Kindl k zamyšlení

Rozhodně nejsem člověk, který by schvaloval Kindlovy praktiky na plzeňské fakultě. Myslím, že jsem byl první, kdo na fakultním serveru napsal, že Kindl fakultě škodí a že by měl okamžitě odejít. Nicméně, rozšířená mediální představa, že Kindl je jakýsi podvodníček, který se napakoval tím, že za peníze rozdával tituly, je přinejmenším zkreslená.

Kindl je velmi vzdělaný a inteligentní člověk a také je to úspěšný advokát. Jeho názor je, že současný model přijímacích zkoušek je nespravedlivý. Přijímačky jsou podle něj jakýsi randomizátor, který má pouze legitimizovat skutečnost, že většinu uchazečů odmítneme. Také si myslí, že tím skutečným výběrem, který rozliší zrno od plev, nejsou zkoušky během právnického studia, ale až právnická praxe. Jeho heslo je: "Ona si je praxe přebere." A také je skeptický ke smysluplnosti psaní kvalifikačních prací na úrovni bakalářských a diplomových prací. Tyto jeho názory vysvětlují, ale neospravedlňují, jeho tendenci podceňovat význam základních pravidel toho, čemu říkáme poctivě vystudovat.

Tato nepříjemná zkušenost je dobrý důvod k tomu, abychom se zamysleli, jestli způsob přijímaček, způsob zkoušení a požadavky na kvalifikační práce na právnických fakultách nevyžadují reformu. Pokračovat...

Naši poslanci - odborníci na Radbrucha, retroaktivitu a amnestie

Radbruchova formula sa stala pričinením niektorých právnych vedcov v českom a slovenskom právnom priestore fenoménom. Zdá sa, že je vysoko oceňovaná jednak pre jej zdanlivý status právnej teórie riešiacej neľahké právnické dilemy, ako aj pre jej morálne posolstvo (súvisiace s mýtom o prerode Gustava Radbrucha z iuspozitivistu na iusnaturalistu po tom ako nahliadol zločiny spáchané v období trvania Tretej ríše; k tomu bližšie porovnaj články Tomáša Sobeka na našom blogu).

O Radbruchovej formuli sa dozvedeli dokonca naši poslanci a hneď ju začali vo svojej právno-politickej praxi aj "úspešne" využívať. Konkrétne pri prerokúvaní ústavného zákona predkladaného Kresťansko-demokratickým hnutím v októbri 2006, ktorým sa mali zrušiť tzv. Mečiarove amnestie (bývalý premiér, dnes šéf koaličnej ĽS-HZDS Vladimír Mečiar, nimi v roku 1998 omilostil údajných aktérov zavlečenia prezidentovho syna Michala Kováča mladšieho do cudziny). Tiež sa nám v nasledujúcom fragmente z rozpravy dostane vysvetlenia problému retroaktivity...


K. Tóthová, poslankyňa
Ďakujem za slovo. Moje vystúpenie v rozprave vážené kolegyne, vážení kolegovia, bude veľmi stručné. Keď som počula predkladaciu správu za navrhovateľov pána poslanca Palka, bolo mi úplne jasné, že ide o politikum. Politikum veľmi silné, politikum, ktoré má záujem prezentovať sa vo verejnosti s touto agendou, ktorý poprípade má aj vnútropolitickú otázku v rámci KDH riešiť.
Samozrejme chcem konštatovať i to, čo som už veľakrát uviedla a síce je moje stanovisko známe, jasné a nemenné, že amnestia v právnom štáte sa zrušiť nemôže. Je to jedna z axióm kontinentálneho práva a ako vieme, zmeny axióm majú veľmi výrazné dopady na celý systém právny. Takou axiómou je napríklad mnoho ďalších ustanovení a táto axióma ma jeden základný znak, že amnestiou zaniká trestnosť. A keď niečo raz zanikne, môžete prijať desať ústavných zákonov o zrušení amnestie, trestnosť nikdy neobnovíte. Je to taká axióma, ak si môžem dovoliť porovnať, že keď zruším jeden zákon a zrušujúci zákon je zrušený, nikdy už opäť nenadobúda platnosť a účinnosť bývalá právna úprava. Vedela by som viacej modifikáciami ako je preklúzia a ďalšie axiómy práva, ktoré sú v kontinentálnom práve nemeniteľné.
Ďalej chcem povedať jednu poznámku, pretože ak vidím prihlásených zrejme pán poslanec Lipšic bude prezentovať nejaké názory určitých ústavných právnikov a podobne. Chcem zdôrazniť nasledovné. Amnestia je kategória trestného práva. Učebnice v kontinentálnych štátoch Francúzska, Nemecka, Maďarska, Talianska, všetky učebnice obsahujú vetu o nezrušiteľnosti amnestie. Prečo hovorím o učebniciach? Preto, že do učební práva k otázkam, ktoré sú axiómy sa zakladajú nespochybniteľné názory, poprípade verifikované spoločenské názory, prevažujúce názory, platné názory. Teda argumentácia stanoviskami učebníc je argumentácia, ktorú prípadne jeden názor autora nemôže zmeniť, pretože výučba právnikov musí byť založená na prevažne zastávajúcich názoroch. Toto som chcela len povedať a toto je moje posledné vystúpenie aj v parlamente k tejto otázke. Nebudem reagovať ani faktickými poznámkami, aj keby tu zazneli veci, s ktorými absolútne nemôžem súhlasiť poprípade. A chcem povedať, že nie z toho dôvodu, že by som bola zbabelá ako bolo povedané, že niektorí ústavní činitelia nereagujú na niektoré názory určitého poslanca, lebo sú zbabelí. Ja nie som zbabelá, ale nepovažujem diskusiu s určitými osobami za prínosnú.
Záverom chcem ako v rámci diskusie opätovne prejaviť názor, ktorý som prejavila ako aj spravodajkyňa, že navrhujem v rokovaní o tomto bode programu ďalej nepokračovať. Ďakujem vám za pozornosť.


P. Paška, predseda NR SR
Ďakujem pekne pani poslankyňa. Budeme pokračovať v rozprave ústne prihlásenými. Ako prvý sa prihlásil pán poslanec Mečiar. Pán poslanec Mečiar nie je v sále, budeme pokračovať vystúpením pána poslanca Slafkovského, tak isto nie je v sále. Poprosím pána poslanca Lipšica. Nech sa páči.


D. Lipšic, poslanec
Ďakujem pán predseda. ... budú prvými, dúfam, že nie je problém s parkovaním v Národnej rade, pretože preparkovať možno. Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, zameriam sa na dve právne otázky, ktoré považujem za vecné a ktoré sa týkajú návrhu ústavného zákona o zrušení niektorých amnestií a to sú namietané otázky ohľadne princípu deľby moci a princípu zákazu retroaktivity.
Princíp deľby moci zabezpečuje nezávislosť moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej. Nezávislosť troch mocí ako aj ich vzájomné vzťahy určuje ústava, teda moc ústavodarná. Ústavodarná moc stojí nad všetkými tromi mocami a samotný princíp deľby moci zakotvuje a definuje. Ústavný zákon je aktom moci ústavodarnej, nie zákonodarnej a preto argument, podľa ktorého by prijatím ústavného zákona prišlo k zásahu zákonodarnej moci do moci súdnej je zjavne pomýlený. V právnom štáte je možné revokovať alebo prelomiť rozhodnutie Ústavného súdu práve a jedine aktom moci ústavodarnej. Tento postup je legitímny a bol použitý aj v ústavnom systéme Slovenskej republiky, keď novelou ústavy z roku 1999 prišli v článku 111 ústavy k prelomeniu rozhodnutia Ústavného súdu z roku 1993, podľa ktorého prezident nebol povinný na návrh premiéra odvolať člena vlády. Aj v iných krajinách, či na kontinente alebo severnej Amerike prišlo zmenou ústavy alebo prijatím ústavného zákona k revokácii rozhodnutí ústavných súdov.
Druhým problémom je namietaná retroaktivita návrhu ústavného zákona. V prvom rade treba podotknúť, že návrh nie je o nič viac retroaktívny ako tzv. druhá Mečiarova, či ako Dzurindova amnestia, ktorej je aj obsahovo podobný. Jedným z princípov právneho štátu je nepochybne zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý vyjadruje požiadavku právnej istoty. V oblasti trestnoprávnej je vyjadrený v článku 50 odsek 6 ústavy, v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Táto zásada je akceptovaná všetkými demokratickými štátmi. Základným účelom zákazu retroaktivity je chrániť dôveru občanov v právo. Retroaktivita je totiž v protiklade so zásadou oprávnenej dôvery v právo, podľa ktorej ten, kto koná podľa práva v danej doby účinného, sa môže spoľahnúť, že nebude spätne postihnutý sankciou za protiprávnosť svojho konania. Princíp zákazu retroaktivity v trestnom práve je teda naplnený, ak má každý možnosť vopred vedieť aké konanie môže byť predmetom jeho trestnej zodpovednosti, inými slovami, nie je prípustné trestať bez existencie primeranej právnej výstrahy.
Práve takto vníma zákaz retroaktivity v trestnom práve nielen judikatúra ústavných súdov západných demokracií, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Spomeniem rozhodnutia napríklad vo veci Koki.... voči Grécku alebo CR proti Spojenému kráľovstvu.
Je celkom zjavné, že v prípade kauzy zavlečenia Michala Kováča ml. do cudziny ako aj kauzy zmareného referenda, tento základný zmysel zákazu retroaktivity úplne absentuje. Obidva skutky boli totiž aj v čase ich spáchania trestnými činmi. Páchatelia skutkov teda boli adekvátne varovaní v tom čase platným a účinným trestným zákonom a prelomenie princípu retroaktivity preto nemôže sklamať ich dôveru v právo. Trestnosť ich činu síce udelením amnestie zanikla, ale to zároveň znamená, že ich skutok v čase spáchania trestným činom nepochybne bol. A tu sa dostávame k základnej otázke.
Je za týchto okolností možné porušiť princíp retroaktivity? Podľa nemeckého spolkového ústavného súdu je neprípustnosť retroaktivity výsledkom rešpektovania občanovej dôvery v právo. Ide však o ochranu oprávnenej dôvery. Takže ochranu dôvery si nezaslúži neoprávnené spoliehanie sa na právo, najmä také, kedy občan podľa právnej situácie v dobe, na ktorú sa retroaktívna norma vzťahuje, si musel byť vedomý jej morálnej závadnosti a teda musel počítať s možnosťou jej retroaktívnej zmeny. Retroaktívna norma, ústavný zákon v tomto prípade sa vzťahuje na právnu situáciu v dobe udelenia dvoch amnestií. Táto právna situácia bola pritom celkom zjavne morálne neprijateľná. Z uvedeného dôvodu je retroaktivita, ktorá však neohrozuje dôveru občanov v platné právo, prípustná.
Pani kolegyňa Tóthová spomínala, že neboli v minulosti prípady, kedy boli amnestie zrušené. Neboli. (Hlasy v sále.) Tak sa ospravedlňujem, ale často sa argumentuje tým, že je to precedens, ktorý nemá obdobu. Nie je to celkom pravda, sú krajiny, kde došlo, najmä výrokmi súdov k zrušeniu amnestií, ale napríklad aj podľa štatútu Norimberského tribunálu udelené amnestie a milosti nemali žiadnu záväznosť. To bolo priamo v štatúte konštatované. V opačnom prípade by nebolo možné postaviť pred súd osoby zodpovedné za stratu mnohých, mnohých ľudských životov. Formálne právo by teda zabránilo výkonu spravodlivosti. A to by bol v záujme morálneho zdravia spoločnosti, aj v záujme autority práva absolútne neprijateľný výsledok.
Významný nemecký právny filozof Gustav Radbruch vyjadril riešenie rozporu medzi pozitívnym právom a spravodlivosťou v podobe, ktorá bola neskôr pomenovaná ako Radbruchova formula a ja si ju dovolím odcitovať: "Konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou je možné riešiť iba tak, že pozitívne právo zabezpečované predpismi a mocou má prednosť, okrem prípadu, ak rozpor medzi zákonom a spravodlivosťou dosiahne takú neznesiteľnú mieru, že zákon musí ako nenáležité právo spravodlivosti ustúpiť." Náležité právo, unrichtiges recht. To, že aboličná forma milosti je problém, už potvrdil aj ústavodarca. Ako viete, v roku 1999 aboličná forma milosti amnestie bola z našej ústavy vypustená. Dnes má hlava štátu možnosť udeliť amnestiu alebo milosť len po právoplatnom rozhodnutí vo veci. Treba možno trest buď zmierniť, alebo odpustiť, alebo zahladiť odsúdenie. Nemá možnosť zastaviť trestné stíhanie pred tým, ako rozhodnú na to povolané orgány činné v trestnom konaní a súd.
Amnestie bývalého premiéra Vladimíra Mečiara mali za cieľ zabrániť trestnému stíhaniu páchateľov násilných trestných činov. Je preto našou morálnou a právnou povinnosťou tento stav napraviť. Preto navrhujem, aby, a to je môj procedurálny návrh, aby Národná rada rozhodla, že prerokuje návrh ústavného zákona v druhom čítaní. Ďakujem, pán predseda.


P. Paška, predseda NR SR
Ďakujem pekne, pán poslanec. (Potlesk.) S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Lipšica pán poslanec Mikloško a pán poslanec Cabaj. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Nech sa páči, pán poslanec Mikloško.


F. Mikloško, poslanec
K problému retroaktivity, ktorý tak často tu opakuje pani profesorka Tóthová, podotýkam profesorka práva teda, chcem povedať, že v roku 1968 - 1969 a najmä po roku 1990 prebehli rehabilitačné súdy s politickými väzňami, ktoré zrušili desaťtisíce, desaťtisíce platných rozsudkov, ktoré vtedy, v čase, keď boli vynesené, boli súdené podľa platných zákonov. Zrušili ich z jednoduchého dôvodu, že boli proti ľudskosti, že porušovali ľudské práva a že boli nemravné. Ak niekto si myslí, že amnestia, ktorá sa dala teroristom a zločincom je mravný čin, ktorý podľa úst vtedajšieho prezidenta zastupujúceho mal uspokojiť situáciu, už možno uspokojil situáciu tých teroristov a zločincov, čo vykonávali ten čin, ale istotne neupokojil právny stav a spoločnosť a vôbec obsah štátu, ktorý vtedy vznikal na Slovensku. Takže v tomto zmysle, pani profesorka, by som rád veril, že aj vy, ako univerzitná profesorka viete, že spravodlivosť dnes stojí nad zákonom.


