) <br />- Hermann Wilhelm Göring <br />- Joachim von Ribbentrop<br />- Wilhelm Keitel<br />- Ernst Kaltenbrunner<br />- Alfred Rosenberg<br />- Hans Frank<br />- Julius Streicher<br />- Fritz Sauckel<br />- Alfred Jodl, v roku 1953 rehabilitovaný<br />- Wilhelm Frick<br />- Arthur Seyss-Inquart<br /> <br />Doživotie <br />- Rudolf Hess (zomrel 1987)<br />- Walter Funk, v roku 1957 prepustený z dôvodu choroby (zomrel 1960)<br />- Erich Raeder, v roku 1955 prepustený z dôvodu choroby (zomrel 1960)<br /><br />20 rokov <br />- Baldur von Schirach, prepustený 1966 (zomrel 1974)<br />- Albert Speer, prepustený 1966 (zomrel 1981)<br /><br />15 rokov <br />- Konstantin von Neurath, v roku 1954 prepustený z dôvodu choroby (zomrel 1956)<br /> <br />10 rokov <br />- Karl Dönitz, prepustený 1956 (zomrel 1980)<br /> <br />Zastavenie trestného stíhania <br />- Gustav Krupp von Bohlen und Halbach, stíhanie zastavené pre vysoký vek a neuspokojivý zdravotný stav (zomrel 1950)<br />- Robert Ley, spáchal samovraždu ešte pred začiatkom hlavného pojednávania <br /><br />Oslobodení <br />- Hjalmar Schacht (zomrel 1970)<br />- Hans Fritzsche (zomrel 1953)<br />- Franz von Papen (zomrel 1969)<br /></span>Daniel Krošlákhttp://www.blogger.com/profile/15456442809906821220noreply@blogger.com1tag:blogger.com,1999:blog-1018290295510071638.post-15735796514538657542009-12-21T23:04:00.009+01:002009-12-22T07:47:08.915+01:00Kantův kontra-princip<strong>Kantův princip</strong>: Sollen impliziert Können.<br />Pravidlo se nevztahuje na ty, kteří ho neumí splnit.<br /><br /><strong>Kantův kontra-princip</strong>: Übertreten impliziert Können. <br />Porušení pravidla je důkaz dovednosti.<br /><br /><em>Ženy nečůrají do umyvadla, protože to neumí.</em>Tomáš Sobekhttp://www.blogger.com/profile/04261361348432407071noreply@blogger.com4