Začiatok 19. storočia bol v právnom vývoji obdobím veľkých kodifikácií postavených na prirodzenoprávnych základoch s hegemóniu rozumu ako osvietenského výdobytku. Myšlienkový pohyb osvietenstva významne ovplyvnil politický i právny vývoj predovšetkým vo Francúzsku, teda v štáte, ktorý bol jeho kolískou. Osvietenské myšlienkové pochody však zasiahli aj nemecky hovoriace oblasti. A hoci sa často stretli s tvrdou reakciou, priniesli aj svoje plody: spomeňme či už nemeckú klasickú filozofiu a z nej najmä I. Kanta (1724 – 1804) a G. W. F. Hegla (1770 – 1831), alebo na poli právneho myslenia iusnaturalistov K. A. von Martiniho (1726 – 1800) a jeho žiaka F. von Zeillera (1751 – 1828), tvorcu rakúskeho občianskeho zákonníka ABGB.
Čo sa týka politickej situácie, Európa bola v tomto čase zasiahnutá vojnovým ťažením francúzskeho cisára Napoleona. Jeho výboje rozvrátili aj Svätú ríšu rímsku národa nemeckého, ktorá prestala existovať 6. augusta 1806. Táto skutočnosť ešte posilnila už beztak dosť veľkú roztrieštenosť súkromného práva na nemeckých územiach: platilo tu ius commune (Gemeines Recht), ktoré vzniklo na báze stredovekého rímskeho a kanonického práva; rímske právo bolo čiastočne preformované tzv. partikulárnymi právami (napríklad Württembergisches Landrecht z roku 1555, Codex Maximilianeus Bavaricus Civilis z roku 1756); pruské štáty sa zase riadili Všeobecným zemským právom z roku 1794 (Allgemeines Landrecht für die preußischen Staaten); v Rýnskej provincii a Bádensku ešte stále platil Code civil. Bližšie to dokumentuje uvedený obrázok.
Nemeckí právnici intenzívne rozmýšľali, ako vyriešiť uvedenú situáciu a ďalšie smerovanie nemeckého práva. V časoch francúzskej nadvlády dokázali mnohí z nich oceniť kvality francúzskeho zákonníka. Iste v tom mohol byť i kus politického oportunizmu, ale značná časť literatúry, ktorá v tej dobe k novému zákonníku vznikla, nebola takto motivovaná. Po Napoleonovom páde sa však zdvihla v Nemecku vlna národného sebavedomia a kódex začal niektorým prekážať už len preto, že bol francúzsky.
Ako prvý verejne vystúpil k tejto téme August Wilhelm Rehberg (1757 – 1836) so spisom „Ueber den Code Napolen und dessen Einführung in Deutschland“. V ňom zastáva názor, že je potrebné vrátiť sa do obdobia pred Napoleonovou hegemóniou, nemožno to však robiť bezhlavo.
Prakticky hneď po publikácii napadol tieto tvrdenia v rozsiahlej kritickej recenzii heidelbergský profesor Anton Friedrich Justus Thibaut (1772 – 1840). Aby nezapadli jeho myšlienky prachom, vydal Thibaut o niečo neskôr pamflet „Ueber die Nothwendigkeit eines allgemeinen bürgerlichen Rechts für Deutschland“, v ktorom už len širšie rozvádza myšlienky obsiahnuté v uvedenej recenzii a vyzýva na prijatie jednotného občianskeho zákonníka.
