Otázka večného mieru a Kant

Necelých desať rokov pred svojou smrťou, zrejme pod vplyvom víru udalostí, ktoré rozpútala Veľká francúzska revolúcia, publikoval Immanuel Kant svoj známy traktát O večnom mieri. Dnes sa v rámci snáh o zabezpečenie mieru ku Kantovi a jeho idei večného mieru znova vraciame. Či by však konečne a stále viac mohla prísť doba, keď budú všetci žiť v mieri, je značne neisté.

20. storočie nám so svojimi dvoma svetovými vojnami ukázalo, koľko neľudskosti sa v ľuďoch skrýva. Navyše sme zistili, že disponujeme technológiami s ničivou silou ohrozujúcou všeobecne existenciu života na tejto planéte. Dopad atómových bômb na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki obnažil túto skutočnosť v celej šírke. Uvedomil si to aj norimberský tribunál s hlavnými vojnovými zločincami, keď v rozsudku skonštatoval nasledovné: „Vojna je totiž už vo svojej podstate zlom. Jej následky sa neobmedzujú len na bojujúce štáty, ale sa dotýkajú celého sveta.“

Po druhej svetovej vojne sa na základe „lístkovej dohody o percentách“ medzi Churchillom a Stalinom rozdelil svet na dve časti – ideologicky kapitalistickú a ideologicky komunistickú – reflektujúc pritom mocenské postavenie najmä Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu. Začala sa tak nová „studená“ vojna, alebo skôr súperenie, medzi východným sovietskym a západným americkým blokom.

Po páde „železnej opony“ však stále nemáme pokoj: napríklad Samuel Huntigton predpovedá stret civilizácií, postavených na rôznych kultúrnych, náboženských a právnych základoch. Po tom, ako v roku 1996 prvýkrát vyšla jeho kniha, mnohí proti nej vystúpili s kritikou. Naopak Huntingtonovi priaznivci vidia v tom, čo nastalo počnúc 11. septembrom 2001, potvrdenie teórie tohto bývalého harvardského profesora.

Či už budeme s Huntigtonom súhlasiť alebo nie, zdá sa, akoby ľudstvo ku svojej existencii vojny potrebovalo. Akceptáciou postulátu, že vojna je tiež spôsob, ako sa dá nadobudnúť materiálne bohatstvo, respektíve zmeniť jeho distribúcia a alokácia, následne by sme možno došli až ku Karlovi Marxovi, ktorý by zrejme tvrdil, že vojna je vlastne len prirodzeným dôsledkom existencie faktického stavu chudoby na jednej strane a bohatstva na strane druhej. To by však mohlo znamenať, schematicky povedané, že ľudia vlastne netúžia po mieri, ale naopak, ceteris paribus po vojne. Alebo, možno túžia po mieri, ale uskutočňujú vojnu.

Úprimnosť nie je najsilnejšou ľudskou stránkou. Najviac sa ukazuje pri výroku človeka, ktorý by asi nemal dôvod klamať: nočný strážnik v Tanzánii vyjadruje vďačnosť za to, že má prácu, lebo mnoho ľudí prácu nemá (a to aj keď tá jeho je úplne mizerne platená); zároveň dodal, že dúfa v skoré vypuknutie vojny, lebo potom by sa všetko zlepšilo, keďže by narukoval do armády...

Povedzme však, že ľudstvu tiež nemožno uprieť túžbu po mieri. A hoci sú projekty, ako ten Kantov, tak trochu utópiami, nezabudnime, že mnohé predstavy našich predkov sa neskôr pretavili v realitu a preto sa aj za ideu večného mieru oplatí bojovať.


Kantove požiadavky pre zabezpečenie večného mieru

Pozrime sa teraz bližšie na požiadavky, ktoré Kant považuje za kánon večného mieru. V prvej časti jeho traktátu nachádzame články, ktoré obsahujú podmienky mierových vzťahov medzi štátmi a možnosti ich ďalšieho zblíženia. Tieto sú súborne nazvané predbežnou dohodou o večnom mieri.

Šesť predbežných článkov je formulovaných v prvej časti traktátu:

1. „Nemá platiť žiadne uzavretie mieru, ktoré sa robilo s tajnou výhradou obsahujúcou látku pre budúcu vojnu.“
Kant dodáva, že ak by bol takýto mier uzatvorený, v skutočnosti by sa jednalo iba o obyčajné prímerie, o odsunutie nevraživosti, a nie mier znamenajúci koniec každého nepriateľstva.

2. „Ani jeden pre seba jestvujúci štát (malý alebo veľký, to je tu jedno) nemá byť získaný iným štátom dedením, výmenou, kúpou alebo darovaním.“
Štát totiž nie je majetkom, ale spoločnosťou ľudí, ktorej nemôže nikto rozkazovať a ňou disponovať, len on sám. Inak by to znamenalo koniec jeho mravnej integrity.

3. „Stále vojská (miles perpetuus) majú časom celkom zaniknúť.“
Kant tvrdí, že stále armády ohrozujú iné štáty už len svojou pohotovosťou k vojne. Neustále predháňanie sa v počte ozbrojencov, nové vojenské technológie a neustály výcvik – to všetko proste odporuje trvaniu mieru. A ešte okrem toho: zbrojenie i výcvik finančne vyčerpávajú štátnu kasu a podporujú zvyk používať ľudí ako číre stroje a nástroje v rukách niekoho iného (štátu). No a to je nezlučiteľné so všetkými právami, ktoré ako ľudia máme. V podstate sa tu Kant dotýka myšlienky spoločenskej zmluvy, podľa ktorej je zmyslom štátu umožniť život a slobodu ľudí, a nie expanzia štátu na úkor ľudí, ktorí sú jeho súčasťou. Ako však na druhej strane dodáva, od uvedeného je potrebné odlišovať dobrovoľné, pravidelné branné cvičenia občanov štátu, aby zabezpečili svoju vlasť pred útokmi zvonku.

4. „Vo vzťahu k vonkajším štátnym obchodom sa nemajú robiť nijaké štátne dlhy.“
Zadlžovanie sa na štátnej úrovni ako spôsob zabezpečenia rastu národného hospodárstva môže byť problémový, ba dokonca môže byť podnetom, ktorý vyvolá vojnu. Kant preto považuje za lepšie, ak štát zabezpečí rast svojej ekonomiky z vlastných zdrojov.

5. „Ani jeden štát sa nemá násilne miešať do zriadenia a vlády iného štátu.“
Od tohto článku Kant odlišuje prípad, keď sa štát v dôsledku vnútorných nezhôd rozdelí na dve časti. Ak by každá časť bola osobitným štátom nárokujúcim si celistvosť, a nejaký vonkajší štát by jednému z nich pomáhal, nemohlo by sa to kvalifikovať ako zasahovanie do zriadenia druhého. Tento vnútorný spor však musí byť vopred rozhodnutý, pretože ak by nebol, kvalifikovalo by sa to, ako zasahovanie vonkajších mocností do nezávislosti štátu a podkopávanie jeho autonómie.

6. „Ani jeden štát si nemá vo vojne s iným štátom dovoliť také nepriateľské prejavy, ktoré musia znemožniť ich vzájomnú dôveru v budúcom mieri: sem patrí najímanie úkladných vrahov (percussores), travičov (venefici), porušovanie kapitulácie, podnecovanie zrady (perdullio) v štáte, s ktorým sa vedie vojna etc.“
Kant tieto spôsoby kvalifikuje ako nečestné vojnové úskoky. Vo vojne sa podľa neho musí zachovať nejaká dôvera v nepriateľovo zmýšľanie, pretože inak by ani nebolo možné uzavrieť mier a nepriateľstvo by vyústilo do vykynožovacej vojny (bellum internecinum). Vojna je smutným núdzovým prostriedkom v prírodnom stave na osvedčenie svojho práva násilím. Niet tu totiž žiadnej inštitúcie, ktorá by rozhodla, na koho strane je právo. Z toho vyplýva, že vykynožovacia vojna môže zničiť zároveň obidve strany a s nimi aj všetko právo. Večný mier by tak mohol byť uskutočnený len na veľkom cintoríne ľudského druhu.

Hoci sú spomínané zákony objektívne, t.j. v intencii vládcov zakazujúce (leges prohibitivae), predsa len niektoré z nich platia bez ohľadu na okolnosti a nútia hneď konať (leges strictae). K týmto zákonom zaraďuje články č. 1, 5, 6. Ostatné články nie sú výnimkou z právneho pravidla, pokiaľ sa však jedná o ich uskutočnenie, subjektívne umožňujú odklad (leges latae) s tým, že sa však nemá stratiť zo zreteľa ich účel.

Mierový stav medzi ľuďmi nie je stavom prirodzeným. Preto je potrebné mierový stav vytvoriť, upustenie od nepriateľstva ho však automaticky ešte nezaručuje.

