Ste vinný...?

Každý z televíznych dokumentov, ktoré som o Norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami videl, prevzal sekvenciu originálneho kamerového záznamu, v rámci ktorej sa obžalovaní mali vyjadriť, či sa v zmysle žaloby cítia vinní alebo nevinní. Viacerí by sa zrejme vyjadrili rozsiahlejšie, ale hneď na začiatku boli poučení, že majú len odpovedať na otázku ne/viny. Všetci sa tak vyhlásili za nevinných.

Prvé spontánne reakcie obžalovaných na žalobu "mimo pojednávania" zachytil v knihe "Norimberský denník" americký psychológ Gustave Mark Gilbert. Gilbert pracoval počas druhej svetovej vojny pôvodne ako dôstojník americkej spravodajskej služby. Keďže ovládal nemecký jazyk, v Norimbergu sa stal zástupcom tlmočníka veliteľa väznice a neskôr bol menovaný za väzenského psychológa po dobu trvania procesu. Jeho hlavnou povinnosťou bolo denne udržiavať úzky kontakt s väzňami a pomôcť v roli psychológa zaistiť riadny priebeh súdneho procesu.

Nacistickí pohlavári boli počas jedného mesiaca medzi obžalobou a začiatkom procesu v samoväzbe. Tento čas využil Gilbert na nadviazanie osobného kontaktu s väzňami, spoznanie ich reakcie na obžalobu a uskutočnenie psychologických testov. Každého obžalovaného požiadal, aby sa na jeho kópiu žaloby podpísal a vlastnoručne napísal názor na ňu. Tu sú ich reakcie:

Hermann Göring, ríšsky maršal, ríšsky minister letectva, predseda ríšskeho snemu, poverenec pre štvorročný plán atď., napísal svoju obľúbenú cynickú myšlienku: „Víťaz je vždy sudcom, porazený obžalovaným!“

Joachim von Ribbentrop, minister zahraničných vecí, sa vyjadril vyhýbavo: „Sú obžalovaní nepraví ľudia.“ Chcel dodať: „Všetci sme len stáli v Hitlerovom tieni,“ ale z opatrnosti to písomne nevyjadril.

Rudolf Hess, ktorý sa po svojom návrate z Anglicka vôbec na nič nepamätal, napísal len „Nepamätám sa“, a to po anglicky.

Ernst Kaltenbrunner, šéf Himmlerovho hlavného bezpečnostného úradu (gestapo a SD), tvrdil, že je formálne nevinný: „Necítim sa vinný za vojnové zločin, plnil som len svoju povinnosť ako spravodajský orgán, a odmietam slúžiť ako náhrada za Himmlera.“

Alfred Rosenberg, hlavný nacistický filozof a ríšsky minister pre obsadené východné územia, taktiež prehlásil, že jeho úmysly neboli zločinné: „Odmietam obvinenie zo „spiknutia“. Antisemitské hnutie bolo len ochranné.“

Hans Frank, Hitlerov advokát a neskôr generálny guvernér obsadeného Poľska, vyjadril názory nedávneho náboženského konvertitu: „Pokladám tento proces za svetový súd z vôle božej, ktorý má vyšetriť a ukončiť hroznú dobu utrpenia za Adolfa Hitlera.“

Wilhelm Frick, ríšsky minister vnútra, sa vyjadril právnicky: „Celá obžaloba je založená na predpoklade fingovaného spiknutia.“

Fritz Sauckel, generálny splnomocnenec pre nútené pracovné nasadenie, ťažko mohol porovnať obžalobu so svojou láskou k robotníkom: „Priepasť medzi ideálom socialistickej spoločnosti, ako som si ju predstavoval a za ktorú som bojoval ako bývalý námorník a robotník, a hroznými udalosťami v koncentračných táboroch mnou hlboko otriasla.“

Albert Speer, ríšsky minister pre zbrojenie a strelivo, otvorene priznal vinu nacistického režimu: „Proces je potrebný. Spoluzodpovednosť za tak strašné činy musí existovať dokonca i v autoritatívnom systéme.“

