Kantovské zrušení DS

Čl. 9 (2) Ústavy říká: "Změna podstatných náležitostí demokratického právního státu je nepřípustná."

A proto zrušení Dělnické strany bylo možné opřít o princip: Nikdo nemá právo na demokratické prostředky k dosažení protidemokratických cílů.

Tento princip je založený na Kantově kategorickém imperativu: Jednej tak, aby maxima tvého jednání mohla být obecným zákonem.

Maxima Používej demokratické prostředky k protidemokratickým cílům. totiž nemůže být obecným zákonem.

Tak jako nemůže být obecným zákonem třeba maxima Porušuj své sliby., protože podlamuje samotnou instituci slibu (Kantův vlastní příklad), maxima Používej demokratické prostředky k protidemokratickým cílům. nemůže být obecným zákonem, protože podlamuje samotnou instituci demokracie. Pokračovat...

Knihy o Norimberskom procese (2. časť)

Heydecker, Joe Julius - Leeb, Johannes: Norimberský proces. Praha : Ikar, 2007.
Asi najlepšou publikáciou, ktorá u nás o Norimberskom procese vyšla, je práve Heydeckerova a Leebova kniha. Joe Heydecker (1916 – 1997) pôsobil v čase procesu ako jeden z mediálnych spravodajcov a mal možnosť zažiť na vlastnej koži to, o čom neskôr písal. Prednosťou knihy je pútavý štýl písania, ktorý vtiahne čitateľa rovno do deja, na druhej strane však neuberá na faktografickej hodnote. Autori pracujú s dokumentmi a s protokolmi z procesu, čerpajú však aj z ďalších prameňov, napríklad z rozhovorov s príbuznými obžalovaných, alebo ďalšími osobami.

Poltorak, Arkadij Iosifovič: Norimberský proces. 2. vydání. Praha : Naše vojsko, 1973.
Staršou publikáciou, počas minulého režimu v podstate jedinou, je Poltorakova kniha "Norimberský proces". Prvýkrát vyšla v češtine v roku 1969, v slovenčine v roku 1979 (pod názvom "Norimberský epilóg"). Jej autor bol počas procesu členom Generálneho sekretariátu Medzinárodného vojenského tribunálu za sovietsku stranu. Kniha zachytáva jeho subjektívny pohľad a spomienky.

Delpla, François: Norimberský proces: poučení z historie. Praha : Slovart, 2009.
Francúzsky historik François Delpla (1948) si už v úvode svojej knižnej eseje „Norimberský proces: poučení z historie“ (2009) stavia ambiciózny cieľ – prihliadať ku stanoviskám všetkých na procese zúčastnených štátov. Ako sebavedome dodáva, takúto prácu ešte nikto nenapísal a práve tá jeho je prvou. Vzápätí však hneď oznamuje: „V záujme obsažnosti, obmedzenia opakovania a z jedného zásadného dôvodu, ktorý čitateľovi vyplynie v priebehu čítania, sme jednako len dávali prednosť americkému hľadisku (nie však vo výbere dokumentov, ale v ich výklade).“
To znie v každom prípade zaujímavo a aj ďalej možno tešiť na podobné protichodné vyhlásenia.

Norimberský proces. Sborník materiálů. 2 diely. Praha : Orbis, 1953.
Na záver je potrebné ešte spomenúť, že v roku 1953 bol v dvoch zväzkoch publikovaný výber z dokumentov a protokolov Norimberského procesu, preložený z ruštiny do češtiny.
Pokračovat...

Knihy o Norimberskom procese (1. časť)

V tejto dvojdielnej rešerši sa stručne zameriam na knižné diela, ktoré vyšli o Norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami v češtine alebo slovenčine. Zdá sa totiž, že momentálne je táto téma u nás "in" viac ako kedykoľvek predtým (usudzujúc tiež zo skutočnosti, že v posledných troch rokoch vyšli o procese minimálne štyri knihy).

Hneď na začiatku je potrebné spomenúť tri pôvodné práce od Bohuslava Ečera:
Jak jsem je stíhal. Praha : Naše vojsko, 1946.
Norimberský soud. Praha : Orbis, 1946.
Právo v boji s nacismem. Brno : Zář, 1946.
Ečer je v medzinárodnom meradle považovaný za jedného z priekopníkov nového prístupu k otázke potrestania vojnových zločincov. O túto problematiku sa začal zaujímať už v čase svojho francúzskeho exilu krátko po vypuknutí 2. svetovej vojny. Neskôr sa podieľal na vzniku tzv. Svätojakubskej deklarácie (čo bola prvá dohoda o potrestaní vojnových zločincov) a tzv. Moskovskej deklarácie o ukrutnostiach, požadujúcich vydanie vojnových zločincov do štátov, v ktorých zločiny páchali. V Komisii Spojených národov pre vyšetrovanie vojnových zločinov (Československo v nej zastupoval ako splnomocnený minister) sa mu podarilo presadiť, aby sa na vinníkov vojny hľadelo ako na vojnových zločincov. Komisia síce najprv tento postoj odmietla poukazujúc na nedotknuteľnosť hlavy štátu a nedostatočnú právnu úpravu, ale Ečer usilovnou prácou zohnal dostatok materiálu a nakoniec svojich kolegov presvedčil. Do návrhu sa mu navyše podarilo zakomponovať i potrestanie zločinov proti ľudskosti. Na Norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami potom vystupoval ako predseda československej delegácie. Jeho knihy tak tvoria svedectvo z prvej ruky a každý, koho otázka procesu zaujíma, by mal po nich siahnuť.

Honzík, Miroslav: Povstaňte, soud přichází. Praha : Panorama, 1986.
Čitateľ sa tak okrem informácií o procese s hlavnými vojnovými zločincami (šesť z celkovo šestnástich kapitol knihy) čo-to dozvie o historickom vývoji smerujúcom k ustáleniu pravidiel týkajúcich sa trestania medzinárodných zločincov, ako aj „očisťovaní“ Európy od vojnových zločincov (napr. sú tematizované ostatné norimberské procesy, Tokijský proces, procesy s quislingovcami v Nórsku, procesy s predstaviteľmi vichistického režimu vo Francúzsku, proces s K. H. Frankom v Československu).

