Je Slovensko multikultúrny štát?

Minister vnútra Slovenskej republiky na nedávnej tlačovej konferencii konanej v súvislosti so schválením aktualizácie Migračnej politiky Slovenskej republiky s výhľadom do roku 2020 vládou Slovenskej republiky vyhlásil (podobne ako nedávno Angela Merkelová), že projekt multikulturalizmu, postavený na báze uznania osobitostí kultúrnej identity jednotlivcov a skupín zlyhal.

Podľa môjho názoru túto tézu nemožno brať ako hotový fakt (a ani tvrdiť, že multikulturalizmus zlyhal len na základe toho, že viaceré štáty západnej Európy majú problémy s integráciou moslimov do svojej spoločnosti). Skôr naopak sa dá konštatovať, že multikulturalizmus je každodennou skutočnosťou vo viac alebo menej „úspešnej“ verzii (rozumej tak z hľadiska garantovaných práv pre kultúrne menšiny ako aj ich praktickej realizácie) v každom štáte Európskej únie. V rámci všetkých krajín tohto civilizačného okruhu existujú migračné pohyby a tí, čo prichádzajú, boli socializovaní podľa viac či menej odlišných kultúrnych vzorcov. Záleží potom už len na tom, ako má tá-ktorá krajina nastavenú migračnú politiku a ako sa stavia ku kultúrnym rozdielom.

Slovensko nie je v tomto smere žiadnou výnimkou, máme tu menej liberálny model multikulturalizmu, kde popri majoritnej spoločnosti existuje slovami ministra vnútra Daniela Lipšica (z uvedeného komuniké) „dosť segregovaných osád“ (čím mal na mysli zrejme rómske osady). Avšak to, že sa nedarí riešiť problémy, ktoré s rómskou menšinou súvisia, nemá žiadne implikácie pre hľadisko jestvovania multikultúrnej spoločnosti:

Údaje zo Štatistického úradu Slovenskej republiky hovoria, že ku koncu roka 2009 bolo na území Slovenskej republiky celkom 62 882 cudzincov so zákonným (registrovaným) pobytom, z toho bolo 38 717 občanov krajín EÚ 27 (61,6 %). Dlhodobo najvyšší počet cudzincov z krajín EÚ tvoria migranti zo susedných štátov – z Českej republiky (8 346), z Poľska (5 369), Maďarska (4 602), Nemecka (4 038) a Rakúska (2 064). Od vstupu Rumunska do Európskej únie sa zvýšil aj počet týchto občanov s obvyklým pobytom na území SR na 5 424 osôb. Občania tretích krajín sa podieľali na celkovom počte cudzincov 38,4 %, čo bolo 24 165 osôb. Najvyšší počet občanov tretích krajín pochádzal z Ukrajiny (5 907), Srbska (3 335), Vietnamu (2 344), Ruskej federácie (2 042), Číny (1 718), Kórejskej republiky (1 689), Spojených štátov (1 007), Macedónska (421), Chorvátska (412) a Nórska (356). Z hľadiska demografických štruktúr cudzincov s obvyklým pobytom na území SR podľa pohlavia prevládali muži, tvorili 64,4 %. Z hľadiska veku najvyšší počet cudzincov bol vo vekovej kategórii 35 - 64 ročných, z čoho možno predpokladať, že ide hlavne o pracovnú migráciu.

Okrem toho nesmieme zabúdať, že národnostné zloženie obyvateľstva Slovenskej republiky ani zďaleka nevypovedá o homogénnom celku: Na území Slovenskej republiky bolo k 31. decembru 2007 celkom 5 400 998 obyvateľov z toho 4 613 875 slovenskej národnosti (85,43% celkového podielu obyvateľstva), 513 650 maďarskej národnosti (9,51%), 101 960 rómskej národnosti (1,89%), 47 327 českej národnosti (0,88%), 24 014 rusínskej (0.44%) a 11 586 ukrajinskej národnosti (0.21%). Ostatné národnostné menšiny tvoria (1,63%).

Vyhlásenie o zlyhaní projektu multikulturalizmu tak pokladám v našich podmienkach skôr za vyjadrenie osobného postoja, ako reálnu reflexiu toho, čo je. Ak hovoríme o zlyhaní, vidím tu priestor na hľadanie riešení rómskeho problému, či obojstranné zlepšovanie slovensko-maďarských vzťahov (čo je v súčasnosti najmä z dôvodov na maďarskej strane pomerne ošemetná záležitosť).

Pokračovat...

Kodifikačné snahy a vznik nemeckého občianskeho zákonníka

Začiatok 19. storočia bol v právnom vývoji obdobím veľkých kodifikácií postavených na prirodzenoprávnych základoch s hegemóniu rozumu ako osvietenského výdobytku. Myšlienkový pohyb osvietenstva významne ovplyvnil politický i právny vývoj predovšetkým vo Francúzsku, teda v štáte, ktorý bol jeho kolískou. Osvietenské myšlienkové pochody však zasiahli aj nemecky hovoriace oblasti. A hoci sa často stretli s tvrdou reakciou, priniesli aj svoje plody: spomeňme či už nemeckú klasickú filozofiu a z nej najmä I. Kanta (1724 – 1804) a G. W. F. Hegla (1770 – 1831), alebo na poli právneho myslenia iusnaturalistov K. A. von Martiniho (1726 – 1800) a jeho žiaka F. von Zeillera (1751 – 1828), tvorcu rakúskeho občianskeho zákonníka ABGB.

Čo sa týka politickej situácie, Európa bola v tomto čase zasiahnutá vojnovým ťažením francúzskeho cisára Napoleona. Jeho výboje rozvrátili aj Svätú ríšu rímsku národa nemeckého, ktorá prestala existovať 6. augusta 1806. Táto skutočnosť ešte posilnila už beztak dosť veľkú roztrieštenosť súkromného práva na nemeckých územiach: platilo tu ius commune (Gemeines Recht), ktoré vzniklo na báze stredovekého rímskeho a kanonického práva; rímske právo bolo čiastočne preformované tzv. partikulárnymi právami (napríklad Württembergisches Landrecht z roku 1555, Codex Maximilianeus Bavaricus Civilis z roku 1756); pruské štáty sa zase riadili Všeobecným zemským právom z roku 1794 (Allgemeines Landrecht für die preußischen Staaten); v Rýnskej provincii a Bádensku ešte stále platil Code civil. Bližšie to dokumentuje uvedený obrázok.

Nemeckí právnici intenzívne rozmýšľali, ako vyriešiť uvedenú situáciu a ďalšie smerovanie nemeckého práva. V časoch francúzskej nadvlády dokázali mnohí z nich oceniť kvality francúzskeho zákonníka. Iste v tom mohol byť i kus politického oportunizmu, ale značná časť literatúry, ktorá v tej dobe k novému zákonníku vznikla, nebola takto motivovaná. Po Napoleonovom páde sa však zdvihla v Nemecku vlna národného sebavedomia a kódex začal niektorým prekážať už len preto, že bol francúzsky.

Ako prvý verejne vystúpil k tejto téme August Wilhelm Rehberg (1757 – 1836) so spisom „Ueber den Code Napolen und dessen Einführung in Deutschland“. V ňom zastáva názor, že je potrebné vrátiť sa do obdobia pred Napoleonovou hegemóniou, nemožno to však robiť bezhlavo.

Prakticky hneď po publikácii napadol tieto tvrdenia v rozsiahlej kritickej recenzii heidelbergský profesor Anton Friedrich Justus Thibaut (1772 – 1840). Aby nezapadli jeho myšlienky prachom, vydal Thibaut o niečo neskôr pamflet „Ueber die Nothwendigkeit eines allgemeinen bürgerlichen Rechts für Deutschland“, v ktorom už len širšie rozvádza myšlienky obsiahnuté v uvedenej recenzii a vyzýva na prijatie jednotného občianskeho zákonníka.

Na túto Thibautovu prácu zareagoval Friedrich Carl von Savigny (1779 – 1862) a bol to moment, ktorý sa ukázal pre ďalší vývoj kodifikačných snáh ako určujúci. Vzťah Savignyho a Thibauta sa zhruba do roku 1807 pohyboval v rovine vzájomného vedeckého rešpektu oboch týchto popredných právnych romanistov. Posielali si vydané diela, Thibaut dokonca v roku 1803 po vydaní Savignyho „Das Recht des Besitzes“ (Právo držby) napísal na túto knihu nadšenú recenziu. Situácia sa zmenila, keď sa Savigny uchádzal o riadnu profesúru na univerzite v Heidelbergu, kde v tom čase pôsobil aj Thibaut. Nevedno presne z akého dôvodu, bol však odmietnutý. Ako sa zdá na základe Savignyho korešpondencie, pravdepodobne si nemyslel, že sa o to nejako zaslúžil práve Thibaut. Vďaka svojim kvalitám sa však stal pre Savignyho zrejme zosobnením tejto nepríjemnej záležitosti a Savigny mu plánoval dokázať, že on je ten významnejší a lepší právny vedec. Zrejme aj preto sa po prečítaní Thibautovej knihy vyjadril: „Thibaut napísal hanlivý spis, návrh na všeobecný zákonník, okrem iného ho prevalcujem, za dva alebo tri týždne bude moja knižka vytlačená.“

Uverejnením knihy „Vom Beruf unsrer Zeit für Gesetzgebung und Rechtswissenschaft“ (O povolanosti našej doby k zákonodarstvu a právnej vede) ešte v tom istom roku položil Savigny základ sporu o kodifikáciu. Základným východiskom knihy je odmietnutie povolanosti svojej doby ku kodifikácii. Správnosť tohto postulátu potvrdzuje Savigny historickoprávnou analýzou dvoch momentov, ktoré boli rozhodujúce pri skúmaní potrebnosti vlastnej národnej kodifikácie.

Prvý omyl podľa neho spočíva v tom, že osvietenci očakávali „... nové zákonníky, ktoré by úplnosťou právnej úpravy umožnili mechanickú istotu, v ktorej je sudca, zbavený vlastného úsudku, obmedzený len na automatickú aplikáciu: zároveň by však obsahovali všetky historické osobitosti a mali v čistej abstrakcii pre všetky národy a všetky doby rovnakú použiteľnosť...“

Ďalším je, že vraj podľa rozhodujúcej väčšiny nemeckých právnikov „... pozostáva všetko právo za normálnych okolností zo zákonov, tzn. výslovných predpisov najvyššej štátnej moci. Právna veda má za svoj predmet len obsah zákonov. Samotná legislatíva má následne, rovnako ako právna veda, úplne náhodný, meniaci sa obsah, a je viac ako pravdepodobné, že právo zajtrajška sa vôbec nebude podobať tomu dnešnému. Komplexný zákonník je následne najvyššou potrebou, a len v prípade medzier tohto si možno pomôcť obyčajovým právom ako nestálym doplnkom.“

Následne sa Savigny snaží ukázať chybnosť oboch uvedených predpokladov: Dôvod na kodifikáciu je minimálny, keďže možno ponúknuť niečo lepšie ako zákonník – a to právnu vedu zrodenú z rímskeho práva. Rímske právo so svojimi údajne jasnými pojmami a systematikou je pre neho ideálnou pomocou na zlepšenie pomerov v občianskom práve. Všetky eventuálne nedostatky pochádzajú vlastne len z toho, že sa s týmto právom zachádzalo nedostatočne, úplne nevedecky. Teraz však on otvoril svojej dobe oči a ukázal jej krásu právnej vedy. Jurisprudencia bola pre neho objektívnym prameňom práva, niečím dopredu daným, čomu možno veriť, presahujúc pritom ľudský rozum. Úlohou právnikov bolo rozpoznať využitím prísne logickej metódy objektívne právne pojmy existujúce ako pravdivé a nemenné.