Hjalmar Schacht, prezident nemeckej Ríšskej banky, pred vojnou ríšsky minister hospodárstva, prehlásil: „Vôbec nechápem, prečo som bol obžalovaný.“

Walter Funk, Schachtov nástupca vo funkcii ríšskeho ministra hospodárstva, možno veľavravne a s citovým aspektom uisťoval o svojej nevine: „Nikdy v živote som vedome neurobil nič také, čo by oprávňovalo takúto obžalobu. Pokiaľ som sa dopustil omylom alebo z nevedomosti činov uvedených v žalobe, je moja vina ľudskou tragédiou, a nie zločinom.“

Franz von Papen, ríšsky kancelár pred Hitlerom a za Hitlerovho režimu veľvyslanec v Rakúsku a Turecku, sa ešte veľavravnejšie dištancoval od nacistickej viny: „Zhrozil som sa obžaloby, za 1. pre nezodpovednosť, s akou bolo Nemecko vrhnuté do tejto vojny a celosvetovej katastrofy, za 2. pre množstvo zločinov, ktoré spáchali niektorí krajania. Posledné je psychologicky nevysvetliteľné. Verím, že hlavnú vinu má bezbožnosť a roky totalitného režimu. Tak sa stal Hitler behom rokov patologickým luhárom.“

Barón von Neurath, ríšsky minister zahraničných vecí v prvých rokoch nacistického režimu, neskôr ríšsky protektor v Čechách a na Morave, zdôraznil jednu stránku nacistickej nezákonnosti: „Vždy som bol proti trestaniu bez možnosti obhajoby.“

Baldur von Schirach, ríšsky vedúci mládeže a viedenský župný vedúci, sa síce neskoro, ale zdanlivo úprimne prebudil: „Koreň všetkého nešťastia bol v rasovej politike.“

Arthur Seyss-Inquart, rakúsky spolkový kancelár, neskôr ríšsky komisár pre obsadené Holandsko, sa neobťažoval dokázať svoju nevinu a napísal s chladným fatalizmom: „Posledné dejstvo tragédie druhej svetovej vojny, dúfam!“

Julius Streicher, hlavný nemecký nacistický židobijca, šéfredaktor časopisu Der Stürmer, franský župný vedúci, vyjadril svoju posadnutosť dokonca i v súvislosti s procesom: „Tento proces je triumfom svetového židovstva!“

Poľný maršal Keitel, náčelník vrchného veliteľstva nemeckej brannej moci, odpovedal tak, ako sa dalo očakávať od pruského dôstojníka: „Ľutujem, že sa oprávnené obvinenia miešajú s politickou propagandou.“

Veľkoadmirál Doenitz, vrchný veliteľ nemeckého vojnového námorníctva, po Hitlerovej samovražde jeho nástupca, sa snažil odbaviť všetko s úsmevom ako niečo, čo sa ho predsa netýka: „Ani jedno z uvedených obvinení sa na mňa ani v najmenšom nevzťahuje. – Ide o typický americký humor.“

Hans Fritzsche, vedúci rozhlasovej propagandy na Goebbelsovom ministerstve propagandy, cítil potrebu hovoriť za nemecký národ: „Je to najhroznejšia obžaloba všetkých dôb. Jedno však bude ešte strašnejšie: obžaloba nemeckého národa za zneužitia jeho idealizmu.“

Rukopisné stanoviská admirála Raedera a Roberta Leya chýbali. Admirál Raeder, ktorého práve dopravili do väznice z ruského zajatia, sa odmietol vyjadriť písomne i ústne. Vyšinutý a labilný vodca Nemeckého pracovného frontu Robert Ley odpovedal okamžite a rozhodne na obžalobu z vojnových zločinov – samovraždou.

Každá z týchto reakcií nám poskytuje isté stručné svedectvo o osobnosti toho-ktorého nacistického pohlavára a čiastočne aj o jeho vzťahu k tomu, z čoho bol obvinený. Dáva možnosť lepšie pochopiť svetonázor a morálny profil, predvídať obrannú stratégiu v rámci procesu a nakoniec možno ešte aj predikovať výsledok.

Preskočme však teraz celý proces a pozrime sa na rozsudok a v ňom uložené tresty...