Gilbert, Gustave Mark: Norimberský deník. 2. vydání. Praha : Mladá fronta, 1971.
Gilbert pôsobil v Norimbergu najprv ako zástupca tlmočníka veliteľa väznice, neskôr bol menovaný za väzenského psychológa po dobu trvania procesu. S obvinenými hlavnými vojnovými zločincami udržiaval denne úzke kontakty a tým mal možnosť ich bližšie spoznať a pochopiť ich myslenie. Pravda, za jeden z problematických momentov Gilbertovej metodiky by mohla byť považovaná skutočnosť, že psychológ si nerobil poznámky a rozhovory rekonštruoval z toho, čo si zapamätal, zvyčajne na konci dňa. (Na rozdiel od toho Leon Goldensohn, ktorý sa v roku 1946 stal psychiatrom v norimberskej väznici, si svoje rozhovory s obžalovanými starostlivo zaznamenával.) Negatívom tohto diela sú tiež Gilbertove až príliš časté jednostranne orientované moralizátorské pokusy, ktoré by mohli vzbudzovať pochybnosti o pravdivosti či objektívnosti jeho textu.

Irving, David: Norimberk – poslední bitva. Praha : Naše vojsko, 2009.
Irving postupuje vo svojom bádaní, ako je to u neho častou praxou, v rozpore s vedeckými štandardmi. Aj keď jeho kniha odhaľuje množstvo menej známych skutočností z rôznych archívov, sú spracované tendenčným a pravde nie vždy zodpovedajúcim spôsobom. Americká historička Ann Tusa (tiež spoluautorka rešpektovanej monografie o Norimberskom procese „The Nuremberg Trial“) v recenzii na Irvingovu knihu zdôrazňuje, že jeho azda najväčším prehreškom je, že vôbec nepracuje s dokumentačným materiálom z procesu, uverejneným v 42. zväzkoch, čo Irving ospravedlňuje tým, že protokoly z procesu podľa neho nie sú presné a úplné.

Sonnenfeldt, Richard W.: Svědek z Norimberka. Praha : Columbus, 2007.
Kniha reprezentuje veľmi subjektívny pohľad na život bývalého prekladateľa americkej obžaloby. Samotný proces opisuje autor len v prvej časť knihy, zvyšok tvorí rozprávanie o detstve, dospievaní a ďalšom živote. Ako prameň o procese s hlavnými vojnovými zločincami nemá väčšiu hodnotu. Pokračovat...

Právny realizmus Olivera Wendella Holmesa

Oliver Wendell Holmes jr. (1841-1935) je považovaný za zakladajúceho predstaviteľa amerického právneho realizmu. Podstatné myšlienky svojho právneho pohľadu na svet sformuloval už na začiatku svojej prvej a jedinej knihy "The Common Law" (1881):

"Život práva nejde podľa logiky: je odrazom praktickej skúsenosti. Pociťovaný nedostatok času, vplyvné etické a politické teórie, intuícia vo veciach verejných, dokonca aj predsudky, ktoré majú spoločné sudcovia so svojimi kolegami, to všetko, či už zrejme, alebo nevedome, má väčší význam ako sylogizmus určujúci pravidlá, podľa ktorých sa ľudia majú správať. Právo stelesňuje životný príbeh vývoja štátu (národa) počas mnohých storočí a nemôžeme ho chápať len ako súbor axióm a dôsledkov, ako z nejakej knihy o matematike. Na to, aby sme mohli poznať, čo to vlastne je, musíme vedieť, aké bolo a akým sa pravdepodobne stane. Musíme sa teda zaoberať striedavo históriou a existujúcimi teóriami zákonodarstva. Avšak najťažšou úlohou je pochopiť práve premenu kombinácie týchto dvoch do novej právnej úpravy na každom stupni vývoja. Podstata práva v akomkoľvek čase takmer dokonale zodpovedá tomu, čo je vtedy chápané ako vyhovujúce; na druhej strane jeho konkrétna podoba, fungovanie a stupeň toho, ako dokáže naplniť želané výsledky, vo veľkom závisí od jeho minulosti."

Tento citát excerpuje okrem esencie právneho realizmu tiež pohľad na históriu práva, ktorý koncom 19. storočia zastávali viacerí právni vedci (napr. J. B. Ames, M. M. Bigelow, J. C. Carter, J. B. Thayer). História v ich perspektíve mapuje proces vývoja v čase, základom jej skúmania je štát (národ). Poznanie histórie práva nám umožňuje lepšie porozumieť jeho súčasnej podobe a tiež anticipovať jeho možné zmeny. Právo totiž nevzniká ani prirodzenoprávnou cestou, a nemožno ho ani organicky odôvodňovať na základe formálnej logiky. Pokračovat...

Antropologický slovník

V decembri 2009 bol uverejnený nový antropologický slovník, ktorý týmto dávam našim čitateľom do pozornosti (Jaroslav Malina a kol.: Antropologický slovník aneb co by mohl o člověku vědět každý člověk. Brno : Akademické nakladatelství CERM, 2009.). Kniha obsahuje len ukážky hesiel; kompletný slovník s 20 000 heslami je na priloženom CD.

Celý slovník je tiež k dispozícii v elektronickej podobe na internetovej adrese:

http://is.muni.cz/do/1431/UAntrBiol/el/antropos/index.html Pokračovat...

Schopenhauer a Nietzsche o ženách

Dáma je Schopenhauerovi „monštrum európskej civilizácie a kresťansko-germánskej hlúposti“; miesto, ktoré má v modernej spoločnosti žena reprezentovaná dámou je v úpadku. Nietzsche: ešte nikdy nezaobchádzali so ženami s toľkými ohľadmi ako v moderných časoch. Za normu a príklad kladú obaja orientálny náhľad o žene. Podľa Schopenhauera orientálne národy a antickí ľudia dívali sa na ženu – pri všetkej polarite – ako na úplný ekvivalent muža, a preto aj vedeli, aké miesto ženám patrí, lepšie ako my so svojou starofrancúzskou galantnosťou. Svojím správaním k ženám sme na posmech Aziatom a boli by sme aj Grékom. Nietzsche vraví, že je znakom plytkosti nevidieť antagonizmus medzi mužom a ženou a popierať jeho priepastnosť. Hlbokí ľudia môžu o ženách zmýšľať len orientálnym spôsobom. (Pochúťka pre beznádejných vplyvológov: Schopenhauer tak pozoruje, že sa ženy už pri stretnutí na ulici dívajú na seba ako guelfi a ghibellini a chce staré: taceat mulier in ecclesia doplniť novým: taceat mulier in theatro. Nietzsche: najhoršie zmýšľajú o ženách ženy a bol by ich pravým priateľom, kto by zvolal taceat mulier de muliere!) V kapitole o metafyzike lásky díva sa Schopenhauer na lásku ako na individualizovaný pohlavný pud v záujme druhu; v manželstve ide len o potomstvo. Nietzsche súdi, že sa nijaká inštitúcia nemôže zakladať na idiosynkráze (láske).