V tejto súvislosti Kant formuluje v druhej časti traktátu ďalšie tri definitívne články k večnému mieru:

1. „Občianske zriadenie každého štátu má byť republikánske.“

Uvádza pritom tri princípy budovania republikánskeho zriadenia:

- princíp slobody členov spoločnosti (ako ľudí)
- princíp závislosti všetkých od jediného spoločného zákonodarstva (ako poddaných)
- princíp rovnosti (ako občanov štátu)

Republikánske zriadenie je tak jediné, ktoré vyplýva z idey prvotnej zmluvy, na ktorej sa musí zakladať každé zákonodarstvo národa. Tým je má podľa Kanta výhľad na želaný výsledok, t.j. večný mier. Ako dôvod uvádza: „Keď (ako to v tomto zriadení ani inak nemôže byť) sa žiada súhlas občan pre to, či má byť vojna alebo nie, nie je nič prirodzenejšie, ako – keďže by sme museli uvážiť všetky vojnové útrapy, ktoré by postihli ich samých (a ku ktorým patrí to, že by museli sami bojovať, hradiť vojnové trovy zo svojho vlastného imania; lopotne naprávať všetko pustošenie, čo zanechala po sebe vojna; a aby zlo prevážilo, podujať sa napokon ešte na mier samotný strpčujúce a – pre blízke, vždy nové vojny – nikdy neumoriteľné bremeno dlhov) – veľmi si uvážia, či sa pustia do takej zlej hry...“ Naproti tomu uvádza, že v zriadení, kde poddaný nie je občanom štátu a vrchnosť tak nie je spoluobčanom štátu, ale jeho majiteľom, teda v nerepublikánskom zriadení, sa vojna môže stať druhom bezvýznamnej hry majiteľa.

Aby sa republikánske zriadenie nezamieňalo s demokratickým poznamenáva nasledujúce: Formy štátu možno deliť
- podľa rozdielu medzi osobami, ktoré majú najvyššiu štátnu moc – forma ovládania (forma imperii);
- podľa druhu vlády národa prostredníctvom jeho vládcu - forma vlády (forma regiminis).

Forma ovládania môže mať len tri druhy, podľa toho, či vládnu moc má len jeden, alebo viacerí, navzájom medzi sebou spojení, alebo všetci, ktorí tvoria občiansku spoločnosť a majú vládnucu moc (autokracia, aristokracia a demokracia). Forma vlády je buď republikánska alebo despotická. Republikanizmus definuje ako „štátny princíp odlúčenia výkonnej moci (vlády) od zákonodarnej“. Republikánsky princíp je teda princípom rozdelenia moci. Despotizmus definuje ako „princíp, keď štát svojmocne uskutočňuje zákony, ktoré sám vyniesol, je to teda verejná vôľa, s ktorou vládca narába ako so svojou súkromnou vôľou.“ Despotická vláda tak dáva prednosť spojeniu zákonodarnej moci s výkonnou. Zaujímavý je Kantov záver, že z troch foriem vlády je práve demokracia nevyhnutne despotizmom, pretože vytvára výkonnú moc, v ktorej sú všetci nadradení jednotlivcovi a aj proti nemu (keď nesúhlasí) a kde rozhodujú všetci, ktorí predsa len nie sú všetkými. Preto možno povedať, že čím je vláda štátu (počet vládnucich) menšia a čím väčšia je naproti tomu jej reprezentácia, tým viac sa štátne zriadenie blíži k republikanizmu. Preto je to v aristokracii už ťažšie ako v monarchii, kým v demokracii nie je vôbec možné dospieť k tomuto jedinému úplne právnemu zriadeniu inak ako násilnou revolúciou.

2. „Medzinárodné právo sa má zakladať na federalizme slobodných štátov.“

Štátotvorné národy možno posudzovať ako jednotlivých ľudí, z ktorých každý môže a má žiadať od druhého, aby kvôli jeho bezpečnosti vytvoril s ním zriadenie podobné občianskemu, kde každému možno zaručiť jeho právo. Bol by ním mierový zväz (foedus pacificum), ktorého úlohou by bolo „uchovanie a zabezpečenie slobody jedného štátu preň samotný a zároveň pre iné štáty vo zväze, ale bez toho, že by sa preto museli podrobiť (tak ako ľudia v prírodnom stave) verejným zákonom a ich núteniu.“

Podľa Kanta, pre štáty vo vzájomnom vzťahu niet iného spôsobu vymaniť sa z nezákonného stavu, v ktorom sú samé vojny, ako toho, že sa takisto ako jednotlivci podriadia verejným donucovacím zákonom a vytvoria tak štát národov (civitas gentium), prirodzene, stále vzrastajúci, ktorý nakoniec pojme všetky národy zeme.

3. „Svetoobčianske právo sa má obmedziť na podmienky všeobecnej hospitality.“

Pojem hospitalita (pohostinnosť) tu znamená, že cudzinec má právo, aby druhý nebol voči nemu nepriateľský, kvôli tomu, že vkročil na jeho pôdu. Môže ho odmietnuť, ak to nebude znamenať jeho záhubu, no kým sa na jeho pôde chová mierumilovne, nesmie byť voči nemu nepriateľský. To znamená, že má existovať všeobecné právo návštevy, aby pokojným spôsobom navštevoval druhých a ponúkal sa im ako spoločník alebo obchodný partner.

Traktát obsahuje i niekoľko dodatkov. Prvý sa zaoberá garanciou večného mieru, resp. približovania sa k nemu, akcentuje prírodu ako jeho záruku. To znamená, že ak by aj človek nebol schopný svojim rozumom ukladajúcim mu morálnu povinnosť dospieť k večnému mieru, donútia ho k tomu mechanizmy prírody. Napríklad národ, ktorý netrpí vnútornými rozpormi a nepokladá za potrebné vytvoriť si štát s donucovacími verejnými zákonmi, bude nútený tak napriek tomu urobiť, pretože príroda zariadila susedstvo národov. Každý národ si bude musieť vytvoriť štát, aby bol proti nemu utvorený ako mocnosť.

Štát, najmä republikánske zriadenie, je predpokladom pre zväz národov a úsilie o dosiahnutie večného mieru. Príroda síce oddeľuje od seba národy na základe jazykových a náboženských rozdielov, čo budí vzájomnú nevraživosť a vytvára predpoklad pre vojnový konflikt, no zároveň „vzrastaním kultúry a postupným približovaním sa ľudí k väčšej zhode v princípoch vedie k porozumeniu si v mieri...“

Ďalší dodatok rieši problém nezhody morálky a politiky vzhľadom k večnému mieru. Morálka vychádza z rozumu a rozum nám ukladá morálnu povinnosť smerovať k večnému mieru. Aby politika mohla za svoj cieľ pokladať večný mier, musí byť založená na morálke (teda na rozume). Kant si všíma nesúlad medzi nimi, keďže doboví politickí predstavitelia si v rozpore s povinnosťou ale aj verejným zákonom prispôsobujú morálku svojim potrebám. Držia sa zásad: najskôr okupuj, potom sa ospravedlníš; popieraj vinu za tebou spáchané skutky; rozdeľuj a panuj. Preto kladie Kant dôraz na morálnu povinnosť politických činiteľov.


Pokus o interpretáciu s ohľadom na dnešok

V rámci tejto poslednej časti príspevku sa pokúsim interpretovať Kantove požiadavky na zabezpečenie mieru. Budem tak prirodzene robiť so zameraním na dnešný uhol pohľadu, aby sme zistili, čím by pre nás mohol byť Kantov traktát zaujímavý a prínosný.

Myslím, že s predbežnými článkami možno viac-menej súhlasiť (aj keď ich relevancia pre zabezpečenie mieru je otázna). Ďalej sa preto zameriam na definitívne články.

Pre Kanta je ideálnym občianskym (nie štátnym!) zriadením republika naplnená obsahom vyplývajúcim z princípov slobody, závislosti a rovnosti. Dá sa predpokladať, že ich dodržanie je v rozpore s existenciou vojnového stavu. Tieto princípy tak možno považovať za definičné znaky Kantovho pojmu mieru. Iné je však definovať pojem mieru, a iné je nájsť spôsob, ako mier zabezpečiť. K tomu určite nebude stačiť oddelenie výkonnej moci od zákonodarnej.

Pre Kanta je demokracia nevyhnutne despotizmom, lebo zakladá výkonnú moc. Je zrejmé, že Kant by demokratickú Slovenskú republiku neoznačil za republiku, ale za despotickú formu vlády. Kantovskú republiku by sme mohli dosiahnuť, keby sme mali osvieteného panovníka, akým bol kedysi pruský kráľ Friedrich II., ktorý povedal, že je len najvyšším sluhom štátu. Keďže bol jediným pánom, zabezpečil tým podľa Kanta ducha reprezentácie. To vyznieva pre našinca dosť paradoxne, lebo reprezentáciu chápeme ako zastúpenie čo najväčšieho počtu občanov štátu (zastupiteľská demokracia). Navyše, republiku spájame s demokraciou a Friedrich II. bol podľa nás absolutistickým monarchom. Myslím teda, že v podstate môžeme Kanta označiť za prívrženca absolutistickej monarchie, ktorá by dodržiavala ním vytýčené princípy slobody, závislosti a rovnosti, a zároveň by v nej bola striktne oddelená výkonná moc od zákonodarnej.

Asi sa zdá, že takýto štát by ani nemohol existovať – ešte donedávna však bol možno takým Bhután (kým sa v roku 2008 nezačala jeho demokratizácia). Problém zrejme spočíva skôr v nemožnosti naplnenia požiadavky na širšie zavedenie Kantovho „občianskeho republikánskeho zriadenia“. A ak túto požiadavku nenaplníme, nemôžeme dosiahnuť večný mier.