P. Paška, predseda NR SR
Ďakujem pekne. Pán poslanec Cabaj, faktická poznámka.


T. Cabaj, poslanec
Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Na predrečníka chcem len reagovať, že jeho mladý vek by zvádzal k tomu, že niektoré veci nemusí vedieť, že prebehli vtedy, keď si ešte asi nevnímal reálny život politický a že vystupoval trochu inak. Na druhej strane, ak v tomto parlamente vystupuje ako Vševedko, tak by som predpokladal, že na svoje vystúpenie sa dôkladne pripraví, pretože to jeho vystúpenie v časti, kde hovorí o zmene ústavy v roku 1999, keby si preštudoval záznamy z rokovaní tejto Národnej rady, tak by niečo iné mohol potom hovoriť, ako to, čo hovoril. Totižto v rokoch 1994 - 1998 nastal problém, keď bol prezidentom Michal Kováč, ktorý odmietol menovať niektorých členov vlády a začal si vyhradzovať právo, že on bude posudzovať a rozhodovať, či ho vymenuje, alebo nevymenuje. Tu v parlamente sa viedla veľká polemika o tom, že ústava hovorí jednoznačne, že v tomto ponímaní a nechcem ani znižovať, ani povyšovať túto funkciu, ale v tomto ponímaní prezident republiky je poštár. Ak mu predseda vlády doručí návrh na menovanie, alebo odvolanie člena vlády, že toto vykoná. Michal Kováč sa tak nesprával. V tomto parlamente bola o tom polemika. My sme zastávali názor, žeby tak mal urobiť. Vtedajšia opozícia tvrdila v čele s Ivanom Šimkom, že nie. Ivan Šimko, váš bývalý kolega v strane bol ten, ktorý dával návrh potom do novely ústavy v roku 1999, kde si vlastne osvojoval ten názor, ktorý sme už my mali, že prezident by mal na návrh predsedu vlády menovať, alebo odvolať člena vlády. Takže nebolo to žiadne prelomenie, ale jednoducho len potvrdenie toho názoru, ktorý už v tomto parlamente panoval a ktorý niektorí právnici si nechceli osvojiť.


P. Paška, predseda NR SR
Ďakujem. S reakciou na faktické poznámky pán poslanec Lipšic.


D. Lipšic, poslanec
Vážený pán poslanec Cabaj, prekvapuje ma, že vy nepoznáte rozhodnutia ústavného súdu. To nebol názor Ivana Šimka, pán poslanec, to bolo rozhodnutie ústavného súdu, zacitujem vám spisovú značku, môžete si písať. Spisová značka: 1ús39/1993, kde ústavný súd konštatoval, že podľa vtedy platného znenia ústavy prezident nie je viazaný návrhom predsedu vlády menovať a odvolať ministra a preto, je to tak, môžete sa nad tým pousmiať, ale je to tak, ja vám, ja vám fotokópiu, samozrejme, toho rozhodnutia poskytnem, a preto bolo potrebné, aby sa prelomilo rozhodnutie ústavného súdu zmeniť článok 111 tak, aby prezident návrhom premiéra bol viazaný. Kedykoľvek vám judikát poskytnem a budem rád, keď sa s ním oboznámite. Ďakujem.