Trest smrti
- Martin Bormann (odsúdený in absentiam)
- Hermann Wilhelm Göring
- Joachim von Ribbentrop
- Wilhelm Keitel
- Ernst Kaltenbrunner
- Alfred Rosenberg
- Hans Frank
- Julius Streicher
- Fritz Sauckel
- Alfred Jodl, v roku 1953 rehabilitovaný
- Wilhelm Frick
- Arthur Seyss-Inquart

Doživotie
- Rudolf Hess (zomrel 1987)
- Walter Funk, v roku 1957 prepustený z dôvodu choroby (zomrel 1960)
- Erich Raeder, v roku 1955 prepustený z dôvodu choroby (zomrel 1960)

20 rokov
- Baldur von Schirach, prepustený 1966 (zomrel 1974)
- Albert Speer, prepustený 1966 (zomrel 1981)

15 rokov
- Konstantin von Neurath, v roku 1954 prepustený z dôvodu choroby (zomrel 1956)

10 rokov
- Karl Dönitz, prepustený 1956 (zomrel 1980)

Zastavenie trestného stíhania
- Gustav Krupp von Bohlen und Halbach, stíhanie zastavené pre vysoký vek a neuspokojivý zdravotný stav (zomrel 1950)
- Robert Ley, spáchal samovraždu ešte pred začiatkom hlavného pojednávania

Oslobodení
- Hjalmar Schacht (zomrel 1970)
- Hans Fritzsche (zomrel 1953)
- Franz von Papen (zomrel 1969)
Pokračovat...

Kantův kontra-princip

Kantův princip: Sollen impliziert Können.
Pravidlo se nevztahuje na ty, kteří ho neumí splnit.

Kantův kontra-princip: Übertreten impliziert Können.
Porušení pravidla je důkaz dovednosti.

Ženy nečůrají do umyvadla, protože to neumí. Pokračovat...

Sovietska teória o trojprvkovej štruktúre právnej normy

Po roku 1948 boli v Československu prevzaté mnohé teoretické “výdobytky” sovietskej právnej vedy. Jednou z vtedajších noviniek, ktoré sa ešte dnes v rámci učebníc či už teórie práva alebo občianskeho, trestného a správneho práva uvádzajú, je teória o trojprvkovej štruktúre právnej normy.

S explikáciou trichotomickej štruktúry sa mohla naša právna veda prvýkrát bližšie oboznámiť vďaka prekladu sovietskej učebnice teórie štátu a práva od kolektívu autorov, ktorá vyšla v roku 1950 (ARŽANOV, M. A. – KEČEKJAN, S. F. – MAŇKOVSKIJ, B. S. – STROGOVIČ, M. S.: Teória štátu a práva. Bratislava : Slovenská akadémia vied a umení, 1950):

„Právna norma formuluje pravidlo správania sa, ktoré sa aplikuje za podmienok ustanovených v norme. Tá časť normy, ktorá obsahuje označenie podmienok, pri ktorých pravidlo správania sa dochádza aplikácie, nazýva sa hypotézou (predpokladom) a vyloženie samého pravidla nazýva sa dispozíciou (príkazom).

Treba brať zreteľ na to, že pojem hypotézy ako časti právnej normy má osobitný právnický význam. Hypotézou sa obyčajne nazýva predpoklad o tých alebo oných javoch prírody alebo spoločnosti, o ich príčinách, o zákonitostiach, prejavujúcich sa v nich. Taká hypotéza sa konštruuje pri vedeckom výskume a podrobuje sa kontrole, po ktorej sa alebo stane vedeckou teóriou, alebo hodnovernou tézou, alebo sa zavrhne. Ale hypotéza ako element právnej normy má iný význam; je to podmienka, ktorá je nevyhnutná preto, aby pravidlo správania sa, vyjadrené v právnej norme, bolo aplikované.