Druhý definitívny článok k večnému mieru požaduje, aby sa medzinárodné právo zakladalo na federalizme slobodných štátov. Konkrétne, svetový mier sa môže dosiahnuť na základe mierového zväzu štátov, v ktorom by všetky štáty dobrovoľne, bez verejného donútenia a zákonov, zachovávali ideu večného mieru. Uskutočniteľnosť takéhoto zväzu je založená na spojení viacerých štátov, ktoré pestujú mier a napĺňajú myšlienku „občianskeho republikánskeho zriadenia“. Historickým príkladom kantovského mierového zväzu by mohla byť Spoločnosť národov, ktorá však svoje ciele (zachovanie mieru) nenaplnila, lebo niektorí jej členovia prestali ideu mieru reflektovať (hlavne Nemecko a Sovietsky zväz).

Iným, pevnejším spôsobom dosiahnutia večného mieru, by mohol byť podľa Kanta štát národov. Ten však štáty nechcú, lebo by v ňom stratili vlastnú suverenitu. Príkladom štátu národov, aj keď nie celosvetového, by stále viac mohla byť Európska únia.

Čo si teda môžeme z Kantovej knižky o večnom mieri zobrať? Neponúka nám konkrétne riešenia a alternatívy, hovorí len: ak chcete mier, je to dosiahnuteľné len takto... Podstatné pre udržanie večného mieru je to, že ho budeme naozaj chcieť a sa oň aj všetkými silami snažiť. Sám Kant nám na to ponúkol len veľmi rámcový recept, ktorý si v konkrétnostiach musíme dotvoriť sami.

Pokračovat...

Nová publikácia k problematike judikatúry

Nedávno sa dostal aj do komerčného obehu zborník z 3. ročníku konferencie Olomoucké debaty mladých právnikov, ktorej témou bola otázka judikatúry v práve. Touto publikáciou dostáva odborná verejnosť do rúk dielo, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom mapuje jednotlivé aspekty problematiky. Príspevky autorov boli editorom rozdelené do troch tematicky odlišných častí:

1. Judikatúra a vzdelávanie právnikov (povaha judikatúry, jej význam a špecifiká; historická a zahraničná judikatúra a jej význam pre interpretáciu a aplikáciu súdobého práva)

2. Judikatúra európskych súdov a európske otázky v judikatúre národných súdov (vybrané otázky v judikatúre Európskeho súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva, interakcia medzi európskym a vnútroštátnym právom z pohľadu judikatúry)

3. Odvetvová judikatúra (správne právo, pracovné právo, obchodné právo, občianske právo, trestné právo, civilný proces) Pokračovat...

Prirodzené a pozitívne právo u Tomáša Akvinského

Tomáš sa prirodzenému a pozitívnemu právu venuje v Sume teologickej v otázkach 90-97. Pre pochopenie jeho teórie je potrebné vysvetliť ním používané pojmy: večný zákon, prirodzený zákon, ľudský zákon a Boží zákon.

Večný zákon spočíva na fakte, že „všetky veci sveta sú riadené Božím rozumom. Preto už sama idea riadenia vecí v Bohu, Pánovi sveta, má povahu zákona. A pretože koncepcia riadenia vecí Božím rozumom nie je podriadená času, ale je večná, tento druh zákona sa má volať večným.“

Prirodzený zákon podľa sv. Tomáša spočíva v tej časti večného zákona, ktorý sa vzťahuje na človeka. Tomášovo usudzovanie postupuje takto: „Všetky veci participujú na večnom zákone, ktorý je do nich vpísaný“ a z toho „všetky veci odvodzujú svoje náklonnosti k primeraným činom a cieľom“. To sa zvlášť vzťahuje na človeka, pretože jeho rozumová schopnosť „participuje na večnom rozume, z ktorého sa mu dostáva prirodzenej náklonnosti k primeraným skutkom a cieľu“. „Táto participácia“ tvrdí ďalej Tomáš, „večného zákona v rozumovom stvorení sa volá prirodzený zákon.“ A zase „prirodzený zákon nie je nič iné než participácia rozumového bytia na večnom zákone“.

Ľudský zákon sa vzťahuje na špecifické ustanovenia vlády. Tieto ustanovenia alebo ľudské zákony sú odvodené zo všeobecných príkazov prirodzeného zákona. Tak ako robíme konklúzie v rozličných vedných odvetviach z prirodzene poznaných nedokázateľných princípov, podobne z príkazov prirodzeného zákona postupuje ľudský rozum k partikulárnejším určeniam istých vecí. A tie partikulárne určenia, utvorené rozumom, sú ľudské zákony.

Funkciou zákona je riadiť človeka k jeho vlastnému cieľu. Pretože človek smeruje k cieľu večného šťastia, musí jestvovať zákon, ktorý ho riadi k jeho nadprirodzenému cieľu. Týmto zákonom by mal byť zákon Boží. Zvlášť v tomto bode sa Tomáš rozchádza s Aristotelom, pretože Aristoteles poznal len prirodzený cieľ človeka a na to sa prirodzený zákon, ako ho rozum pozná, pokladá za dostatočný. Avšak večná blaženosť, ku ktorej je človek určený, je v proporcii k prirodzenej schopnosti človeka.

Preto „je potrebné, aby okrem prirodzeného a ľudského zákona človek bol vedený k svojmu cieľu zákonom daným od Boha“. Boží zákon je človeku k dispozícii Zjavením a nachádza sa v Písme. Nie je produktom ľudského rozumu. Dáva sa človeku z Božej milosti, aby sa tak určilo a zabezpečilo, že človek vie, čo má robiť tak s ohľadom na prirodzený, ale predovšetkým na svoj nadprirodzený cieľ. Rozdiel medzi prirodzeným a Božím zákonom je tento: Prirodzený zákon reprezentuje rozumové poznanie dobra človeka, ktorý intelekt riadi vôľu v kontrole žiadostí a vášní. Takto vedie človeka k prirodzenému cieľu pomocou kardinálnych cností. Boží zákon, naproti tomu, pochádza priamo od Boha zjavením ako dar Božej milosti a ním je človek riadený k nadprirodzenému cieľu pomocou teologických cností viery, nádeje a lásky, ktoré sú „vliate“ do človeka z Božej milosti.

Po tomto oboznámení sa môžeme ďalej zamerať na samotný prirodzený zákon. Z Tomášovho hľadiska je otázne, či je prirodzený zákon rovnaký pre každého človeka, prípadne či môže byť zmenený alebo úplne vymazaný z ľudského srdca. Myslí si, že zákon je rovnaký pre každého, avšak nie každý ho rovnako dobre pozná. Tieto gnozeologické deficity môžu vyplývať z rôznych príčin napr. zatemnenia mysle ako výsledku vášní, zlozvykov. „Tak sa teda musí povedať, že prirodzený zákon, je ten istý pre všetkých, čo do správnosti i poznania, pokiaľ ide o všeobecné princípy. Ale čo sa týka istých detailných záležitostí, ktoré ako keby boli závermi z týchto všeobecných princípov, je rovnaký pre všetkých vo väčšine prípadov, rovnako čo do správnosti a poznania; a predsa v niektorých málo prípadoch môže zlyhať, i čo do správnosti, pre nejaké zvláštne prekážky, i čo do poznania...“ Príkladom môže byť, ak niekomu vrátime zbrane, s ktorými potom vedie proti nám vojnu. Prirodzený zákon nemôže byť zmenený, čo do jeho všeobecných príkazov, ale čo sa týka príkazov sekundárnych, ich nasledovanie môže byť zabránené špeciálnymi príčinami. Či môže byť prirodzený zákon vymazaný z ľudského srdca, Tomáš odpovedá rovnako: Všeobecné princípy určite nie a sekundárne príkazy za určitých už uvedených okolností áno.

Ako sa teda človek správa, keď dodržuje všeobecné príkazy prirodzeného zákona a zároveň aj sekundárne, ktoré sú s nimi rozporné? Tomášovo vyjadrenie je koncipované značne abstraktne. Vychádza mi, že v tomto prípade (aspoň navonok) vyzerá správanie človeka akoby tie všeobecné príkazy ani neexistovali a riadi sa iba „zlými“ sekundárnymi príkazmi. Akoby sekundárne špeciálne pravidlá mali kvázi derogačný účinok ku všeobecným princípom. Tak by to ale ani nemalo byť a Tomáš by s tým samozrejme nesúhlasil. Všeobecné príkazy by sa mali premietať v sekundárnych. Prečo ale potom táto disonancia? Tomáš ju odôvodňuje zrejme pre neho najrozumnejším spôsobom: a to nespoznaním samotných všeobecných princípov v ich celistvosti, nespoznaním ich podstaty. Preto tu vlastne ani ku skutočnému rozporu (z hľadiska konajúceho subjektu) medzi všeobecnými princípmi a sekundárnym prirodzeným právom nemusí dochádzať (pokiaľ vedome neporušuje všeobecné princípy).