P. Paška, predseda NR SR
Ďakujem pekne, pán poslanec. Ako posledný v rozprave vystúpi pán poslanec Mečiar.


V. Mečiar, poslanec
Dámy a páni, návrh na zrušenie amnestie predkladá skupina poslancov Kresťanskodemokratického hnutia v počte 9, hoci klub má počet 14. Ďalej, ak budem v tejto súvislosti hovoriť o Kresťanskodemokratickom hnutí, myslím tým tých a len tých, ktorí právo zneužívali a zneužívajú, ktorí zavádzali do práva a spoločenského života veci právu cudzie, ktorí deformovali, klamali, organizovali kampane, zneužívali dezinformáciu na tvorbu politiky a zneužívali orgány činné v trestnom konaní. Ak budem hovoriť, hovorím o týchto, nie o tých čestných ľuďoch, ktorí Kresťanskodemokratickú stranu volili v presvedčení, že asi je to pravda, alebo o tých, ktorí už pozreli a dozreli v poznaní, že je to celé vec, ktorá nepatrí na ďalšie prerokovávanie, ale ešte nemajú silu zakričať v mene tejto strany a povedať: Radikáli, prestaňte!
Počúval som pozorne vystúpenie pána poslanca Lipšica a pripomínal mi Hamleta: "Slová, slová, slová." Až na to, že Hamlet bol šialený. A samozrejme, že pripomína mi to aj dvojité meradlá, pretože keď existuje všeobecne prijatý úzus u kresťanských demokratov, nech sa každý postaví pred súd - prečo sa tu pán Lipšic trepe a nepostaví sa pred súd? Veď má prečo. Namiesto toho urážky, pokriky a do konca roka by pred tým súdom mal stáť a tú svoju zodpovednosť by mal odniesť.
Pokiaľ ide o vlastný návrh ústavného zákona, dovolím si upozorniť, že ten zodpovedá a je výsledkom psychológie, ktorá tu začala veľmi intenzívne po roku 1994, keď Ľudová strana - Hnutie za demokratické Slovensko po vytvorení štátu, kde mimochodom celé KDH bolo proti, potom, ako dosahovalo vynikajúce výsledky v rozvoji stabilizácie tohto štátu a v integrácii, sa táto strana postavila proti a nemôžuc prelomiť pozitívny výsledok vlády, využila zásady, ktoré pozná aj demokracia, zvrátené, ale rešpektované zásady, že pracovala metódou, keď nemôžeme pozitívne, negatívne. Čistému je všetko čisté, ale v tomto prípade bolo všetko špinavé. A celý tlak smeroval z toho... (Reakcia z pléna.) Čo ste robili, Ferko, hej. Celý tlak smeroval z toho, že ako išiel, tak sa spochybňovalo všetko, čo sa urobilo, akýkoľvek krok, ktorý sa urobil, a v tomto boji sa zašlo tak ďaleko, že sa vyrábali legendy skutkov, ktoré sa nestali, že sa začali využívať orgány činné v trestnom konaní na to, aby konali inak, a po prevzatí politickej moci dochádzalo k masívnemu porušovaniu zákona proti mnohým ľuďom, tisícom ľudí z Ľudovej strany - HZDS, ktorí budú čakať, tak ako tí z 50. rokov, na rehabilitáciu moci kresťanskodemokratických hnutí posledných osem rokov. Budú čakať na morálne, zákonné, finančné odškodnenie. Nebude hneď, dočkajú sa ich. Keď tie skutky budú rozobraté a preukáže sa obludnosť systému, ktorý tu osem rokov na Slovensku pamätal a panoval a ktorý ľudia nedocenili, veď tie straty neboli až také veľké, veď v tom väzení sedelo len niekoľko desiatok ľudí nespravodlivo posadených do väzenia, veď nebol nikto odsúdený nakoniec, všetci boli po niekoľkých rokoch oslobodení, niektorí boli zbavení majetku, stali sa z nich žobráci, niektorí vytlačení z územia Slovenskej republiky - veď čože sa stalo? Ale to sú ľudia, občania tohto štátu, takže stalo sa. A treba na tieto veci reagovať.
Pokiaľ ide o vlastný návrh, existujú prípady desiatok a tisícov ľudí, ktorí majú právo sedieť a povedať: Prečo? V mene koho? Akých zákonov? V mene akej spravodlivosti? A táto tu porušovaná bola v masívnom meradle.
Pokiaľ ide o právne aspekty tohto, dostali sme sa do situácie, že rôzne orgány činné v trestnom konaní si počínali rôzne. Časť ľudí, najmä špeciálne útvary zriadené a organizované ministerstvom vnútra prijali filozofiu Kresťanskodemokratického hnutia a pracovali zásadou: Dajte nám človeka, my už niečo naňho nájdeme. A výsledok sú desiatky procesov, ktoré skončili, skutok sa nestal. Po rokoch. Kto vráti ľuďom náklady na obhajobu, náklady cti, utrpenia rodín, materiálne škody a aj spoločenské a politické postihy? Kto to chce rehabilitovať a napraviť? Kto to berie na seba? Z čích peňazí sa to urobí? Z peňazí štátu?
Tesne pred voľbami napríklad prišlo rozhodnutie Špeciálnej prokuratúry, podvod v Kúpeľoch Piešťany sa nikdy nestal a organizovaná trestná skupina nikdy neexistovala. Po ôsmich rokoch? Po emigrácii? Mŕtvej obeti, ktorá ide na konto tejto politiky? To ste chceli? Hláste sa k tomu, je to vaša práca.
Pokiaľ ide o aspekty, vôbec vo všetkých týchto oblastiach, návrh na vydanie skupiny poslancov ústavného zákona o zrušení niektorých amnestií by som veľmi rád podporil, keby som mohol, pretože by sa prichádzalo ku skutočným vinníkom. Tá pravda, ktorá zostala stále pred verejnosťou zakrytá, by sa ľahšie obhajovala, ale je tu niekoľko vecí, pre ktoré to možné nie je.
Prvá. V roku 1948 Česko-slovenská republika pristúpila k Paktu o ľudských a občianskych právach, ktoré prijala Organizácia Spojených národov. A v tomto pakte sa hovorí: "Ak trestnosť skutku raz zanikne, s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v prílohe, nikdy ju nemožno obnoviť." Nikdy ju nemožno obnoviť! Zanikla trestnosť, nie je možné, aby bola v neskoršom období opakovaná, s výnimkou skutkov uvedených v prílohe. Zavlečenie do týchto skutkov nepatrí.
Ďalej. Existuje Ústava Slovenskej republiky takisto o ľudských a občianskych právach, ktorá hovorí, kedy a za akých okolností je možné stíhanie občana, a znovu hovorí, "po zániku trestnosti nemožno obnoviť" a tá trestnosť zaniká štyrmi spôsobmi v danom prípade a vy v návrhu ústavy reagujete na jeden. Čiže bez ohľadu na to, či by to bolo prijaté, alebo nie, tri spôsoby garantujú pokračovanie zániku trestnosti ďalej. Veď ste smiešni! Tak máte právne vzdelanie absolventov prvého semestra Právnickej fakulty.
Pokiaľ ide o otázky Ústavy Slovenskej republiky, dôsledne rešpektuje trojdelenie moci, a to trojdelenie moci znamená: parlament rozhoduje a prijíma zákony, vláda zákony vykonáva a súdy podľa zákonov rozhodujú. Z moci síce tvoria cez zákonnú líniu jedno, ale sú rozdelené a nesmú si do seba zasahovať. V návrhu toho, čo predkladáte, hovoríte, že treba zrušiť všetky uznesenia orgánov, t. j. aj orgánov súdnych, okresného, krajského, Najvyššieho a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré všetky povedali: Trestnosť zanikla, nemožno pokračovať. Čiže ako teraz? Ide Národná rada vstúpiť do kompetencie súdov? Prosím vás, v ktorom Kocúrkove - veď už nerobte bláznov zo Slovákov -, v ktorom Kocúrkove sa stalo, že Národná rada zrušila individuálne rozhodnutia voči osobám súdnych orgánov? Tu je to návrh, že Slovenská republika ako unikát má právo rušiť rozhodnutia súdov, rozsudky súdov. Veď to nikde nerobia!
Pokiaľ ide o otázky trestnosti vôbec a posudzovanie ďalej, tak mi dovoľte, aby som trpký úsmev mal ešte ďalej a ešte viacej, pretože v danej situácii, čo je právo, povedal Ústavný súd. Tuto, že má pán poslanec jeden alebo druhý nejaký názor, no má. Občiansky má právo na názor, ale nemôže žiadať, aby sa štát riadil jeho názorom, keď inštitúcie k tomu legitimované rozhodli inak. Demokratický občan sa podriadi, chaotik nie.
Pokiaľ ide o otázky rozhodnutí, sú tu ďalšie medzinárodné normy, ktoré vylučujú možnosť obnovy trestnosti. Sú tu ďalšie - čas, lehota ako zánik trestnosti. No a tu je potom ešte ďalšie, čo vyplýva aj z návrhu, ktorý predkladajú navrhovatelia, o prirodzenej spravodlivosti a o slušnosti - krásne slová, čo? Hovoria, že treba stíhať Jaroslava Svěchotu a obnoviť trestné stíhanie voči Jaroslavovi Svěchotovi, lebo ten sa aj priznal. Vážení, vám "drblo". Jaroslav Svěchota je dva roky mŕtvy. Idete ho vyhrabať alebo čo budete robiť? To znamená, že prvýkrát v histórii sa majú porušiť nielen kompetenčné vzťahy, ale prvýkrát v histórii má byť právne stíhaný mŕtvy. To ešte tiež nebolo. A tiež môžete povedať, že ste novátori a vymysleli ste niečo, čo ešte nikto na svete nevymyslel. Ak budeme uvažovať "blbosť" za unikát. Takže smrťou podozrivého trestnosť tiež zanikla a tento zánik žiaden parlament sveta nemôže obnoviť. Ešte nikde na svete a nikdy, ani v tých najstarších časoch, mŕtvych neodsudzovali. Tí skončili, uzatvorili a táto cesta ďalej nebola.
Ďalej sa tu odvolávate na tú časť, v ktorej sa údajne Jaroslav Svěchota mal priznať. Nuž dovoľte, aby som vám niečo prečítal, ako sa vlastne u orgánov činných v trestnom konaní voči ľuďom, ktorí sa ocitli náhodou vo väzbe, postupovalo. Prečítam vám kópiu listu, z ktorého originál som videl. A tento list adresoval Jaroslav Svěchota 13. 8. 1999 z väznice istému človeku, pred ktorým sa časť ľudí aj verejnosti dodnes skláňa ako pred kapacitou a ktorého som nikdy neuznával a považujem za človeka porušovateľa zákona, a list sa začína veľmi pekným oslovením:
"Vážený pán Šátek, po našom rozhovore som rozmýšľal o celej veci. Pamätám si, že ste hovorili, že po mojej výpovedi ma pustíte z väzby. Potom ste hovoril, že po zadržaní Lexu ma prepustíte a potom, že keď Sujová v Plus 7 dní uverejní článok", čiže tri prísľuby na prepustenie z väzby, čo musí urobiť: vypovedať, pre Plus 7 dní vypovedať a povedať nepravdu, takisto aj tretiu, zatknutie Lexu, mali byť skutočnosťou, ktoré mali znamenať jeho prepustenie z väzby. Keď urobí, môže ísť domov. Podotýkam, že Svěchota bol človek, ktorý bol po dvoch infarktoch a mal ďalšiu srdcovú slabosť.
Ďalej píše Svěchota: "Ja sa domnievam, že by bolo správne, keby som bol z väzby von a potom budem hovoriť. Sám viete, že tie výpovede budú pre mňa veľmi nebezpečné. O amnestii môže byť reč až po mojich výpovediach." Páni, nie o akejkoľvek amnestii. Nech Svěchota nabrýzga na druhých a dostane ďalšiu amnestiu. Toto bol postup orgánov činných v trestnom konaní. Tu máte dôkaz, keď nechcete veriť ani tomu, čo sa tu všetko stalo. "Po zrelej úvahe som sa preto rozhodol, že hovoriť budem, až keď budem von z väzby. Prostredie väzby v Bratislave už neznesiem. A moje ďalšie zotrvanie tam... Budem..." Hneď, dosť dobre čítam. "Som už dosť starý, aby som už život neľutoval. Na toto rozhodnutie má vplyv aj sústavná mediálna kampaň generála Ivora voči mojej osobe. Nehnevajte sa na mňa, ale inak to nejde. Veľmi sa bojím. Jaroslav Svěchota."
Samozrejme, že jeho hlas nezostal jediný. A tento Jaroslav Svěchota takisto z tejto istej väzby na 11. mája 1999, t. j. dva dni pred tým, napísal list generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky, ktorý vtedajší generálny prokurátor Hanzel na to, keď som ho vyzval, aby list uverejnil, zamlčal. Poprel, že existuje, pritom ho mali skoro všetci členovia klubu poslancov Ľudovej strany - HZDS. Svěchota ho doručil iným spôsobom.
Výkon väzby a vyšetrovania - sťažnosť:
"Dňa 1. 2. 1999 o 6.05 hod. som bol zadržaný príslušníkmi Policajného zboru Slovenskej republiky v Bratislave a predvedený pred vyšetrovateľa sekcie vyšetrovania, kriminality a expertíz pani Králikovú Ľubicu a pplk. Hochsteinera." Tie mená nesmú zostať zabudnuté, preto ich budem zverejňovať v plnej výške. "Keďže vyšetrovateľka nemohla telefonicky zohnať mnou navrhovanú obhajkyňu, zabezpečila cez Okresný súd Bratislava I advokátku Dr. Vlhovú. Táto ihneď po príchode odmietla moje zastupovanie, ale napriek tomu jej vyšetrovateľka odovzdala dve uznesenia o začatí trestného stíhania a uznesenia." Čiže konala bez riadneho právneho zastúpenia osoby.
"V tejto situácii som odmietol vypovedať a bol som umiestnený v cele policajného zadržania. Až dňa 2. 2. 1999 asi o 14.40 hod. sa dostavil sudca Okresného súdu Bratislava I Mgr. Tomík, ktorý rozhodol o mojom vzatí do väzby. V uznesení č. 3NT9999 uviedol absolútne nepravdivé dôvody, ktoré sa dali preveriť cez tzv. personálny zošit. Proti tomuto uzneseniu som podal sťažnosť na súd v Bratislave, ktorý ju zamietol. Dňa 2. 2. 1999 asi o 17.30 hod. som bol prevedený do väzby v Bratislave, kde som bol umiestnený v prijímači s tým, že ráno budem preradený na inú celu na poschodí. Od 2. 2. 1999 do 25. 2. 1999 som však bol stále na prijímači a úplne sám. Dňa 25. 2. 1999 som bol prevezený do nemocnice v Trenčíne a 12. 3. 1999 opäť prevezený do Bratislavy a umiestnený v tej istej cele. Napriek niekoľkým ústnym a jednej písomnej sťažnosti mi bolo zdôvodnené, že vo väzbe nie je vhodná osoba, ktorá by sa mohla dať ku mne. Teda v novom ústavnom poriadku som bol stále sám. Až dňa 20. 4. 1999 v odpoludňajších hodinách mi bol na celu pridelený 19-ročný muž, ktorý je stíhaný pre vraždu spoluvojaka." To už bol vhodný kandidát pre Lexu, teda pre Svěchotu. U Lexu to bolo ešte horšie, tam bol štvornásobný vrah.
"V piatok dňa 23. 4. 1999 došlo u mňa opäť k zhoršeniu zdravotného stavu a v pondelok 26. 4. 1999 som bol prevezený do nemocnice v Trenčíne. Prijímacia cela č. 70, v ktorej som bol po celú dobu prakticky sám, patrí medzi najhoršie cely. Je tu ešte tzv. turecký záchod, umývadlo s rozmermi 12 x 15 cm a ďalšie. Podľa môjho názoru dlhodobé umiestnenie v osamotení v takomto prostredí pôsobilo na mňa tak ubíjajúco, že môj psychický stav sa veľmi zhoršil. K tomuto iste prispelo aj to, že mám takmer imobilnú manželku, ktorá naviac sa podrobila ťažkej onkologickej operácii. Ja sám som prekonal dva srdcové infarkty a niekoľko srdcových záchvatov. Som pod stálym lekárskym dozorom.
Vážený pán generálny prokurátor, v minulosti som pracoval ako druhý námestník ministra vnútra Slovenskej republiky a od apríla 1995 som pracoval v SIS, kde neskôr som zastával funkciu námestníka riaditeľa SIS. Aj keď sa na SIS kladie vina za veľa vecí, ktoré nerobila, myslím si, že aj vo väzbe by som mal mať aspoň také práva ako iné osoby. Pri zadržaní som odmietol vypovedať k prípadu únosu Michala Kováča len preto, že dňa 7. 3. 1998 bola vyhlásená amnestia 214 v Zbierke zákonov, v ktorej bolo nariadené, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné konanie pre podozrenie z trestných činov, ktoré mohli vzniknúť v súvislosti so zavlečením Michala Kováča ml. do cudziny, ku ktorému malo dôjsť.
Novovymenovaný predseda vlády Mikuláš Dzurinda však rozhodnutím zo dňa 8. 12. 1998 rozhodol o vypustení čl. 1 a 2 pôvodnej amnestie, čím sa protiústavne odstránila možnosť neuskutočniť úkony trestného konania vo veci údajného zavlečenia. Údajného zavlečenia. Podľa čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky prezident udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty a nariaďuje, aby sa konanie nezačínalo alebo aby sa v ňom nepokračovalo a zahládza tresty. Ústava SR nepripúšťa zrušiť dobrodenie, ktoré bolo priamo priznané ústavou ako následný zákon štátnosti v tomto odôvodnenom prípade, ktoré je potom prevedené aj do Trestného zákona a v ňom uplatňované. Preto som podal aj ústavnú sťažnosť na Ústavný súd, a preto som aj odmietol vypovedať.
Na základe psychického teroru vo väzbe, samoväzba, obavy o rodinu, na základe niekoľkých návštev pána Šáteka zo sekcie vyšetrovania a kriminality ministerstva vnútra, prísľubu prepustenia z väzby, vyhrozovanie likvidáciou a podobne som dňa 13. 4. 1999 vypovedal pred vyšetrovateľom sekcie kriminálnych expertíz ministerstva vnútra. Ako obvinený som vo výpovedi kritizoval skutočnosti, ktoré sú pravdivé, a viem o tom, že existuje dôkaz, ktorý tieto moje slová potvrdzuje. Z toho dôvodu preto aj odvolávam svoju výpoveď. Vážený pán... Ktoré nie sú pravdivé, tak. Skutočnosti, ktoré nie sú pravdivé. Odvolávam svoju výpoveď.
Vážený pán generálny prokurátor, obraciam sa preto na Vás so žiadosťou o prešetrenie mojej sťažnosti. Táto sťažnosť nikdy nebola šetrená, doručenie listu, a napriek tomu, že som sa obrátil o pomoc na médiá a média mi pomohli, prokuratúrou zrušené a nikdy sa vo veci nekonalo." Aj to je dôkaz práva.
Tak na čo sa to odvolávate? Na psychický, fyzický, morálny nátlak na väzňa? Na odvolané priznanie? Nehanbíte sa! Keď to považujete za fakt pre vás relevantný?
Ďalej v súvislosti s týmito zrušeniami tiež nie je ešte všetko v poriadku. Je tu veľa vecí, ktoré treba otvoriť a veľmi jasne k nim zaujať stanovisko. V záverečných ustanoveniach navrhujete, aby bola zrušená aj tá časť, ktorú rozhodol pán predseda vlády Dzurinda. Ale Ústavný súd predsa v tejto veci v dôvodovej časti uviedol, že je to časť neplatná. A teraz vzniká veľmi smiešny stav pre túto Národnú radu. Návrh hovorí, zrušte dve rozhodnutia o amnestii, ktoré vydala Mečiarova vláda, nie Mečiar, Mečiarova vláda ako celok ju schválila. Dzurinda vydal rozhodnutia, ktoré rušia tieto dve časti. Vy navrhujete zrušiť tieto dve časti, ale aj zrušenie rozhodnutia o zrušení týchto častí a vlastne zavedenie platnosti toho rozhodnutia o zrušení týchto dvoch časti. Dvakrát nie, nie je áno. Matematika nepustí. Čo to vlastne chcete?
Pokiaľ ide o rozhodnutie Mikuláša Dzurindu v tejto veci, Ústavným súdom bolo konštatované, urobil ho bez oprávnenia a splnomocnenia vlády, preto ide o úkon neplatný, o tzv. paakt - predstieraný akt bez právnych účinkov. Ako možno zrušiť to, čo nie je? Keď ten úkon neexituje? A Ústavným súdom potvrdené, že neexistuje. Ale tých deväť ľudí sa rozhodlo, že je viac ako Ústavný súd, viac ako orgány štátu a oni povedia, že to existuje. Na názor máte pravdu, ale presadiť ho ešte ako princíp rozhodnutia Národnej rady už vôbec nemožno.
Ďalej. Pokiaľ ide o otázky morálky a nemorálky v tomto prípade, by som sa veľmi rád zastavil, pretože to nie je jeden prípad izolovaný, že bolo zastavené konanie o zavlečení. Veď tých amnestií v tejto súvislosti bolo viacej. Prvá amnestia bola predsa o tom, že otec Michal Kováč dal amnestiu svojmu synovi dôvodne podozrivému z trestných činov v Nemeckej spolkovej republike a aj z postupu orgánov činných v trestnom konaní pri vyšetrovaní jeho podozrenia z trestnej činnosti na území Slovenskej republiky. Tieto skutky tu boli. Otec synovi. To je morálka?
Ďalej. V súvislosti s tým, aby bol omilostený celý skutok, otec udelil amnestiu aj spolupáchateľom Michala Kováča ml. Jeden z nich sa teraz tuším uchádza o funkciu primátora Bratislavy. A išlo o celkovú škodu a zisk, ktorý mali títo páchatelia 280 mil. korún. Čiže na základe amnestie sú nevinní pred zákonom. Zostalo im 280 mil. korún a nemusia nikde ísť. Očistení.
Ďalej. Aby sa zabránilo stíhaniu Michala Kováča kedykoľvek v budúcnosti, ho štátne orgány tohto štátu legalizovali tak, že ho prijali do diplomatických služieb. Dali mu diplomatický pas a diplomatickú ochranu v Indii na to, aby bol zbavený možnosti ďalších stíhaní, aby uplynul istý čas a tým časom tá jeho trestnosť zanikla. Toto bolo v súlade s akou morálkou?
Pokiaľ ide o vyšetrovanie skutku Michala Kováča ml., mal som záujem na vyšetrení väčší ako vy ktokoľvek. Existuje dôkaz, a nie jeden, vo výpovediach svedkov, ktorí potvrdzujú, že jediný úmysel tohto skutku bolo doviesť vládu Vladimíra Mečiara k pádu okamžite a začať preberať inak. To malo dôjsť na základe tohto skutku k politickému prevratu a to svedkovia potvrdzujú, že je to tak, a hovoria, aj ktoré osoby z vedenia KDH tieto názory vyslovovali, akým spôsobom ich realizovali a realizoval ich aj sám Michal Kováč.
Pokiaľ ide o otázky objektívneho vyšetrovania, prvý vyšetrovateľ Šimunič odišiel preto, že po návrate od prezidenta ohlásil, vláda padne, ja budem generálny prokurátor a robte všetko tak ako ja. To bolo mediálne dokázané, aj všade inde. Robil tieto skutky tak, sú to zmedializované, zdokumentované vystúpenia. Tie vystúpenia boli. U prezidenta bol.
Pokiaľ ide o otázky ďalšieho priebehu vyšetrovania, bolo dôležité, aby vypovedal tzv. kľúčový svedok Oskar Fegyveres vo veci a mohlo byť zdokumentované, že k trestnému činu došlo a kto ho spáchal. Ale div sa svete, začínajú sa diať divné veci. Neviem, ktorý z funkcionárov KDH doviedol Róberta Remiáša (pozn. red.: správne má byť "Oskara Fegyveresa") k prezidentovi. Viem určite, že Fegyveresa doviedol k prezidentovi advokát Havlát v kufre auta. Viem, že ho z kufra auta vytiahol a uviedol k prezidentovi hore, je to svedecky preukázané, že rozhovor s ním prebiehal tak, že boli pootvorené sklenené dvere. Na jednej strane bol Fegyveres, na druhej pán prezident. Rokovali o tom, že bude vypovedať. Rokovali o tom, že za túto výpoveď, mimochodom krivú výpoveď, dostane amnestiu na celý život a dostane peniaze na pobyt v zahraničí. Za túto krivú výpoveď preukázateľne z výpovede svedkov vyplýva, že prevzal milión šilingov. Delenie potom toho milióna bolo vo vnútri tejto skupiny. A ozaj sa začal najprv schovávať v Maďarsku a potom prešiel do iných štátov - Čechy, Rakúsko, Švajčiarsko. Chceli ste ho vyviezť aj do Kanady. A Oskar Fegyveres bol skrývaný pred orgánmi činnými v trestnom konaní, takže úkony vykonať nemohli.
Keď sa riešila otázka, odkiaľ boli peniaze na takýto dlhodobý pobyt v zahraničí, tak predseda Kresťanskodemokratického hnutia vo výpovedi pred orgánmi činnými v trestnom konaní povedal, že to bolo z peňazí Kresťanskodemokratického hnutia. To bolo v čase, keď ste nás chceli zakázať pre porušenie zákonov. Toto bolo čo? To ste chceli v mene akej morálky a spravodlivosti uložiť vyšetrovanie? Veď tak široko mediálne a spoločensky chránenému človeku by sa predsa nič nemohlo stať a prvá úloha štátnych orgánov by bolo garantovať, že sa mu nič nestane.
Ďalej. Aby sa pokračovalo ďalej, jeden z predstaviteľov KDH, konkrétne je tam zdokumentovaný Ladislav Pittner, hovorí, že "tomuto národu je jedna vražda málo, ešte jedna by sa zišla na to, aby sa spamätal". No a kto potreboval národ, aby sa spamätal a prestal podporovať moju vládu? A prestal podporovať mňa osobne? My? My sme iné v zásobe nemali, len podporu ľudí a na tom sme stavali celú politiku.
Ak teda takéto úvahy vo vnútri boli, bolo logické, že sme chceli prípad vyšetriť a zistiť páchateľov, nech by to bol ktokoľvek, a brať ich na prísnu zodpovednosť. Kto teda maril vyšetrovanie? Pred vyšetrovateľom je aj záznam, výpoveď Milana Kňažka, ktorý hovorí, že aj z peňazí Demokratickej únie sa platil pobyt Oskara Fegyveresa v zahraničí. Boli stanovení novinári, ktorí preberali informáciu od neho, spôsob a komu poskytovať informácie. A starali ste sa o tohto utajeného svedka skvele, keď bol vonku. Vybavovanie pobytu vo Švajčiarsku, pokus o pobyt v Kanade. Pokus vydať ho za škaredú Švédku do Švédska, aby cez svadbu získal občianstvo. A tá bola škaredšia ako Kónyová, takže si ju nezobral, tá bolo s ním vonku. A starali ste sa skvele o všetky jeho potreby, ktoré si len človek môže predstaviť, z peňazí vašej strany, poplatkov štátu a vašich členov, daňových poplatníkov tohto štátu, vy ste to robili. A robili ste to preto, aby ste to vyšetrovanie znemožnili.
Ak teda bolo rozhodnutie o amnestii vykonané v roku 1998, tak vychádzali sme z tohto: prvá vec, ktorá bola na útvaroch posúdená, spis bol vyšetrovateľom odložený. Vyšetrovateľ pri výsluchoch potvrdil, že najviac ho marili úkony vyšetrovacie, Ján Čarnogurský z KDH a Milan Kňažko z SDKÚ, SDK to vtedy bolo alebo DÚ, z DÚ-čky. Tento otvorene povedal: Nie HZDS marilo, HZDS bolo hnacím mottom, zistíte páchateľa, zistíte motívy, nech nejdeme s týmto biľagom do ďalších rokov.
Samozrejme, že to nebol jediný pokus o kriminalizáciu, ale neviem, kto organizoval výpovede pred niektorými ambasádami, aj Fegyveresa. Neviem, kto organizoval, ale viem, že to bola Ľuba Lesná, nazývaná inak Besná, ktorá robila a dokumentovala záznamy o tom, že som dal zavraždiť ďalších dvoch ľudí, a pripravovala ich ako kampaň na voľby, keď mali byť tieto záznamy spustené, ibaže tí dvaja dostali strach: Čo keď ich ozaj z vášho prostredia voľakto zavraždí len preto, aby ma mohol obviniť? Tak sa priznám. Tam sme mohli zabrániť vražde.
Amnestiu, keď zoberiete a vysvetľujete akokoľvek, objektívne nepomohla vláde. Vláda končila, odchádzala preč. Amnestia pomohla Michalovi Kováčovi mladšiemu aj staršiemu. Ostatným nie. Bola vedená na skutok, nebola vedená na osobu. Aj dneska niet osoby, ktorá by stíhaná mohla byť.
Keby všetko vám Národná rada vyhovela, vo všetkom, tak na druhý deň musí prokurátor zrušiť, keď už by všetko, zavrel oči a postupoval by tak ako predchádzajúci servilne a oddane voči vám, tak by musel povedať, že smrťou trestnosť zanikla. Mŕtveho nevyhrabeš. Takže tak sa konať nemá.