Spis uzatvára slovami: „V účele sme jednotní [s prívržencami prijatia zákonníka]: chceme základ istého práva, istého proti zásahu svojvôle a nespravodlivého zmýšľania; toho istého národného spoločenstva a koncentrácie jeho vedeckých snáh na ten istý predmet. Pre tento účel oni požadujú zákonník, ktorý by ale priniesol želanú jednotu len polovici Nemecka, druhá polovica by sa oddelila ostrejšie ako kedykoľvek predtým. Ako správny prostriedok vidím organicky sa rozvíjajúcu právnu vedu, ktorá by mohla byť spoločná pre celý národ.
Aj v hodnotení súčasného stavu sa zhodneme, lebo ho spoločne považujeme za chybný. Oni však vidia dôvod tohto neduhu v prameňoch práva a veria, že [v tejto situácii] pomôže zákonník: ja ho vidím oveľa viac v nás a verím, že práve preto nie sme povolaní na prijatie zákonníka.“

Keďže politický vývoj po porážke Napoleona smeroval k reštaurácii starých pomerov, bolo nereálne, aby sa v Nemecku začal proces kodifikácie. Pri tom by totiž bolo nutné sa kriticky vyrovnať s Code civil, čo za črtajúcej sa konštelácie neprichádzalo do úvahy. Tak sa stala Savignyho predstava zhodou historických a spoločenských okolností prijateľnou a otvorila mu cestu akceptácie i v najvyšších spoločenských a politických kruhoch. V roku 1817 bol menovaný za člena pruskej Štátnej rady a stal sa tým súčasne i členom ministerstva spravodlivosti. Údajne sa v tejto funkcii vyznamenal najmä tým, že sa zaslúžil o zvýšenie kvality jazyka schvaľovaných predpisov. V roku 1842 si ho pruský kráľ Friedrich Wilhelm IV. vybral za ministra pre revíziu zákonodarstva. Očakávania, že tento krok prinesie pre zákonodarstvo pozitívne zmeny, však zostali nakoniec nenaplnené. Savigny počas šiestich rokov ministrovania v intenciách svojho učenia tvrdošijne blokoval plánovanú revíziu Všeobecného zemského práva pruských štátov.

Kodifikácia súkromného práva neprichádzala veľmi do úvahy ani neskôr, nepriala jej faktická rozdrobenosť Nemeckého zväzu. Prípravné práce sa tak mohli začať až po zjednotení Nemecka. Založením Nemeckej ríše v roku 1871 získal Ríšsky snem zákonodarnú kompetenciu pre súkromné právo, najskôr však len pre obchodné, zmenkové a záväzkové právo. Predtým, ako sa mohlo pristúpiť k príprave spoločného občianskeho práva, bola potrebná zmena ústavy. Tá sa uskutočnila dňa 20. decembra 1873 na základe vydania zákona známeho podľa jeho navrhovateľov ako lex Miquel-Lasker.

28. februára 1874 bola zvolaná predprípravná komisia, ktorú tvorili piati uznávaní právnici: Levin Goldschmidt, Franz von Kübel, Ludwig Ritter von Neumayr, Hermann Schelling (nahradil chorého prezidenta bavorského vrchného odvolacieho súdu Meyera) a Anton von Weber. Táto komisia podala svoju správu už 15. apríla 1874. Táto správa má pre pochopenie BGB mimoriadny význam. Predprípravná komisia formulovala svoju úlohu ako prípravu na „zjednotenie práva“. To sa mohlo uskutočniť prijatím niektorej z dostupných predlôh. V diskusii však členovia komisie pokladali za použiteľný jedine Code civil a aj ten bol nakoniec z viacerých dôvodov zamietnutý. Základným odporučením tak zostalo vychádzať z nemeckého ius commune.

Rozhodnutím Spolkovej rady zo dňa 22. júna 1874 bola konštituovaná tzv. 1. Komisia, ktorej úlohou bolo vypracovať návrh občianskeho zákonníka Nemeckej ríše (s vyňatím obchodného práva z úpravy). Komisia pozostávala zo šiestich sudcov (Gustav Derscheid, Reinhold Johow, Franz von Kübel, Heinrich Pape, Gottlieb Planck, Anton von Weber), troch ministerských úradníkov (Albert Gebhard, Karl Kurlbaum, Gottfried Ritter von Schmitt) a dvoch profesorov (Paul von Roth, Bernhard Windscheid). Takýmto zložením sa sledovalo jednak zastúpenie jednotlivých partikulárnych právnych režimov (spoločné, pruské, francúzske, bádenské a saské právo), ako aj participácia z obce praktikov a akademikov.

Komisia sa po prvýkrát stretla 17. septembra 1874. Jej členovia, vychádzajúc pritom zo záverov Predprípravnej komisie, zamýšľali upraviť občianske právo nanovo a to v rámci jeho rozdelenia do piatich častí. Všeobecnú časť dostal na starosti ako zodpovedný redaktor Albert Gebhard, záväzkové právo Franz von Kübel (ktorý však predčasne zomrel), vecné právo Reinhold Johow, rodinné právo Gottlieb Planck a Gottfried Ritter von Schmitt.

V prvej fáze fungovania Komisie tvorilo gro jej činnosti zbieranie a skúmanie platného práva jednotlivými redaktormi. Od októbra 1881 sa zaoberala dodanými materiálmi zostavenými do podoby návrhov právnej úpravy. Po ich prepracovaní uskutočnila Komisia spoločne celkovú revíziu návrhu občianskeho zákonníka a koncom roka 1887 ho predložila ríšskemu kancelárovi. K návrhu boli pripojené odôvodnenia jednotlivých redaktorov, ktoré však neboli schválené Komisiou ako takou (a teda netvorili dôvodovú správu). Návrh občianskeho zákonníka následne prerokoval Právny výbor Spolkovej rady a rozhodol o jeho zverejnení aj so spomenutými odôvodneniami. Tým bola v januári 1888 práca 1. Komisie ukončená.

Po uverejnení sa text prvého návrhu občianskeho zákonníka stal predmetom verejnej diskusie. Väčšina kritikov ho považovala za vhodný základ pre ďalšiu prácu, v rámci ktorej by však bolo potrebné vykonať jeho čiastkové úpravy. Zásadne odmietavý postoj k návrhu vyjadrili predovšetkým Otto Gierke, Otto Bähr, Anton Menger a Gustav Pfizer. Ich dôvody sa však navzájom líšili. Otto Bähr bol celkovo proti kodifikácii súkromného práva. Anton Menger kritizoval návrh na základe toho, že v rámci manželského majetkového práva a dokonca ani v rámci zmluvného práva nebral ohľad na záujmy nemajetných. Požadoval hlavne reguláciu pracovných zmlúv prostredníctvom kogentných predpisov na ochranu osobnosti a zdravia pracujúcich. Zrejme najvýraznejšou postavou medzi kritikmi bol Otto Gierke, ktorý ako priamy žiak Georga Beselera (a tým aj ideový žiak Savignyho) reflektoval potrebu „nemeckého práva“. Táto skutočnosť vystúpila do popredia aj pri jeho hodnotení návrhu občianskeho zákonníka, ktorý pokladal za nedostatočne „nemecký“, „národný“ a „tvorivý“, vychádzajúci príliš z rímskeho práva (či ius commune) a opomínajúci nemeckého právnického ducha. Gierkeho reakcia mala samozrejme aj konkrétnejšie kontúry, hlbšie však do zákutí jeho takmer 600-stranového pamfletu na tomto mieste nezablúdime. V súvislosti s genézou návrhu nemeckého občianskeho zákonníka je ešte potrebné spomenúť Gierkeho známy výrok, že nemecké súkromné právo by bolo potrebné pokropiť kvapkou socialistického oleja. Týmto narážal na nedostatočnú sociálnosť eventuálne nastávajúcej kodifikácie.

4. decembra 1890 bola (na Miquelovo naliehanie) zriadená 2. Komisia pozostávajúca z 11-tich stálych (štátny sekretár von Oehlschläger – neskôr nahradený Robertom Bossem –, profesori Gebhard a von Mandry, tajný radcovia Planck, Rüger, Küntzel a Eichholz, vrchný vládny radca Jacubezky, ministerský radca Dittmar, advokát Wolffson, a riaditeľ úradu Ríšskej justície Hanauer) a 13 nestálych členov (radcovia von Cuny, Spahn a Hoffmann, právny zástupca a notár Wilke, vlastník zámku von Gagern, profesori Conrad a Sohm, riaditeľ lesníckej akadémie Danckelmann, banský radca Leuschner, prezident berlínskej diskontnej spoločnosti a generálny konzul Russel, krajský radca a vlastník zámku von Manteuffel-Crossen, držiteľ rytierskych výsad von Helldorff, vlastník pivovaru Goldschmidt). Členom Komisie sa mal stať aj Otto Gierke, bol však odmietnutý bavorským ministrom Leonradom práve z dôvodu svojich negatívnych postojov k návrhu zákonníka.

Komisia si rozdelila prácu podľa jednotlivých častí návrhu. Za hlavného redaktora bol určený tajný justičný radca Gottlieb Planck, veľký vplyv na prácu Komisie mal aj predseda senátu bavorského vrchného krajinského súdu Karl Ritter von Jacubezky. Revízia návrhu neprebiehala na základe určeného postupu a neboli vytýčené ani nejaké principiálne usmernenia. To umožnilo členom Komisie zaoberať sa hlavne jeho textom rozčleneným do jednotlivých paragrafov.

Výstupy z práce komisie boli od apríla 1892 každý týždeň publikované v úradných novinách Nemeckej ríše „Deutscher Reichsanzeiger“. Predbežne pripravené časti návrhu boli vždy vytlačené a dané k dispozícii verejnosti, aby mala možnosť sa s nimi čo najskôr oboznámiť a poskytnúť prípadné kritické podnety.

Fungovanie 2. Komisie bolo ukončené v júni 1895 a následne boli vydané protokoly, ktoré vecne zdokumentovali priebeh kodifikačných prác. Koncom októbra 1895 bol druhý návrh občianskeho zákonníka predložený na prerokovanie Spolkovej rade. Hoci boli jeho základná koncepcia a jazyk identické s prvým návrhom, v detailoch sa pomerne výrazne od svojho predchodcu líšil. Akú veľkú úlohu pritom zohrala verejná diskusia a kritika prvého návrhu, je otázne. Na Gierkeho požiadavku o pokropenie nemeckého súkromného práva trochou socialistického oleja sa však zrejme veľmi neprihliadlo.

Prerokovanie návrhu v Spolkovej rade prebehlo pomerne hladko a 17. januára 1896 bol predložený Ríšskemu snemu (ako tzv. tretí návrh). Začiatkom februára sa Ríšsky snem v prvom čítaní rozhodol postupovať v tomto prípade mierne odlišným spôsobom: Bola zriadená osobitná komisia, ktorá nemala mandát robiť zmeny a mohla len jednotlivé časti návrhu prijať alebo odmietnuť na základe hlasovania väčšiny. Komisia pozostávala z 21 členov, väčšinou politikov vyššieho alebo nižšieho rangu (Bachem, von Bennigsen, von Bernstorff, von Buchka, von Cuny, Enneccerus, Förster, Frohme, Gröber, von Gültlingen, Himburg, Kauffmann, Lerno, Lieber, Munckel, von Normann, Oscar, Schaedler, Schröder, Spahn, Stadthagen, von Wolszlegier). Diskusia prebiehala o politicky a spoločensky relevantných otázkach, predovšetkým o ustanovení spolkového práva, o povinnom civilnom sobáši a o ochrane slabších a priniesla v konečnom dôsledku aj niektoré vylepšenia.

Konečné hlasovanie o návrhu zákona prebehlo v Ríšskom sneme 1. júla 1896. Za sa vyslovilo 222 poslancov, proti 48, a hlasovania sa zdržalo 18. 14. júla 1896 odsúhlasila text zákona Spolková rada, následne ho podpísal aj cisár Wilhelm II. Nemecký občiansky zákonník bol publikovaný v oficiálnej zbierke 24. augusta 1896 a účinnosť nadobudol od 1. januára 1900. Pokračovat...

Medzinárodná trestná spravodlivosť v Tokiu - súd víťazov?

Po skončení druhej svetovej vojny sa Spojenci rozhodli potrestať vojnových zločincov, ktorí túto najväčšiu katastrofu ľudských dejín v 20. storočí spôsobili. Prvými na rane sa stali hlavní nemeckí predstavitelia (v rámci norimberského procesu) a čoskoro na to aj Japonci (v rámci tokijského procesu). V tomto poste sa pokúsim priblížiť základné momenty procesu s japonskými vojnovými zločincami.


Príprava a priebeh Tokijského procesu

Hlavní podozriví boli zatknutí po kapitulácii Japonska 11. septembra 1945 na príkaz vrchného veliteľa amerických vojnových síl generála Douglasa A. MacArthura. Do 6. decembra 1945 bolo do väzby vzatých celkovo 100 osôb na čele s bývalým japonským ministerským predsedom generálom Hidekim Tódžóm. Išlo tu o tzv. „vojnových zločincov triedy A“, ktorí sa mali zodpovedať za trestné činy proti mieru. Prvý proces proti prominentným zločincom triedy A mali podľa pôvodného plánu nasledovať dva až tri procesy s ostatnými zločincami triedy A.

Po mesiacoch príprav bolo hlavné pojednávanie zahájené 3. mája 1946 a trvalo až do 16. apríla 1948. V jeho priebehu (počas 416 dní pojednávania) bolo vypočutých 419 svedkov, prečítaných 779 prísažných vyhlásení a ako dôkaz akceptovaných 4336 dokumentov. Po skončení pojednávania trvalo tribunálu ďalších skoro sedem mesiacov, kým vyniesol rozsudok.