Toto poňatie prirodzeného práva Tomáš ešte skomplikoval aj zavedením duálnej štruktúry s právom pozitívnym, alebo v jeho slovníku s ľudským právom. Kým primárne prirodzené právo obsahuje najvšeobecnejšie, nemenné princípy, sekundárne právo je z nich odvodené, je ich konkretizáciou vzhľadom na štruktúru objektu a povahu veci, na ktoré sa všeobecný princíp aplikuje. Takto poňaté sekundárne prirodzené právo by sa v dnešnej právnej terminológii dalo stotožniť s právnym vedomím. Tým sa dostávame aj k lepšiemu pochopeniu Tomášovej koncepcie.

Z právneho vedomia sa vedeckými postupmi ako napr. abstrakcia, analýza, komparácia a pod. tvorí pozitívne právo. Podobne aj v Tomášovej koncepcii by sa prirodzené právo malo transponovať do práva ľudského. Tomáš nepopiera, ale naopak vyzdvihuje dôležitosť tvorby pozitívneho práva. Zákonodarca ingeruje do prirodzeného poriadku a opiera sa o jeho autoritu. Príroda a platné právo sú dva pramene práva. Nevyhnutnosť tvorby pozitívneho práva vychádza z potreby viesť ľudí k cnostiam, teda vychovávať ich. Normy pozitívneho práva sú platné v dôsledku toho, že vyjadrujú ius naturae, viac či menej adekvátnym spôsobom vyjadrujú poriadok vlastný prírode. Uznanie prirodzeného práva sa stalo existenčnou podmienkou pozitívneho práva a základom jeho autority.

Tým, že zákony majú pomáhať ľuďom viesť cnostný život, robia ich lepšími. Tomuto postulátu však Tomáš dáva niekoľko dôležitých kvalifikácií:
Za prvé všetky zákony robia ľudí dobrými, ale nie rovnakým spôsobom.
Druhá kvalifikácia hovorí, že pozitívne zákony môžu upravovať iba to, čo môžu ľudia súdiť. Keďže ľudia môžu súdiť iba vonkajšie viditeľné akty, nemali by zákony zakazovať človeku niečomu veriť príp. neveriť, niečo cítiť, či necítiť.

Ľudské zákony by sa tiež nemali pokúšať zakázať všetko nemorálne konanie. Človeka totiž nemožno zmeniť náhle, ale iba postupne. Navyše takáto zmena by mohla ľuďom nezvyknutým na cnosť priniesť viac škody ako úžitku.

Takisto nemožno zákonom prikázať všetky cnosti. Každá cnosť sleduje ciele spoločenské a ciele individuálne. Zákon môže prikázať iba akty smerujúce k spoločnému dobru. Tým Tomáš kladie určitú zodpovednosť za vlastné (individuálne) dobro do rúk každého jednotlivca.

Akým spôsobom dochádza prijatiu prirodzeného práva do práva pozitívneho? Tomáš sa domnieva, že buď logickým úsudkom z určitých premís alebo dedukciou resp. aplikáciou a prípadným dotvorením (určením konkrétneho riešenia zo všeobecnej normy). Tu by som doplnil snáď ešte jeden spôsob a to významovo určite nie menší, i keď z hľadiska kritéria určenia obsahu odlišný (nie je myšlienkovým postupom) – formalizácia. Aj samotné prirodzené právo sa môže stať právom pozitívnym, ak bude príslušným spôsobom a v stanovenej forme schválené. To je ale dnešný spôsob tvorby práva, v Tomášových časoch skôr anachronický.

Ďalekosiahle na Tomášovej koncepcii dualizmu prirodzeného a pozitívneho práva bolo zavrhnutie mienky, že zákon je zákonom len preto, lebo bol ustanovený suverénom. Sv. Tomáš argumentuje proti tejto mienke tvrdiac, že čo dáva pravidlu charakter zákona, je jeho mravná dimenzia, jeho zhoda s príkazmi prirodzeného zákona, jeho súlad s mravným zákonom. Ak sa ľudský zákon akýmkoľvek spôsobom odchýli od prirodzeného zákona, už nie je zákonom, je perverziou zákona. Také zákony už neviažu vo svedomí, no niekedy sa poslúchnu, aby sa zabránilo väčšiemu zlu. Sv. Tomáš zašiel ešte ďalej, keď nepriznal charakter zákona vládnemu príkazu, porušujúcemu prirodzený zákon. Takýto príkaz sa nemá poslúchnuť. „Niektoré zákony,“ hovorí ďalej, „môžu byť nespravodlivé preto, že sú proti Bohu, ako keď tyran pobáda k idolatrii, alebo k čomukoľvek, čo je v rozpore s Božím zákonom. Zákony tohto druhu sa nesmú za nijakých okolností poslúchnuť jednoducho preto, že treba poslúchať Boha skôr než ľudí.“
Tomáš, ako najvýznamnejší predstaviteľ stredovekého myslenia, uprednostňoval prirodzené právo pred pozitívnym. Spor o hegemóniu niektorého z nich sa tým však ani zďaleka nekončí. Práve naopak, začína. V neskorších storočiach začnú postupne dominovať pozitivisti. S tým sa však staneme od konca 19. storočia aj svedkami akejsi renesancie prirodzenoprávnych koncepcií. Pokračovat...

Kantovské zrušení DS

Čl. 9 (2) Ústavy říká: "Změna podstatných náležitostí demokratického právního státu je nepřípustná."

A proto zrušení Dělnické strany bylo možné opřít o princip: Nikdo nemá právo na demokratické prostředky k dosažení protidemokratických cílů.

Tento princip je založený na Kantově kategorickém imperativu: Jednej tak, aby maxima tvého jednání mohla být obecným zákonem.

Maxima Používej demokratické prostředky k protidemokratickým cílům. totiž nemůže být obecným zákonem.

Tak jako nemůže být obecným zákonem třeba maxima Porušuj své sliby., protože podlamuje samotnou instituci slibu (Kantův vlastní příklad), maxima Používej demokratické prostředky k protidemokratickým cílům. nemůže být obecným zákonem, protože podlamuje samotnou instituci demokracie. Pokračovat...

Knihy o Norimberskom procese (2. časť)

Heydecker, Joe Julius - Leeb, Johannes: Norimberský proces. Praha : Ikar, 2007.
Asi najlepšou publikáciou, ktorá u nás o Norimberskom procese vyšla, je práve Heydeckerova a Leebova kniha. Joe Heydecker (1916 – 1997) pôsobil v čase procesu ako jeden z mediálnych spravodajcov a mal možnosť zažiť na vlastnej koži to, o čom neskôr písal. Prednosťou knihy je pútavý štýl písania, ktorý vtiahne čitateľa rovno do deja, na druhej strane však neuberá na faktografickej hodnote. Autori pracujú s dokumentmi a s protokolmi z procesu, čerpajú však aj z ďalších prameňov, napríklad z rozhovorov s príbuznými obžalovaných, alebo ďalšími osobami.

Poltorak, Arkadij Iosifovič: Norimberský proces. 2. vydání. Praha : Naše vojsko, 1973.
Staršou publikáciou, počas minulého režimu v podstate jedinou, je Poltorakova kniha "Norimberský proces". Prvýkrát vyšla v češtine v roku 1969, v slovenčine v roku 1979 (pod názvom "Norimberský epilóg"). Jej autor bol počas procesu členom Generálneho sekretariátu Medzinárodného vojenského tribunálu za sovietsku stranu. Kniha zachytáva jeho subjektívny pohľad a spomienky.

Delpla, François: Norimberský proces: poučení z historie. Praha : Slovart, 2009.
Francúzsky historik François Delpla (1948) si už v úvode svojej knižnej eseje „Norimberský proces: poučení z historie“ (2009) stavia ambiciózny cieľ – prihliadať ku stanoviskám všetkých na procese zúčastnených štátov. Ako sebavedome dodáva, takúto prácu ešte nikto nenapísal a práve tá jeho je prvou. Vzápätí však hneď oznamuje: „V záujme obsažnosti, obmedzenia opakovania a z jedného zásadného dôvodu, ktorý čitateľovi vyplynie v priebehu čítania, sme jednako len dávali prednosť americkému hľadisku (nie však vo výbere dokumentov, ale v ich výklade).“
To znie v každom prípade zaujímavo a aj ďalej možno tešiť na podobné protichodné vyhlásenia.

Norimberský proces. Sborník materiálů. 2 diely. Praha : Orbis, 1953.
Na záver je potrebné ešte spomenúť, že v roku 1953 bol v dvoch zväzkoch publikovaný výber z dokumentov a protokolov Norimberského procesu, preložený z ruštiny do češtiny.
Pokračovat...

Knihy o Norimberskom procese (1. časť)

V tejto dvojdielnej rešerši sa stručne zameriam na knižné diela, ktoré vyšli o Norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami v češtine alebo slovenčine. Zdá sa totiž, že momentálne je táto téma u nás "in" viac ako kedykoľvek predtým (usudzujúc tiež zo skutočnosti, že v posledných troch rokoch vyšli o procese minimálne štyri knihy).