Ďalej je tu legenda o tom - inak o Fegyveresa ste sa starali, aj keď prišiel domov. Dostal prácu v Policajnom zbore, napriek interpeláciám v Národnej rade ho pán Palko slušne živil a zamestnával. Dokonca mu zmenili aj meno. Takže pod cudzím menom pracuje v polícii dodnes. Gratulujem! Ozaj príkladná starostlivosť o falošného svedka. A priekupného svedka! Na základe toho ste chceli viniť stranu, ľudí, chodiť medzi ľudí a rozprávať to, čo nebola pravda? Je to hanba, ale nie naša. Je to hanba vaša.
Pokiaľ ide o princíp retroaktivity, spätného obnovenia trestnosti, takisto nie je možné.
Pokiaľ ide o zneužívanie práva, je preukázané, kto právo zneužíval, ktoré orgány činné v trestnom konaní to robili, ktorí politici to robili. To je.
Pokiaľ ide o okolnosti, keď odôvodňujete Radbruchovou formulou. Tak čo je právo a čo je výkon práva, to by bývalý minister spravodlivosti mal vedieť. Ale nedivím sa, že to nevie, aký je v tom právny rozdiel.
Takže to je jedna časť, ktorá hovorí o tom, že kde sú právne dôvody, kde sú politické dôvody, spôsoby robenia politiky tak, že kriminalizujeme odporcu. To sa tu porobilo v 50. rokoch. Vydávanie falošných dokumentov, obvinením sa upravovala verejná mienka, to sa stalo na Slovensku teraz. A ak sa treba tým zaoberať preto, aby sa to viacej nezopakovalo.
Ďalej ste tu použili jednu veľmi peknú definíciu, že "nedá sa vyšetriť trestný čin vraždy Remiáša, lebo existujú amnestie". Nuž, keby ste to mali názor, tak by som to bral ako názor, ale vy cigánite. Cigánite, kade idete, a nehanbíte sa za to a ešte sa staviate do pózy, že ste bohviekto a bohvieako spravodliví. Pričom vyšetrovanie vraždy Róberta Remiáša vôbec, ale vôbec nebolo ovplyvnené amnestiami, prebehlo dokazovanie niekoľko rokov, dokonca 10 rokov, ale toto dokazovanie prebehlo s veľkým porušovaním práva. A nakoniec záver: Skutok sa nestal. Ešte raz, skutok sa nestal. (Reakcia z pléna.) Skutok sa nestal, ešte raz. Rozhodnutie je, že skutok sa nestal. To znamená, že žiadne ovplyvňovanie, objednávanie vraždy nebolo. Rozhodol o tom ten, kto je oprávnený rozhodnúť. Ostatní ste gágaji, táraji a pre mňa prďúsi! Nemá viac význam väčší názor ako toto.
Pokiaľ ide o otázky dôkazov o tom, kto bol a kto nebol, tak dovoľte, aby som uviedol aj tie stránky životopisu Róberta Remiáša, ktoré sa vedome zamlčiavali a nikdy ste ich neprezentovali verejne, ani pre médiá, ani pre občanov, a klamali ste. Predstavovali ste matku, ktorá trpí, a zabudli ste povedať, že túto matku ste vybrali, zamestnali v Správe technických a rekreačných zariadení v Bratislave a táto matka vo výpovedi pred vyšetrovateľom priznala, že za tieto náreky pred verejnosťou bola zaplatená v rámci volebnej kampane. To je jej výpoveď. Nie moja výpoveď. Urobila ju pred vyšetrovateľom, pred obhajcom svojou prítomnosťou. Je to pravda? Bohužiaľ. Takéto sprosté zneužitie udalostí je príliš sprosté na to, aby mohlo takto zostať.
Pokiaľ ide o Róberta Remiáša, veď vy ste vedeli, kto to je Róbert Remiáš. Existovali predsa policajné spisy. Bol najprv príslušníkom pohraničnej stráže, potom príslušníkom polície, kde klesal dole, až bol zo zboru prepustený a po prepustení začalo voči nemu trestné stíhanie. Ako sa tento Róbert Remiáš trestne stíhaný dostal k prezidentovi republiky?
Pokiaľ vyhodnocujeme všetky dôkazy, tak zisťujeme potom, že svedkovia, ktorí všetci hovorili o jeho priamej angažovanosti v ilegálnych aktivitách, a to predovšetkým v nezákonných činnostiach typu krádeže áut spojené s falšovaním dokladov k vozidlám, predaj do zahraničia, obchod s drogami, obchod s bielym mäsom, obchod so zbraňami, obchod s kradnutou elektronikou, ovplyvňovanie športových výsledkov a korupcia príslušníkov Policajného zboru. To bolo to, čím sa zaoberal. A môžem povedať, že na Slovensku je jediný unikát, keď okrem Escobara v Bolívii, ktorý bol narkomanom, sa k dílerovi drog chodia kresťanskí demokrati modliť v Bratislave. Zaviedli krásny pojem "mafia-friendly". Kto sa chodí k mafiánom modliť okrem Kresťanskodemokratického hnutia?
Pokiaľ ide o otázky Róberta Remiáša, ktorý sa narodil v Bratislave, v čase úmrtia mal 26 rokov, po absolvovaní vojenskej služby bol prijatý do rôznych postupov. Ale aj uvediem tú časť života, ktorá má vzťah k tejto veci. V roku 1994 vzhľadom k slabej výpovednosti práce bol Róbert Remiáš prevelený na Oddelenie kriminálnej polície expozitúra Bratislava II. V zmysle správy bezprostredne nadriadeného veliteľa zo 7. 10. 1996 vyplýva, že jeho pracovná aktivita spočiatku bola priemerná, neskôr ochabovala a dosahoval podpriemerné výsledky. Sám nemal iniciatívu a ochotu vykonávať činnosti v zmysle služobných predpisov. Z dôvodov jeho slabých výsledkov a neschopnosti výkonu služby bol v rámci reorganizácie Policajného zboru zaradený k Poriadkovej polícii. Ani na tomto úseku riadne nepracoval. Neprevzal si ani uniformu a na vlastnú žiadosť bol prepustený k 31. 12. 1995 do civilu. Z výpovede svedka, tú opomeniem, ďalej vyplýva, že Róbert Remiáš a Oskar Fegyveres neustále navštevovali diskotéky a podniky s pochybnou povesťou, kde sa schádzali osoby z kriminálneho podsvetia, a obaja mali prezývku "Tanečníci", ktorú dostali z toho dôvodu, že po prebdených nociach dokázali chodiť ešte do práce.
Podľa svedka Remiáš využíval na svoju prax a kontakty osoby z prostredia polície a prostredníctvom nich získaval heslá potrebné na nelegálny vstup do policajných databáz. Nedodržiaval služobnú disciplínu ani pracovnú disciplínu.
Tam, kde podával veliteľ, viceprezident pre kriminálnu políciu, vysvetlenie, hovorí, že Remiáš bol konfliktný typ. Za slabé pracovné výsledky mu bol viackrát uložený disciplinárny trest. Z krajskej úrovne bol prvostupne preraďovaný až na najnižší stupeň, a to Poriadkovú políciu Bratislava II. Zo služobného pomeru policajta bol na základe negatívneho hodnotenia uvoľnený bez akýchkoľvek ďalších finančných záležitostí.
Vo svojej výpovedi upresňuje ďalej, kto to bol Róbert Remiáš, a z toho vyplýva, že mal pracovné problémy s pracovnou morálkou, mal byť zapletený do činnosti s kriminálnym podsvetím. Touto informáciou sa pokračovalo ďalej a ďalší svedkovia z tohto prostredia, všetci do jedného, tieto skutočnosti kriminálneho prostredia potvrdili.
Pokiaľ ide o výpoveď ostatných, hovoria, že v podstate to bol človek jednoduchý, v zmysle akcie Čisté ruky musel opustiť rady polície, nevedel vysvetliť biele auto BMW, ako sa zistilo, čo bolo. Ďalej zhodil akciu na Zlatých pieskoch, ktorá bola vedená proti bývalým občanom Juhoslávie, ktorí robili obchod s drogami. Uvádzal závadovo kriminálnym osobám skutočnosti o akciách polície, čo dosvedčujú viacerí. Styky s podsvetím boli zadokumentované štyrmi výpoveďami. Pred jeho smrťou istý čas načierno, bez živnostenského oprávnenia zmluvného vzťahu, vykonával činnosť pre súkromnú firmu, pričom patrila táto firma príslušníkovi polície Hochsteinovi a Jaroslavovi Šimuničovi, ktorá mala ako predmet činnosti vymáhanie dlhov.
Remiáš identifikoval, navštevoval a "dohováral" dlžníkom, aby zaplatili. A uvedenú činnosť vykonával aj v deň svojej smrti v Trenčíne a v Dubnici nad Váhom. V zmysle výsluchov svedkov vyplýva, že chodil neustále ozbrojený, mal zbraň, bol držiteľom zbrojného preukazu, ale trpel aj stihomamom.
Pokiaľ ide o otázky získaných poznatkov, Róbert Remiáš sa podieľal na obchodovaní s drogami. Bol neustále v kontakte s osobami z drogového prostredia. Dokonca tam dochádzalo k tomu, že z Juhoslávie nezaplatil za viacero drog a mal dlhšiu dobu problémy so sledovaním a prenasledovaním z toho dôvodu, že drogy zadržal, ale nevyplatil.
Prečo tieto skutočnosti neboli nikdy predmetom šetrenia? Prečo to boli orientované v smere len na Lexu a HZDS? A neboli povedané, zaznamenané skutočnosti a vyšetrované tieto pravdy až do roku minulého, keď potom vďaka Špeciálnej prokuratúre boli prípady vrátené a obnovené veci tak, aby boli vykonávané riadne. Šetrenie jeho súvislosti s podnikaním s drogami bolo už pred jeho smrťou zahájené, nebolo to účelovo vyrobené skôr. Malo sa jednať o cca 6 kg drog, mala pochádzať droga od osôb z tureckého podsvetia.
Ďalej bolo potvrdené, že tam bol aj obchod s bielym mäsom. Dokonca na hraniciach s Rakúskom ho vrátili, keď prevážal prostitútky a jednej z nich zakázali vstup na pôdu Rakúska. Ale treba sa k nemu pomodliť.
Pokiaľ ide o otázky dôkazov, ktoré boli zhromaždené, sú dva druhy dôkazov. Jeden sú svedecké výpovede, boli spočiatku až dve. A druhé sú technické a znalecké odborné dokazovanie.
Pokiaľ ide o svedecké výpovede, boli dve. Jednu svedeckú výpoveď dal obvinený a väznený Szatmári o tom, že počul - že počul, čiže nie prvé počutie, ale druhé počutie -, že mal byť Sýkora požiadaný Ivanom Lexom, aby dal Sýkora zavraždiť Remiáša. Ďalej tento Szatmári, ktorý to počul, uviedol, že v roku 1998 to počul od Oláha. Na základe tohto ministerstvo vnútra pod vtedajším vedením ministra Szatmáriho prepustilo z väzby, zaradilo do zoznamu chránených svedkov, odkiaľ zdrhol. Szatmári zostal na slobode, až po niekoľkých rokoch ho našli mŕtveho. Ale tento Szatmári svoju výpoveď odvolal písomne aj vyšetrovateľovi, aj prokurátorovi, priznal sa, že klamal, že boli to nepravdivé veci a chcel byť na slobode. Prečo vrah dostal za krivú výpoveď takúto výhodu?
No a ešte to nebolo všetko. Tento Szatmári bol hodnotený ako človek s mimoriadnymi vlastnosťami. Preto keď hovoril, že rozprával s Oláhom, tak rozprával s duchom. V čase hovoru bol Oláh rok mŕtvy. Jeho smrť podľa dôkazov polície zavinil Szatmári. Čiže na úkor Lexu dával alibi sám sebe na vraždu, ktorú spáchal. Nikto to nešetril, či tá výpoveď je pravdivá, či sa tieto skutočnosti zakladajú na pravde. Ale na základe stretnutia s duchom a alibi sebe krivo vypovedá, potom to síce napravuje, ale vy sa domáhate, že treba hľadať ďalšiu súvislosť k tejto vražde. Čiže tento dôkaz nebol. Ani to nemožno hodnotiť ako dôkaz.
Nepostupovali ste takto len v tomto prípade. Druhý svedok utajený, ktorý najprv vypovedal, potom nevypovedal, bol Mikuláš Černák. Bola paradoxná situácia. Vo svete predsa len existuje suma náhod, ktorá mení organizátorov takýchto podujatí na niečo iné. Mikuláš Černák dostal totožnú ponuku na pobyt na slobode za predpokladu, že povie, že počul - že počul -, že to Lexa objednal. Černák ako utajený svedok toto urobil a ozaj bol na slobodu prepustený. Len o tom, že je prepustený za odmenu na slobodu, nevedel Mikuláš Dzurinda, do ktorého narazil na lanovke, a Mikuláš Černák sa vrátil naspäť do väzenia.
Samozrejme, výpoveď zrušil a viacej vo veci nevypovedal. Ale existuje jeho list, ktorý poslal z väzenia tento rok a kde hovorí: Ešte pred voľbami roku 2006 boli za ním vyšetrovatelia, traja boli, jeden mal vrkôčik, a hovoria mu: "Ak nedáš dôkazy na Mečiara a Lexu pred voľbami, tak zhniješ v tomto väzení." A opakovane toto žiadali. Ak teda na základe vyjadrenia toho istého Mikuláša Černáka bolo možné zahájiť trestné stíhanie voči Lexovi, prečo tieto vyjadrenia Mikuláša Černáka o nahováraní na krivú výpoveď voči mne ako politickému protivníkovi Kresťanskodemokratického hnutia, Černák je pre mňa osoba neznáma, prečo toto má zostať nepotrestané? A má legalizované podať, nič sa nestalo. (Reakcia z pléna.) Ako? Stalo. Na základe krivých, vyrobených výpovedí, ktoré vyrobili príslušníci polície, učili, ako vypovedať, čo vypovedať a dávali za to odmeny pobytom na slobode, legalizovali vrahov na slobode a vraždy. Tak ako v danej situácii možno hovoriť o nejakej spravodlivosti a zákonnosti? Viacej svedkov nebolo. Bolo preukázané, že je vylúčené, aby sa v tom čase Sýkora a Oláh vôbec poznali, je vylúčené, aby to títo urobili, čo bolo potvrdené výsledkami vyšetrovania.
Ďalšie posudky, keď zoberiem, že kresťanskí demokrati na tlačovú konferenciu doniesli nejaký plech, ktorý tam ukazovali a nevedeli povedať, prečo majú plech tam a nemajú ho orgány činné v trestnom konaní, kde sa zobrali fotografie o tom, ako prebiehal samotný vývoj a ostatné. Vychádzali z jedného posudku, ktorý urobil kriminálno-expertízny ústav, ale to nebol posudok, to bolo odborné stanovisko na otázky vyšetrovateľa v dobe, keď mu nebolo ukázané auto a nemal k dispozícii výpovede svedkov. Preto aj vyjadrenie bolo nie znaleckým posudkom, ale úvahou, čo sa mohlo stať, a vlastne motív tejto úvahy nebude nikdy dokončený, lebo príslušný pán Ronic(?) je tiež mŕtvy.
Vzhľadom na to, že sme zistili, že počas vyšetrovania advokáti majú zmrazené úkony a do spisu sa nedostali, až po zásahu špeciálneho prokurátora advokáti získali prístup k časti spisu, o veľkej časti spisu nemajú ani tušenie, čo v ňom dneska je. Nepustili k overeniu si dôkazov, bolo organizované nezávislé získavanie dôkazov a nezávislé znalecké posudky tak na území Slovenska, ako Českej republiky aj Nemeckej spolkovej republiky.
Pokiaľ ide o sumy týchto poznatkov - čo hovoria? Predovšetkým pokiaľ ide o vlastný priebeh smrti, všeobecne sa usudzovalo a aj vychádzali tí, čo uzatvorili prípad ako vraždu, z toho, že vraždiaci element bol kúsok kovu, ktorý v tejto časti mal vniknúť do mozgu Róberta Remiáša a usmrtiť ho. Svedeckými výpoveďami, odbornými posudkami bolo preukázané, že je to lož. Tá lož je založená na niekoľkých momentoch.
Prvá lož. Kúsok kovu, ktorý bol predložený ako úlomok z hlavy Róberta Remiáša, bol falzifikát. Róbert Remiáš mal veľmi zriedkavú krvnú skupinu, a vzácnu, A1 Rh pozitív, ale to, čo bolo v hlave, bola skupina 0. Aj keby to bolo v tele dvoch osôb, musia byť na tom úlomku znaky obidvoch krvných skupín. Kto vložil falošný dôkaz do spisu preto, aby sa legenda potvrdila? Kto mal k nemu prístup a kto to urobil? Lexa nie. Od nás nikto, veď my sme boli bití, to boli desiatky ľudí pred vyšetrovateľmi.
Ďalej. Pokiaľ išlo o vlastné miesto obhliadky činu, bolo dokázané, že v aute bola pištoľ, v aute bol fotoaparát, v aute bol pager, v aute bola striekačka naplnená neznámou tekutinou. Tí, ktorí robili záznamy a obhliadku miesta činu, konštatovali, že to tam je, a nafotili to do dokumentácie. Ale keď sa začalo vyšetrovanie, tak tieto veci sa z neznámych dôvodov stratili. Čiže to, čo bolo v injekčnej striekačke, čo to bolo, k čomu, za akým účelom to má slúžiť, kde bol pager, zaznamenané posledné hovory a ďalšie, a nazbieraná dokumentácia vo foto sa stratili. A neboli viacej k dispozícii. Samozrejme, potom keď advokáti začali do spisu vstupovať a hľadať, kde to je a čo to je a prečo to je, tak vystupovalo niekoľko príslušníkov Policajného zboru, ktorí hovoria: ja som zadokumentoval, ja som doviezol, odovzdal, ja som odovzdal, ja som odovzdal, ale po tej línii odovzdávaní závažné dokumenty dokazujúce konanie v tom momente zmizli.
Ďalej. V celej veci sa opomenul okrem toho kriminalistického aj druhý moment náhodilého výbuchu spôsobeného zlou montážou plynového zariadenia do auta typu BMW, čo ani dnes nie je dovolené a je zakázané. Nielenže bola zakázaná táto časť, ale vyšetrovaním bolo preukázané, že celé montovanie plynového zariadenia do auta bolo v rozpore so všetkými zákonmi tohto štátu a laicky zbabrané tak, že vlastne bolo zárukou toho, že to exploduje. Napríklad namiesto kovových hadíc gumené hadice, namiesto utesnenia kovového utesnenie lepiacou páskou. Čiže keď auto dostalo istý odklon, narazilo bokom, dochádza k tomu, že sa dej začal rozvíjať najprv zahorením tohto potrubia. Vyšetrovateľ napísal znalcovi, aby uvažoval tak, že tam ten plyn nebol. Ale neskúmali, či bol, či nebol. Preukázalo sa, že bol. Prečo to vyšetrovateľ robil? Veď on má postupovať nestranne v prospech každej alternatívy. A vyšetrovateľa nemôžete spochybniť, toho dodnes berieme ako oddaného kádeháka.
Pokiaľ ide o ďalšie dôkazy súvisiace s teóriou výbuchu, tak táto teória je neobhájiteľná. Neobhájiteľná! Ide o niekoľko vecí.
Prvá. Keby tam bolo nástražné výbušné zariadenie, tak vyžaduje, aby tam bolo niečo, v čom je to uložené, vyžaduje iniciátor, vyžaduje to výbušnú zmes, ktorá by mala explodovať, a vyžaduje zvyšky spalinového procesu. Na mieste ani výjazdová skupina polície, ani nikto druhý nenašiel absolútne nič. Bolo pripojené zdokumentovanie výbuchu 200 g výbušniny na lietadle Boeing, čo to urobí, takže keby tu bolo k výbuchu 200 - 215 g výbušniny došlo, musí byť na mieste urobená jamka, niečo roztopené, a nie jamka, ale jama riadna, musí ten kov, ktorý smeruje, niekde ísť dole a musí byť na tej ceste. Ale nikde nič nebolo. Po akomkoľvek výbuchu zostávajú stopy aj hmotné, aj chemické. Nikde nič nebolo. Pričom ohradené územie bolo veľmi veľké. Dôkaz o výbuchu nebol. Oheň z plynového zariadenia sa preniesol na motor.
Pokiaľ ide o prenasledovanie SIS-kou, ktoré sa hovorilo, veď predsa všetci vedia a priznal sa ku tomu člen ďalšej organizovanej skupiny z Nitry Ferus, že Remiáša naháňali oni, pretože im nevyplatil za kradnuté veci. To boli siskári? Vybavovanie účtov. Prečo to bolo zatajené pred verejnosťou a nepovedané verejnosti, že to takto bolo?
Niekoľko znalcov, svedkovia, všetci dokázali, že ak by to bolo tak, ako to hovoria kresťanskí demokrati, a viacerí z nich sú z Matematicko-fyzikálneho ústavu, tak vlastne matematické a prírodné zákony, fyzikálne, chemické zákony v tomto prípade neplatia. Napr. pre domnienku výbuchu tam jeden tiež expert tvrdí, že sa 18 kg vyparilo. Ďalší na výbušniny hovorí, to je možné pri výbuchu atómovej bomby. A ten je rozhodne kvalifikovanejší v tejto veci a vysvetlil predsa tie druhy. Takže lekári, odborníci na výbušniny, odborníci aj výrobcovia áut hovoria, že tu niekto moc zneužíval, materiálmi manipuloval a robil preto, aby desať rokov podporoval tézu o Lexovej vine a desať rokov robil tézu a dokazovanie o pozadí Hnutia za demokratické Slovensko.
Vážení, vy ste mali vtedy ministra vnútra, ministra spravodlivosti, vy ste museli vedieť, že sa tieto svinstvá robia. Alebo na čo tam tí vaši ľudia boli? Dneska sedíme ako kolegovia v tomto parlamente, pozeráme na seba a ja vám kladiem otázku:
Prečo ste mi tie svinstvá robili? Prečo ste chceli za cenu falošných svedkov z kriminálneho prostredia urobiť zo mňa kriminálnu osobu? Z politickej nenávisti, ideovej nenávisti? Môže tá nenávisť prekročiť túto hranicu? Nemyslíte, že ste urobili niečo, čo sa nedá ospravedlniť a vysvetliť, čo musí z politiky slovenskej odísť - a rozprávam o tom preto, aby sa to viacej neopakovalo, ale aj preto, aby tí, ktorí to organizovali, dostali po nose a boli potrestaní pred súdmi. Ide o príslušníkov Slovenskej informačnej služby, ktorí vedome vyrábali nepravdivé dôkazy. Vedome vyrábali. Niekoľkí sa odmietli týchto nepravdivých výrob zúčastniť, no tak ich Mitro vyhodil. Ale v spisoch je zaznamenané, že oznamujú, že ich chcú zneužiť pre nepravdivé veci. Z vyšetrovateľov zo Šátekovej skupiny, koľko ľudí doslova ušlo preto, že cítili, že robia niečo iné. Aj výbery do tejto skupiny, poverovanie úlohami - aké bolo?
Zmeny na prokuratúre zákonnosti pomohli, ale aj tak veci trvali príliš dlho, a keď nie je dôkaz o vine, tak pokračovanie stíhania je vlastne zneužitím funkcie verejného činiteľa. Za starého prokurátora Hanzela sa vám robilo dosť dobre. Ukazuje sa, že bolo vynikajúce prepojenie medzi bývalým riaditeľom odboru závažnej činnosti na Generálnej prokuratúre a Šátekovcami na vnútre a Ivorom na vnútre, a tak sa vyrábali kauzy za kauzou a médiá išli a valila sa vlna za vlnou na vedomie ľudí a mnohí ľudia tomu uverili a dodnes vedia a veria. Nedivím sa tým, čo veria, kým nemali možnosť poznať inú pravdu. Je mi ľúto tých, čo nebudú sa vedieť s tým, že boli podvádzaní, vyrovnať ani po dnešku.
My sme vždy hovorili, že tá pravda je iná. Ako mi chcete povedať, a tuto ma bude voľačo poučovať pán Lipšic, keď dal návrh ako minister spravodlivosti a zúčastňoval sa týchto vecí? Myslím, že vtedy ešte nebol minister, to bolo pred voľbami. Ale za jeho obdobia bol Lexa v druhej väzbe pre skutky, kde 13-krát súdy povedali: Skutok sa nestal alebo nie je trestný čin. Ako je možné, že rok sedí niekto vo väzbe, dehonestovaná rodina, dehonestovaná politická príslušnosť, a táto Národná rada sa tiež pod tým podpísala? Veď tu bolo rozhodnuté, Lexa nesmie byť v žiadnom výbore - že, pán Palko? -, lebo je to budúci zločinec. A ešte nebol zločinec.
Vláda prijíma uznesenie o tom, že prípad Lexa je pre ňu politicky dominantný na riešenie, ako kriminálny skutok je dominantný pre vládu, alebo teda ešte ani nezačaté stíhanie a už vláda vyhlasuje - zločinec. Ako takto v tomto prípade robiť? Ako robiť v tých prípadoch, keď sa vedome v kriminálnom prostredí zháňajú dôsledky, nech za výhody skutočným kriminálnikom nech kriminalizujú politikov.
Sú komunisti z 50. rokov horší ako vy alebo ste rovnakí?! Tí, čo ste to organizovali. Naprosto rovnakí! Robíte to isté, len našťastie ten demokratický spôsob umožnil súdom sa s tým vyrovnať trošičku iným spôsobom. Už tam potom ste tlačiť na súdy nemohli.
Pokiaľ ide o množstvo vykonaných dôkazov, bolo urobené obrovské množstvo. Zúfalo sme hľadali pravdu, pretože ide o vyčistenie mena aj môjho, aj strany, ktorú som viedol. A mám česť ešte stále viesť. Boli sme zainteresovaní na pravde a hovoril som aj pri každej príležitosti Lexovi, že ak je zrnko pravdy, že zavinil, prídem ho navštíviť, ale nepravdu brániť nebudem. Ukázalo sa, že sme robili dobre, lebo sme bránili pravdu.
Všetky prípady skončili tým súdom, na ktorý ste sa odvolávali. Rozhodnutie súdu: väčšina skutkov sa vôbec nikdy nestala. Ako je možné, že tam obviňuje znalec vo vecí zbraní, a pritom zbrane nikdy nevidel a hodnotí ich cenu a technický stav? Ako sa to môže stať? Ako je možné, že napr. Slovenská informačná služba vyfabrikuje balík o tom, ako neznáme osoby ukradli neoprávnene peniaze, a pritom sa zistí, že to sú jej vlastní dôstojníci, o ktorých všetci vedia, len sú v legalizácii. Poberajú platy a za to...(?) A tí poberajú platy aj za Pittnera.
Ako je možné, že obžalujú príslušníka SIS-ky, že deformoval materiály na území Slovenskej republiky, a v tom istom čase tá istá SIS-ka ho posiela plniť úlohy v zahraničí a celú dobu je v zahraničí a nie na území Slovenska? K čomu sa to vyrábalo? Prečo to takto bolo?
Ako je možné v ďalších prípadoch vyrábať takéto falošné dôkazy len preto, aby ste mohli dehonestovať politického partnera? Demokracia predpokladá medzi nami súťaž a súťaž isté pravidlá. Ale pravidlá ľudí, nie pravidlá luzy. Riešenie a využitie moci v prospech upevnenia zákonnosti. Nie zneužitie moci na politický zápas s politickým protivníkom.
Do toho rámca zapadá aj tento návrh, ktorý ste urobili. Vo všetkých Lexových prípadoch ste kričali: Vinný! To kričali aj na Krista. A dneska ho prosíme o odpustenie všetci.
Kto vám dal splnomocnenie na to? Ste sudcovia, prokurátori? Čo ste? Aby súdy povedali: Nevinný. Čo chcete povedať jeho rodine, jeho známym, jeho priateľom a verejnosti? Veď ste kričali ako vonku, akí sme zločinci. Pán Palko, pamätáte si. Aj frajerka ho opustila, aj vraždu urobili, aj Kováča zaniesli a živili ste s tým celé Slovensko. Otravovali ste vedomie ľudí len preto, aby sa teraz preukázalo - klamali ste! Môžem vám do očí hovoriť: Klamali ste - a robili ste to vedome.
A takisto chcete pokračovať s tým ešte aj v roku 2006. Len preto vystupujem teraz, aby to niekto urobili. A inak mi tie vaše vystúpenia a výlevy nestoja za to, aby som sa im dlhšie venoval a riešil.
Pokiaľ ide o otázky chápania zákonnosti na Slovensku, ak sa má obnoviť, tento druh politiky musí byť verejne odsúdený a musí preč. Ľudia, ktorí porušovali zákony, dostávame sa kdesi do stavu rokov 1960. Nemyslím, že to súvisí s našou účasťou vo vláde, ale s tým, aby sa zabránilo systému zneužívania polície, prokuratúry, spravodajskej služby na politické ciele, že musia byť osoby, ktoré takto konali, brané na právnu zodpovednosť. Musí byť táto cesta uzatvorená, povedané: Takto v demokracii nie. Nech sa rieši vina, keď zaviní. Nech sa nerieši vina, že sa niekomu znepáčim a urobí zo mňa zločinca.
Dámy a páni, pokiaľ ide o moju osobnú skúsenosť, nebudem sa zastavovať pri celej svojej životnej ceste - načo? Časť z nej sa pozná, časť nie. Ale zastavím sa pri ceste k demokracii.