Na túto Thibautovu prácu zareagoval Friedrich Carl von Savigny (1779 – 1862) a bol to moment, ktorý sa ukázal pre ďalší vývoj kodifikačných snáh ako určujúci. Vzťah Savignyho a Thibauta sa zhruba do roku 1807 pohyboval v rovine vzájomného vedeckého rešpektu oboch týchto popredných právnych romanistov. Posielali si vydané diela, Thibaut dokonca v roku 1803 po vydaní Savignyho „Das Recht des Besitzes“ (Právo držby) napísal na túto knihu nadšenú recenziu. Situácia sa zmenila, keď sa Savigny uchádzal o riadnu profesúru na univerzite v Heidelbergu, kde v tom čase pôsobil aj Thibaut. Nevedno presne z akého dôvodu, bol však odmietnutý. Ako sa zdá na základe Savignyho korešpondencie, pravdepodobne si nemyslel, že sa o to nejako zaslúžil práve Thibaut. Vďaka svojim kvalitám sa však stal pre Savignyho zrejme zosobnením tejto nepríjemnej záležitosti a Savigny mu plánoval dokázať, že on je ten významnejší a lepší právny vedec. Zrejme aj preto sa po prečítaní Thibautovej knihy vyjadril: „Thibaut napísal hanlivý spis, návrh na všeobecný zákonník, okrem iného ho prevalcujem, za dva alebo tri týždne bude moja knižka vytlačená.“
Uverejnením knihy „Vom Beruf unsrer Zeit für Gesetzgebung und Rechtswissenschaft“ (O povolanosti našej doby k zákonodarstvu a právnej vede) ešte v tom istom roku položil Savigny základ sporu o kodifikáciu. Základným východiskom knihy je odmietnutie povolanosti svojej doby ku kodifikácii. Správnosť tohto postulátu potvrdzuje Savigny historickoprávnou analýzou dvoch momentov, ktoré boli rozhodujúce pri skúmaní potrebnosti vlastnej národnej kodifikácie.
Prvý omyl podľa neho spočíva v tom, že osvietenci očakávali „... nové zákonníky, ktoré by úplnosťou právnej úpravy umožnili mechanickú istotu, v ktorej je sudca, zbavený vlastného úsudku, obmedzený len na automatickú aplikáciu: zároveň by však obsahovali všetky historické osobitosti a mali v čistej abstrakcii pre všetky národy a všetky doby rovnakú použiteľnosť...“
Ďalším je, že vraj podľa rozhodujúcej väčšiny nemeckých právnikov „... pozostáva všetko právo za normálnych okolností zo zákonov, tzn. výslovných predpisov najvyššej štátnej moci. Právna veda má za svoj predmet len obsah zákonov. Samotná legislatíva má následne, rovnako ako právna veda, úplne náhodný, meniaci sa obsah, a je viac ako pravdepodobné, že právo zajtrajška sa vôbec nebude podobať tomu dnešnému. Komplexný zákonník je následne najvyššou potrebou, a len v prípade medzier tohto si možno pomôcť obyčajovým právom ako nestálym doplnkom.“
Následne sa Savigny snaží ukázať chybnosť oboch uvedených predpokladov: Dôvod na kodifikáciu je minimálny, keďže možno ponúknuť niečo lepšie ako zákonník – a to právnu vedu zrodenú z rímskeho práva. Rímske právo so svojimi údajne jasnými pojmami a systematikou je pre neho ideálnou pomocou na zlepšenie pomerov v občianskom práve. Všetky eventuálne nedostatky pochádzajú vlastne len z toho, že sa s týmto právom zachádzalo nedostatočne, úplne nevedecky. Teraz však on otvoril svojej dobe oči a ukázal jej krásu právnej vedy. Jurisprudencia bola pre neho objektívnym prameňom práva, niečím dopredu daným, čomu možno veriť, presahujúc pritom ľudský rozum. Úlohou právnikov bolo rozpoznať využitím prísne logickej metódy objektívne právne pojmy existujúce ako pravdivé a nemenné.
Spis uzatvára slovami: „V účele sme jednotní [s prívržencami prijatia zákonníka]: chceme základ istého práva, istého proti zásahu svojvôle a nespravodlivého zmýšľania; toho istého národného spoločenstva a koncentrácie jeho vedeckých snáh na ten istý predmet. Pre tento účel oni požadujú zákonník, ktorý by ale priniesol želanú jednotu len polovici Nemecka, druhá polovica by sa oddelila ostrejšie ako kedykoľvek predtým. Ako správny prostriedok vidím organicky sa rozvíjajúcu právnu vedu, ktorá by mohla byť spoločná pre celý národ.