Hneď na začiatku je potrebné spomenúť tri pôvodné práce od Bohuslava Ečera:
Jak jsem je stíhal. Praha : Naše vojsko, 1946.
Norimberský soud. Praha : Orbis, 1946.
Právo v boji s nacismem. Brno : Zář, 1946.
Ečer je v medzinárodnom meradle považovaný za jedného z priekopníkov nového prístupu k otázke potrestania vojnových zločincov. O túto problematiku sa začal zaujímať už v čase svojho francúzskeho exilu krátko po vypuknutí 2. svetovej vojny. Neskôr sa podieľal na vzniku tzv. Svätojakubskej deklarácie (čo bola prvá dohoda o potrestaní vojnových zločincov) a tzv. Moskovskej deklarácie o ukrutnostiach, požadujúcich vydanie vojnových zločincov do štátov, v ktorých zločiny páchali. V Komisii Spojených národov pre vyšetrovanie vojnových zločinov (Československo v nej zastupoval ako splnomocnený minister) sa mu podarilo presadiť, aby sa na vinníkov vojny hľadelo ako na vojnových zločincov. Komisia síce najprv tento postoj odmietla poukazujúc na nedotknuteľnosť hlavy štátu a nedostatočnú právnu úpravu, ale Ečer usilovnou prácou zohnal dostatok materiálu a nakoniec svojich kolegov presvedčil. Do návrhu sa mu navyše podarilo zakomponovať i potrestanie zločinov proti ľudskosti. Na Norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami potom vystupoval ako predseda československej delegácie. Jeho knihy tak tvoria svedectvo z prvej ruky a každý, koho otázka procesu zaujíma, by mal po nich siahnuť.

Honzík, Miroslav: Povstaňte, soud přichází. Praha : Panorama, 1986.
Čitateľ sa tak okrem informácií o procese s hlavnými vojnovými zločincami (šesť z celkovo šestnástich kapitol knihy) čo-to dozvie o historickom vývoji smerujúcom k ustáleniu pravidiel týkajúcich sa trestania medzinárodných zločincov, ako aj „očisťovaní“ Európy od vojnových zločincov (napr. sú tematizované ostatné norimberské procesy, Tokijský proces, procesy s quislingovcami v Nórsku, procesy s predstaviteľmi vichistického režimu vo Francúzsku, proces s K. H. Frankom v Československu).

Gilbert, Gustave Mark: Norimberský deník. 2. vydání. Praha : Mladá fronta, 1971.
Gilbert pôsobil v Norimbergu najprv ako zástupca tlmočníka veliteľa väznice, neskôr bol menovaný za väzenského psychológa po dobu trvania procesu. S obvinenými hlavnými vojnovými zločincami udržiaval denne úzke kontakty a tým mal možnosť ich bližšie spoznať a pochopiť ich myslenie. Pravda, za jeden z problematických momentov Gilbertovej metodiky by mohla byť považovaná skutočnosť, že psychológ si nerobil poznámky a rozhovory rekonštruoval z toho, čo si zapamätal, zvyčajne na konci dňa. (Na rozdiel od toho Leon Goldensohn, ktorý sa v roku 1946 stal psychiatrom v norimberskej väznici, si svoje rozhovory s obžalovanými starostlivo zaznamenával.) Negatívom tohto diela sú tiež Gilbertove až príliš časté jednostranne orientované moralizátorské pokusy, ktoré by mohli vzbudzovať pochybnosti o pravdivosti či objektívnosti jeho textu.

Irving, David: Norimberk – poslední bitva. Praha : Naše vojsko, 2009.
Irving postupuje vo svojom bádaní, ako je to u neho častou praxou, v rozpore s vedeckými štandardmi. Aj keď jeho kniha odhaľuje množstvo menej známych skutočností z rôznych archívov, sú spracované tendenčným a pravde nie vždy zodpovedajúcim spôsobom. Americká historička Ann Tusa (tiež spoluautorka rešpektovanej monografie o Norimberskom procese „The Nuremberg Trial“) v recenzii na Irvingovu knihu zdôrazňuje, že jeho azda najväčším prehreškom je, že vôbec nepracuje s dokumentačným materiálom z procesu, uverejneným v 42. zväzkoch, čo Irving ospravedlňuje tým, že protokoly z procesu podľa neho nie sú presné a úplné.

Sonnenfeldt, Richard W.: Svědek z Norimberka. Praha : Columbus, 2007.
Kniha reprezentuje veľmi subjektívny pohľad na život bývalého prekladateľa americkej obžaloby. Samotný proces opisuje autor len v prvej časť knihy, zvyšok tvorí rozprávanie o detstve, dospievaní a ďalšom živote. Ako prameň o procese s hlavnými vojnovými zločincami nemá väčšiu hodnotu. Pokračovat...

Právny realizmus Olivera Wendella Holmesa

Oliver Wendell Holmes jr. (1841-1935) je považovaný za zakladajúceho predstaviteľa amerického právneho realizmu. Podstatné myšlienky svojho právneho pohľadu na svet sformuloval už na začiatku svojej prvej a jedinej knihy "The Common Law" (1881):

"Život práva nejde podľa logiky: je odrazom praktickej skúsenosti. Pociťovaný nedostatok času, vplyvné etické a politické teórie, intuícia vo veciach verejných, dokonca aj predsudky, ktoré majú spoločné sudcovia so svojimi kolegami, to všetko, či už zrejme, alebo nevedome, má väčší význam ako sylogizmus určujúci pravidlá, podľa ktorých sa ľudia majú správať. Právo stelesňuje životný príbeh vývoja štátu (národa) počas mnohých storočí a nemôžeme ho chápať len ako súbor axióm a dôsledkov, ako z nejakej knihy o matematike. Na to, aby sme mohli poznať, čo to vlastne je, musíme vedieť, aké bolo a akým sa pravdepodobne stane. Musíme sa teda zaoberať striedavo históriou a existujúcimi teóriami zákonodarstva. Avšak najťažšou úlohou je pochopiť práve premenu kombinácie týchto dvoch do novej právnej úpravy na každom stupni vývoja. Podstata práva v akomkoľvek čase takmer dokonale zodpovedá tomu, čo je vtedy chápané ako vyhovujúce; na druhej strane jeho konkrétna podoba, fungovanie a stupeň toho, ako dokáže naplniť želané výsledky, vo veľkom závisí od jeho minulosti."

Tento citát excerpuje okrem esencie právneho realizmu tiež pohľad na históriu práva, ktorý koncom 19. storočia zastávali viacerí právni vedci (napr. J. B. Ames, M. M. Bigelow, J. C. Carter, J. B. Thayer). História v ich perspektíve mapuje proces vývoja v čase, základom jej skúmania je štát (národ). Poznanie histórie práva nám umožňuje lepšie porozumieť jeho súčasnej podobe a tiež anticipovať jeho možné zmeny. Právo totiž nevzniká ani prirodzenoprávnou cestou, a nemožno ho ani organicky odôvodňovať na základe formálnej logiky. Pokračovat...

Antropologický slovník

V decembri 2009 bol uverejnený nový antropologický slovník, ktorý týmto dávam našim čitateľom do pozornosti (Jaroslav Malina a kol.: Antropologický slovník aneb co by mohl o člověku vědět každý člověk. Brno : Akademické nakladatelství CERM, 2009.). Kniha obsahuje len ukážky hesiel; kompletný slovník s 20 000 heslami je na priloženom CD.

Celý slovník je tiež k dispozícii v elektronickej podobe na internetovej adrese:

http://is.muni.cz/do/1431/UAntrBiol/el/antropos/index.html Pokračovat...

Schopenhauer a Nietzsche o ženách

Dáma je Schopenhauerovi „monštrum európskej civilizácie a kresťansko-germánskej hlúposti“; miesto, ktoré má v modernej spoločnosti žena reprezentovaná dámou je v úpadku. Nietzsche: ešte nikdy nezaobchádzali so ženami s toľkými ohľadmi ako v moderných časoch. Za normu a príklad kladú obaja orientálny náhľad o žene. Podľa Schopenhauera orientálne národy a antickí ľudia dívali sa na ženu – pri všetkej polarite – ako na úplný ekvivalent muža, a preto aj vedeli, aké miesto ženám patrí, lepšie ako my so svojou starofrancúzskou galantnosťou. Svojím správaním k ženám sme na posmech Aziatom a boli by sme aj Grékom. Nietzsche vraví, že je znakom plytkosti nevidieť antagonizmus medzi mužom a ženou a popierať jeho priepastnosť. Hlbokí ľudia môžu o ženách zmýšľať len orientálnym spôsobom. (Pochúťka pre beznádejných vplyvológov: Schopenhauer tak pozoruje, že sa ženy už pri stretnutí na ulici dívajú na seba ako guelfi a ghibellini a chce staré: taceat mulier in ecclesia doplniť novým: taceat mulier in theatro. Nietzsche: najhoršie zmýšľajú o ženách ženy a bol by ich pravým priateľom, kto by zvolal taceat mulier de muliere!) V kapitole o metafyzike lásky díva sa Schopenhauer na lásku ako na individualizovaný pohlavný pud v záujme druhu; v manželstve ide len o potomstvo. Nietzsche súdi, že sa nijaká inštitúcia nemôže zakladať na idiosynkráze (láske).



(Matuška,A.: Profily a portréty. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1972, s. 55.) Pokračovat...