(Matuška,A.: Profily a portréty. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1972, s. 55.) Pokračovat...

Ešte k textualizmu

V diskusii k predchádzajúcemu postu o delení práva na verejné a súkromné sme sa dostali k textualizmu ako teoretickému východisku pri interpretácii práva. Práve čítam komentár k slovenskej ústave od Jána Drgonca (Šamorín : Heuréka, 2007, s. 90-91), ktorý k výkladu Ústavy Slovenskej republiky píše nasledovné:

"Ústavný súd SR sa postavil veľmi rezervovane k použitiu extenzívneho výkladu v aplikácii právnej úpravy. Podľa Ústavného súdu SR: "Extenzívny výklad právnych noriem možno uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy, ak možno všetky argumenty proti jeho použitiu presvedčivo vyvrátiť." (PL. ÚS 9/04)

Ústava SR nemá povahu dôsledne premysleného a všestranne zváženého právneho textu. Rad spoločenských vzťahov ústavnej kvality v nej buď nie je vôbec výslovne upravených, alebo sú upravené iba čiastočne. Ak sa také spoločenské vzťahy majú postaviť na ústavný základ, nezvyšuje iné, než relevantné ústavné normy nevysvetľovať doslovne. Ba čo viac, doslovným výkladom niektorých ústavných noriem by sa nastolil nezmyselný právny stav a poprel účel príslušnej právnej úpravy. Citovaný právny názor Ústavného súdu SR vychádza skôr z akademického purizmu, že zo skutočných formulácií noriem Ústavy SR. Nemôže sa stať všeobecným východiskom k výkladu a uplatneniu Ústavy SR. Prinajmenšom ho treba doplniť a modifikovať."

Sám Drgonec však v ďalšom texte uznáva, že základnou metódou interpretácie je doslovný výklad. Extenzívny alebo reštriktívny výklad sa použije podľa potreby tak, aby sa zabezpečila úplná relevnacia navzájom prepojených právnych noriem. Pritom nejednoznačnosť právnej normy nie je jedinou príčinou pre upustenie od doslovného výkladu. Napríklad sa od doslovného výkladu upustí v prípade, kde nemožno na jeho základe jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy. Pritom by však mali byť dodržané podmienky materiálneho právneho štátu. A samozrejme, interpretujúci a aplikujúci orgán, ktorý sa odkloní od doslovného výkladu, by mal uviesť svoje dôvody.
Pokračovat...

Právo sa delí na verejné a súkromné...

V rámci právnej dogmatiky sa učíme o viacerých deleniach práva. Jedným z nich je aj klasifikácia na verejné a súkromné právo. V prípade, že študent na skúške dostane otázku, ktorá sa pýta na rozdiel medzi týmito dvoma kategóriami, mal by z klobúka vytiahnuť známe teórie prezentujúce určité diferenciačné kritérium.

Klasicky je potrebné uviesť záujmovú teóriu, ktorá je odvodená z Ulpiánovho fragmentu v Digestách („Publicum ius est quod ad statu rei Romanae spectat, privatum quod ad singulorum utilitatem.“ Digesta (Ulpianus) 1.1.1.2.)

Tiež nemožno zabudnúť na subordinačnú teóriu. Tá rozdeľuje právne vzťahy podľa toho, či sú založené na rovnosti (coordinatio), alebo na určitej nadradenosti a podriadenosti (subordinatio).

Jej zdokonalením sa potom vytvorila tzv. teória subjektov, známa aj pod inými názvami, napr. teória organická. Túto možno vskutku považovať za dosiaľ najúspešnejší pokus o zdôvodnenie dichotómie súkromného a verejného práva. Jej zámerom je prisúdiť verejnému právu ten vzťah, kde vystupuje určitý subjekt s nariaďovacou právomocou, ale len pri výkone tejto právomoci. Právny vzťah je verejnoprávny vtedy, keď zmienený subjekt jednostranne nariaďuje. V prípade, že vystupuje ako rovnoprávny účastník, jedná sa o súkromnoprávny vzťah (napr. štát v zmysle § 21 Občianskeho zákonníka).

Pokiaľ toto študent spomenie, nemal by mať na skúške problém. Problém tak zostáva len v hlave tých, ktorý nad delením práva na verejné a súkromné uvažujú ďalej. Nakoniec, nie všetci právni myslitelia túto klasifikáciu práva akceptovali. Možno je to paradoxné, ale členenie práva na verejné a súkromné rovnako odmietali (i keď nie s rovnakým zámerom a odôvodnením) na jednej strane Hans Kelsen či František Weyr, na strane druhej marxistickí teoretici (medzi nimi napr. aj Viktor Knapp v článku z roku 1950).

Myslím, že by sme sa mali i naďalej pýtať, či takéto rozlíšenie potrebujeme, alebo iba zbytočne komplikujeme a rozvetvujeme právnu dogmatiku, aby sme vyvolali zdanie vedeckosti. Údajne má takéto delenie práva propedeutický význam. Rád by som však vedel aký...

No a potom ešte otázka nakoniec. Má klasifikácia práva na verejné a súkromné nejaký praktický význam?


Pokračovat...

Finančné záujmy nadovšetko?