Miesto konania procesu bolo zvolené symbolicky podobne ako pri norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami. Stalo sa ním Auditorium Maximum bývalej cisárskej dôstojníckej akadémie v tokijskom obvode Ičigaja, ktoré pred koncom vojny slúžilo ako provizórne veliteľstvo japonského ministerstva vojny a generálneho štábu.

Pojednávanie sa začalo slovami austrálskeho predsedajúceho Tribunálu Williama F. Webba: „[...] There has been no more important criminal trial in all history.“ Po neúspešnom pokuse obhajoby o vylúčenie predsedajúceho súdu z dôvodu predpojatosti nasledovala otázka, či sa obžalovaní cítia byť vinní. Postupne sa všetci sa deklarovali za nevinných. Na začiatku nasledujúceho dňa predložila obhajoba návrh, aby bola príslušnosť Tribunálu odmietnutá pre všetky skutkové podstaty obsiahnuté v Charte IMTFE okrem konvenčných vojnových zločinov. To vyvolalo právnickú prestrelku o legitimite a funkcii tribunálu, ktorú predsedajúci sudca po niekoľkých dňoch ukončil.

Druhá fáza procesu, v ktorej mali byť predložené dôkazy obžaloby, sa začala trojhodinovou otváracou rečou hlavného žalobcu Američana Josepha Keenana 4. júna 1946. Keenan v nej predniesol trestnoprávne a etické návrhy proti žalovaným, ktorí podľa jeho interpretácie „vypovedali vojnu civilizácii“. Tým mala byť daná osobitná úloha Tribunálu v mene civilizácie chrániť svet pred deštrukciou. Následne obžaloba predložila dôkazy o svojich tvrdeniach: bolo vypočutých 102 svedkov a pripustených 2282 písomných dokumentov.

Tretia fáza procesu sa začala 27. januára 1947 úvodným prejavom zástupcu obhajoby Ičira Kijoseho a trvala jedenásť a pol mesiaca.

V záverečnej fáze trvajúcej od 12. januára do 30. januára 1948 boli pripustené ešte protidôkazy obžaloby, potom nasledovala odpoveď obhajoby. Následne boli zhrnuté dôkazy a zástupcovia strán vystúpili so svojimi záverečnými rečami. V posledný deň ešte zaujala obžaloba stanovisko k záverečnej reči obhajoby a pojednávanie bolo odročené. Obžalovaní nemali na rozdiel Norimberského procesu s hlavnými vojnovými zločincami právo na posledné slovo.


Rozsudok

Vyhlásenie rozsudku sa začalo 4. novembra 1948. Predsedajúci sudca Austrálčan sir William Webb potreboval na prečítanie 1445 strán dlhého textu rozsudku deväť dní. Rozhodnutie nebolo jednohlasné, z celkového počtu jedenásť sudcov hlasovalo za rozsudok iba šesť. Päť disenzov nebolo pri vyhlasovaní rozsudku napriek protestom obhajoby prečítaných (ich rozsah bol spolu väčší ako samotný rozsudok).

Z celkového počtu 28 obžalovaných ako hlavných vojnových zločincov triedy A bol jeden trestne nepostihnuteľný kvôli duševnej poruche, dvaja ďalší zomreli pred vyhlásením rozsudku. Zostávajúci 25 obžalovaní boli pomerom hlasov 8:3 uznaní za vinných (tromi nesúhlasiacimi sudcami boli Henri Bernard z Francúzska, Radhabinod Pál z Indie a Bert Röling z Holandska). Okrem dvoch obžalovaných (Macuiho, vrchného veliteľa japonskej armády v strednej Číne v rokoch 1937 – 1938, a Šigemicuho, ministra zahraničia v rokoch 1943 – 1945) bola v ostatným prípadoch konštatovaná vina zo „sprisahania za účelom vedenia útočnej vojny“. Uvedení dvaja obžalovaní však boli tiež uznaní za vinných, Macui za vojnové zločiny a Šigemicu v ďalších šiestich bodoch týkajúcich sa útočnej vojny a vojnových zločinov. V piatich prípadoch bola konštatovaná vina zo zločinov proti ľudskosti spolu s ostatnými zločinmi, predovšetkým „všeobecného sprisahania“.

Je zaujímavé porovnať rozsudky navrhnuté väčšinou s rozsudkami, ktoré navrhli ostatní sudcovia. Sudca Pál zastával názor, že všetci obžalovaní sú nevinní vo všetkých bodoch obžaloby. Sudca Bernard dospel k presvedčeniu, že „verdikt vynesený Tribunálom po právne chybnom konaní nemôže byť platný“, takže i keď tvrdil, že niektorí obžalovaní boli vinní spáchaním tých „najodpornejších činov“, nemožno sa odvážiť formulovať rozhodnutie, ktorého presnosť by bola predmetom pochybností a rozsudky, ktorých spravodlivosť by bola veľmi sporná. Sudca Röling súhlasil so šiestimi zo siedmich rozsudkov smrti; pri obžalovanom Hirotovi dospel k názoru, že mu nebola dokázaná vina v žiadnom bode obžaloby. Okrem toho, podľa Rölingovho názoru, mali byť traja obžalovaní (vojaci Óka, Sató a Šimada) odsúdení na smrť, a nie na doživotie, lebo sa previnili spáchaním konvenčných vojnových zločinov. Röling tiež konštatoval, že štyria ďalší obžalovaní (jeden vojak – Hata, a traja politici – Kidó, Šigemicu a Togó), odsúdení Tribunálom na doživotie alebo na kratšie tresty, mali byť zbavení viny.

Siedmi odsúdení (dvaja na trest smrti a piati na trest odňatia slobody) podali 29. novembra 1948 proti rozsudku návrh na vydanie príkazu „habeas corpus“ (writ of habeas corpus) na Najvyšší súd USA. Kým Charta Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu obsahovala v článku 26 ustanovenie o konečnosti a nenapadnuteľnosti rozsudku, v Charte IMTFE takéto výslovné ustanovenie chýba. Návrh bol zdôvodnený protiprávnosťou ustanovenia Medzinárodného vojenského tribunálu pre ďaleký východ a nedostatkom jeho jurisdikcie v spojení s vyslovením viny a odsúdením k trestu smrti alebo trestu odňatia slobody. Vychádzalo sa pritom z domnienky, že Medzinárodný vojenský tribunál pre ďaleký východ je v prevažnej miere americkým súdom. Najvyšší súd USA sa tesnou väčšinou uzniesol prijať sťažnosť na ďalšie preskúmanie svojej príslušnosti. Po prejednaní veci však 20. decembra 1948 rozhodol, že nie je príslušný na revíziu rozsudku Medzinárodného vojenského tribunálu pre ďaleký východ na základe návrhu na vydanie writ of habeas corpus s odôvodnením, že Tribunál je medzinárodným orgánom zúčastnených spojeneckých štátov a teda nie je americkým súdom. Najvyšší súd USA môže na základe návrhu na vydanie writ of habeas corpus preskúmavať iba rozsudky amerických súdov.

Krátko na to, 23. decembra 1948, boli vykonané tresty smrti obesením. Ostatní odsúdenci boli zase uväznení pod dozorom americkej okupačnej armády v tokijskom väzení Sugamo.

Po znovuzískaní samostatnosti štátu v intenciách mierovej zmluvy zo San Francisca (1952) prešla príslušnosť na výkon trestu uväznených vojnových zločincov do japonských rúk. Japonská vláda sa zasadila o skoré prepustenie odsúdených zločincov, a to nielen triedy A, ale aj B a C. Do roku 1958 boli všetci odsúdení z dôvodu milosti, amnestie, agraciácie alebo abolície, zo zdravotných dôvodov alebo „na čestné slovo“, z väzenia prepustení.


Kritika procesu

Kritika Medzinárodného trestného tribunálu pre Ďaleký Východ bola z veľkej časti zhodná s námietkami, ktoré sa objavili v prípade nemeckých hlavných vojnových zločincov súdených v Norimbergu. Jedným z hlavných argumentov proti procesu bola retroaktivita právnej úpravy, podľa ktorej Tribunál obžalovaných súdil. To malo za následok, že niektorí kritici hovorili o „spravodlivosti víťazov“.

Túto výčitku je potrebné analyzovať s uvedomením si hlbších súvislostí, na ktoré upozornil Bert Röling (a ktoré môžu výstupné hodnotenie situácie celkovo obrátiť). Spätná účinnosť sa vzťahuje na princíp slobody a princíp spravodlivosti, ktoré nám vo vzájomnom prepojení kryštalizujú situáciu. Röling hovorí, že ak potrestáme niekoho za niečo, čo spáchal v dobe, keď tento skutok nebol považovaný za zločin, dopustíme sa bezprávia, keďže dotyčný konal v presvedčení – a k tomuto presvedčeniu bol oprávnený – že smel urobiť to, čo vykonal. Ak však právo opomenulo zakázať určitý čin, lebo zákonodarca urobil chybu, alebo si nedokázal predstaviť udalosti, ktoré neskôr nastali, situácia je značne odlišná. Ak pritom bolo porušené pravidlo spravodlivosti, nebolo nespravodlivé takýto čin potrestať. Jediné, čím by sa v takomto prípade mohol páchateľ brániť, je obhajoba odvolávajúca sa na to, že retroaktívna právna úprava porušuje zásady politickej slobody.

Obdobná situácia vznikla aj pri „nových zločinoch“ uvedených v Charte Medzinárodného vojenského tribunálu a Charte IMTFE. Keď Nemci začali útočnú vojnu, bolo zrejmé, že porušili Briand-Kellogov pakt z roku 1928, ktorý postavil vojnu ako nástroj štátnej politiky mimo zákon. Túto prekážku sa pokúsili obísť tvrdením, že sú obkľúčení a že vedú obrannú vojnu. Dobre však vedeli, že ich vojna je nezákonná a že táto nezákonnosť spôsobuje obete na životoch miliónov ľudí. Ich tvrdenie, že by nebolo spravodlivé, aby pykali za svoje hriechy, bolo smiešne.

Ďalší argument znel takto: Nemáte právo nás stíhať a trestať, lebo medzinárodné právo v súčasnej dobe zločin agresie neuznáva. Teda bol porušený princíp slobody. Ale v roku 1945 medzinárodné právo, právo nedostatočne vyspelého svetového spoločenstva, tento pojem ešte nepoznalo. Pravidlo zakazujúce zákon ex post facto bolo prijaté až neskôr, pričom sa postupne vyvíjalo spolu s pojmom univerzálnosti ľudských práv od Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 až po Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966.

Predmetom kritiky však neboli len právnické otázky, ale napríklad aj personálne zloženie Tribunálu. Pochybnosti o odbornej kompetentnosti vymenovaných sudcov vzbudzoval fakt, že len jeden z nich – Ind Radhabinod Pál – mal skúsenosti s medzinárodným právom. Sovietsky sudca I. M. Zarajanov a jeho francúzsky kolega Henri Bernard neovládali ani jeden z dvoch dohodnutých rokovacích jazykov, angličtinu alebo japončinu a boli tak odkázaní na tlmočníka. Filipínsky sudca Delfin Jaranilla zase prežil neslávne známy Batánsky pochod smrti, pri ktorom zahynulo 10 tisíc ľudí. No a aby toho nebolo dosť, predseda tribunálu Webb bol autorom správy o japonských vojnových zločinoch na Novej Guinei napísanej na objednávku svojej vlády pre austrálske vojenské súdy. Práve táto správa zakladala podľa obhajoby dôvodnosť Webbovej predpojatosti v procese. Súd však návrh na Webbovo vylúčenie zamietol s poukazom na skutočnosť, že v zmysle štatútu môžu byť sudcovia menovaní len vrchným veliteľom spojeneckých vojnových síl a samotný súd nemá kompetenciu na vylúčenie jednotlivého sudcu.


Záver

Proces s japonskými hlavnými vojnovými zločincami bol potrebný, jeho korektnosť je však pochybná, a to najmä s ohľadom na otázku, či nešlo o "spravodlivosť víťazov". Mnohé otázniky totiž tomu nasvedčujú... Pokračovat...

Wolfgang Fikentscher v Trnave

Prvý ročník medzinárodnej konferencie DIES IURIS TYRNAVIENSIS - TRNAVSKÉ PRÁVNICKÉ DNI, ktorá sa bude konať 23. a 24. septembra bude mať vzácneho hosťa. S príspevkom "Svetová hospodárska kríza a nekalá súťaž" na nej vystúpi popredný nemecký civilista, expert na kartelové právo a právny antropológ profesor Wolfgang Fikentscher. Pokračovat...