Ešte k textualizmu

V diskusii k predchádzajúcemu postu o delení práva na verejné a súkromné sme sa dostali k textualizmu ako teoretickému východisku pri interpretácii práva. Práve čítam komentár k slovenskej ústave od Jána Drgonca (Šamorín : Heuréka, 2007, s. 90-91), ktorý k výkladu Ústavy Slovenskej republiky píše nasledovné:

"Ústavný súd SR sa postavil veľmi rezervovane k použitiu extenzívneho výkladu v aplikácii právnej úpravy. Podľa Ústavného súdu SR: "Extenzívny výklad právnych noriem možno uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy, ak možno všetky argumenty proti jeho použitiu presvedčivo vyvrátiť." (PL. ÚS 9/04)

Ústava SR nemá povahu dôsledne premysleného a všestranne zváženého právneho textu. Rad spoločenských vzťahov ústavnej kvality v nej buď nie je vôbec výslovne upravených, alebo sú upravené iba čiastočne. Ak sa také spoločenské vzťahy majú postaviť na ústavný základ, nezvyšuje iné, než relevantné ústavné normy nevysvetľovať doslovne. Ba čo viac, doslovným výkladom niektorých ústavných noriem by sa nastolil nezmyselný právny stav a poprel účel príslušnej právnej úpravy. Citovaný právny názor Ústavného súdu SR vychádza skôr z akademického purizmu, že zo skutočných formulácií noriem Ústavy SR. Nemôže sa stať všeobecným východiskom k výkladu a uplatneniu Ústavy SR. Prinajmenšom ho treba doplniť a modifikovať."

Sám Drgonec však v ďalšom texte uznáva, že základnou metódou interpretácie je doslovný výklad. Extenzívny alebo reštriktívny výklad sa použije podľa potreby tak, aby sa zabezpečila úplná relevnacia navzájom prepojených právnych noriem. Pritom nejednoznačnosť právnej normy nie je jedinou príčinou pre upustenie od doslovného výkladu. Napríklad sa od doslovného výkladu upustí v prípade, kde nemožno na jeho základe jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy. Pritom by však mali byť dodržané podmienky materiálneho právneho štátu. A samozrejme, interpretujúci a aplikujúci orgán, ktorý sa odkloní od doslovného výkladu, by mal uviesť svoje dôvody.
Pokračovat...

Právo sa delí na verejné a súkromné...

V rámci právnej dogmatiky sa učíme o viacerých deleniach práva. Jedným z nich je aj klasifikácia na verejné a súkromné právo. V prípade, že študent na skúške dostane otázku, ktorá sa pýta na rozdiel medzi týmito dvoma kategóriami, mal by z klobúka vytiahnuť známe teórie prezentujúce určité diferenciačné kritérium.

Klasicky je potrebné uviesť záujmovú teóriu, ktorá je odvodená z Ulpiánovho fragmentu v Digestách („Publicum ius est quod ad statu rei Romanae spectat, privatum quod ad singulorum utilitatem.“ Digesta (Ulpianus) 1.1.1.2.)

Tiež nemožno zabudnúť na subordinačnú teóriu. Tá rozdeľuje právne vzťahy podľa toho, či sú založené na rovnosti (coordinatio), alebo na určitej nadradenosti a podriadenosti (subordinatio).

Jej zdokonalením sa potom vytvorila tzv. teória subjektov, známa aj pod inými názvami, napr. teória organická. Túto možno vskutku považovať za dosiaľ najúspešnejší pokus o zdôvodnenie dichotómie súkromného a verejného práva. Jej zámerom je prisúdiť verejnému právu ten vzťah, kde vystupuje určitý subjekt s nariaďovacou právomocou, ale len pri výkone tejto právomoci. Právny vzťah je verejnoprávny vtedy, keď zmienený subjekt jednostranne nariaďuje. V prípade, že vystupuje ako rovnoprávny účastník, jedná sa o súkromnoprávny vzťah (napr. štát v zmysle § 21 Občianskeho zákonníka).

Pokiaľ toto študent spomenie, nemal by mať na skúške problém. Problém tak zostáva len v hlave tých, ktorý nad delením práva na verejné a súkromné uvažujú ďalej. Nakoniec, nie všetci právni myslitelia túto klasifikáciu práva akceptovali. Možno je to paradoxné, ale členenie práva na verejné a súkromné rovnako odmietali (i keď nie s rovnakým zámerom a odôvodnením) na jednej strane Hans Kelsen či František Weyr, na strane druhej marxistickí teoretici (medzi nimi napr. aj Viktor Knapp v článku z roku 1950).

Myslím, že by sme sa mali i naďalej pýtať, či takéto rozlíšenie potrebujeme, alebo iba zbytočne komplikujeme a rozvetvujeme právnu dogmatiku, aby sme vyvolali zdanie vedeckosti. Údajne má takéto delenie práva propedeutický význam. Rád by som však vedel aký...

No a potom ešte otázka nakoniec. Má klasifikácia práva na verejné a súkromné nejaký praktický význam?


Pokračovat...

Finančné záujmy nadovšetko?

Jednou z najzaujímavejších častí Gilbertovho Norimberského denníka sú jeho rozhovory s bývalým ríšskym ministrom hospodárstva a prezidentom Ríšskej banky Hjalmarom Schachtom ešte pred začiatkom hlavného pojednávania. Schacht, ktorý bol nakoniec oslobodený spod obvinení pred Medzinárodným trestným tribunálom v Norimbergu, v nich vypovedal o viacerých prekvapujúcich skutočnostiach. Napríklad aj o tom, že americkí bankári požičiavali pred druhou svetovou vojnou Nemecku peniaze na znovuvyzbrojenie, aby potom mohli získať zákazky... Tu je dotknutá časť:


Rovnako ako Göring i Schacht pohŕdal Ribbentropom, ale i Göringom, ktorý mu to, pravda, oplácal tým istým spôsobom. Sám seba však obdivoval rovnako ako oni. Vôbec teda nemožno hovoriť o vzájomnej láske medzi samoľúbymi rivalmi v tretej ríši. Göringova nespútaná žiadostivosť po ovládnutí všetkých sfér sa pochopiteľne zrážala so Schachtovými mocenskými plánmi v hospodárskej oblasti. Prejavilo sa to i v jednej maličkosti pri inteligenčnom teste, ktorému som ho podrobil pred začatím procesu vo väzení.

V skutočnosti Göring nedosiahol najvyššie hodnotenie po skončení inteligenčných testov, čo ho veľmi mrzelo. Na prvé miesto sa dostal jeho starý súper a protivník, „finančný čarodejník“ Hjalmar Schacht. Ak to Göringa prekvapilo, Schacht sa tomu vôbec nedivil a nijako sa netajil tým, že je najnevinnejším mužom zo všetkých uväznených – a taktiež najchytrejším. Jeho rozhorčenie, že bol uväznený ako prívrženec Hitlera, nebolo celkom bezdôvodné; uplynulo totiž práve desať mesiacov od jeho uväznenia v koncentračnom tábore pre podozrenie, že sa podieľal na príprave spiknutia proti Hitlerovi, keď ho Američania po podpísaní kapitulácie uväznili. Všetkým, ktorí ho navštívili, dával vedieť, že pokiaľ ide o neho, je všetko omylom, a že dúfa, že proces nebude trvať dlho, že obesia tých zločincov a jeho prepustia domov.


23. októbra (Schachtova cela)

„Plne dôverujem sudcom a nemám strach z výsledku. Len niektorí z obžalovaných sú nevinní, väčšina sú skutoční zločinci. Dokonca i Ribbentrop by mal visieť za svoju hlúposť; niet horšieho zločinu ako hlúposť.“


1. novembra (Schachtova cela)

Stále protestuje, že ho uväznili s ostatnými ako zločinca, a dúfa, že proces nebude trvať príliš dlho. Povedal som mu, že to bude do istej miery závisieť od dĺžky výpovedí obžalovaných.

„Čo sa týka mňa, budú potrebovať maximálne polhodinu, pretože môj odpor proti Hitlerovej agresívnej politike je všeobecne známy. Koniec koncov, veď ma za to poslal do koncentračného tábora, kde ma držali desať mesiacov – a za to ma potom odvliekli potom sem ako vojnového zločinca. To ma na tom hnevá najviac.“

„Musíte však uznať, že ríšske vedenie sa musí z mnohého zodpovedať,“ odvetil som. „Nevinní pochopiteľne nebudú potrestaní.“

„Nepochybujem o tom. Preto tu všetko znášam bez výčitiek svedomia, čo o sebe ostatní páni povedať nemôžu. Každý vie, že som bol proti vojne. Spomína to dokonca vo svojej knihe Misia do Moskvy i veľvyslanec Davies. Chcel som len vybudovať nemecký priemysel. Takzvané „finančné čarovanie“ bolo len účinným koncentrovaním a využitím finančných prostriedkov a zdrojov. Jediné, z čoho ma môžu obviniť, je porušenie Versailleskej zmluvy. Ak je toto však zločin, zodpovedať by sa museli i sudcovia. Anglicko nielenže mlčky súhlasilo s naším novým zbrojením, ale uzavrelo dokonca v roku 1935 pakt, ktorým sa naše námorné sily obmedzovali na tretinu anglických. Keď sme opäť zaviedli všeobecnú brannú povinnosť, žiadna z veľmocí neprotestovala ani slovom. Ich vojenskí atašé ako hostia na vlastné oči videli naše vojenské prehliadky. Rovnako vlastne mlčky schvaľovali agresiu. I keď sa pokúsili o sankcie proti Taliansku, nakoniec uznali dobytie Etiópie. Len ťažko si môžu dovoliť založiť žalobu na porušení Versailleskej zmluvy. Dokonca i americkí bankári nám požičiavali peniaze, čo som ani nechcel, len aby získali objednávky a zachovali fikciu, ktorá nemohla vydržať.“