V roku 1991 som odchádzal z funkcie predsedu vlády. Kresťanskí demokrati vtedy rozhodli, že sa zavedie vyšetrovanie voči mne cez Národnú radu v dobe, keď som nebol predseda vlády, a prijme sa dokument, ktorý bude uvádzať, prečo som vlastne z tej funkcie predsedu vlády odišiel. Bol prijatý Národnou radou alebo vzatý na vedomie dokument, ktorý bol živý a nikto mi neumožnil nikdy sa k nemu vyjadriť, a dokonca ani pre tie závery, ktoré teraz už nebohý poslanec KDH urobil, nevyplývali z dôkazového stavu.
V roku 2002 bol daný návrh Federálnemu zhromaždeniu, aby som bol väznený. Návrh išiel zo Slovenskej republiky, napísala to tam jedna prokurátorka, potvrdený bol ministrom vnútra Slovenskej republiky Ladislavom Pittnerom. Predsedníctvo Federálneho zhromaždenia nevydalo návrh na moje zatknutie alebo neschválilo návrh na moje zatknutie len preto, že tam bol nesprávne klasifikovaný dôvod, resp. nebol uvedený dôvod, prečo mám byť vydaný na väzbu. Rozhodnutie Predsedníctva Federálneho zhromaždenia zadokumentované, predsedníctvu vtedy predsedal Alexander Dubček.
Prichádza rok 1994, naša vláda padá. Nepadá tak preto, že tí vonkajší boli lepší, ale preto, že sme nezvládli viacero vnútorných procesov práve zo vzniku štátu, rozpätia, ktoré to vyžadovalo.
Prichádza rok 1994 - 1998, s ním nový tlak na kriminalizáciu, obviňovanie, vyhadzovanie špín na verejnosti. Zúčastnil sa ho prezident, smerovali voči nám, reagovali sme niekedy lepšie, niekedy horšie. Ale zúčastňovali sa aj politické strany. Už nie je čas na takúto politiku. Tá politika práve pre vonkajšie prostredie nás núti k lepšej kooperácii.
Na Zelený štvrtok ma odvádzali na políciu, na vyšetrenie, pomocou výbušnín, hoci dvere boli otvorené. Boli ohrozené životy viacerých ľudí, môj kolega Stano Husár je dodnes na jedno ucho hluchý. Ďalší sa váľali po zemi. Na mňa osobne z bezprostrednej blízkosti jedného metra mierili siedmi príslušníci polície, laserové lúče som mal na prsiach. Mali príkaz ministra použiť zbrane proti mne. Aj za cenu, že by som tam bol skončil. Moja komunikácia s nimi viedla k nejakému inému záveru. Všetko uzatvorili. Bol porušený disciplinárny poriadok, pričom boli hrubo porušené zákony. A dám možnosť revokovať celý proces. Aby divadlo bolo dramatické, tak sa ho zúčastnilo 170 uniformovaných príslušníkov polície, 30 príslušníkov jednotiek kukláčov; 200 ľudí. Príslušníci polície nevedeli, o čo ide. Vydali im ostré náboje a povedali, idete na ostré streľby, a potom ich otočili, idete k Mečiarovi, po ceste.
Ďakujem vám, páni, takúto návštevu, toľkopočetnú, som ešte nemal. Ste vynikajúci! Dobre ste to zorganizovali. Patrí vám uznanie. Aj na Zelený štvrtok. Je v tom skrytá symbolika.
Napriek tomu, že toto takto všetko bolo, som za to, aby sme odsúdili metódy politiky. Som za to, aby osoby, ktoré takúto politiku robia, boli verejne obnažené. Ale uvedomujem si aj to, že Slovensko musí hľadať cesty k porozumeniu a spolupráci. Nie je náhodné, že po životných skutočnostiach nový podpredseda KDH Ján Čarnogurský a ja hovoríme: Treba hľadať cesty dohody. A toto musí preč. V mene toho vystupujem.
Mohol by som rozprávať veľa o životných skúsenostiach a zážitkoch a prenasledovaní, odpočúvaní, sledovaní, vyrábaní falošných káuz. Nie o tom chcem hovoriť. Ale ak stojím pred vami, tak som a som napriek tomu, že 17 rokov chcete niečo iné. Silu pravdy nepovalíte, silu dôkazov nepovalíte. A nemyslite si, že bola šikovná iba Pittnerova služba. Vedeli sme dôkazy zaobstarať tiež a budeme ich vedieť aj poskytnúť, keď bude záruka, že budú vyšetrené objektívne.
Preto postaviť sa za váš návrh je ľudským, mravným a právnym úpadkom.
Ďakujem. (Potlesk.)
Pokračovat...