Jesenná škola práva 2010

Vážená kolegyňa,
Vážený kolega,

od roku 1996 Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied pravidelne v jesenných mesiacoch organizuje podujatie „Jesenná škola práva“. Terajší, v poradí už pätnásty ročník usporiada v spolupráci s Bratislavskou vysokou školou práva, Friedrich Ebert Stiftung a Slovenským podporným výborom EUROPE 2000. Podujatie sa uskutoční v dňoch 12. 20. novembra 2010 v hoteli "Pod Lipou" v Modre Harmónii. Témou tohtoročnej jesennej školy práva bude:

„Spravodlivosť v európskej právnej kultúre“


Cieľom jesennej školy „Spravodlivosť“ je sprostredkovať vybraným doktorandom, poslucháčom a absolventom práva zo Slovenska, Čiech, Poľska a Maďarska vedecké poznatky, praktické skúsenosti a doktrinálne názory. Toto podujatie je zamerané aj na začlenenie mladých vedeckých pracovníkov v oblasti právnych vied do siete medzinárodných kontaktov v stredoeurópskom priestore.

Pri získavaní prednášateľov sa organizátori orientujú na právnické osobnosti, ktoré spájajú teoretické poznatky s praktickými skúsenosťami. Lektormi budú vedeckí pracovníci Ústavu štátu a práva SAV, sudcovia ústavného súdu a všeobecných súdov, vedúci pracovníci ústredných orgánov štátnej správy, etc. Predpokladá sa 13-14 trojhodinových prednášok spojených vždy s diskusiou.

Obsahom prednášok a diskusií budú okruhy:
– filozofické koncepcie spravodlivosti
– sociálna spravodlivosť
– spravodlivý proces
– používanie termínu spravodlivosť v právnych textoch
– problém nespravodlivého práva
– túžba po spravodlivostí
– spravodlivosť a záujmy

Výška účastníckeho poplatku: 34 €

Organizátori znášajú prevažnú časť nákladov na pobyt účastníkov. Dopravu si uhradia účastníci sami.

Prosíme, aby sa záujemcovia o podujatie prihlasovali prostredníctvom priložených formulárov. Termín odovzdania prihlášok je 30. septembra 2010.

Prijatým uchádzačom budú v priebehu mesiaca október zaslané organizačné pokyny a program jesennej školy. Od účastníkov sa očakáva, že sa zúčastnia celej jesennej školy.

Za organizátorov


JUDr. Eduard Bárány, DrSc.
predseda EUROPE 2000
odborný gestor podujatia


JUDr. Peter Colotka, CSc., LL.M.
riaditeľ ÚŠaP SAV




O zaslanie formuláru prihlášky možno požiadať na elektornických adresách: aledinad@gmail.com alebo jesennaskola@gmail.com
Pokračovat...

Oxford Law faculty (Faculty of Law at the University of Oxford) pořádá velmi zajímavou konferenci. Jedenáct diskutujících, či chcete-li rokujících, špičkových právních filosofů a teoretiků bude rozebírat dílo Hanse Kelsena. Může to být podnět pro snahu uspořádat něco podobného i u nás?

Tato skutečnost je zajímavá sama o sobě a mohu jen doporučit každému, kdo má našetřeno na nijak závratný konferenční poplatek a nijak drahý kratší pobyt v Oxfordu rezervovat si místo. Současně s tímto doporučením však ve mně vyrůstá určitá skepse.
Bylo by možné uskutečnit takovou konferenci i u nás? Oslovit s ní širokou veřejnost, studenty, akademiky a počítat s tím, že se jí zúčastní? Za poplatek!? Bohužel dospívám k závěru, že nikoli. Nejde zde o personální obsazení. Stále ještě máme určité rezervy v atraktivnosti a přitáhnout sem světově uznávané experty v teorii práva je velmi obtížné. Diskutovat proto o jménech nemá smysl. Nakonec, i v našem prostředí se pohybuje dost vysoce zajímavých lidí, kteří jsou schopni vytvořit odpovídající příspěvek.
Mnohem palčivější pochybnosti však vyvolává samo téma. Nepochybuji o významu Hanse Kelsena a vlivu jeho díla na současnou teorii práva. Nehledě na to, že se domnívám, že podobný metodologický přístup k právu je velmi extrémní. Jeho dílo ovlivnilo podobu práva, právní vědy a myšlení o právu.
Když se však řekne Kelsen u nás, ve velké většině se setkáme s pousmáním – aha, teorie, velmi papírová… a stará… a k čemu v praxi…? Uspořádat podobné setkání u nás totiž nebude bojovat pouze s obsazením (znovu opakuji, že toto téma mne v této souvislosti vůbec nezajímá). A vzhledem k tomu, že si mohu dovolit pojednat toto téma imaginárně, nedomnívám se, že by problém byl v nedostatku peněz. Téma a konference samotná by bojovala se samotným nezájmem publika a možná i přispívajících o téma. Nemůže se totiž pyšnit slovy, jako je diskriminace, lidská práva, evropské právo, Evropské právo, elektronizace justice a podobně. Její zamyšlení nad povahou práva v kontextu díla jednoho z nejpronikavějších autorů současnosti by sice mělo přínos i pro současnost, ale nikoli v trendovém balení. Otázky pátrající po povaze práva nekončí u subjektivních práv povinných nebo oprávněných. Rostou s problémy. Čím větší problém, tím větší nutnost uniknout za prostý text. A nutnost pídit se po tom, „co to vlastně právo je?“. Ale mám obavu, že taková problematika není příliš sexy…
To považuji za podstatný problém. Vzpomínám, že před nedávnem byl na katedře teorie práva MU hostem Stanley S. Paulson (jeden z diskutujících na uvedené konferenci). Vzhledem k jeho eminentnímu zájmu o Hanse Kelsena a Františka Weyra bylo téma jeho přednášky jasné. Účastnila se jí však pouze hrstka zájemců. Pět, možná šest. Konference v Oxfordu se otevírá pro světovou veřejnost a organizátoři upozorňují, že počet míst je omezen. Totéž téma – stejní účastníci (resp. jeden z nich). Výsledek však naprosto odlišný.
Nechci si stěžovat na nezájem o teorii u nás. Sám na tom mám vinu, či jsem alespoň sám vinen tím, že ji nečiním atraktivnější. Ale přesto se stále domnívám, že podobná setkání mají smysl a ač se v nich zdánlivě nehovoří o praktických věcech, mají své místo v právní vědě.
Avšak dosti hořkosti, není na místě. Prostě, kdo má čas, určitě si tam zajeďte! :)
Pokračovat...

Odťahovanie motorových vozidiel - "vzorová" argumentácia ÚS SR

V Českej republike sú rozhodnutia najvyšších súdov a ústavného súdu často podrobované kritike, odborná verejnosť o nich diskutuje. Na Slovensku sa s takýmto prístupom stretávame podstatne zriedkavejšie. Navyše z českej strany (viackrát napríklad od kolegov z Jiného práva) sa dostalo slovenskej judikatúre pochvaly. Nezainteresovaní čitatelia tak mohli nadobudnúť dojem, že slovenské súdnictvo funguje kvalitne a jeho rozhodnutia sú inšpiratívne. Toto džentlmenstvo zo strany našich západných susedov si samozrejme veľmi vážime a sme zaňho vďační.

O to viac, keďže v skutočnosti neexistujú dôvody, prečo by sme mali slovenskú judikatúru glorifikovať. Niežeby som bol veľkým znalcom našej a prípadne aj českej judikatúry. Máme tu však mnoho prípadov rozhodnutí súdov, ktoré sú až dych vyrážajúce. V poslednom čase napríklad niektoré nálezy Ústavného súdu SR. Nezaoberajme sa politickými kauzami. Skvelou ukážkou "argumentačnej vyspelosti a presvedčivosti" súdneho rozhodnutia je trochu starší nález ÚS SR vo veci sťažnosti A., spol. s r. o. (sp. zn. III. ÚS 300/07-30) týkajúcej sa odťahovania motorových vozidiel z dôvodu, že sú prekážkou v cestnej premávke. Pre tých, ktorým sa nechce čítať celý nález, prikladám výňatok (ktorý som troška poeditoval a spoznámkoval).

PS. Význam tej anonymizácie som zatiaľ nepochopil (napr. na začiatku nálezu je meno právneho zástupcu uvedené len iniciálmi, na konci je celé meno).



Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu na uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu.

Článok 1 dohovoru zaväzuje zmluvné strany (aj Slovenskú republiku) priznať každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v Hlave I dohovoru. Slovenská republika prevzala tento záväzok a ústavný súd umožňuje, aby sa sťažovatelia dožadovali priamo plnenia záväzkov vyplývajúcich z dohovoru. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje, aby sa sťažovatelia domáhali priamo aplikácie medzinárodnej zmluvy. Táto povinnosť vyplýva z prezumpcie súladnosti vnútroštátneho právneho poriadku.

Podľa § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

Podľa § 2 ods. 3 druhej vety zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov právny názor ústavného súdu obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 ústavy na základe návrhu súdu je pre súd záväzný.

Podľa § 40 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení platnom v čase odtiahnutia motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 315/1996 Z. z.“) kto spôsobil prekážku cestnej premávky, je povinný ju bezodkladne odstrániť. Ak to neurobí, odstráni ju na jeho náklady správca cesty.

Podľa § 40 ods. 4 citovaného zákona správca cesty môže odstrániť vozidlo, ktoré je ponechané na ceste vrátane chodníka, na náklady jeho prevádzkovateľa, ak je
a) ponechané na mieste, kde je zastavenie alebo státie zakázané,
b) ponechané na parkovisku vyhradenom pre vozidlá uvedené v § 41 ods. 1 písm. a) a nemá príslušné označenie,
c) bez pripevnenej tabuľky s evidenčným číslom a ak podlieha evidenčnej povinnosti alebo je bez čitateľného vyznačenia mena, priezviska a trvalého pobytu, alebo bez názvu a sídla držiteľa na viditeľnom mieste na jeho pravej strane s výnimkou dvojkolesových vozidiel, aj keď netvorí prekážku cestnej premávky.

Podľa § 40 ods. 5 citovaného zákona ak vozidlo tvorí prekážku cestnej premávky alebo ak ide o vozidlo uvedené v odseku 4, môže o jeho odstránení rozhodnúť aj policajt. Také vozidlo správca cesty odstráni na náklady jeho prevádzkovateľa.

Podľa § 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení platnom v čase odtiahnutia motorového vozidla (ďalej len „zákon č. 135/1961 Zb.“) správu pozemných komunikácií vykonávajú, ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie a účelové komunikácie vo vlastníctve obce - obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené.

Ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 2/01-29 zo 16. októbra 2001 rozhodoval o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia Mesta S. č. 4/99, ktorým sa upravuje státie, parkovanie a odťahovanie motorových vozidiel na území mesta S. s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1, čl. 59 ods. 2 a s čl. 71 ods. 2 ústavy, s § 6 ods. 1 druhou vetou zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, s § 1 ods. 1 a s § 2 ods. 1, 3 a zákona Slovenskej národnej rady č. 544/1990 Zb. o miestnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a s § 22 ods. 1 a s § 24 ods. 1 a 2 zákona č. 315/1996 Z. z. (v znení neskorších predpisov). V tomto náleze ústavný súd riešil okrem iných aj otázku odťahovania motorových vozidiel podnikateľským subjektom. V odôvodnení tohto nálezu ústavného súdu sa uvádza: „Keďže generálny prokurátor vo svojom návrhu neuviedol, ktoré konkrétne ustanovenia VZN nie sú v súlade s ktorými ním vymenovanými ustanoveniami ústavy a zákonov, skúmal ústavný súd ústavnosť a zákonnosť všetkých ustanovení VZN jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, ale iba vzhľadom na ustanovenia ústavy a zákonov uvedené v návrhu. (...) Článok 26 VZN umožňuje Mestu S. zabezpečiť odtiahnutie vozidla prostredníctvom podnikateľského subjektu. Nie je v rozpore s ustanoveniami právnych predpisov uvádzanými v návrhu.“ (Zatiaľ som nepochopil, ako ÚS SR dospel k záveru, že tento judikát z roku 2001 je aplikovateľný na posudzovaný prípad; podľa mňa ide o vytrhnutie vety z kontextu, keďže je zrejmé, v rozhodnutí z roku 2001 ÚS SR neposudzoval zákonnosť čl. 26 uvedeného VZN v relácii k § 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) - DK).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 486/05-69 z 27. marca 2007 sa uvádza: „(...) Pre posúdenie veci bolo právne významné, či navrhovateľom uskutočnené odtiahnutie vozidla odporcu bolo možné považovať za odtiahnutie, ktoré vykonala obec (§ 40 ods. 1 a 4 zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods. 4 písm. b) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách).