Jednou z najzaujímavejších častí Gilbertovho Norimberského denníka sú jeho rozhovory s bývalým ríšskym ministrom hospodárstva a prezidentom Ríšskej banky Hjalmarom Schachtom ešte pred začiatkom hlavného pojednávania. Schacht, ktorý bol nakoniec oslobodený spod obvinení pred Medzinárodným trestným tribunálom v Norimbergu, v nich vypovedal o viacerých prekvapujúcich skutočnostiach. Napríklad aj o tom, že americkí bankári požičiavali pred druhou svetovou vojnou Nemecku peniaze na znovuvyzbrojenie, aby potom mohli získať zákazky... Tu je dotknutá časť:


Rovnako ako Göring i Schacht pohŕdal Ribbentropom, ale i Göringom, ktorý mu to, pravda, oplácal tým istým spôsobom. Sám seba však obdivoval rovnako ako oni. Vôbec teda nemožno hovoriť o vzájomnej láske medzi samoľúbymi rivalmi v tretej ríši. Göringova nespútaná žiadostivosť po ovládnutí všetkých sfér sa pochopiteľne zrážala so Schachtovými mocenskými plánmi v hospodárskej oblasti. Prejavilo sa to i v jednej maličkosti pri inteligenčnom teste, ktorému som ho podrobil pred začatím procesu vo väzení.

V skutočnosti Göring nedosiahol najvyššie hodnotenie po skončení inteligenčných testov, čo ho veľmi mrzelo. Na prvé miesto sa dostal jeho starý súper a protivník, „finančný čarodejník“ Hjalmar Schacht. Ak to Göringa prekvapilo, Schacht sa tomu vôbec nedivil a nijako sa netajil tým, že je najnevinnejším mužom zo všetkých uväznených – a taktiež najchytrejším. Jeho rozhorčenie, že bol uväznený ako prívrženec Hitlera, nebolo celkom bezdôvodné; uplynulo totiž práve desať mesiacov od jeho uväznenia v koncentračnom tábore pre podozrenie, že sa podieľal na príprave spiknutia proti Hitlerovi, keď ho Američania po podpísaní kapitulácie uväznili. Všetkým, ktorí ho navštívili, dával vedieť, že pokiaľ ide o neho, je všetko omylom, a že dúfa, že proces nebude trvať dlho, že obesia tých zločincov a jeho prepustia domov.


23. októbra (Schachtova cela)

„Plne dôverujem sudcom a nemám strach z výsledku. Len niektorí z obžalovaných sú nevinní, väčšina sú skutoční zločinci. Dokonca i Ribbentrop by mal visieť za svoju hlúposť; niet horšieho zločinu ako hlúposť.“


1. novembra (Schachtova cela)

Stále protestuje, že ho uväznili s ostatnými ako zločinca, a dúfa, že proces nebude trvať príliš dlho. Povedal som mu, že to bude do istej miery závisieť od dĺžky výpovedí obžalovaných.

„Čo sa týka mňa, budú potrebovať maximálne polhodinu, pretože môj odpor proti Hitlerovej agresívnej politike je všeobecne známy. Koniec koncov, veď ma za to poslal do koncentračného tábora, kde ma držali desať mesiacov – a za to ma potom odvliekli potom sem ako vojnového zločinca. To ma na tom hnevá najviac.“

„Musíte však uznať, že ríšske vedenie sa musí z mnohého zodpovedať,“ odvetil som. „Nevinní pochopiteľne nebudú potrestaní.“

„Nepochybujem o tom. Preto tu všetko znášam bez výčitiek svedomia, čo o sebe ostatní páni povedať nemôžu. Každý vie, že som bol proti vojne. Spomína to dokonca vo svojej knihe Misia do Moskvy i veľvyslanec Davies. Chcel som len vybudovať nemecký priemysel. Takzvané „finančné čarovanie“ bolo len účinným koncentrovaním a využitím finančných prostriedkov a zdrojov. Jediné, z čoho ma môžu obviniť, je porušenie Versailleskej zmluvy. Ak je toto však zločin, zodpovedať by sa museli i sudcovia. Anglicko nielenže mlčky súhlasilo s naším novým zbrojením, ale uzavrelo dokonca v roku 1935 pakt, ktorým sa naše námorné sily obmedzovali na tretinu anglických. Keď sme opäť zaviedli všeobecnú brannú povinnosť, žiadna z veľmocí neprotestovala ani slovom. Ich vojenskí atašé ako hostia na vlastné oči videli naše vojenské prehliadky. Rovnako vlastne mlčky schvaľovali agresiu. I keď sa pokúsili o sankcie proti Taliansku, nakoniec uznali dobytie Etiópie. Len ťažko si môžu dovoliť založiť žalobu na porušení Versailleskej zmluvy. Dokonca i americkí bankári nám požičiavali peniaze, čo som ani nechcel, len aby získali objednávky a zachovali fikciu, ktorá nemohla vydržať.“

„Uznávam, že som bol dosť veľký blázon, keď som spočiatku veril, že Hitler má mierové úmysly. Znovuvyzbrojenie som podporoval len dovtedy, kým zaistilo bezpečnosť Nemecka. Stále väčšiu nedôveru vo mne budilo, keď sa Hitler pokúšal vynaložiť na zbrojenie všetky finančné zdroje Nemecka. Obrat nastal vtedy, keď prepustil náčelníka generálneho štábu generála von Fritsche, ktorý nikdy nebol za útočnú vojnu, a na jeho miesto menoval svojho lokaja Keitela. Vtedy som zadržal finančné prostriedky na ďalšie zbrojenie, avšak s tým výsledkom, že som bol vyhodený. Čím bol Hitler agresívnejší, tým väčší defetizmus som prejavoval. Nakoniec ma v roku 1944 poslal do koncentračného tábora.“

„Pokiaľ ide o antisemitizmus, podarilo sa mi už v roku 1934 získať Hitlerov súhlas, že v priemysle sa nebude uskutočňovať diskriminácia, a dokiaľ som zastával svoj úrad, nič také sa ani nedialo. Skutočnou príčinou aj tak nebola rasová – to je úplný nezmysel. Išlo o to, obmedziť počet židov v slobodných povolaniach. O strašných zločinoch som sa prvýkrát dozvedel počas svojej internácie vo Flossenburgu. Počul som, že nútili ľudí, aby sa vyzliekli a šli priamo na smrť – a ďalej to strieľanie v lesoch. Bolo to hrozné. Desil som sa myšlienky, že i tábor, kde som bol internovaný, patrí k tým, z ktorých sa už nikto živý nevráti. Myslel som si, že ma nechali nažive z jediného dôvodu – aby ma použili ako rukojemníka alebo ako vyjednávača.“ Pokračovat...