Rape Me Rape me, rape me my friend Rape me, rape me again

Pod předchozím postem s Jakubem diskutuji o tomto textu:

Když Alexandr obdržel mírovou nabídku perského krále Dáreia, Parménión mu poradil: „Být Alexandrem, tu nabídku bych přijal.” Na to mu Alexandr pohotově odpověděl: „Být Parmeni-ónem, také bych ji přijal.” Tato zábavná historka mě inspirovala k následujícímu bizarnímu příkladu. Hanka je psychoterapeut. Její terapie navštěvují ženy s traumatem po znásilnění. Hance se už několikrát stala z profesního hlediska velmi nepříjemná věc. Klientka totiž na její dobře míněnou radu odsekla: „Co Vy o tom můžete vědět? Vždyť jste to osobně nikdy nezažila!“ Hanka je z toho frustrovaná. Má pocit, že její odborná způsobilost má určitý deficit. A pak ji napadne šílená myšlenka: „Nechám se znásilnit!“ Hanka ví, že její soused Adam po ní bláznivě touží. Tento muž je jí fyzicky odporný a ona s ním nechce mít sex. A právě to Hanka ke svému záměru potřebuje. Ona totiž chce zcela reálně zažít, jaké to je, být obětí znásilnění. Vyhledá Adama a řekne mu: „Chceš mít se mnou sex? Znásilni mě!“ Je tato promluva inkonsistentní? Pokud ji chápeme jako návrh k pohlavnímu styku, pak jistě ano, protože znásilnění chápeme jako nekonsensuální sex. Znásilnění pojmově předpokládá nedostatek souhlasu. Zkusme se ale na věc podívat jinak. Musíme rozlišovat mezi návrhem a doporučením. Jestliže budeme výzvu Hanky chápat jako návrh, pak touto výzvou Hanka vyjadřuje svůj souhlas v první osobě: „Chci, abys mě znásilnil.“ Ale pokud ji chápeme jako doporučení, pak se jedná o souhlas z hlediska druhé osoby: „Já s tebou nechci sex. Jestliže ty chceš mít se mnou sex, musíš mě znásilnit. Kdybych byla ve tvé kůži, udělala bych to.“ Takové podivné doporučení sice může být matoucí a také může vypadat jako zvláštní druh provokace, ale rozhodně to nelze považovat za návrh k sexu. Interpretace jako doporučení sice je konsistentní, ale nejspíš bude odmítnuta jako neintuitivní a vyumělkovaná.

Nyní uvažme alternativní scénář. Vilém zaměstnává Helenu a chce se ji zbavit. Proto ji navrhne ukončení pracovního poměru dohodou. Helena se mu ale odpoví: „Chceš se mnou ukončit pracovní poměr? Dej mi výpověď!“ Její motivací může být třeba to, že nechce přijít o odstupné. Je promluva ‘Dej mi výpověď!’ inkonsistentní? Jestliže ji budeme chápat jako akceptaci návrhu na ukončení pracovního poměru, pak jistě ano, protože výpověď je nekonsensuální způsob ukončení pracovního poměru. Spíše ji ale budeme chápat jako doporučení ve stylu: „Na dohodu nepůjdu. Nemáš jiný způsob, jak se mě zbavit než formou výpovědi. Kdybych byla na tvém místě, udělala bych to.“ A to jistě nebudeme chápat jako akceptaci návrhu na ukončení pracovního poměru dohodou. Scénář s Helenou má mnohem lepší vyhlídky být akceptován jako srozumitelný a smysluplný než scénář s Hankou, a to přesto, že tyto scénáře jsou založeny na stejném principu. Hanka z prvního příkladu se totiž zachovala mírně řečeno podivně, zatímco Helena z druhého příkladu jednala způsobem, který vypadá jako rozumný, a který si v běžném životě dovedeme docela dobře představit. Ovšem jediným účelem konstrukce obou scénářů bylo demonstrovat, že souhlas, který je implikován doporučením, má jinou povahu než souhlas, který je implikován návrhem. Pokračovat...

Můj oblíbený

Kohn: "Něco jim povím Roubíček, život je tak těžkej dar, že by bylo lepší, kdybychom ho vůbec nedostali."
Roubíček: "Maj Recht Kohn. Ale kolik lidí má to štěstí, že ho nedostane?" Pokračovat...

Ontologický dôkaz existencie Boha?

Nedávno som sa dostal do diskusie o tzv. Anselmovom dôkaze Božej existencie. Zotrvávam na stanovisku, ktoré som vtedy prezentoval: teda že jeho základná premisa je neoveriteľná (vychádza len z viery) a v dôsledku toho nemôžeme závery úvahy akceptovať. Navyše, neprijateľným spôsobom spája svet myslenia a reálny svet. Vzhľadom na to, že o Anselmovom argumente sa stále diskutuje, rád by som vedel, aký názor majú na neho naši čitatelia.



"Věříme, že jsi něco, nad co nic většího nelze myslet. (...) I pošetilec (tj. ten, kdo existenci Boží popírá) tedy musí uznat, že to, nad co většího nelze myslet, je přinejmenším v nahlédnutí, neboť když o tom slyší, nahlíží to, a cokoli nahlíží, to je v jeho nahlédnutí. Není ovšem možné, aby to, nad co nic většího nelze myslet, bylo pouze v nahlédnutí. Je-li to totiž pouze v nahlédnutí, lze myslet, že je to také jako věc sama, což je více. Je-li tedy to, nad co nic většího nelze myslet, pouze v nahlédnutí, pak to, nad co nic většího nelze myslet, je zároveň něco, nad co lze myslet něco většího. To však jistě není možné. Existuje tedy beze vší pochyby něco, nad co nic většího nelze myslet, a to jak v nahlédnutí, tak jako věc sama."


— Anselm z Canterbury, Proslogion
Pokračovat...

K tzv. vládnucej mienke (herrschende Meinung)

V nemeckom práve je pri aplikácii a interpretácii práva už tradične rozhodujúcou argumentačnou figúrou tzv. vládnuca mienka (herrschende Meinung). Jedná sa o v literatúre alebo v judikatúre prevažujúcu názorovú líniu, týkajúcu sa určitého právneho problému, ktorá si robí nárok byť nasledovaná. V prípade právneho sporu je rozhodujúcim faktorom a preto ju každý právnik musí poznať, inak by nemohol v právnej praxi úspešne pôsobiť. Reprezentuje tak istým spôsobom autoritu určujúcu, ktorá zákonná interpretácia má prednosť pred ostatnými.