V prejednávanej veci je zrejmé, že navrhovateľ nie je právnickou osobou obcou (Hlavným mestom SR Bratislava) pre tento účel založená alebo zriadená, a preto odstránenie vozidla bez súhlasu jeho prevádzkovateľa je vážnym zásahom do vlastníckych práv, ktorý zásah je prípustný len na základe zákona. Pretože právne normy v ust. zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách upravujú spoločenské vzťahy v oblasti verejného (správneho) práva, nevznikajú v súvislosti so správou týchto komunikácií súkromnoprávne, ale verejnoprávne vzťahy. Odstránenie vozidla preto nie je súkromnoprávnym aktom, pri ktorom by prichádzalo do úvahy zastúpenie podnikateľským subjektom, alebo zmluvné poverenie, v zmysle ktorého by bol podnikateľský subjekt oprávnený pôsobiť v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Správca cesty pri odstraňovaní vozidla vystupuje ako orgán verejnej moci (správy), ktorý nesie v plnom rozsahu zodpovednosť za jej výkon a nemôže ju zmluvne previesť na iného, a to ani po stránke technickej (čo sa týka samotného výkonu odtiahnutia vozidla). Takéto oprávnenie, vzhľadom na povahu vzťahu, v rámci ktorého má k nemu dôjsť, je oprávnená vykonať buď len obec sama alebo právnická osoba ňou pre tento účel založená alebo zriadená.

Vozidlo odporcu v danom prípade nebolo odtiahnuté správcom komunikácie ani subjektom, ktorý bol výlučne na tento zásah do práv odporcu oprávnený v zmysle § 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v spojení s § 3d ods. 4 písm. b) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Zmluvu „o výkone odťahovej služby“ zo dňa 24.6.1997 je preto potrebné považovať za právny úkon neplatný (§ 39 Obč. zák.), lebo správca komunikácie ňou v rozpore so zákonom previedol na navrhovateľa ako podnikateľský subjekt časť právomoci verejnej správy. Plnenie z neplatného právneho úkonu by znamenalo bezdôvodné obohatenie (§ 451 Obč. zák.), ktoré sa musí vydať. Navrhovateľ na základe neplatného právneho úkonu nemôže sa voči odporcovi úspešne domáhať náhrady nákladov súvisiacich s odstránením jeho vozidla a jeho zabezpečením až po jeho výdaj prevádzkovateľovi.“ (Myslím, že táto argumentácia je úplne správna - DK)

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach mnohokrát zdôraznil, že nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu. Takýto postoj ústavného súdu vyplýva z čl. 141 a čl. 142 ústavy.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Takýto postoj ústavného súdu má základ v jeho právomociach odvodených z čl. 124 ústavy.

Závery krajského súdu napadnuté sťažnosťou sú podľa názoru ústavného súdu arbitrárne, a tým aj ústavne neudržateľné.

Krajský súd v napadnutom rozhodnutí vyložil § 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996 Z. z., ako aj § 3d ods. 5 písm. d) [mylne uvádza § 3d ods. 4 písm. b), ktoré nie je súčasťou právneho poriadku] zákona č. 135/1961 Zb. a s týmto výkladom spája podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatnosť zmluvy o výkone odťahovej služby.

Z oboch právnych úprav vyplýva, kto je správcom cesty, aké sú jeho právomoci, ako aj to, čo tvorí prekážku cestnej premávky (ide o časti, ktoré krajský súd cituje v rozhodnutí).

Z oboch právnych úprav nevyplýva expressis verbis záver, že by správca komunikácie nemohol takúto zmluvu uzavrieť. (Akože nevyplýva? Veď jasnejšie to už nemôže byť... - DK). Tvrdenie krajského súdu v napadnutom rozhodnutí tak bez ďalšieho nemá reálny logický základ, ktorý by mohol byť spájaný s následkami tam uvedenými, a to vyhlásením zmluvy o výkone odťahovej služby za neplatnú. (Jasne chybný záver, k tomu niet čo dodať. ÚS oprel svoju argumentáciu len o predchádzajúce rozhodnutie ÚS, ktoré sa však k tejto otázke nevyjadrilo - nebola v ňom preskúmaná zákonnosť uvedeného článku VZN v relácii k § 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) - DK).

Rozhodnutie krajského súdu v tejto časti nie je náležite zdôvodnené (už aj tým, že sa odvoláva na neexistujúce ustanovenie zákona), a tým nespĺňa ani požiadavky kladené na spravodlivý súdny proces.

Na tomto mieste je potrebné pripomenúť rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 2/01 zo 16. októbra 2001 v spojení s § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Jednou zo záruk spravodlivého súdneho rozhodnutia je aj právo na jeho odôvodnenie.

Nutnosť odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, lebo je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný, a že rozhodovanie súdov je kontrolované verejnosťou.

Európsky súd pre ľudské práva vo veciach Ruiz Torijo v. Španielsko z 9. apríla 1994, (Ac 303-A, § 29), Georgiadis v. Grécko z 29. mája 1997 a iných uviedol, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia. Tento príkaz nemožno chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument dal súd podrobnú odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Okrem toho je potrebné vziať do úvahy rôznorodosť prostriedkov, ktoré môže strana uplatňovať pred súdom, a tiež rozdiely v zákonoch, obyčajoch, názoroch teórie a vo forme vyhotovení rozhodnutí a rozsudkov. Preto otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu.

Ústavný súd skúmal rozhodnutie krajského súdu aj z hľadiska týchto kritérií, pričom zistil, že tvrdenia obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu nemajú opodstatnenie v § 40 ods. 1 a 4 zákona č. 315/1996 Z. z. a v § 3d ods. 5 písm. d) zákona č. 135/1961 Zb.

Takýto postup krajského súdu zakladá arbitrárnosť.

Nad rámec uvedeného neušlo pozornosti ústavného súdu, že krajský súd cituje ustanovenie § 3d ods. 4 písm. b) zákona č. 135/1961 Zb., ktorý takéto ustanovenie ani neobsahuje [správne asi § 3d ods. 5 písm. d) citovaného zákona].

Ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom krajského súdu v konaní č. k. 8 Co 486/05-69 z 27. marca 2007 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu). Pokračovat...

Kritika "Stratégie rozvoja slovenskej spoločnosti" v časti týkajúcej sa ústavného práva

10. marca 2010 bol pod gesciou Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied dokončený a na verejnú diskusiu predložený rozsiahly materiál „Stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti“ (ďalej len „Stratégia“). Materiál vznikol na základe projektu Vízia a stratégia rozvoja slovenskej spoločnosti, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky uznesením č. 906 z 25. októbra 2006. V tomto príspevku sa zameriavame na časť Stratégie týkajúcu sa zmien v ústavnom poriadku Slovenskej republiky.

Ako Stratégia konštatuje, dôležitým faktorom v ďalšom vývoji právneho poriadku bude vytváranie priaznivého legislatívneho prostredia. Prehľadnosť a zrozumiteľnosť právnych úprav je v súčasnosti málo vyhovujúca.
Priaznivé legislatívne prostredie zahŕňa viacero aspektov:
– prehľadnosť a zrozumiteľnosť právnych úprav,
– stabilitu právnych úprav,
– vymáhateľnosť práva.
Ďalej sú spomenuté len základné inštrukcie ohľadom legislatívneho procesu a legislatívnej techniky (napr. minimalizovať skrátené legislatívne konanie, nepripustiť nepriame novelizácie právnych predpisov, používať primeranú legisvakačnú lehotu, nepripustiť retroaktivitu právnych predpisov).
V rámci otázky prípadných zmien ústavy a zabezpečení kompatibility ústavného poriadku prichádzajú do úvahy podľa Stratégie tieto okruhy:
1. úpravy vzťahov k Európskej únii po vstupe SR do EÚ (vzťah čl. 120 ods. 2 ústavy k prístupovej zmluve, prednosť európskeho práva, základné ustanovenia o voľbách poslancov do Európskeho parlamentu, spôsob menovania členov do orgánov EÚ a pod.),
2. kompatibilitu ústavy (nepripustenie nepriamych noviel),
3. zákaz zmeny ústavy v podstatných náležitostiach demokratického právneho štátu,
4. generálnu klauzulu samostatnej pôsobnosti obce (stabilizácia pôsobnosti vo výkone verejnej správy),
5. pôsobnosti prezidenta vzhľadom na jeho priamu voľbu (jeho zaradenie do osobitnej hlavy),
6. obmedzenia poslaneckej imunity (minimálne vypustiť imunitu za priestupky),
7. vyprofilovanie problematiky vo veci celoštátneho referenda (odstrániť jeho obsahové problémy a vzťah k parlamentu),
8. zakotvenie organických zákonov (nadpolovičná väčšina všetkých poslancov na ich prijatie – napríklad finančné zákony),
9. rozsah pôsobnosti Ústavného súdu SR (čo možno považovať za ochranu a kontrolu ústavnosti),
10. precíznejšie formulovanie výkladu a uplatňovania ústavných zákonov z hľadiska ich generálnej platnosti (prechodné a záverečné ustanovenia ústavy),
11. vyhodnotenie nálezov Ústavného súdu SR vo veciach výkladu ústavy (v záujme spresnenia dikcie ústavy uvážiť ich zakotvenie do znenia ústavy).

Ad 1: Vzťahy medzi Slovenskou republikou a Európskou úniou sú upravené v Zmluve o pristúpení. Zmluva obsahuje právne podmienky vstupu Slovenska a ďalších deviatich pristupujúcich krajín do Európskej únie, zachytáva všetky výnimky, dohody a prechodné obdobia, na ktorých sa pristupujúce krajiny dohodli v negociačných rokovaniach s členskými krajinami EÚ. Článok 120 ods. 2 Ústavy SR zaviedol do slovenského právneho poriadku inštitút tzv. delegovanej legislatívy. Na základe tohto ustanovenia bol vydaný zákon č. 19/2002 Z. z., ktorým sa ustanovujú podmienky vydávania aproximačných nariadení vlády Slovenskej republiky. Čo sa týka vzťahu medzi článkom 120 ods. 2 Ústavy SR k Zmluvou o pristúpení, bolo by dobré, keby autori Stratégie konkrétnejšie formulovali, čo je ohľadom vzťahov SR a EÚ potrebné riešiť. Prednosť európskeho práva pred právom členských štátov je jedným z jeho základných princípov fungovania. Hoci nie je v primárnom práve explicitne zakotvená, nesporne vyplýva z judikatúry Súdneho dvora. Takisto nevieme, čo by mohlo byť problémom v súvislosti s voľbami poslancov do Európskeho parlamentu (zákon č. 331/2003 Z. z. o voľbách do Európskeho parlamentu v znení neskorších predpisov), prípadne v súvislosti s menovaním zástupcov SR do orgánov EÚ.

Ad 2: Pri otázke nepripustenia nepriamych novelizácií ústavy možno naozaj hovoriť len o frázovaní. V našom ústavnom systéme sa ťažko dá predstaviť niečo ako nepriama novela ústavy. Súvisí to so stupňovitou výstavbou právneho poriadku a garanciou ochrany ústavnosti v Slovenskej republike (Ústavný súd SR).

Ad 3: V Ústave SR síce nie je explicitne vyjadrený zákaz zmeny ústavy v podstatných náležitostiach demokratického právneho štátu (ako ho napr. zakotvuje čl. 9 ods. 2 Ústavy Českej republiky), napriek tomu sa z nej dá interpretáciou vyvodiť (za jeden z princípov právneho štátu sa považuje napríklad garancia dodržiavania ľudských práv a slobôd; tie sú podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR nezrušiteľné). Otázkou je, aký význam by malo zavedenie takéhoto ustanovenia a či by sa ním nespôsobilo viac škody ako úžitku. Súčasná politická situácia v Českej republike (pozri kauza Melčák) je okrem iného práve odrazom toho, že česká ústava takéto ustanovenie obsahuje.

Ad 4: Zavedenie generálnej klauzuly o samostatnej pôsobnosti obcí do Ústavy SR obce nie je potrebné. Samostatná pôsobnosť totiž vyplýva už z pojmu územnej samosprávy a je ďalej rozvedená v príslušnom zákone (zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov).

Ad 5: Zaradenie inštitúcie prezidenta SR do prvého oddielu šiestej hlavy Ústavy SR môže vyvolávať otázky z hľadiska ústavnej systematiky. Z praktického hľadiska to však za problém nepovažujeme. Nakoniec, s prihliadnutím na celkovú úlohu inštitúcie prezidenta v politickom systéme a povahu prezidentských kompetencií, by sa dalo jeho systematické umiestnenie považovať za primerané a to aj napriek tomu, že ústavný zákon č. 9/1999 Z. z. zaviedol priamu voľbu hlavy štátu. Tá totiž neznamenala zmenu kompetencií, ale len zmenu spôsobu kreácie. Napríklad aj v Českej republike je inštitúcia prezidenta zakotvená v hlave upravujúcej výkonnú moc.