Ste vinný...?

Každý z televíznych dokumentov, ktoré som o Norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami videl, prevzal sekvenciu originálneho kamerového záznamu, v rámci ktorej sa obžalovaní mali vyjadriť, či sa v zmysle žaloby cítia vinní alebo nevinní. Viacerí by sa zrejme vyjadrili rozsiahlejšie, ale hneď na začiatku boli poučení, že majú len odpovedať na otázku ne/viny. Všetci sa tak vyhlásili za nevinných.

Prvé spontánne reakcie obžalovaných na žalobu "mimo pojednávania" zachytil v knihe "Norimberský denník" americký psychológ Gustave Mark Gilbert. Gilbert pracoval počas druhej svetovej vojny pôvodne ako dôstojník americkej spravodajskej služby. Keďže ovládal nemecký jazyk, v Norimbergu sa stal zástupcom tlmočníka veliteľa väznice a neskôr bol menovaný za väzenského psychológa po dobu trvania procesu. Jeho hlavnou povinnosťou bolo denne udržiavať úzky kontakt s väzňami a pomôcť v roli psychológa zaistiť riadny priebeh súdneho procesu.

Nacistickí pohlavári boli počas jedného mesiaca medzi obžalobou a začiatkom procesu v samoväzbe. Tento čas využil Gilbert na nadviazanie osobného kontaktu s väzňami, spoznanie ich reakcie na obžalobu a uskutočnenie psychologických testov. Každého obžalovaného požiadal, aby sa na jeho kópiu žaloby podpísal a vlastnoručne napísal názor na ňu. Tu sú ich reakcie:

Hermann Göring, ríšsky maršal, ríšsky minister letectva, predseda ríšskeho snemu, poverenec pre štvorročný plán atď., napísal svoju obľúbenú cynickú myšlienku: „Víťaz je vždy sudcom, porazený obžalovaným!“

Joachim von Ribbentrop, minister zahraničných vecí, sa vyjadril vyhýbavo: „Sú obžalovaní nepraví ľudia.“ Chcel dodať: „Všetci sme len stáli v Hitlerovom tieni,“ ale z opatrnosti to písomne nevyjadril.

Rudolf Hess, ktorý sa po svojom návrate z Anglicka vôbec na nič nepamätal, napísal len „Nepamätám sa“, a to po anglicky.

Ernst Kaltenbrunner, šéf Himmlerovho hlavného bezpečnostného úradu (gestapo a SD), tvrdil, že je formálne nevinný: „Necítim sa vinný za vojnové zločin, plnil som len svoju povinnosť ako spravodajský orgán, a odmietam slúžiť ako náhrada za Himmlera.“

Alfred Rosenberg, hlavný nacistický filozof a ríšsky minister pre obsadené východné územia, taktiež prehlásil, že jeho úmysly neboli zločinné: „Odmietam obvinenie zo „spiknutia“. Antisemitské hnutie bolo len ochranné.“

Hans Frank, Hitlerov advokát a neskôr generálny guvernér obsadeného Poľska, vyjadril názory nedávneho náboženského konvertitu: „Pokladám tento proces za svetový súd z vôle božej, ktorý má vyšetriť a ukončiť hroznú dobu utrpenia za Adolfa Hitlera.“

Wilhelm Frick, ríšsky minister vnútra, sa vyjadril právnicky: „Celá obžaloba je založená na predpoklade fingovaného spiknutia.“

Fritz Sauckel, generálny splnomocnenec pre nútené pracovné nasadenie, ťažko mohol porovnať obžalobu so svojou láskou k robotníkom: „Priepasť medzi ideálom socialistickej spoločnosti, ako som si ju predstavoval a za ktorú som bojoval ako bývalý námorník a robotník, a hroznými udalosťami v koncentračných táboroch mnou hlboko otriasla.“

Albert Speer, ríšsky minister pre zbrojenie a strelivo, otvorene priznal vinu nacistického režimu: „Proces je potrebný. Spoluzodpovednosť za tak strašné činy musí existovať dokonca i v autoritatívnom systéme.“

Hjalmar Schacht, prezident nemeckej Ríšskej banky, pred vojnou ríšsky minister hospodárstva, prehlásil: „Vôbec nechápem, prečo som bol obžalovaný.“

Walter Funk, Schachtov nástupca vo funkcii ríšskeho ministra hospodárstva, možno veľavravne a s citovým aspektom uisťoval o svojej nevine: „Nikdy v živote som vedome neurobil nič také, čo by oprávňovalo takúto obžalobu. Pokiaľ som sa dopustil omylom alebo z nevedomosti činov uvedených v žalobe, je moja vina ľudskou tragédiou, a nie zločinom.“

Franz von Papen, ríšsky kancelár pred Hitlerom a za Hitlerovho režimu veľvyslanec v Rakúsku a Turecku, sa ešte veľavravnejšie dištancoval od nacistickej viny: „Zhrozil som sa obžaloby, za 1. pre nezodpovednosť, s akou bolo Nemecko vrhnuté do tejto vojny a celosvetovej katastrofy, za 2. pre množstvo zločinov, ktoré spáchali niektorí krajania. Posledné je psychologicky nevysvetliteľné. Verím, že hlavnú vinu má bezbožnosť a roky totalitného režimu. Tak sa stal Hitler behom rokov patologickým luhárom.“

Barón von Neurath, ríšsky minister zahraničných vecí v prvých rokoch nacistického režimu, neskôr ríšsky protektor v Čechách a na Morave, zdôraznil jednu stránku nacistickej nezákonnosti: „Vždy som bol proti trestaniu bez možnosti obhajoby.“

Baldur von Schirach, ríšsky vedúci mládeže a viedenský župný vedúci, sa síce neskoro, ale zdanlivo úprimne prebudil: „Koreň všetkého nešťastia bol v rasovej politike.“

Arthur Seyss-Inquart, rakúsky spolkový kancelár, neskôr ríšsky komisár pre obsadené Holandsko, sa neobťažoval dokázať svoju nevinu a napísal s chladným fatalizmom: „Posledné dejstvo tragédie druhej svetovej vojny, dúfam!“