V mnohých právnych normách hypotéza nie je priamo uvedená, ale je samozrejmá a vyplýva z obsahu samej normy. Napr. článok 10 Kódexu zákonov o manželstve, rodine a poručníctve RSSFR znie: „Majetok, ktorý patrí manželom pred vstúpením do manželstva, zostáva ich oddeleným vlastníctvom.“ Tu hypotéza nie je oddelená od dispozície. Ale túto normu možno vyjadriť aj takto: „Ak obidvaja manželia pred manželstvom mali majetok (hypotéza), po vstúpení do manželstva každý z nich si uchováva vlastnícke právo na svoj majetok (dispozícia).“

Teda v právnej norme je obsiahnutá hypotéza, t.j. podmienka za ktorej sa používa dané pravidlo správania sa, a dispozícia, t.j. samo pravidlo.

Ďalej právna norma poukazuje na následky, ktoré nastupujú, ak dotyčné pravidlo správania sa nebude dodržané. Určenie následkov nedodržania právnej normy nazýva sa sankciou. V rade právnych noriem je sankcia priamo uvedená v samom texte zákona. Napr. citovaný článok 133 Ústavy SSSR hovorí: „Obrana vlasti je svätou povinnosťou každého občana SSSR. Zrada vlasti: porušenie prísahy, prechod na stranu nepriateľa, spôsobenie škody vojenskej moci štátu, špionáž trestajú sa so všetkou prísnosťou zákona ako najťažší zločin.“ Prvá časť tohto článku je dispozíciou a hypotéza je do nej zahrnutá: ak daná osoba je občanom SSSR (hypotéza), jej svätou povinnosťou je (t.j. je zaviazaná) brániť svoju vlasť (dispozícia). Posledná časť tohto článku je sankciou: za vlastizradu, špionáž atď. používajú sa najťažšie tresty (podľa Trestného kódexu).

Ale v mnohých zákonoch sankcia nie je priamo uvedená, lebo vyplýva zo zákona, alebo je uvedená v iných zákonoch. Napr. článok 136 Ústavy SSSR hovorí: „Voľby poslancov sú rovné: každý občan má jeden hlas, všetci občania sa zúčastňujú na voľbách za rovnakých podmienok.“ V tomto článku sa sankcia nespomína, t.j. nie je povedané, čo sa stane, ak toto pravidlo bude niekde porušené; ale na to sa pamätá v príslušných volebných poriadkoch do sovietov; také voľby by boly uznané za neplatné. Teda sankcia vždy buď je, buď sa predpokladá v každej právnej norme, hoci môže byť aj neuvedená v texte článku zákona, v ktorom je obsiahnutá dispozícia právnej normy. Inými slovami: sankcia je časť normy, ktorá ustanovuje donucovacie opatrenia, zabezpečujúce dodržiavanie právnej normy, ktoré sú, ako vieme, podstatným znakom práva.

Teda elementmi právnej normy sú: a) hypotéza, b) dispozícia, c) sankcia.

Isté zvláštnosti v složení svojich prvkov majú normy trestného práva, ktoré predvídajú jednotlivé druhy deliktov a trestov, ktoré sa používajú voči ich páchateľom (osobitná časť Trestného kódexu). V týchto normách je sankcia vyjadrená veľmi jasne: konkrétne trestné opatrenia za príslušné delikty. Hypotéza a dispozícia sa v nich slievajú. Preto normy trestného práva pozostávajú nie z troch, ale z dvoch elementov: z dispozície (ktorá zahrnuje aj hypotézu) a zo sankcie.

Napr. článok 168 Trestného kódexu RSSFR hovorí: „Prisvojenie, t.j. zadržanie cudzieho majetku, svereného na určitý cieľ, za zištným účelom, alebo sprenevera tohto majetku sa tresce stratou slobody do dvoch rokov.“

Prvá časť tejto normy, v ktorej sa opisuje sám delikt, sa nazýva dispozíciou; zahrnuje aj hypotézu, keďže by ju bolo možno vyjadriť aj takto: „Ak osoba, ktorej je na určitý cieľ sverený cudzí majetok, prisvojí si ho alebo ho spreneverí, tak...“atď. Druhá časť normy, ktorá ustanovuje druh a výmeru trestu za prisvojenie a spreneveru, „strata slobody do dvoch rokov“, tvorí sankciu tejto normy.“
Pokračovat...