„Uznávam, že som bol dosť veľký blázon, keď som spočiatku veril, že Hitler má mierové úmysly. Znovuvyzbrojenie som podporoval len dovtedy, kým zaistilo bezpečnosť Nemecka. Stále väčšiu nedôveru vo mne budilo, keď sa Hitler pokúšal vynaložiť na zbrojenie všetky finančné zdroje Nemecka. Obrat nastal vtedy, keď prepustil náčelníka generálneho štábu generála von Fritsche, ktorý nikdy nebol za útočnú vojnu, a na jeho miesto menoval svojho lokaja Keitela. Vtedy som zadržal finančné prostriedky na ďalšie zbrojenie, avšak s tým výsledkom, že som bol vyhodený. Čím bol Hitler agresívnejší, tým väčší defetizmus som prejavoval. Nakoniec ma v roku 1944 poslal do koncentračného tábora.“

„Pokiaľ ide o antisemitizmus, podarilo sa mi už v roku 1934 získať Hitlerov súhlas, že v priemysle sa nebude uskutočňovať diskriminácia, a dokiaľ som zastával svoj úrad, nič také sa ani nedialo. Skutočnou príčinou aj tak nebola rasová – to je úplný nezmysel. Išlo o to, obmedziť počet židov v slobodných povolaniach. O strašných zločinoch som sa prvýkrát dozvedel počas svojej internácie vo Flossenburgu. Počul som, že nútili ľudí, aby sa vyzliekli a šli priamo na smrť – a ďalej to strieľanie v lesoch. Bolo to hrozné. Desil som sa myšlienky, že i tábor, kde som bol internovaný, patrí k tým, z ktorých sa už nikto živý nevráti. Myslel som si, že ma nechali nažive z jediného dôvodu – aby ma použili ako rukojemníka alebo ako vyjednávača.“ Pokračovat...

Ste vinný...?

Každý z televíznych dokumentov, ktoré som o Norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami videl, prevzal sekvenciu originálneho kamerového záznamu, v rámci ktorej sa obžalovaní mali vyjadriť, či sa v zmysle žaloby cítia vinní alebo nevinní. Viacerí by sa zrejme vyjadrili rozsiahlejšie, ale hneď na začiatku boli poučení, že majú len odpovedať na otázku ne/viny. Všetci sa tak vyhlásili za nevinných.

Prvé spontánne reakcie obžalovaných na žalobu "mimo pojednávania" zachytil v knihe "Norimberský denník" americký psychológ Gustave Mark Gilbert. Gilbert pracoval počas druhej svetovej vojny pôvodne ako dôstojník americkej spravodajskej služby. Keďže ovládal nemecký jazyk, v Norimbergu sa stal zástupcom tlmočníka veliteľa väznice a neskôr bol menovaný za väzenského psychológa po dobu trvania procesu. Jeho hlavnou povinnosťou bolo denne udržiavať úzky kontakt s väzňami a pomôcť v roli psychológa zaistiť riadny priebeh súdneho procesu.

Nacistickí pohlavári boli počas jedného mesiaca medzi obžalobou a začiatkom procesu v samoväzbe. Tento čas využil Gilbert na nadviazanie osobného kontaktu s väzňami, spoznanie ich reakcie na obžalobu a uskutočnenie psychologických testov. Každého obžalovaného požiadal, aby sa na jeho kópiu žaloby podpísal a vlastnoručne napísal názor na ňu. Tu sú ich reakcie:

Hermann Göring, ríšsky maršal, ríšsky minister letectva, predseda ríšskeho snemu, poverenec pre štvorročný plán atď., napísal svoju obľúbenú cynickú myšlienku: „Víťaz je vždy sudcom, porazený obžalovaným!“

Joachim von Ribbentrop, minister zahraničných vecí, sa vyjadril vyhýbavo: „Sú obžalovaní nepraví ľudia.“ Chcel dodať: „Všetci sme len stáli v Hitlerovom tieni,“ ale z opatrnosti to písomne nevyjadril.

Rudolf Hess, ktorý sa po svojom návrate z Anglicka vôbec na nič nepamätal, napísal len „Nepamätám sa“, a to po anglicky.

Ernst Kaltenbrunner, šéf Himmlerovho hlavného bezpečnostného úradu (gestapo a SD), tvrdil, že je formálne nevinný: „Necítim sa vinný za vojnové zločin, plnil som len svoju povinnosť ako spravodajský orgán, a odmietam slúžiť ako náhrada za Himmlera.“

Alfred Rosenberg, hlavný nacistický filozof a ríšsky minister pre obsadené východné územia, taktiež prehlásil, že jeho úmysly neboli zločinné: „Odmietam obvinenie zo „spiknutia“. Antisemitské hnutie bolo len ochranné.“

Hans Frank, Hitlerov advokát a neskôr generálny guvernér obsadeného Poľska, vyjadril názory nedávneho náboženského konvertitu: „Pokladám tento proces za svetový súd z vôle božej, ktorý má vyšetriť a ukončiť hroznú dobu utrpenia za Adolfa Hitlera.“

Wilhelm Frick, ríšsky minister vnútra, sa vyjadril právnicky: „Celá obžaloba je založená na predpoklade fingovaného spiknutia.“

Fritz Sauckel, generálny splnomocnenec pre nútené pracovné nasadenie, ťažko mohol porovnať obžalobu so svojou láskou k robotníkom: „Priepasť medzi ideálom socialistickej spoločnosti, ako som si ju predstavoval a za ktorú som bojoval ako bývalý námorník a robotník, a hroznými udalosťami v koncentračných táboroch mnou hlboko otriasla.“

Albert Speer, ríšsky minister pre zbrojenie a strelivo, otvorene priznal vinu nacistického režimu: „Proces je potrebný. Spoluzodpovednosť za tak strašné činy musí existovať dokonca i v autoritatívnom systéme.“

Hjalmar Schacht, prezident nemeckej Ríšskej banky, pred vojnou ríšsky minister hospodárstva, prehlásil: „Vôbec nechápem, prečo som bol obžalovaný.“

Walter Funk, Schachtov nástupca vo funkcii ríšskeho ministra hospodárstva, možno veľavravne a s citovým aspektom uisťoval o svojej nevine: „Nikdy v živote som vedome neurobil nič také, čo by oprávňovalo takúto obžalobu. Pokiaľ som sa dopustil omylom alebo z nevedomosti činov uvedených v žalobe, je moja vina ľudskou tragédiou, a nie zločinom.“

Franz von Papen, ríšsky kancelár pred Hitlerom a za Hitlerovho režimu veľvyslanec v Rakúsku a Turecku, sa ešte veľavravnejšie dištancoval od nacistickej viny: „Zhrozil som sa obžaloby, za 1. pre nezodpovednosť, s akou bolo Nemecko vrhnuté do tejto vojny a celosvetovej katastrofy, za 2. pre množstvo zločinov, ktoré spáchali niektorí krajania. Posledné je psychologicky nevysvetliteľné. Verím, že hlavnú vinu má bezbožnosť a roky totalitného režimu. Tak sa stal Hitler behom rokov patologickým luhárom.“

Barón von Neurath, ríšsky minister zahraničných vecí v prvých rokoch nacistického režimu, neskôr ríšsky protektor v Čechách a na Morave, zdôraznil jednu stránku nacistickej nezákonnosti: „Vždy som bol proti trestaniu bez možnosti obhajoby.“

Baldur von Schirach, ríšsky vedúci mládeže a viedenský župný vedúci, sa síce neskoro, ale zdanlivo úprimne prebudil: „Koreň všetkého nešťastia bol v rasovej politike.“

Arthur Seyss-Inquart, rakúsky spolkový kancelár, neskôr ríšsky komisár pre obsadené Holandsko, sa neobťažoval dokázať svoju nevinu a napísal s chladným fatalizmom: „Posledné dejstvo tragédie druhej svetovej vojny, dúfam!“

Julius Streicher, hlavný nemecký nacistický židobijca, šéfredaktor časopisu Der Stürmer, franský župný vedúci, vyjadril svoju posadnutosť dokonca i v súvislosti s procesom: „Tento proces je triumfom svetového židovstva!“

Poľný maršal Keitel, náčelník vrchného veliteľstva nemeckej brannej moci, odpovedal tak, ako sa dalo očakávať od pruského dôstojníka: „Ľutujem, že sa oprávnené obvinenia miešajú s politickou propagandou.“

Veľkoadmirál Doenitz, vrchný veliteľ nemeckého vojnového námorníctva, po Hitlerovej samovražde jeho nástupca, sa snažil odbaviť všetko s úsmevom ako niečo, čo sa ho predsa netýka: „Ani jedno z uvedených obvinení sa na mňa ani v najmenšom nevzťahuje. – Ide o typický americký humor.“

Hans Fritzsche, vedúci rozhlasovej propagandy na Goebbelsovom ministerstve propagandy, cítil potrebu hovoriť za nemecký národ: „Je to najhroznejšia obžaloba všetkých dôb. Jedno však bude ešte strašnejšie: obžaloba nemeckého národa za zneužitia jeho idealizmu.“

Rukopisné stanoviská admirála Raedera a Roberta Leya chýbali. Admirál Raeder, ktorého práve dopravili do väznice z ruského zajatia, sa odmietol vyjadriť písomne i ústne. Vyšinutý a labilný vodca Nemeckého pracovného frontu Robert Ley odpovedal okamžite a rozhodne na obžalobu z vojnových zločinov – samovraždou.