Ad 6: Obmedzenie poslaneckej imunity bolo navrhnuté historicky niekoľkokrát, je to skôr politická ako odborná otázka. Stratégia tento bod aj ďalej rozvádza: „Za adekvátne možno považovať vypustenie priestupkovej imunity, z procesu imunity vypustenie ochrany poslanca v prípade, keď bol pristihnutý a zadržaný pri trestnom čine a pokiaľ je stíhaný na slobode. Pri úprave indemnity by bolo vhodné rozšíriť túto indemnitu i na ministrov a štátnych tajomníkov, ako aj na osoby, ktoré sa zúčastňujú na zasadnutiach parlamentu a jeho orgánov. Tým by sa umožnila sloboda slova, resp. písomného prejavu všetkým osobám, ktoré sa zúčastňujú na diskusii na parlamentnej pôde; občianskoprávna zodpovednosť sa nevylučuje. Následne bude potrebné riešiť i imunitu sudcov ústavného súdu, sudcov všeobecného súdu a generálneho prokurátora.“

Ad 7: Nevedno, čo majú autori na mysli pod obsahovými problémami referenda, respektíve v čom je nedoriešený vzťah referenda k Národnej rade Slovenskej republiky. Otázniky okolo tejto formy priamej demokracie, ak sa na to pozrieme historicky počnúc rokom 1990, ležia inde. Hoci bolo v priebehu posledných dvadsiatich rokov vyhlásených niekoľko referend, platný výsledok malo len jedno (referendum o vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie). V ostatných referendách účasť nedosiahla požadovanú päťdesiatpercentnú hranicu. Ak chceme v praxi viac využívať inštitút referenda, sú len dve cesty, ako zmeniť túto nepriaznivú štatistiku. Buď môžeme znížiť hranicu účasti oprávnených voličov na platnosť výsledkov referenda, alebo začneme cieľavedomú kampaň na zvýšenie politickej participácie občanov – oprávnených voličov. Ako lepšia by sa mi v tomto prípade zdala druhá cesta (a to aj s prihliadnutím na model „semi-direct democracy“, ako možnej budúcej profilácie Slovenskej republiky). Uplatnenie prvej cesty by totiž mohlo znižovať mieru demokracie a vyvolávať v prípade úspešného referenda otázniky okolo jeho legitimity.

Ad 8: Bolo by dobré poznať bližšie dôvody, pre ktoré autori stratégie navrhli zavedenie nového druhu právnych predpisov – organických zákonov. Ak také dôvody neexistujú alebo by sa preukázali ako nepodstatné, stupňovitá výstavba právneho poriadku by mala zostať v súčasnej podobe.

Ad 9: Platí, čo už bolo uvedené aj inde: diskusia v tomto prípade je možná, ale len o konkrétnom návrhu.

Ad 10: Článok 152 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky hovorí: „Ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy zostávajú v Slovenskej republike v platnosti, ak neodporujú tejto ústave. Meniť a zrušovať ich môžu príslušné orgány Slovenskej republiky.“ Takáto generálna klauzula nie je legislatívno-technicky nijako výnimočná, jej všeobecná formulácia je korektná a nie je potrebné ju meniť. Napokon, keď nedošlo k výraznejším problémom pri jej aplikácii v predchádzajúcich sedemnástich rokoch, o to viac sa dá predpokladať, že nedôjde k problémom ani v budúcnosti.

Ad 11: Vyhodnotenie nálezov Ústavného súdu SR vo veciach výkladu ústavy nie je vylúčené pokiaľ existuje nejaký výstup z konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR, ktorý by bolo možné legislatívno-technicky spracovať do podoby návrhu zákona a bol by politicky priechodný. Nie je to však nevyhnutné (možno by to bolo dokonca kontraproduktívne), keďže v zmysle článku 128 Ústavy SR je výklad Ústavného súdu SR vo veciach ústavy alebo ústavných zákonov všeobecne záväzný odo dňa jeho vyhlásenia.

Stratégia tiež konštatuje, že dlhodobým riešením uvedených otázok by mohlo byť prijatie novej ústavy. Tu však treba podotknúť, že prijatie novej ústavy sa využíva ako krok, ktorý má slúžiť významnej politickej zmene, prípadne zmene v smerovaní štátu. Pokiaľ k takejto zmene nedôjde, prijatie novej ústavy nie je na mieste. Ústava je základom právneho poriadku a jeho stability a prípadné prijatie novej ústavy by mohlo ohroziť doterajšie viac-menej bezproblémové fungovanie štátu a etablované právne vzťahy.

Keďže sa o uvedených tézach má konať verejná diskusia, uvítam, keď napíšete tiež váš názor na citované body. Nakoniec, lehota na pripomienky v rámci verejnej diskusie bola predĺžená do 31. mája 2010. Pokračovat...

Právnici - workoholici?

Asi každý z nás pozná, čo to znamená byť v strese, keď horia termíny a máme toho naraz veľmi veľa. Stres môže mať motivujúci účinok, človek sa dokáže vyhecovať k vyšším výkonom a zvládnuť pred ním stojace výzvy. Keď je toho však priveľa, môže dôjsť aj k útlmu, dokonca až k neschopnosti niečo urobiť, sledovať stanovené ciele a plniť zadané úlohy. Nechcem tu teraz filozofovať o otázke stresu, ani rozoberať jeho príčiny (nakoniec, máme na to oveľa kompetentnejších). Rád by som sa len dostal k otázke, s ktorou sa stretávam už dlhý čas a rozoberal som ju s mnohými dotknutými (teda aj so sebou samým).

Právnici sú bytosti veľmi zvláštne. Niekedy môže mať človek pocit, že Hobbes svoje slávne tézy o vojne všetkých proti všetkým (bellum omnium contra omnes) a človeku sťa vlkovi (homo homini lupus est) sformuloval na základe svojich pozorovaní vystupovania a konania právnikov. Zaujímavé by tiež bolo, ako by vyzerala, povedzme, ekonomická teória Adama Smitha, keby pri jej konštitúcii vychádzal z takýchto Hobbesových pozorovaní.

Bez ohľadu na to, slovo "konkurencia" (možno by sa k nemu dalo pridať aj zopár zaujímavých adjektív...) je v súčasnosti veľmi presným symptomatickým opisom toho, čo sa deje na "trhu" advokátskych kancelárií, ale aj v iných právnických profesiách.

Poďme však konečne k veci: celý mechanizmus, tak ako je postavený, vás núti sa tomuto trendu prispôsobovať a byť tak konkurencieschopným. Pokiaľ sa vám to nedarí, právnické fakulty vypľúvajú stále nových absolventov, ktorí vás v pohode nahradia (takto zjednodušene to aspoň niektorí chápu).

A tak právnici pracujú a pracujú, vyžaduje to nakoniec aj stavovská česť a ambície, ale predovšetkým konkurencieschopnosť, klienti a tiež vnútorná potreba mať veľa peňazí a byť bohatý. Aj keď tu síce máme zopár nesystémových ulievákov, väčšina prvkov systému takto funguje.

Ak to rozmeníme na drobné: keďže človek potrebuje okolo 8 hodín spánku, až 16 hodín denne by tak mohol pracovať; v týždni máme 7 dní, tak prečo odpracovať len 5? (Nezabúdajme, nachádzame sa vo fáze raného kapitalizmu...)

A tak právnici zarobia veľa peňazí a môžu si toho veľa dovoliť... Napríklad mesačnú plavbu loďou okolo sveta... Tu mi však napadá (7x16x4)+32=480. Takáto alternatíva by znamenala stratu cca 480 hodín vo vzťahu ku konkurencii, stratu cca 480 hodín práce na zveľaďovaní svojho majetku. Kto si to môže dovoliť?

Buďme však vážni, je to takto v poriadku? Alebo s tým treba niečo robiť? Ak ste odpovedali, že je to ok, ďalej už nečítajte. Ak myslíte, že to normálne nie je a chcete s tým niečo robiť, ponúkam pre inšpiráciu textík, ktorý som pred chvíľou ulovil vďaka Google-u pri naťukaní hesla princíp dobrovoľnej skromnosti.

"V modernej spoločnosti prevláda názor, že kvalita človeka sa odzrkadľuje vo výške jeho majetku. Táto myšlienka, známa aj ako sociálny darvinizmus, síce do určitej miery koreluje so skutočnosťou, je však mylné domnievať sa, že hmotný prospech musí byť nutne hlavnou motiváciou každého človeka. Spoločnosť postavená na takomto princípe automaticky hádže polená pod nohy svojim najvzácnejším jedincom, teda ľuďom, ktorých prvotnou motiváciou nie je materiálny zisk, ale veľkoleposť, zdravie a funkčnosť spoločnosti ako celku. Myšlienkou, že budeme žiť lepší život, ak budeme zarábať viac peňazí, sme dnes úplne posadnutí a tak pracujeme čoraz viac hodín, v čoraz otupujúcejších, zbytočnejších a deštruktívnejších povolaniach. Honba za materiálnymi statkami sa rýchlo stáva novým svetovým náboženstvom, silnejším než Kristus, Alah a Budha dohromady. Naháňame sa za všemožnými zbytočnosťami a myslíme si, že ich získaním naplníme zmysel svojho života. Správame sa ako posadnutí: najnovší mobilný telefón, ipod novej generácie, ešte ľahší a výkonnejší laptop, nablýskané auto, veľký dom, bazén, domáce kino, playstation, hromady CD a DVD, značkové oblečenie, luxusná kozmetika, drahé šperky; chceme to všetko! A tento zoznam by mohol pokračovať donekonečna...

V skutočnosti však človek potrebuje k životu iba veľmi málo: udržať sa nažive, neustále sa zdokonaľovať a vytvárať niečo hodnotné, čo tu po ňom zostane. Vtedy prijíma smrť pokojne a s otvorenou náručou. Zmysel jeho života bol naplnený. Starobylé národy túto pravdu dobre poznali. My, moderní ľudia, sa považujeme za omnoho vyspelejších a pritom sa môžeme pochváliť len znalosťou obrovského množstva zbytočných detailov. Dnešná spoločnosť, postavená na falošných ilúziách a masturbácii vlastného ega, sa úplne odcudzila realite a akémukoľvek vyššiemu princípu, ktorý by nás presahoval. Prenasleduje nás pálčivé podozrenie, že náš život je úplne bezcenný. A tak pracujeme a kupujeme a týmito pre život bezcennými vecami sa snažíme zaplniť čiernu dieru v našich vnútrach. Hneď ako nám však poštár odovzdá našu vytúženú hračku, radosť rýchlo vyprchá, tú vec položíme kdesi do kúta a vzápätí nás opäť zžiera túžba po čomsi novom. Tento hlad nebude nikdy nasýtený. Hrabanie vecí je len ďalšou drogou, ktorú nekontrolujete, ale ona kontroluje vás. Tomuto tlaku nie je ľahké odolať. Reklamy sa valia z každého rohu: všadeprítomné bilbordy, obrazovky, ľudia v stupídnych kostýmoch, nanútené letáky... a napokon celkový dizajn spoločnosti je tak chorý a nerealistický, že len málokto nájde silu tomuto šialenstvu vzdorovať. Aj napriek tomu čoraz viac ľudí začína tušiť, že čosi nie je v poriadku a títo ľudia sa snažia nájsť východ z tohto bludiska.

Výsledkom takéhoto vzdoru sú životné cesty, označované napríklad ako jednoduchý život, minimalizmus, či dobrovoľná skromnosť. Čo je ich cieľom a prečo sa po nich ľudia rozhodnú kráčať? Pojmom minimalizmus sa označujú najmä moderné smery v architektúre, literatúre, filme a ďalších oblastiach umenia, avšak podľa nás sa dá tento termín aplikovať aj tam, kde si život vystačí s minimálnymi prostriedkami, čím sa nielenže neoslabí, ale naopak posilní. Tu doslova platí, že menej býva viac. Cieľom dobrovoľnej skromnosti je uspokojiť sa s málom a mať tak v rukách vlastný život. Nebyť celý život drvený hypotékami a splátkami, nebyť neustále závislý na cudzích ľuďoch a ich pravidlách, ale vytvárať si vlastný priestor, vlastnú autonómiu, kde sa človek môže ďalej rozvíjať a mieriť k vyšším životným cieľom a duchovným hodnotám. Duane Elgin, autor viacerých významných kníh o dobrovoľnej skromnosti, definoval túto životnú cestu ako "život, ktorý je zvonka jednoduchý a zvnútra bohatý". Dôvodov k dobrovoľnej skromnosti býva mnoho, od úprimnej starosti o stav životného prostredia, cez duchovné, náboženské a filozofické dôvody, až po čisto materiálne a praktické dôvody.