Pre názornú ilustráciu jednoduchý prípad aj s riešením:


A škrtí B koženým opaskom s úmyslom ho zabiť. Keď sa už B nehýbe, A sa domnieva, že je mŕtvy. Aby odstránil stopy z miesta činu, hodil telo do neďalekého rybníka. B však bol v tomto čase iba v bezvedomí. Nakoniec sa v rybníku utopil.


Otázka: Ako sa stal A trestne zodpovedným na základe § 212 StGB (zabitie)?



Riešenie:


1. alternatíva: „dolus generalis“. Tento prípad sa týka jednotného konania, ktoré bolo vedené jednotným úmyslom usmrtiť a naplnilo tak znaky skutkovej podstaty trestného činu zabitia podľa § 212 StGB.


2. alternatíva: Jedná sa o dve odlišné konania. V čase smrtiaceho konania (utopenie v rybníku) už neexistoval smrtiaci úmysel. Preto máme k dispozícii len aplikáciu právnych noriem upravujúcich pokus o zabitie a právnej normy upravujúcej nedbanlivostné zabitie.


3. alternatíva: vládnuca mienka: V tomto prípade sa jedná len o nepatrnú odchýlku v príčinnom priebehu trestného činu. Preto je možné aplikovať právnu úpravu trestného činu zabitia podľa § 212 StGB.



Ako vidno z uvedeného prípadu, možné interpretácie analyzovaného konania sú tri. Ako vládnuca mienka sa presadila len jedna z nich. Načo sú nám teda tie ostatné? V práve neexistuje niečo ako jediná správna odpoveď. Rozmýšľanie v alternatívach nám umožňuje premyslieť riešený prípad zo všetkých strán a vybrať si vždy ten najvhodnejší prístup.

Thomas Drosdeck analyzoval 141 rozsudkov zverejnených Spolkovým súdnym dvorom (ďalej len „BGH“), v ktorých bol inštitút vládnucej mienky explicitne spomenutý. Prípadov, kde sa BGH od vládnucej mienky odklonil, je pomerne málo. Z toho len v deviatich prípadoch by sa dalo hovoriť o odchýlke od vládnucej mienky. Pri týchto odklonoch boli pritom použité rozličné stratégie. Niekde to bola osobitosť konkrétneho prípadu, ktorá legitimovala iné právne rozhodnutie alebo postup po tom, ako bola vládnuca mienka deklarovaná ako principiálne stanovisko, ktoré pripúšťa výnimky. V iných rozsudkoch zase opustil BGH prevládajúcu názorovú líniu z dôvodov novelizácie zákona alebo poprel existenciu vládnucej mienky reklamovanú inými súdmi. Iba v jednom jedinom rozsudku slovne uviedol, že vynesený výsledok nezodpovedá vládnucej mienke, pričom však relativizujúco hovoril o „doterajšej vládnucej mienke“.

Nakoniec, existujú komplikované prípady, ktorých riešenie má niekoľko alternatív a možno sem zaradiť i vytvorenú vládnucu mienku judikatúry, ktorá sa líši od vládnucej mienky literatúry. V takom prípade nemusí byť situácia už vôbec jednoznačná v prospech niektorej z alternatív. A taktiež nemusí byť jasné, ktorá z alternatív je, alebo by mala byť vládnucou mienkou. Pokračovat...

Niekoľko čriepkov ohľadom právnického vzdelávania v Nemecku

Právnické štúdium v Nemecku je rozdelené do dvoch úrovní. V prvej časti (ktorá je porovnateľná s našim bakalárskym a magisterským stupňom) navštevuje adept prednášky, cvičenia a semináre na právnickej fakulte. Skoro každá aktivita v tomto smere je „dobrovoľná“ a študenti sú sami motivovaní, aby na sebe pracovali (nikto nie je nútený zapisovať si množstvo predmetov, len aby naplnil určitý počet kreditov za rok). Napriek tomu nie je bežné, že by prednáškové sály zívali prázdnotou. Aspoň tomu tak nie je v prípade profilujúcich predmetov – verejného práva, občianskeho práva a trestného práva. Tie totiž tvoria obsah tzv. prvej právnickej skúšky („erste juristische Prüfung“), ktorou sa uzatvára prvá úroveň štúdia (najskôr po štyroch rokoch).

Potom nasleduje dvojročná príprava v rôznych právnických zamestnaniach („Referendariat“), ktorá končí zložením tzv. druhej právnickej štátnej skúšky („zweite juristische Staatsprüfung“). Od jej výsledku závisí právnikova ďalšia kariéra. Tí najlepší dostávajú ponuky zo súkromnej sféry a disponujú výbornými možnosťami uplatnenia sa i vo verejnej sfére. Naopak, tí s najslabšími výsledkami majú často krát len malú šancu pracovať v nejakej právnickej profesii.

Systém právnického vzdelávania je už dlho postavený na báze štruktúrovaného riešenia prípadov. Prípady sú niekedy reálne, vychádzajúce z judikatúry, častejšie však vytvorené umelo učiteľom pre účely skúšky (samozrejme reflektujúc pritom právnu dogmatiku a judikatúru).

Podstatné pre úspešné zloženie skúšok je byť oboznámený s obsahom dotknutých právnych predpisov (skúšaný môže mať pri sebe ich nekomentované znenie) a vedieť s nimi pracovať. Takisto je dôležité poznať judikatúru dotýkajúcu sa riešeného prípadu a vedieť pracovať s jej východiskami, ako s jedným z riešení prichádzajúcim do úvahy (študent by mal rozobrať každé z možných riešení a potom môže sám vyargumentovať, prečo sa prikláňa k práve niektorému z nich).

Riešenie každého prípadu nasleduje určitú postupnosť krokov. Dostaneme zadanie s prípadom a otázkami. Na začiatku je potrebné úplne a správne pochopiť zadanie prípadu. Každé domyslenie alebo prispôsobenie si prípadu má negatívne dôsledky vzhľadom na hodnotenie a je potrebné mu predchádzať. Dôležité je zaoberať sa len s otázkami na konci zadania (iným sa zbytočne stráca čas).

Keď sme celý prípad správne pochopili, premysleli, môžeme sa pustiť do jeho riešenia. Najlepšie je, ak ovládame všeobecnú schému riešenia prípadov tohto typu. Je to dôležité preto, aby sme sa niekde nepomýlili, prípadne niečo nezabudli, zároveň nám táto ukazuje postupnosť riešenia a zabezpečuje jeho lepšiu transparentnosť pre učiteľa.

Pozrime sa teraz, ako vyzerá taká schéma v trestnom práve pre prípad dokonaného trestného činu a následne sa pokúsme podľa nej vyriešiť jednoduchý prípad.


Skladba dokonaného úmyselného trestného činu
Predbežná otázka: Jedná sa o trestnoprávne relevantné konanie?
I. Skutková podstata
1. Objektívna stránka
a) Nastúpenie skutkového výsledku
b) Kauzalita konania pre výsledok
c) Objektívna pričítateľnosť výsledku
2. Subjektívna stránka
a) Úmysel vzťahujúci sa k objektívnej stránke
b) Eventuálne ďalšie subjektívne znaky
II. Protiprávnosť
Existencia okolností vylučujúcich protiprávnosť konania
III. Vina


Zadanie:
Jedného pekného letného večera sa zvodca žien C vybral na diskotéku hľadať si novú známosť. Krátko po svojom príchode zbadal pri bare stáť pekné dievča a bez váhania sa pokúsil s ňou nadviazať kontakt. V tom okamihu sa však vracia k baru aj jej priateľ A – vášnivý boxer – a ponúknutým divadlom nie je vôbec nadšený. Jeho príchod donúti C, aby s “balením” prestal. C preto odišiel a o kúsok ďalej si pri bare objednal pohárik.
O chvíľu chytil niekto A zozadu za rameno a ten, mysliac si, že sa jedná o otravného C, udrel rovno z otočky. Zasiahol stáleho zákazníka G, ktorý ho chcel požiadať iba o zapálenie cigarety, pričom mu zlomil úderom päste nos.

Otázka: Ako sa stal A trestne zodpovedným?


Riešenie:

I. Trestná zodpovednosť A podľa § 223 ods. 1 StGB v neprospech G

A sa mohol úderom do nosa G stať trestne zodpovedným za ublíženie na zdraví.

I. Skutková podstata

1) Objektívna stránka
Na to musel s G zle telesne zaobchádzať alebo poškodiť jeho zdravie. Poškodenie zdravia je patologický stav odlišujúci sa od normálneho stavu. Fraktúra vonkajšej časti tela vytvára chorobný stav. Keď teda A udrel G a spôsobil mu tým fraktúru nosa, zapríčinil poškodenie jeho zdravia.

2) Subjektívna stránka
A mal naplniť objektívnu stránku úmyselným konaním. Úmysel je vôľou k uskutočneniu trestného činu (vôľový prvok) za poznania všetkých jeho objektívnych okolností (vedomostný prvok). A chcel svojim úderom zasiahnuť v skutočnosti C a nie za ním stojaceho G. Otázkou je, či na základe tohto omylu v identite poškodeného (tzv. error in persona) úmysel odpadne.
Zo znenia predpisu je zrejmé, že úmysel sa vzťahuje len na skutkové okolnosti, ktoré prináležia k zákonnej skutkovej podstate. S činom spojené pohnútky alebo vzdialené ciele nie sú z tohto hľadiska relevantné. Zákonná skutková podstata § 223 ods. 1 StGB požaduje iba ublíženie na zdraví inej (ľubovoľnej) osoby bez toho, aby mala nejaké očakávané vlastnosti. V zmysle toho sa úmysel nevzťahuje na vlastnosti, akou je identita poškodeného. Úmysel by bolo možné vylúčiť iba v prípade, keby páchateľ objekt svojho konania v danom časovom okamihu vôbec nepovažoval za “druhú osobu”. Pri rovnocennosti objektov tak znamená omyl v identite poškodeného z hľadiska úmyslu len nepodstatný omyl v motíve. Ako bolo uvedené, A vedel, že za ním stála iná osoba, ktorej vedome a z vlastnej vôle spôsobil úderom päste ublíženie na zdraví. To, že považoval poškodeného G za C, je omyl v motíve, ktorým však jeho úmysel necháva nedotknutý.

II. Protiprávnosť

Keďže neexistujú žiadne okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, A konal protiprávne.

III. Vina

A konal zavinene.

Výsledok:
A je trestne zodpovedný za ublíženie na zdraví podľa § 223 ods. 1 StGB. Na základe toho je možné podľa § 230 ods. 1 prvá veta StGB podať návrh na začatie trestného stíhania.


Postupnosť, na základe ktorej sa riešia trestnoprávne prípady, nie je vždy úplne tá istá. Je vcelku pochopiteľné, že mierne rozdielna bude pri riešení prípadu dokonaného úmyselného trestného činu v porovnaní s riešením prípadu, ktorý dospel len do štádia pokusu trestného činu, alebo prípade, v ktorom k naplneniu skutkovej podstaty na základe opomenutia nejakého konania.

Všimnime si v stručnosti ešte ďalšie špecifikum nemeckého systému právnického vzdelávania. Tým je osobitý podmieňovací štýl („Gutachtenstil“), ktorý by sa mal vinúť celým riešením prípadu pri veciach, ktorých platnosť je potrebné preukázať a ešte neboli pomocou logických postupov preukázané. Možno ho zbadať už v prvej vete riešenia hore uvedeného prípadu. Táto vyzerá vďaka uvedenej formulácii ako hypotéza, ktorú musí študent v rámci riešenia dokazovať. To sa aj postupnými krokmi na báze jednoduchého právnického sylogizmu deje. Až na konci prípadu, keď bolo dokázané, že obžalovaný je trestne zodpovedný, sa sformuluje výsledok štýle rozhodnutia („Urteilstil“).

Využitie tohto podmieňovacieho štýlu má značný propedeutický význam. Učí totiž študenta pozerať sa na potenciálneho páchateľa ako na nevinného až do momentu, keď je jeho vina dokázaná. Netreba azda dodávať, že takýto spôsob riešenia korešponduje aj so zásadou prezumpcie neviny. Pokračovat...

Je právnická osoba fikce?

Na obrázku je Otto von Gierke.

Subjekty práva (osoby v právním smyslu) jako nositele práv a povinností v soukromém právu dělíme tradičně na osoby fyzické (natürliche Personen) a osoby právnické (juristische Personen). V 19. století se v německé teorii práva proti sobě zformovaly dvě konkurenční teorie toho, co je to právnická osoba. Jednak to byla tzv. teorie fikce (Fiktionstheorie), jednak to byla tzv. realistická teorie (die Lehre von der realen Verbandspersönlichkeit). Tento spor trval ještě v době přijetí BGB, nicméně autoři BGB k němu zůstali neutrální s poznámkou, že konstrukce a ospravedlnění tohoto pojmu je úkol právní vědy.

Hlavní zástupce teorie fikce byl Friedrich C. von Savigny (1779-1861). Ten tvrdil, že právní subjektivita (Rechtsfähigkeit), tedy způsobilost nést práva a povinnosti, přirozeně náleží jenom jednotlivým lidem, tedy jenom fyzickým osobám. Právnické osoby jsou podle Savignyho umělý juristický konstrukt, který je přijatý pouze na základě fikce. Savigny nechtěl říct, že právnické osoby neexistují, spíše mu šlo o to, že zatímco fyzická osoba má nárok na právní subjektivitu už z titulu své fyzické existence, která je nezávislá na státu, právnická osoba vzniká a nabývá právní subjektivitu pouze na základě propůjčení státem. Savigny uvažoval tak, že na základě fikce se právní subjektivita fyzických osob přenáší na právnické osoby. Přitom ale právnická osoba zůstává z některých soukromoprávních vztahů (např. rodinných) vyloučená. Savigny popíral, že by právnická osoba jako taková mohla mít způsobilost k právním úkonům (Handlungsfähigkeit). Tu připouštěl pouze u jednotlivých lidí jako bytostí, které mají svobodnou vůli a rozum. Ze stejného důvodu striktně popíral i deliktní způsobilost (Deliktsfähigkeit) právnických osob.