Každá z týchto reakcií nám poskytuje isté stručné svedectvo o osobnosti toho-ktorého nacistického pohlavára a čiastočne aj o jeho vzťahu k tomu, z čoho bol obvinený. Dáva možnosť lepšie pochopiť svetonázor a morálny profil, predvídať obrannú stratégiu v rámci procesu a nakoniec možno ešte aj predikovať výsledok.

Preskočme však teraz celý proces a pozrime sa na rozsudok a v ňom uložené tresty...

Trest smrti
- Martin Bormann (odsúdený in absentiam)
- Hermann Wilhelm Göring
- Joachim von Ribbentrop
- Wilhelm Keitel
- Ernst Kaltenbrunner
- Alfred Rosenberg
- Hans Frank
- Julius Streicher
- Fritz Sauckel
- Alfred Jodl, v roku 1953 rehabilitovaný
- Wilhelm Frick
- Arthur Seyss-Inquart

Doživotie
- Rudolf Hess (zomrel 1987)
- Walter Funk, v roku 1957 prepustený z dôvodu choroby (zomrel 1960)
- Erich Raeder, v roku 1955 prepustený z dôvodu choroby (zomrel 1960)

20 rokov
- Baldur von Schirach, prepustený 1966 (zomrel 1974)
- Albert Speer, prepustený 1966 (zomrel 1981)

15 rokov
- Konstantin von Neurath, v roku 1954 prepustený z dôvodu choroby (zomrel 1956)

10 rokov
- Karl Dönitz, prepustený 1956 (zomrel 1980)

Zastavenie trestného stíhania
- Gustav Krupp von Bohlen und Halbach, stíhanie zastavené pre vysoký vek a neuspokojivý zdravotný stav (zomrel 1950)
- Robert Ley, spáchal samovraždu ešte pred začiatkom hlavného pojednávania

Oslobodení
- Hjalmar Schacht (zomrel 1970)
- Hans Fritzsche (zomrel 1953)
- Franz von Papen (zomrel 1969)
Pokračovat...

Kantův kontra-princip

Kantův princip: Sollen impliziert Können.
Pravidlo se nevztahuje na ty, kteří ho neumí splnit.

Kantův kontra-princip: Übertreten impliziert Können.
Porušení pravidla je důkaz dovednosti.

Ženy nečůrají do umyvadla, protože to neumí. Pokračovat...

Sovietska teória o trojprvkovej štruktúre právnej normy

Po roku 1948 boli v Československu prevzaté mnohé teoretické “výdobytky” sovietskej právnej vedy. Jednou z vtedajších noviniek, ktoré sa ešte dnes v rámci učebníc či už teórie práva alebo občianskeho, trestného a správneho práva uvádzajú, je teória o trojprvkovej štruktúre právnej normy.

S explikáciou trichotomickej štruktúry sa mohla naša právna veda prvýkrát bližšie oboznámiť vďaka prekladu sovietskej učebnice teórie štátu a práva od kolektívu autorov, ktorá vyšla v roku 1950 (ARŽANOV, M. A. – KEČEKJAN, S. F. – MAŇKOVSKIJ, B. S. – STROGOVIČ, M. S.: Teória štátu a práva. Bratislava : Slovenská akadémia vied a umení, 1950):

„Právna norma formuluje pravidlo správania sa, ktoré sa aplikuje za podmienok ustanovených v norme. Tá časť normy, ktorá obsahuje označenie podmienok, pri ktorých pravidlo správania sa dochádza aplikácie, nazýva sa hypotézou (predpokladom) a vyloženie samého pravidla nazýva sa dispozíciou (príkazom).

Treba brať zreteľ na to, že pojem hypotézy ako časti právnej normy má osobitný právnický význam. Hypotézou sa obyčajne nazýva predpoklad o tých alebo oných javoch prírody alebo spoločnosti, o ich príčinách, o zákonitostiach, prejavujúcich sa v nich. Taká hypotéza sa konštruuje pri vedeckom výskume a podrobuje sa kontrole, po ktorej sa alebo stane vedeckou teóriou, alebo hodnovernou tézou, alebo sa zavrhne. Ale hypotéza ako element právnej normy má iný význam; je to podmienka, ktorá je nevyhnutná preto, aby pravidlo správania sa, vyjadrené v právnej norme, bolo aplikované.

V mnohých právnych normách hypotéza nie je priamo uvedená, ale je samozrejmá a vyplýva z obsahu samej normy. Napr. článok 10 Kódexu zákonov o manželstve, rodine a poručníctve RSSFR znie: „Majetok, ktorý patrí manželom pred vstúpením do manželstva, zostáva ich oddeleným vlastníctvom.“ Tu hypotéza nie je oddelená od dispozície. Ale túto normu možno vyjadriť aj takto: „Ak obidvaja manželia pred manželstvom mali majetok (hypotéza), po vstúpení do manželstva každý z nich si uchováva vlastnícke právo na svoj majetok (dispozícia).“

Teda v právnej norme je obsiahnutá hypotéza, t.j. podmienka za ktorej sa používa dané pravidlo správania sa, a dispozícia, t.j. samo pravidlo.

Ďalej právna norma poukazuje na následky, ktoré nastupujú, ak dotyčné pravidlo správania sa nebude dodržané. Určenie následkov nedodržania právnej normy nazýva sa sankciou. V rade právnych noriem je sankcia priamo uvedená v samom texte zákona. Napr. citovaný článok 133 Ústavy SSSR hovorí: „Obrana vlasti je svätou povinnosťou každého občana SSSR. Zrada vlasti: porušenie prísahy, prechod na stranu nepriateľa, spôsobenie škody vojenskej moci štátu, špionáž trestajú sa so všetkou prísnosťou zákona ako najťažší zločin.“ Prvá časť tohto článku je dispozíciou a hypotéza je do nej zahrnutá: ak daná osoba je občanom SSSR (hypotéza), jej svätou povinnosťou je (t.j. je zaviazaná) brániť svoju vlasť (dispozícia). Posledná časť tohto článku je sankciou: za vlastizradu, špionáž atď. používajú sa najťažšie tresty (podľa Trestného kódexu).

Ale v mnohých zákonoch sankcia nie je priamo uvedená, lebo vyplýva zo zákona, alebo je uvedená v iných zákonoch. Napr. článok 136 Ústavy SSSR hovorí: „Voľby poslancov sú rovné: každý občan má jeden hlas, všetci občania sa zúčastňujú na voľbách za rovnakých podmienok.“ V tomto článku sa sankcia nespomína, t.j. nie je povedané, čo sa stane, ak toto pravidlo bude niekde porušené; ale na to sa pamätá v príslušných volebných poriadkoch do sovietov; také voľby by boly uznané za neplatné. Teda sankcia vždy buď je, buď sa predpokladá v každej právnej norme, hoci môže byť aj neuvedená v texte článku zákona, v ktorom je obsiahnutá dispozícia právnej normy. Inými slovami: sankcia je časť normy, ktorá ustanovuje donucovacie opatrenia, zabezpečujúce dodržiavanie právnej normy, ktoré sú, ako vieme, podstatným znakom práva.

Teda elementmi právnej normy sú: a) hypotéza, b) dispozícia, c) sankcia.

Isté zvláštnosti v složení svojich prvkov majú normy trestného práva, ktoré predvídajú jednotlivé druhy deliktov a trestov, ktoré sa používajú voči ich páchateľom (osobitná časť Trestného kódexu). V týchto normách je sankcia vyjadrená veľmi jasne: konkrétne trestné opatrenia za príslušné delikty. Hypotéza a dispozícia sa v nich slievajú. Preto normy trestného práva pozostávajú nie z troch, ale z dvoch elementov: z dispozície (ktorá zahrnuje aj hypotézu) a zo sankcie.

Napr. článok 168 Trestného kódexu RSSFR hovorí: „Prisvojenie, t.j. zadržanie cudzieho majetku, svereného na určitý cieľ, za zištným účelom, alebo sprenevera tohto majetku sa tresce stratou slobody do dvoch rokov.“

Prvá časť tejto normy, v ktorej sa opisuje sám delikt, sa nazýva dispozíciou; zahrnuje aj hypotézu, keďže by ju bolo možno vyjadriť aj takto: „Ak osoba, ktorej je na určitý cieľ sverený cudzí majetok, prisvojí si ho alebo ho spreneverí, tak...“atď. Druhá časť normy, ktorá ustanovuje druh a výmeru trestu za prisvojenie a spreneveru, „strata slobody do dvoch rokov“, tvorí sankciu tejto normy.“
Pokračovat...