V dnešnej dobe je už nespochybniteľné, že pokiaľ okamžite nezmeníme svoj kurz, zohavíme a ochudobníme život na Zemi na nepoznanie. A pritom ešte len začíname chápať ďalekosiahle následky svojich činov. Väčšina ľudí sa však aj napriek tomu správa, ako keby sa ich to netýkalo. Mnohí dokonca tvrdia, že celá ekologická kríza je len politickým konštruktom a neopodstatnenou hystériou environmentalistov a že stačí zlepšiť našu technológiu a všetko bude zase v najlepšom poriadku. Falošnosť takýchto tvrdení by vystačila na samostatnú esej. Títo ľudia by vám však asi netvrdili, že počítač je schopný fungovať aj keď z neho sekerou odstránite jednu tretinu jeho základných súčiastok, tak prečo sú schopní tvrdiť niečo podobné o životnom prostredí, ktoré je ešte neporovnateľne zložitejšie, než nejaký počítač? Zjavne tu ide o ťažké halucinácie a v zdravších časoch by takýchto ľudí vyháňali do pustatín.

Prirodzenou reakciou na súčasný stav by bolo okamžite zastaviť aspoň tie najdeštruktívnejšie procesy, ako keď vyberieme ruku z ohňa, aby sme si ju nespálili. Ako druh však toho zjavne nie sme schopní, v tomto smere sme absolútne zlyhali. Každý človek, ktorý je schopný uvažovať v širších súvislostiach a nie len za hranicami svojho obmedzeného ega, inštiktívne vycíti, že musí znižovať svoju záťaž na životné prostredie, že niekde začať treba. Materiálna skromnosť je pre takéhoto človeka ďalším logickým krokom. Samozrejme, už počujeme tie námietky, že ako jednotlivec aj tak nikto nemôže tento stav zmeniť. To je možno pravda, ale aj mikroskopický čin je lepší, než žiadny čin a naviac považujeme za dôležité byť čo možno najmenšou súčasťou tohto problému, tejto nemysliacej masy poslušných pritakávačov, ktorí neberú žiadne ohľady na dôsledky svojich činov a žijú len preto, aby uspokojovali svoje prchké a prelietavé vášne. Dôležitá je v tomto smere aj sila osobného príkladu, nech sa navonok javí akokoľvek nepodstatná. Lebo to, ako pôsobíte na svoje bezprostredné okolie, to je v podstate vaša jediná možnosť ako môžete niečo zmeniť. Preto v tomto smere podporujeme nekompromisnosť... prestaňme sa naháňať za všetkým tým lesklým odpadom a začnime sa sústrediť na to, čo je v živote podstatné!

Dobrovoľnú skromnosť pozná vo forme askézy aj každé významnejšie svetové náboženstvo, od ranného kresťanstva, cez islam, až po východné tradície, kde tieto praktiky dodnes zaujímajú mimoriadne významné miesto. Cieľom askézy je zbaviť sa zbytočných materiálnych potrieb a vytvoriť tak priestor pre rozvoj vlastného ducha a pochopenie vyššieho princípu. Je to prostriedok, ktorým môžeme neuveriteľne spevniť svojho ducha. Skromný život však má aj svoje praktické výhody. Keďže si v tomto prípade človek vystačí s málom, môže sa väčšmi sústrediť na to, čo chce v živote skutočne dosiahnuť. Môže napríklad pracovať menej hodín a zvyšok času venovať svojej rodine, svojmu osobnému rozvoju, či tvorbe niečoho výnimočného. Alebo môže slušne ušetriť a peniaze použiť na niečo hodnotné, napríklad na kúpu vlastnej pôdy, rozvoj lokálnej komunity, či záchranu posledných zvyškov nedotknutých pralesov. Ide o celkové prehodnotenie svojich hodnôt a priorít. Myslite a neustále sa pýtajte, či je daná vec pre váš život skutočne potrebná, prípadne či vás ako človeka robí lepším. Učte sa rozlišovať medzi potrebujem a chcem.

Tieto tvrdenia vám môžu pripadať smiešne a spiatočnícke, ale spomeňte si na ne, keď budete najbližší sobotný deň tráviť niekde v kancelárii, odrezaní od všetkého, na čom vám skutočne záleží. Budete tam hniť len preto, aby ste mohli zaplatiť svoju novú plazmovú televíziu prehnaných rozmerov, zatiaľ čo nemáte čas ani na svoje vlastné deti. Ktovie, čo si budete želať viac na smrteľnej posteli, šancu získať späť aspoň trochu strateného času, ktorý ste mohli stráviť so svojimi blízkymi, či nové Ferrari? Túto úvahu zakončím zaujímavým výrokom, ktorý som našiel kdesi na internete: Rozdiel medzi CHCEM a POTREBUJEM je v sebakontrole." Pokračovat...

Otázka večného mieru a Kant

Necelých desať rokov pred svojou smrťou, zrejme pod vplyvom víru udalostí, ktoré rozpútala Veľká francúzska revolúcia, publikoval Immanuel Kant svoj známy traktát O večnom mieri. Dnes sa v rámci snáh o zabezpečenie mieru ku Kantovi a jeho idei večného mieru znova vraciame. Či by však konečne a stále viac mohla prísť doba, keď budú všetci žiť v mieri, je značne neisté.

20. storočie nám so svojimi dvoma svetovými vojnami ukázalo, koľko neľudskosti sa v ľuďoch skrýva. Navyše sme zistili, že disponujeme technológiami s ničivou silou ohrozujúcou všeobecne existenciu života na tejto planéte. Dopad atómových bômb na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki obnažil túto skutočnosť v celej šírke. Uvedomil si to aj norimberský tribunál s hlavnými vojnovými zločincami, keď v rozsudku skonštatoval nasledovné: „Vojna je totiž už vo svojej podstate zlom. Jej následky sa neobmedzujú len na bojujúce štáty, ale sa dotýkajú celého sveta.“

Po druhej svetovej vojne sa na základe „lístkovej dohody o percentách“ medzi Churchillom a Stalinom rozdelil svet na dve časti – ideologicky kapitalistickú a ideologicky komunistickú – reflektujúc pritom mocenské postavenie najmä Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu. Začala sa tak nová „studená“ vojna, alebo skôr súperenie, medzi východným sovietskym a západným americkým blokom.

Po páde „železnej opony“ však stále nemáme pokoj: napríklad Samuel Huntigton predpovedá stret civilizácií, postavených na rôznych kultúrnych, náboženských a právnych základoch. Po tom, ako v roku 1996 prvýkrát vyšla jeho kniha, mnohí proti nej vystúpili s kritikou. Naopak Huntingtonovi priaznivci vidia v tom, čo nastalo počnúc 11. septembrom 2001, potvrdenie teórie tohto bývalého harvardského profesora.

Či už budeme s Huntigtonom súhlasiť alebo nie, zdá sa, akoby ľudstvo ku svojej existencii vojny potrebovalo. Akceptáciou postulátu, že vojna je tiež spôsob, ako sa dá nadobudnúť materiálne bohatstvo, respektíve zmeniť jeho distribúcia a alokácia, následne by sme možno došli až ku Karlovi Marxovi, ktorý by zrejme tvrdil, že vojna je vlastne len prirodzeným dôsledkom existencie faktického stavu chudoby na jednej strane a bohatstva na strane druhej. To by však mohlo znamenať, schematicky povedané, že ľudia vlastne netúžia po mieri, ale naopak, ceteris paribus po vojne. Alebo, možno túžia po mieri, ale uskutočňujú vojnu.

Úprimnosť nie je najsilnejšou ľudskou stránkou. Najviac sa ukazuje pri výroku človeka, ktorý by asi nemal dôvod klamať: nočný strážnik v Tanzánii vyjadruje vďačnosť za to, že má prácu, lebo mnoho ľudí prácu nemá (a to aj keď tá jeho je úplne mizerne platená); zároveň dodal, že dúfa v skoré vypuknutie vojny, lebo potom by sa všetko zlepšilo, keďže by narukoval do armády...

Povedzme však, že ľudstvu tiež nemožno uprieť túžbu po mieri. A hoci sú projekty, ako ten Kantov, tak trochu utópiami, nezabudnime, že mnohé predstavy našich predkov sa neskôr pretavili v realitu a preto sa aj za ideu večného mieru oplatí bojovať.


Kantove požiadavky pre zabezpečenie večného mieru

Pozrime sa teraz bližšie na požiadavky, ktoré Kant považuje za kánon večného mieru. V prvej časti jeho traktátu nachádzame články, ktoré obsahujú podmienky mierových vzťahov medzi štátmi a možnosti ich ďalšieho zblíženia. Tieto sú súborne nazvané predbežnou dohodou o večnom mieri.

Šesť predbežných článkov je formulovaných v prvej časti traktátu:

1. „Nemá platiť žiadne uzavretie mieru, ktoré sa robilo s tajnou výhradou obsahujúcou látku pre budúcu vojnu.“
Kant dodáva, že ak by bol takýto mier uzatvorený, v skutočnosti by sa jednalo iba o obyčajné prímerie, o odsunutie nevraživosti, a nie mier znamenajúci koniec každého nepriateľstva.

2. „Ani jeden pre seba jestvujúci štát (malý alebo veľký, to je tu jedno) nemá byť získaný iným štátom dedením, výmenou, kúpou alebo darovaním.“
Štát totiž nie je majetkom, ale spoločnosťou ľudí, ktorej nemôže nikto rozkazovať a ňou disponovať, len on sám. Inak by to znamenalo koniec jeho mravnej integrity.

3. „Stále vojská (miles perpetuus) majú časom celkom zaniknúť.“
Kant tvrdí, že stále armády ohrozujú iné štáty už len svojou pohotovosťou k vojne. Neustále predháňanie sa v počte ozbrojencov, nové vojenské technológie a neustály výcvik – to všetko proste odporuje trvaniu mieru. A ešte okrem toho: zbrojenie i výcvik finančne vyčerpávajú štátnu kasu a podporujú zvyk používať ľudí ako číre stroje a nástroje v rukách niekoho iného (štátu). No a to je nezlučiteľné so všetkými právami, ktoré ako ľudia máme. V podstate sa tu Kant dotýka myšlienky spoločenskej zmluvy, podľa ktorej je zmyslom štátu umožniť život a slobodu ľudí, a nie expanzia štátu na úkor ľudí, ktorí sú jeho súčasťou. Ako však na druhej strane dodáva, od uvedeného je potrebné odlišovať dobrovoľné, pravidelné branné cvičenia občanov štátu, aby zabezpečili svoju vlasť pred útokmi zvonku.

4. „Vo vzťahu k vonkajším štátnym obchodom sa nemajú robiť nijaké štátne dlhy.“
Zadlžovanie sa na štátnej úrovni ako spôsob zabezpečenia rastu národného hospodárstva môže byť problémový, ba dokonca môže byť podnetom, ktorý vyvolá vojnu. Kant preto považuje za lepšie, ak štát zabezpečí rast svojej ekonomiky z vlastných zdrojov.

5. „Ani jeden štát sa nemá násilne miešať do zriadenia a vlády iného štátu.“
Od tohto článku Kant odlišuje prípad, keď sa štát v dôsledku vnútorných nezhôd rozdelí na dve časti. Ak by každá časť bola osobitným štátom nárokujúcim si celistvosť, a nejaký vonkajší štát by jednému z nich pomáhal, nemohlo by sa to kvalifikovať ako zasahovanie do zriadenia druhého. Tento vnútorný spor však musí byť vopred rozhodnutý, pretože ak by nebol, kvalifikovalo by sa to, ako zasahovanie vonkajších mocností do nezávislosti štátu a podkopávanie jeho autonómie.

6. „Ani jeden štát si nemá vo vojne s iným štátom dovoliť také nepriateľské prejavy, ktoré musia znemožniť ich vzájomnú dôveru v budúcom mieri: sem patrí najímanie úkladných vrahov (percussores), travičov (venefici), porušovanie kapitulácie, podnecovanie zrady (perdullio) v štáte, s ktorým sa vedie vojna etc.“
Kant tieto spôsoby kvalifikuje ako nečestné vojnové úskoky. Vo vojne sa podľa neho musí zachovať nejaká dôvera v nepriateľovo zmýšľanie, pretože inak by ani nebolo možné uzavrieť mier a nepriateľstvo by vyústilo do vykynožovacej vojny (bellum internecinum). Vojna je smutným núdzovým prostriedkom v prírodnom stave na osvedčenie svojho práva násilím. Niet tu totiž žiadnej inštitúcie, ktorá by rozhodla, na koho strane je právo. Z toho vyplýva, že vykynožovacia vojna môže zničiť zároveň obidve strany a s nimi aj všetko právo. Večný mier by tak mohol byť uskutočnený len na veľkom cintoríne ľudského druhu.