Realistickou teorii jako první zformuloval Georg Beseler (1809-1888), ale její hlavní zástupce a propagátor byl jeho žák Otto F. von Gierke (1841-1921). Ten vycházel z názoru, že právnické osoby nejsou pouze vymyšlené (fingované), ale že to jsou reálné (skutečně existující) osoby stejně jako fyzické osoby. Rozdíl mezi fyzickou a právnickou osobou je v tom, že fyzická osoba je jednotlivec, zatímco právnická osoba je složená osoba (zusammengesetzte Person). Smyslově jsou vnímatelné sice jenom fyzické osoby, nicméně právnické osoby v realitě působí, přičemž toto působení má takovou povahu, že ho nelze vysvětlit jako prostý součet působících sil jednotlivců. Gierke vychází z toho, že celek je prostě něco víc než součet jeho částí. Právnická osoba v realitě existuje bez ohledu na stát. Ten ji může právně uznat už na základě její samotné existence nebo při splnění nějakých dalších podmínek. Klíčové je to, že stát právnické osoby nevytváří, ale pouze je reguluje. Gierke právnických osobám přiznává způsobilost k právním úkonům. Říká, že právnická osoba není nějaká abstrakce (kein todtes Begriffsding), kterou musí zastupovat nějaká fyzická osoba, ale že je to organicky fungující bytost, která má vlastní vůli. Právnická osoba jako taková jedná prostřednictvím svých orgánů, např. rozhodnutím valné hromady nebo jednáním svého statutárního orgánu, a to podobně jako když fyzická osoba jako jednotlivec jedná řečí svých úst nebo pohybem své ruky. Gierke k tomu říká: „Tzv. "zastoupení" "Vertretung", ke kterému tu dochází, není vstoupení [Stellvertretung] jednoho na místo druhého, ale je to vyjádření [Darstellung] celku prostřednictvím jeho části.“ Právnickou osobu chápe jako složenou osobu, jako organismus, jehož složky (orgány) jsou také také osoby. Přitom jednání (vůle) orgánů v rámci jejich pravomoci je jednáním (vůlí) právnické osoby jako celku.

Korporace (Körperschaften) Gierke chápal jako skutečné ucelené osoby, které mají sjednocenou společnou vůli (einheitliche Gemeinwille). Ovšem společná vůle je netriviální pojem kolektivního jednání. S pojmem společné kolektivní vůle pracoval už Baruch Spinoza (1632-1677). Ten přemýšlel o tom, že se lidé můžou vzájemně posílit tím, že spolu v harmonii vytvoří společenství jako kolektivní jednotu, jakoby jejich mysl a tělo byly jedno (una quasi mens, unumque corpus). Měl za to, že lidé můžou nejlépe obstát, když jako jeden kolektivní celek budou sledovat společný zájem. Problém obecné vůle ale proslavil až Jean-Jacques Rousseau (1712-1778). Jeho myšlenky se ubíraly podobným směrem. Když jsou lidé sjednoceni a uvažují o sobě jako o jednom celku (doslova jako o jednom těle), mají jednu obecnou vůli, která je zaměřená na společnou bezpečnost a obecný blahobyt. Důležité přitom je, že Rousseau rozlišoval mezi obecnou vůlí (volonté générale) a vůlí všech (volonté de tous). Zatímco obecná vůle se orientuje na společný zájem, vůle všech je jen součet konkrétních vůlí, které se orientují na individuální zájem. Někteří autoři (např. Jacob L. Talmon) tuto koncepci obecné vůle kritizovali, že vytváří ideový základ pro totalitní demokracii.

V teorii trestního práva je už dlouhou dobu velmi intenzivně diskutované téma, jestli má smysl připisovat korporacím trestní odpovědnost. Odpůrci trestní odpovědnosti korporací tvrdí, že korporace postrádají potřebné mentální schopnosti a mají tendenci je z morálního hlediska přirovnávat ke zvířatům, dětem nebo k nepříčetným osobám. V této věci se argumentuje klasickým principem societas delinquere non potest. Vychází se z toho, že morální a potažmo trestní odpovědnost předpokládá racionalitu a autonomii aktéra. Korporacím prý obecně chybí mentální stavy, a tedy i zavinění (subjektivní stránka) ve formě úmyslu nebo nedbalosti. Zároveň je v teorii trestního práva (zvláště pak v Německu) tradičně velká nechuť k tzv. objektivní odpovědnosti (strict liability), tedy k odpovědnosti bez ohledu na zavinění. Idea tzv. objektivní odpovědnosti je primárně ekonomická, funkce tohoto institutu v soukromém právu spočívá v efektivní distribuci nákladů za riziko. Tento morálně bezbarvý institut do trestního práva, které je retributivně podbarvené (trest za zásluhu), nezapadá a nakonec vyvolává pocit, že to není fér. Motivace úvah o trestní odpovědnosti korporací je zčásti dána tím, že organizované skupiny jsou primární aktéři nejzávažnějších zločinů (od genocidy, přes poškozování přírodního prostředí až po obchodování s drogami). Zločiny organizovaných skupin jsou problematické mimo jiné i v tom, že se často jedná o kolektivní rozhodnutí, takže ani nedává smysl se ptát, čí zavinění jakožto jednotlivce to vlastně bylo. George Fletcher v této souvislosti odlišuje korporační odpovědnost od toho, čemu říkáme kolektivní vina:

„Korporace má svoji vlastní osobnost, kterou musíme uvažovat vedle jejích členů. To je rozdíl mezi korporační odpovědností a tzv. kolektivní vinou. Korporační odpovědnost znamená, že korporace jako entita, která je něco více než suma jejích členů, musí být odpovědná za to, co v realitě dělá. Kolektivní odpovědnost nebo vina by implikovala, že každý člen kolektivu je jako jednotlivec vinen, ale to prostě není pravda. A proto je podle mého názoru vhodnější mluvit o odpovědnosti národů. Německý národ jako celek je odpovědný za holokaust, ale z toho nevyplývá, že každý Němec té doby je odpovědný.“

Neil MacCormick má za to, že není žádný důvod, ať už pojmově-logický nebo právní, proti tomu, abychom se na právnickou osobu dívali jako na racionálního aktéra. Základní podmínka morální ale i trestní odpovědnosti je to, že subjekt (capax doli) se dokáže rozhodovat na základě racionálního zvažování důvodů. Ovšem tuto podmínku perfektně splňuje i kolektivní rozhodování. O korporacích říkáme, že to jsou abstraktní entity, ale v jakém smyslu? Peter Cane tuto věc chápe jako způsob interpretace jednání korporace. Jde o to, že z hlediska jednání, které korporaci připisujeme, je korporace jako aktér odlišná od fyzických osob, které toto jednání vnějškově realizují. Takže musíme rozlišovat, kdy právo vnímá kolektiv jako skupinu samostatných aktérů, anebo vnímá kolektiv jako celek (korporaci), který jedná jako autonomní aktér. Mentalismus znamená, že mít mysl (mentální stavy, svobodnou vůli) je nutná podmínka morální a trestní odpovědnosti. Mentalismus implikuje individualismus, a to za předpokladu, že pouze jednotlivci mají mysl. Jeho konkurentem je askriptivismus, podle kterého připisovat nějaké entitě svobodnou vůli (osobnost) je pouze důsledek toho, že této entitě připisujeme odpovědnost. Askriptivismus tedy obrací logiku argumentace: Pokud budeme vhodně připisovat korporacím trestní odpovědnost, pak korporace budou mít mentální stavy (zavinění, nedbalost). Zavinění a nedbalost totiž není nějaké fyzické něco, co poznáváme, ale je to jenom náš normativní způsob interpretace jednání. Peter Cane je askriptivista, má za to, že odpovědnost má logickou přednost před osobností:

„Toto vyznačuje fundamentální rozdíl mezi právním a humanistickým přístupem ke vztahu mezi odpovědností a osobností. Podle humanistického přístupu je odpovědnost funkcí osobnosti, zatímco podle právního přístupu je osobnost funkcí odpovědnosti (mimo jiného). Korporace jsou z hlediska práva osoby, protože jsou odpovědné, a ne naopak.“

V anglickém common law se od 11. století do poloviny 19. století praktikovala trestní instituce, která typicky spočívala v tom, že vlastnictví k nějaké movité věci (tzv. deodand) přecházelo na Boha, protože byla příčinou něčí smrti. Tato instituce ale měla více forem. Jedna z nich měla takovou povahu, že vypadala jako trestání předmětů. Když např. padlá větev stromu zabila člověka, tak jeho příbuzní požadovali po vlastníkovi, aby ten strom porazil a rozsekal na třísky. Oliver W. Holmes tyto praktiky interpretoval tak, že primitivní lidé si onen strom personifikovali jako nějakého aktéra se zlými úmysly. Korporační odpovědnost ale není založená na takové personifikaci. Korporace je skutečný aktér, protože prostřednictvím korporace rozhodují a jednají lidé. Přitom rozhodování korporace alespoň v některých případech není redukovatelné na rozhodování jednotlivců, ani na většinový názor mezi jednotlivci. Ale v jakých případech? Philip Pettit v této souvislosti říká:

„Společenské celky, které kolektivizují rozum, vykazují mentální vlastnosti, které nejsou pouze reflektování – v souhrnném nebo metaforickém smyslu – vlastností jejich jednotlivých členů. Jde o to, že názory a úmysly integrovaných kolektivů, pokud jsou sjednocené racionálním způsobem, se můžou dramaticky odlišovat od názorů a úmyslů jejich členů. Sjednocené skupiny a seskupení můžou učinit rozhodnutí, které je odmítnuté každým z jejich individuálních členů, a můžou si zformovat úmysl k jednání, se kterým žádný z jejich individuálních členů nesouhlasí.“

Tato věc vypadá mysticky, a proto si ji musíme upřesnit. Klíčové je to, zda lze v rámci kolektivu smysluplně říct, že nikdo z nás osobně takové rozhodnutí nechtěl, ale MY jakožto celek jsme to chtěli. V teorii práva a v politologii se znovu a znovu objevuje názor, že vlastní postoje můžou mít pouze jednotlivci a nikoli kolektivy. Tento prima facie intuitivní názor ale vyvrátili Lewis Kornhauser a Larry Sager, kteří ukázali, že je logicky možné, aby si kolektiv jako celek na základě hlasování svých členů zformoval postoj (názor), který je v rozporu s postoji (názory) všech hlasujících členů. Tomuto paradoxu kolektivního rozhodování říkáme ‘diskursivní dilema’, resp. ‘doktrinální paradox’. Předpokládejme, že soudní senát je tvořen třemi soudci. Zákon říká, že každý subjekt práva je oprávněn k D právě tehdy, když zároveň splní podmínky: A, B, C. Tento kolektiv soudců má rozhodnout, zda subjekt X je oprávněn k D. Soudci jsou tedy postaveni před čtyři otázky:

1) Splnil X podmínku A?
2) Splnil X podmínku B?
3) Splnil X podmínku C?
4) Je X oprávněn k D?

Na základě zákona platí, že X je oprávněn k D právě tehdy, když zároveň splnil podmínky: A, B, C. Tedy, pokud X splnil všechny tři podmínky, pak je ze zákona oprávněn k D. Pokud ovšem alespoň jednu z podmínek nesplnil, pak mu zákon toto oprávnění neposkytuje. Předpokládejme, že všichni soudci akceptují tuto zákonnou normu jako danou. To znamená, že soudci budou odpovídat pouze na první tři otázky. Jestliže odpoví na první tři otázky, odpověď na čtvrtou otázku, v souladu s logikou, jim už dá zákon. Podle prvního soudce subjekt X nesplnil podmínku C, podle druhého soudce nesplnil podmínku B a podle třetího nesplnil podmínku A. Každý soudce tedy má za to, že ve světle zákona subjekt X není oprávněn k D, ovšem každý z jiného důvodu. Pokud bude soudní senát hlasovat rovnou o čtvrté otázce, pak jednomyslně rozhodne, že X nemá oprávnění k D. Soudci si tedy sformovali názor na první tři otázky samostatně. Z toho si každý zvlášť odvodil, jaká je podle něj správná odpověď na čtvrtou otázku, a teprve pak společně hlasovali o čtvrté otázce.

Tento způsob hlasování ovšem není jediný možný. Nyní změníme proceduru hlasování tak, že soudci už nebudou hlasovat přímo o čtvrté otázce, ale budou postupně hlasovat o prvních třech otázkách. O čtvrté otázce už pak nebudou hlasovat, odpověď na tuto otázku už logicky vyplyne z předchozích tří hlasování. Formování premis rozhodnutí se tedy přenáší ze soudců jakožto jednotlivců na soudní senát jakožto kolektiv. Posiluje se tak prvek kolektivní racionality. Jak tato alternativní procedura dopadne v našem modelovém případě? Nejdříve se bude hlasovat, zda subjekt X splnil zákonnou podmínku A. Dva soudci mají za to, že splnil, jeden si myslí, že nesplnil. Názor soudního senátu jako celku tedy je, že X podmínku A splnil. Stejně dopadne i hlasování o splnění podmínek B a C. Ačkoli každý soudce měl za to, že X nesplnil všechny podmínky, které požaduje zákon, soudní senát je toho názoru, že všechny zákonné podmínky byly splněny. Důsledek toho je, že každý soudce jako jednotlivec je přesvědčen, že X nemá oprávnění k D, ale soudní senát jako celek je naopak přesvědčen, že X oprávnění k D má. To znamená, že kolektiv má opačný názor na správné rozhodnutí než všichni jeho členové. Nicméně, musíme si uvědomit, že i první procedura vedla k paradoxní situaci. Kolektiv totiž většinově rozhodoval způsobem, který byl v rozporu s většinovým názorem svých členů na předpoklady rozhodnutí.

Čím větší se klade požadavek na kolektivní racionalitu, tím větší autonomie rozhodování kolektivu z toho plyne. Každá skupina, která má ambici kolektivně přijímat racionální rozhodnutí, musí čelit dilematu. Buď budou preferovat citlivost k individuálním postojům členů kolektivu, ale zároveň tím riskovat kolektivní přijímání inkonsistentních postojů. Anebo můžou přenést požadavek racionality na kolektivní úroveň, ale zároveň tím riskovat kolektivní přijímání rozhodnutí, se kterými se většina členů kolektivu individuálně nebude ztotožňovat. A to je situace, kdy kolektiv přestává být pouhý instrument rozhodování nějaké skupiny jednotlivců, ale začíná se chovat jako autonomní aktér. Nicméně je tu rozdíl. Racionální jednotlivec dokáže zvažovat důvody na základě svých postojů, z nich odvozovat nějaké závěry, které odpovídají nějakým dalším postojům. Tyto závěry pak zhodnotit, a pokud jsou pro něho neakceptovatelné, může je odmítnout, vrátit se k výchozím premisám a přehodnotit postoje, na kterých tyto premisy stojí. Některé kombinace postojů jsou logicky nepřípustné, ale jednotlivec má svobodu si vybrat, které postoje si zachová a kterých se vzdá. Balancuje svou síť postojů ve směru reflektované rovnováhy a tím rozvíjí svou osobní integritu. Jenomže kolektiv tyto možnosti nemá. V paradoxních případech může buď racionálně uspořádat své postoje nad důvody k rozhodnutí tak, že o nich hlasuje, anebo může racionálně uspořádat své postoje nad závěry tak, že o nich hlasuje, ale nemůže dělat obojí. Zdá se, že kolektiv nemá efektivní prostředky k tomu, aby dosáhl perfektní osobní integrity. Pokračovat...