Julius Streicher, hlavný nemecký nacistický židobijca, šéfredaktor časopisu Der Stürmer, franský župný vedúci, vyjadril svoju posadnutosť dokonca i v súvislosti s procesom: „Tento proces je triumfom svetového židovstva!“

Poľný maršal Keitel, náčelník vrchného veliteľstva nemeckej brannej moci, odpovedal tak, ako sa dalo očakávať od pruského dôstojníka: „Ľutujem, že sa oprávnené obvinenia miešajú s politickou propagandou.“

Veľkoadmirál Doenitz, vrchný veliteľ nemeckého vojnového námorníctva, po Hitlerovej samovražde jeho nástupca, sa snažil odbaviť všetko s úsmevom ako niečo, čo sa ho predsa netýka: „Ani jedno z uvedených obvinení sa na mňa ani v najmenšom nevzťahuje. – Ide o typický americký humor.“

Hans Fritzsche, vedúci rozhlasovej propagandy na Goebbelsovom ministerstve propagandy, cítil potrebu hovoriť za nemecký národ: „Je to najhroznejšia obžaloba všetkých dôb. Jedno však bude ešte strašnejšie: obžaloba nemeckého národa za zneužitia jeho idealizmu.“

Rukopisné stanoviská admirála Raedera a Roberta Leya chýbali. Admirál Raeder, ktorého práve dopravili do väznice z ruského zajatia, sa odmietol vyjadriť písomne i ústne. Vyšinutý a labilný vodca Nemeckého pracovného frontu Robert Ley odpovedal okamžite a rozhodne na obžalobu z vojnových zločinov – samovraždou.

Každá z týchto reakcií nám poskytuje isté stručné svedectvo o osobnosti toho-ktorého nacistického pohlavára a čiastočne aj o jeho vzťahu k tomu, z čoho bol obvinený. Dáva možnosť lepšie pochopiť svetonázor a morálny profil, predvídať obrannú stratégiu v rámci procesu a nakoniec možno ešte aj predikovať výsledok.

Preskočme však teraz celý proces a pozrime sa na rozsudok a v ňom uložené tresty...

Trest smrti
- Martin Bormann (odsúdený in absentiam)
- Hermann Wilhelm Göring
- Joachim von Ribbentrop
- Wilhelm Keitel
- Ernst Kaltenbrunner
- Alfred Rosenberg
- Hans Frank
- Julius Streicher
- Fritz Sauckel
- Alfred Jodl, v roku 1953 rehabilitovaný
- Wilhelm Frick
- Arthur Seyss-Inquart

Doživotie
- Rudolf Hess (zomrel 1987)
- Walter Funk, v roku 1957 prepustený z dôvodu choroby (zomrel 1960)
- Erich Raeder, v roku 1955 prepustený z dôvodu choroby (zomrel 1960)

20 rokov
- Baldur von Schirach, prepustený 1966 (zomrel 1974)
- Albert Speer, prepustený 1966 (zomrel 1981)

15 rokov
- Konstantin von Neurath, v roku 1954 prepustený z dôvodu choroby (zomrel 1956)

10 rokov
- Karl Dönitz, prepustený 1956 (zomrel 1980)

Zastavenie trestného stíhania
- Gustav Krupp von Bohlen und Halbach, stíhanie zastavené pre vysoký vek a neuspokojivý zdravotný stav (zomrel 1950)
- Robert Ley, spáchal samovraždu ešte pred začiatkom hlavného pojednávania

Oslobodení
- Hjalmar Schacht (zomrel 1970)
- Hans Fritzsche (zomrel 1953)
- Franz von Papen (zomrel 1969)
Pokračovat...

Kantův kontra-princip

Kantův princip: Sollen impliziert Können.
Pravidlo se nevztahuje na ty, kteří ho neumí splnit.

Kantův kontra-princip: Übertreten impliziert Können.
Porušení pravidla je důkaz dovednosti.

Ženy nečůrají do umyvadla, protože to neumí. Pokračovat...

Sovietska teória o trojprvkovej štruktúre právnej normy

Po roku 1948 boli v Československu prevzaté mnohé teoretické “výdobytky” sovietskej právnej vedy. Jednou z vtedajších noviniek, ktoré sa ešte dnes v rámci učebníc či už teórie práva alebo občianskeho, trestného a správneho práva uvádzajú, je teória o trojprvkovej štruktúre právnej normy.

S explikáciou trichotomickej štruktúry sa mohla naša právna veda prvýkrát bližšie oboznámiť vďaka prekladu sovietskej učebnice teórie štátu a práva od kolektívu autorov, ktorá vyšla v roku 1950 (ARŽANOV, M. A. – KEČEKJAN, S. F. – MAŇKOVSKIJ, B. S. – STROGOVIČ, M. S.: Teória štátu a práva. Bratislava : Slovenská akadémia vied a umení, 1950):

„Právna norma formuluje pravidlo správania sa, ktoré sa aplikuje za podmienok ustanovených v norme. Tá časť normy, ktorá obsahuje označenie podmienok, pri ktorých pravidlo správania sa dochádza aplikácie, nazýva sa hypotézou (predpokladom) a vyloženie samého pravidla nazýva sa dispozíciou (príkazom).

Treba brať zreteľ na to, že pojem hypotézy ako časti právnej normy má osobitný právnický význam. Hypotézou sa obyčajne nazýva predpoklad o tých alebo oných javoch prírody alebo spoločnosti, o ich príčinách, o zákonitostiach, prejavujúcich sa v nich. Taká hypotéza sa konštruuje pri vedeckom výskume a podrobuje sa kontrole, po ktorej sa alebo stane vedeckou teóriou, alebo hodnovernou tézou, alebo sa zavrhne. Ale hypotéza ako element právnej normy má iný význam; je to podmienka, ktorá je nevyhnutná preto, aby pravidlo správania sa, vyjadrené v právnej norme, bolo aplikované.

V mnohých právnych normách hypotéza nie je priamo uvedená, ale je samozrejmá a vyplýva z obsahu samej normy. Napr. článok 10 Kódexu zákonov o manželstve, rodine a poručníctve RSSFR znie: „Majetok, ktorý patrí manželom pred vstúpením do manželstva, zostáva ich oddeleným vlastníctvom.“ Tu hypotéza nie je oddelená od dispozície. Ale túto normu možno vyjadriť aj takto: „Ak obidvaja manželia pred manželstvom mali majetok (hypotéza), po vstúpení do manželstva každý z nich si uchováva vlastnícke právo na svoj majetok (dispozícia).“

Teda v právnej norme je obsiahnutá hypotéza, t.j. podmienka za ktorej sa používa dané pravidlo správania sa, a dispozícia, t.j. samo pravidlo.