Hoci sú spomínané zákony objektívne, t.j. v intencii vládcov zakazujúce (leges prohibitivae), predsa len niektoré z nich platia bez ohľadu na okolnosti a nútia hneď konať (leges strictae). K týmto zákonom zaraďuje články č. 1, 5, 6. Ostatné články nie sú výnimkou z právneho pravidla, pokiaľ sa však jedná o ich uskutočnenie, subjektívne umožňujú odklad (leges latae) s tým, že sa však nemá stratiť zo zreteľa ich účel.

Mierový stav medzi ľuďmi nie je stavom prirodzeným. Preto je potrebné mierový stav vytvoriť, upustenie od nepriateľstva ho však automaticky ešte nezaručuje.

V tejto súvislosti Kant formuluje v druhej časti traktátu ďalšie tri definitívne články k večnému mieru:

1. „Občianske zriadenie každého štátu má byť republikánske.“

Uvádza pritom tri princípy budovania republikánskeho zriadenia:

- princíp slobody členov spoločnosti (ako ľudí)
- princíp závislosti všetkých od jediného spoločného zákonodarstva (ako poddaných)
- princíp rovnosti (ako občanov štátu)

Republikánske zriadenie je tak jediné, ktoré vyplýva z idey prvotnej zmluvy, na ktorej sa musí zakladať každé zákonodarstvo národa. Tým je má podľa Kanta výhľad na želaný výsledok, t.j. večný mier. Ako dôvod uvádza: „Keď (ako to v tomto zriadení ani inak nemôže byť) sa žiada súhlas občan pre to, či má byť vojna alebo nie, nie je nič prirodzenejšie, ako – keďže by sme museli uvážiť všetky vojnové útrapy, ktoré by postihli ich samých (a ku ktorým patrí to, že by museli sami bojovať, hradiť vojnové trovy zo svojho vlastného imania; lopotne naprávať všetko pustošenie, čo zanechala po sebe vojna; a aby zlo prevážilo, podujať sa napokon ešte na mier samotný strpčujúce a – pre blízke, vždy nové vojny – nikdy neumoriteľné bremeno dlhov) – veľmi si uvážia, či sa pustia do takej zlej hry...“ Naproti tomu uvádza, že v zriadení, kde poddaný nie je občanom štátu a vrchnosť tak nie je spoluobčanom štátu, ale jeho majiteľom, teda v nerepublikánskom zriadení, sa vojna môže stať druhom bezvýznamnej hry majiteľa.

Aby sa republikánske zriadenie nezamieňalo s demokratickým poznamenáva nasledujúce: Formy štátu možno deliť
- podľa rozdielu medzi osobami, ktoré majú najvyššiu štátnu moc – forma ovládania (forma imperii);
- podľa druhu vlády národa prostredníctvom jeho vládcu - forma vlády (forma regiminis).

Forma ovládania môže mať len tri druhy, podľa toho, či vládnu moc má len jeden, alebo viacerí, navzájom medzi sebou spojení, alebo všetci, ktorí tvoria občiansku spoločnosť a majú vládnucu moc (autokracia, aristokracia a demokracia). Forma vlády je buď republikánska alebo despotická. Republikanizmus definuje ako „štátny princíp odlúčenia výkonnej moci (vlády) od zákonodarnej“. Republikánsky princíp je teda princípom rozdelenia moci. Despotizmus definuje ako „princíp, keď štát svojmocne uskutočňuje zákony, ktoré sám vyniesol, je to teda verejná vôľa, s ktorou vládca narába ako so svojou súkromnou vôľou.“ Despotická vláda tak dáva prednosť spojeniu zákonodarnej moci s výkonnou. Zaujímavý je Kantov záver, že z troch foriem vlády je práve demokracia nevyhnutne despotizmom, pretože vytvára výkonnú moc, v ktorej sú všetci nadradení jednotlivcovi a aj proti nemu (keď nesúhlasí) a kde rozhodujú všetci, ktorí predsa len nie sú všetkými. Preto možno povedať, že čím je vláda štátu (počet vládnucich) menšia a čím väčšia je naproti tomu jej reprezentácia, tým viac sa štátne zriadenie blíži k republikanizmu. Preto je to v aristokracii už ťažšie ako v monarchii, kým v demokracii nie je vôbec možné dospieť k tomuto jedinému úplne právnemu zriadeniu inak ako násilnou revolúciou.

2. „Medzinárodné právo sa má zakladať na federalizme slobodných štátov.“

Štátotvorné národy možno posudzovať ako jednotlivých ľudí, z ktorých každý môže a má žiadať od druhého, aby kvôli jeho bezpečnosti vytvoril s ním zriadenie podobné občianskemu, kde každému možno zaručiť jeho právo. Bol by ním mierový zväz (foedus pacificum), ktorého úlohou by bolo „uchovanie a zabezpečenie slobody jedného štátu preň samotný a zároveň pre iné štáty vo zväze, ale bez toho, že by sa preto museli podrobiť (tak ako ľudia v prírodnom stave) verejným zákonom a ich núteniu.“

Podľa Kanta, pre štáty vo vzájomnom vzťahu niet iného spôsobu vymaniť sa z nezákonného stavu, v ktorom sú samé vojny, ako toho, že sa takisto ako jednotlivci podriadia verejným donucovacím zákonom a vytvoria tak štát národov (civitas gentium), prirodzene, stále vzrastajúci, ktorý nakoniec pojme všetky národy zeme.

3. „Svetoobčianske právo sa má obmedziť na podmienky všeobecnej hospitality.“

Pojem hospitalita (pohostinnosť) tu znamená, že cudzinec má právo, aby druhý nebol voči nemu nepriateľský, kvôli tomu, že vkročil na jeho pôdu. Môže ho odmietnuť, ak to nebude znamenať jeho záhubu, no kým sa na jeho pôde chová mierumilovne, nesmie byť voči nemu nepriateľský. To znamená, že má existovať všeobecné právo návštevy, aby pokojným spôsobom navštevoval druhých a ponúkal sa im ako spoločník alebo obchodný partner.

Traktát obsahuje i niekoľko dodatkov. Prvý sa zaoberá garanciou večného mieru, resp. približovania sa k nemu, akcentuje prírodu ako jeho záruku. To znamená, že ak by aj človek nebol schopný svojim rozumom ukladajúcim mu morálnu povinnosť dospieť k večnému mieru, donútia ho k tomu mechanizmy prírody. Napríklad národ, ktorý netrpí vnútornými rozpormi a nepokladá za potrebné vytvoriť si štát s donucovacími verejnými zákonmi, bude nútený tak napriek tomu urobiť, pretože príroda zariadila susedstvo národov. Každý národ si bude musieť vytvoriť štát, aby bol proti nemu utvorený ako mocnosť.

Štát, najmä republikánske zriadenie, je predpokladom pre zväz národov a úsilie o dosiahnutie večného mieru. Príroda síce oddeľuje od seba národy na základe jazykových a náboženských rozdielov, čo budí vzájomnú nevraživosť a vytvára predpoklad pre vojnový konflikt, no zároveň „vzrastaním kultúry a postupným približovaním sa ľudí k väčšej zhode v princípoch vedie k porozumeniu si v mieri...“

Ďalší dodatok rieši problém nezhody morálky a politiky vzhľadom k večnému mieru. Morálka vychádza z rozumu a rozum nám ukladá morálnu povinnosť smerovať k večnému mieru. Aby politika mohla za svoj cieľ pokladať večný mier, musí byť založená na morálke (teda na rozume). Kant si všíma nesúlad medzi nimi, keďže doboví politickí predstavitelia si v rozpore s povinnosťou ale aj verejným zákonom prispôsobujú morálku svojim potrebám. Držia sa zásad: najskôr okupuj, potom sa ospravedlníš; popieraj vinu za tebou spáchané skutky; rozdeľuj a panuj. Preto kladie Kant dôraz na morálnu povinnosť politických činiteľov.


Pokus o interpretáciu s ohľadom na dnešok

V rámci tejto poslednej časti príspevku sa pokúsim interpretovať Kantove požiadavky na zabezpečenie mieru. Budem tak prirodzene robiť so zameraním na dnešný uhol pohľadu, aby sme zistili, čím by pre nás mohol byť Kantov traktát zaujímavý a prínosný.

Myslím, že s predbežnými článkami možno viac-menej súhlasiť (aj keď ich relevancia pre zabezpečenie mieru je otázna). Ďalej sa preto zameriam na definitívne články.

Pre Kanta je ideálnym občianskym (nie štátnym!) zriadením republika naplnená obsahom vyplývajúcim z princípov slobody, závislosti a rovnosti. Dá sa predpokladať, že ich dodržanie je v rozpore s existenciou vojnového stavu. Tieto princípy tak možno považovať za definičné znaky Kantovho pojmu mieru. Iné je však definovať pojem mieru, a iné je nájsť spôsob, ako mier zabezpečiť. K tomu určite nebude stačiť oddelenie výkonnej moci od zákonodarnej.

Pre Kanta je demokracia nevyhnutne despotizmom, lebo zakladá výkonnú moc. Je zrejmé, že Kant by demokratickú Slovenskú republiku neoznačil za republiku, ale za despotickú formu vlády. Kantovskú republiku by sme mohli dosiahnuť, keby sme mali osvieteného panovníka, akým bol kedysi pruský kráľ Friedrich II., ktorý povedal, že je len najvyšším sluhom štátu. Keďže bol jediným pánom, zabezpečil tým podľa Kanta ducha reprezentácie. To vyznieva pre našinca dosť paradoxne, lebo reprezentáciu chápeme ako zastúpenie čo najväčšieho počtu občanov štátu (zastupiteľská demokracia). Navyše, republiku spájame s demokraciou a Friedrich II. bol podľa nás absolutistickým monarchom. Myslím teda, že v podstate môžeme Kanta označiť za prívrženca absolutistickej monarchie, ktorá by dodržiavala ním vytýčené princípy slobody, závislosti a rovnosti, a zároveň by v nej bola striktne oddelená výkonná moc od zákonodarnej.

Asi sa zdá, že takýto štát by ani nemohol existovať – ešte donedávna však bol možno takým Bhután (kým sa v roku 2008 nezačala jeho demokratizácia). Problém zrejme spočíva skôr v nemožnosti naplnenia požiadavky na širšie zavedenie Kantovho „občianskeho republikánskeho zriadenia“. A ak túto požiadavku nenaplníme, nemôžeme dosiahnuť večný mier.

Druhý definitívny článok k večnému mieru požaduje, aby sa medzinárodné právo zakladalo na federalizme slobodných štátov. Konkrétne, svetový mier sa môže dosiahnuť na základe mierového zväzu štátov, v ktorom by všetky štáty dobrovoľne, bez verejného donútenia a zákonov, zachovávali ideu večného mieru. Uskutočniteľnosť takéhoto zväzu je založená na spojení viacerých štátov, ktoré pestujú mier a napĺňajú myšlienku „občianskeho republikánskeho zriadenia“. Historickým príkladom kantovského mierového zväzu by mohla byť Spoločnosť národov, ktorá však svoje ciele (zachovanie mieru) nenaplnila, lebo niektorí jej členovia prestali ideu mieru reflektovať (hlavne Nemecko a Sovietsky zväz).

Iným, pevnejším spôsobom dosiahnutia večného mieru, by mohol byť podľa Kanta štát národov. Ten však štáty nechcú, lebo by v ňom stratili vlastnú suverenitu. Príkladom štátu národov, aj keď nie celosvetového, by stále viac mohla byť Európska únia.

Čo si teda môžeme z Kantovej knižky o večnom mieri zobrať? Neponúka nám konkrétne riešenia a alternatívy, hovorí len: ak chcete mier, je to dosiahnuteľné len takto... Podstatné pre udržanie večného mieru je to, že ho budeme naozaj chcieť a sa oň aj všetkými silami snažiť. Sám Kant nám na to ponúkol len veľmi rámcový recept, ktorý si v konkrétnostiach musíme dotvoriť sami.

Pokračovat...

Nová publikácia k problematike judikatúry

Nedávno sa dostal aj do komerčného obehu zborník z 3. ročníku konferencie Olomoucké debaty mladých právnikov, ktorej témou bola otázka judikatúry v práve. Touto publikáciou dostáva odborná verejnosť do rúk dielo, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom mapuje jednotlivé aspekty problematiky. Príspevky autorov boli editorom rozdelené do troch tematicky odlišných častí:

1. Judikatúra a vzdelávanie právnikov (povaha judikatúry, jej význam a špecifiká; historická a zahraničná judikatúra a jej význam pre interpretáciu a aplikáciu súdobého práva)

2. Judikatúra európskych súdov a európske otázky v judikatúre národných súdov (vybrané otázky v judikatúre Európskeho súdneho dvora a Európskeho súdu pre ľudské práva, interakcia medzi európskym a vnútroštátnym právom z pohľadu judikatúry)

3. Odvetvová judikatúra (správne právo, pracovné právo, obchodné právo, občianske právo, trestné právo, civilný proces) Pokračovat...