Aj v hodnotení súčasného stavu sa zhodneme, lebo ho spoločne považujeme za chybný. Oni však vidia dôvod tohto neduhu v prameňoch práva a veria, že [v tejto situácii] pomôže zákonník: ja ho vidím oveľa viac v nás a verím, že práve preto nie sme povolaní na prijatie zákonníka.“
Keďže politický vývoj po porážke Napoleona smeroval k reštaurácii starých pomerov, bolo nereálne, aby sa v Nemecku začal proces kodifikácie. Pri tom by totiž bolo nutné sa kriticky vyrovnať s Code civil, čo za črtajúcej sa konštelácie neprichádzalo do úvahy. Tak sa stala Savignyho predstava zhodou historických a spoločenských okolností prijateľnou a otvorila mu cestu akceptácie i v najvyšších spoločenských a politických kruhoch. V roku 1817 bol menovaný za člena pruskej Štátnej rady a stal sa tým súčasne i členom ministerstva spravodlivosti. Údajne sa v tejto funkcii vyznamenal najmä tým, že sa zaslúžil o zvýšenie kvality jazyka schvaľovaných predpisov. V roku 1842 si ho pruský kráľ Friedrich Wilhelm IV. vybral za ministra pre revíziu zákonodarstva. Očakávania, že tento krok prinesie pre zákonodarstvo pozitívne zmeny, však zostali nakoniec nenaplnené. Savigny počas šiestich rokov ministrovania v intenciách svojho učenia tvrdošijne blokoval plánovanú revíziu Všeobecného zemského práva pruských štátov.
Kodifikácia súkromného práva neprichádzala veľmi do úvahy ani neskôr, nepriala jej faktická rozdrobenosť Nemeckého zväzu. Prípravné práce sa tak mohli začať až po zjednotení Nemecka. Založením Nemeckej ríše v roku 1871 získal Ríšsky snem zákonodarnú kompetenciu pre súkromné právo, najskôr však len pre obchodné, zmenkové a záväzkové právo. Predtým, ako sa mohlo pristúpiť k príprave spoločného občianskeho práva, bola potrebná zmena ústavy. Tá sa uskutočnila dňa 20. decembra 1873 na základe vydania zákona známeho podľa jeho navrhovateľov ako lex Miquel-Lasker.
28. februára 1874 bola zvolaná predprípravná komisia, ktorú tvorili piati uznávaní právnici: Levin Goldschmidt, Franz von Kübel, Ludwig Ritter von Neumayr, Hermann Schelling (nahradil chorého prezidenta bavorského vrchného odvolacieho súdu Meyera) a Anton von Weber. Táto komisia podala svoju správu už 15. apríla 1874. Táto správa má pre pochopenie BGB mimoriadny význam. Predprípravná komisia formulovala svoju úlohu ako prípravu na „zjednotenie práva“. To sa mohlo uskutočniť prijatím niektorej z dostupných predlôh. V diskusii však členovia komisie pokladali za použiteľný jedine Code civil a aj ten bol nakoniec z viacerých dôvodov zamietnutý. Základným odporučením tak zostalo vychádzať z nemeckého ius commune.
Rozhodnutím Spolkovej rady zo dňa 22. júna 1874 bola konštituovaná tzv. 1. Komisia, ktorej úlohou bolo vypracovať návrh občianskeho zákonníka Nemeckej ríše (s vyňatím obchodného práva z úpravy). Komisia pozostávala zo šiestich sudcov (Gustav Derscheid, Reinhold Johow, Franz von Kübel, Heinrich Pape, Gottlieb Planck, Anton von Weber), troch ministerských úradníkov (Albert Gebhard, Karl Kurlbaum, Gottfried Ritter von Schmitt) a dvoch profesorov (Paul von Roth, Bernhard Windscheid). Takýmto zložením sa sledovalo jednak zastúpenie jednotlivých partikulárnych právnych režimov (spoločné, pruské, francúzske, bádenské a saské právo), ako aj participácia z obce praktikov a akademikov.
Komisia sa po prvýkrát stretla 17. septembra 1874. Jej členovia, vychádzajúc pritom zo záverov Predprípravnej komisie, zamýšľali upraviť občianske právo nanovo a to v rámci jeho rozdelenia do piatich častí. Všeobecnú časť dostal na starosti ako zodpovedný redaktor Albert Gebhard, záväzkové právo Franz von Kübel (ktorý však predčasne zomrel), vecné právo Reinhold Johow, rodinné právo Gottlieb Planck a Gottfried Ritter von Schmitt.