Ďalej právna norma poukazuje na následky, ktoré nastupujú, ak dotyčné pravidlo správania sa nebude dodržané. Určenie následkov nedodržania právnej normy nazýva sa sankciou. V rade právnych noriem je sankcia priamo uvedená v samom texte zákona. Napr. citovaný článok 133 Ústavy SSSR hovorí: „Obrana vlasti je svätou povinnosťou každého občana SSSR. Zrada vlasti: porušenie prísahy, prechod na stranu nepriateľa, spôsobenie škody vojenskej moci štátu, špionáž trestajú sa so všetkou prísnosťou zákona ako najťažší zločin.“ Prvá časť tohto článku je dispozíciou a hypotéza je do nej zahrnutá: ak daná osoba je občanom SSSR (hypotéza), jej svätou povinnosťou je (t.j. je zaviazaná) brániť svoju vlasť (dispozícia). Posledná časť tohto článku je sankciou: za vlastizradu, špionáž atď. používajú sa najťažšie tresty (podľa Trestného kódexu).

Ale v mnohých zákonoch sankcia nie je priamo uvedená, lebo vyplýva zo zákona, alebo je uvedená v iných zákonoch. Napr. článok 136 Ústavy SSSR hovorí: „Voľby poslancov sú rovné: každý občan má jeden hlas, všetci občania sa zúčastňujú na voľbách za rovnakých podmienok.“ V tomto článku sa sankcia nespomína, t.j. nie je povedané, čo sa stane, ak toto pravidlo bude niekde porušené; ale na to sa pamätá v príslušných volebných poriadkoch do sovietov; také voľby by boly uznané za neplatné. Teda sankcia vždy buď je, buď sa predpokladá v každej právnej norme, hoci môže byť aj neuvedená v texte článku zákona, v ktorom je obsiahnutá dispozícia právnej normy. Inými slovami: sankcia je časť normy, ktorá ustanovuje donucovacie opatrenia, zabezpečujúce dodržiavanie právnej normy, ktoré sú, ako vieme, podstatným znakom práva.

Teda elementmi právnej normy sú: a) hypotéza, b) dispozícia, c) sankcia.

Isté zvláštnosti v složení svojich prvkov majú normy trestného práva, ktoré predvídajú jednotlivé druhy deliktov a trestov, ktoré sa používajú voči ich páchateľom (osobitná časť Trestného kódexu). V týchto normách je sankcia vyjadrená veľmi jasne: konkrétne trestné opatrenia za príslušné delikty. Hypotéza a dispozícia sa v nich slievajú. Preto normy trestného práva pozostávajú nie z troch, ale z dvoch elementov: z dispozície (ktorá zahrnuje aj hypotézu) a zo sankcie.

Napr. článok 168 Trestného kódexu RSSFR hovorí: „Prisvojenie, t.j. zadržanie cudzieho majetku, svereného na určitý cieľ, za zištným účelom, alebo sprenevera tohto majetku sa tresce stratou slobody do dvoch rokov.“

Prvá časť tejto normy, v ktorej sa opisuje sám delikt, sa nazýva dispozíciou; zahrnuje aj hypotézu, keďže by ju bolo možno vyjadriť aj takto: „Ak osoba, ktorej je na určitý cieľ sverený cudzí majetok, prisvojí si ho alebo ho spreneverí, tak...“atď. Druhá časť normy, ktorá ustanovuje druh a výmeru trestu za prisvojenie a spreneveru, „strata slobody do dvoch rokov“, tvorí sankciu tejto normy.“
Pokračovat...

Sovětská teorie práva americkýma očima

Na obrázku je Аndrej Vyšinský (1883-1954).

Slavný americký teoretik práva Lon Fuller (1902-1978) v Michigan Law Review, Vol. 47, No. 8, 1949 publikoval článek ‘Pashukanis and Vyshinsky: A Study in the Development of Marxian Legal Theory’. Tady jsou ukázky:

„Čtení knihy Andreje Y. Vyšinského The Law of the Soviet Union by mělo být stimulujující a hodnotná zkušenost. ... Ale tyto naděje jsou odsouzené ke zklamání. Kniha se vyhýbá každému skutečnému problému, který by její teze mohly vznést a zargumentovanou analýzu nahrazuje pomlouvačnými a urážlivými obviněními, kterými se její autor-editor nechvalně proslavil na mezinárodních konferencích. Co se týče obsahu, kniha je tvořená velmi rozmanitými ingrediencemi, které jsou složené do maximálního zmatku. Asi padesát procent sestává z nudného a neosvětlujícího výkladu detailů sovětského politického a právního systému. Dalších dvacet procent je věnováno návratům k bojům na půdě marxismu a údržbě hřebíků v rakvích "revizionistů", "ničitelů" and "trockistů", kteří byli likvidováni stalinským režimem. Zbývajících třicet procent poskytuje prostor odhalování podvodů buržoazních politických a právních ideologií."

„Kniha neobsahuje skutečné srovnání ruských a buržoazních právních a politických institucí. ... Způsob, jakým se k těmto otázkám přistupuje, lze dobře ilustrovat na krátké části o interpretaci zákonů. Mezi běžnými banalitami, jaké lze najít v jakékoli americké diskusi o tomto předmětu, jsou roztroušená tvrzení, že sovětské soudy "pouze nalézají význam a obsah zákona", zatímco v kapitalistických zemích "třídní podstata soudcovské šikany" odchyluje interpretaci od jejího skutečného účelu. Oni ze zákona pouze odvozují to, co obsahuje; my ho vnášíme do svých vykořisťovatelských předsudků. A tak je to s každým právním institutem. Na jedné straně existuje elán, čistota, poctivost, na druhé straně dekadence, podvod, cynické vykořisťování a "výpary hniloby." Poněkud neuvěřitelně je tato pozice zastávána i s ohledem na občanské svobody. Podle Vyšinského jenom v Rusku existuje "skutečná" svoboda tisku, "skutečná" svoboda před protiprávním stíháním a zadržováním, atd., atd."

„Čtenář, který má zájem o jakoukoli pečlivou analýzu, zažije pocit velkého zmaru při studiu těch částí knihy, které jsou věnovány sporům s dalšími marxisty. Zdá se, že v této oblasti jsou důležitější nálepky než ideje. Kniha začíná odmítnutím oportunistické perverze marxismu, která učí, že proletariát by měl "překonat" buržoazní stát. Na druhé straně sám Stalin demaskoval "Bucharinovu anti-marxistickou kontrarevoluční teorii 'rozplynutí se' státu." Skutečná doktrína je, že stát nemůže být "překonán" ani se "nerozplyne," ale musí být "rozbit" and "zničen.""

„Myslím, že nejlepší přístup k této otázce je začít srovnávat tuto knihu s tím, co nahrazuje. Před vzestupem Vyšinského byl vedoucí právník Ruska Jevgenij Pašukanis, který si užíval dekádu slávy než záhadně zmizel v prvních měsících roku 1937. Pašukanisovo zásadní dílo se jmenuje Legal Theory and Marxism. V této krátké knize Pašukanis velmi jasným a koherentním způsobem vykládá vývoj marxistické teorie, kterou nazval "výrobně-směnová teorie práva." Toto dílo patří k nejlepší tradici marxismu. Je výsledek velké učenosti a sečtělosti. Sice dospívá k závěrům, které většině čtenářů přijdou perverzní a bizarní, nicméně v procesu usuzování se nahlíží na známé fakty o právu a vládě z nové a odhalující perspektivy. Je to kniha, ze které může mít každý čtenář užitek, i když nebude přesvědčený o její hlavní tezi."

"Ortodoxní komunistická koncepce považuje právo za výraz vůle vládnoucí třídy. S ohledem na tuto koncepci byl Pašukanis natolik smělý, že se odchýlil od přijímané doktríny. Tvrdil, že tento pohled na právo byl jenom určitá banalita, která nedokázala odhalit skutečnou podstatu fenoménu práva, nedokázala totiž vysvětlit, jak se může posvětit nějaký hrubý fakt vládnutí jenom tím, že je to označeno jako právo. Ortodoxní koncepce je alespoň formálně znovunastolená Vyšinského knihou, kde jsou problémy, které nastínil Pašukanis, prostě přejity mlčením. Ryzí, krásné a skvělé sovětské právo dnešních dnů je "soubor pravidel chování vyjadřujcí vůli vládnoucí třídy" a je vytvořené způsobem, aby podporovalo takové vztahy, které jsou "výhodné a přijatelné pro vládnoucí třídu.""

"Sovětší vůdci v procesu úsilí obsluhovat obrovský mocenský stroj znovunalezli staré pravdy. Naučili se, že stát bez spravedlnosti není možný, resp. že není možný, pokud lidé nevěří tomu, že stát usiluje v nějaké míře dát každému, co mu po právu náleží. Také si uvědomili, že dříve nebo později musí být věnován nějaký respekt principům legality, že lidé musí vědět nebo si myslet, že ví, jak jsou na tom ve vztahu k právu a před soudem. V konečném důsledku se opovrhované buržoazní cnosti ukazují být nejen učebnicové poučky, ale nezbytnosti zakořeněné v samotné povaze lidské bytosti. To bylo poznání, na které byli sovětští lídři svojí marxistickou doktrínou velmi špatně připravení. Tato doktrína neposkytuje žádné explicitní návody k tomu, jak přejít od revolučního teroru ke stabilitě a legalitě, a implicitní návody, které je možné z ní odvodit, jsou fantasticky chybné. Tvůrci sovětského státu sami sebe nachytali s neudržitelnou a nefunkční teorií v ruce. Místo aby postupně očišťovali svůj systém od všech buržoazních koncepcí, nachází sami sebe pod tlakem potřeby progresivně používat stejné koncepce a instituce, které jsou podstatné pro společenskou stabilitu buržoazní společnosti. Tento velký intelektuální ústup ale bylo nutné zakrýt; nyní přišel čas k tomu, aby byla zamlžená doktrína, která je nutná, aby si systém zachoval svou tvář. K tomu nebyl jmenován vzdělaný teoretik jako je Pašukanis. Systém potřebuje burácející zatemňování starého soudního divadelníka jako je Vyšinský." Pokračovat...

Fakulta snů

Jak by vypadala (fiktivní) právnická fakulta, která by byla výběr nejlepších odborníků napříč českými právnickými fakultami? Vím, jak bych sestavil katedru ústavního práva:

Pavel Holländer
Jan Kysela
Jan Filip
Vojtěch Šimíček

K dalším katedrám jsem se nedopracoval. Zaseknul jsem se v úvaze o katedře občanského práva. :) Jaké by měla složení? Pokračovat...

Kindl k zamyšlení

Rozhodně nejsem člověk, který by schvaloval Kindlovy praktiky na plzeňské fakultě. Myslím, že jsem byl první, kdo na fakultním serveru napsal, že Kindl fakultě škodí a že by měl okamžitě odejít. Nicméně, rozšířená mediální představa, že Kindl je jakýsi podvodníček, který se napakoval tím, že za peníze rozdával tituly, je přinejmenším zkreslená.

Kindl je velmi vzdělaný a inteligentní člověk a také je to úspěšný advokát. Jeho názor je, že současný model přijímacích zkoušek je nespravedlivý. Přijímačky jsou podle něj jakýsi randomizátor, který má pouze legitimizovat skutečnost, že většinu uchazečů odmítneme. Také si myslí, že tím skutečným výběrem, který rozliší zrno od plev, nejsou zkoušky během právnického studia, ale až právnická praxe. Jeho heslo je: "Ona si je praxe přebere." A také je skeptický ke smysluplnosti psaní kvalifikačních prací na úrovni bakalářských a diplomových prací. Tyto jeho názory vysvětlují, ale neospravedlňují, jeho tendenci podceňovat význam základních pravidel toho, čemu říkáme poctivě vystudovat.

Tato nepříjemná zkušenost je dobrý důvod k tomu, abychom se zamysleli, jestli způsob přijímaček, způsob zkoušení a požadavky na kvalifikační práce na právnických fakultách nevyžadují reformu. Pokračovat...