V prvej fáze fungovania Komisie tvorilo gro jej činnosti zbieranie a skúmanie platného práva jednotlivými redaktormi. Od októbra 1881 sa zaoberala dodanými materiálmi zostavenými do podoby návrhov právnej úpravy. Po ich prepracovaní uskutočnila Komisia spoločne celkovú revíziu návrhu občianskeho zákonníka a koncom roka 1887 ho predložila ríšskemu kancelárovi. K návrhu boli pripojené odôvodnenia jednotlivých redaktorov, ktoré však neboli schválené Komisiou ako takou (a teda netvorili dôvodovú správu). Návrh občianskeho zákonníka následne prerokoval Právny výbor Spolkovej rady a rozhodol o jeho zverejnení aj so spomenutými odôvodneniami. Tým bola v januári 1888 práca 1. Komisie ukončená.
Po uverejnení sa text prvého návrhu občianskeho zákonníka stal predmetom verejnej diskusie. Väčšina kritikov ho považovala za vhodný základ pre ďalšiu prácu, v rámci ktorej by však bolo potrebné vykonať jeho čiastkové úpravy. Zásadne odmietavý postoj k návrhu vyjadrili predovšetkým Otto Gierke, Otto Bähr, Anton Menger a Gustav Pfizer. Ich dôvody sa však navzájom líšili. Otto Bähr bol celkovo proti kodifikácii súkromného práva. Anton Menger kritizoval návrh na základe toho, že v rámci manželského majetkového práva a dokonca ani v rámci zmluvného práva nebral ohľad na záujmy nemajetných. Požadoval hlavne reguláciu pracovných zmlúv prostredníctvom kogentných predpisov na ochranu osobnosti a zdravia pracujúcich. Zrejme najvýraznejšou postavou medzi kritikmi bol Otto Gierke, ktorý ako priamy žiak Georga Beselera (a tým aj ideový žiak Savignyho) reflektoval potrebu „nemeckého práva“. Táto skutočnosť vystúpila do popredia aj pri jeho hodnotení návrhu občianskeho zákonníka, ktorý pokladal za nedostatočne „nemecký“, „národný“ a „tvorivý“, vychádzajúci príliš z rímskeho práva (či ius commune) a opomínajúci nemeckého právnického ducha. Gierkeho reakcia mala samozrejme aj konkrétnejšie kontúry, hlbšie však do zákutí jeho takmer 600-stranového pamfletu na tomto mieste nezablúdime. V súvislosti s genézou návrhu nemeckého občianskeho zákonníka je ešte potrebné spomenúť Gierkeho známy výrok, že nemecké súkromné právo by bolo potrebné pokropiť kvapkou socialistického oleja. Týmto narážal na nedostatočnú sociálnosť eventuálne nastávajúcej kodifikácie.
4. decembra 1890 bola (na Miquelovo naliehanie) zriadená 2. Komisia pozostávajúca z 11-tich stálych (štátny sekretár von Oehlschläger – neskôr nahradený Robertom Bossem –, profesori Gebhard a von Mandry, tajný radcovia Planck, Rüger, Küntzel a Eichholz, vrchný vládny radca Jacubezky, ministerský radca Dittmar, advokát Wolffson, a riaditeľ úradu Ríšskej justície Hanauer) a 13 nestálych členov (radcovia von Cuny, Spahn a Hoffmann, právny zástupca a notár Wilke, vlastník zámku von Gagern, profesori Conrad a Sohm, riaditeľ lesníckej akadémie Danckelmann, banský radca Leuschner, prezident berlínskej diskontnej spoločnosti a generálny konzul Russel, krajský radca a vlastník zámku von Manteuffel-Crossen, držiteľ rytierskych výsad von Helldorff, vlastník pivovaru Goldschmidt). Členom Komisie sa mal stať aj Otto Gierke, bol však odmietnutý bavorským ministrom Leonradom práve z dôvodu svojich negatívnych postojov k návrhu zákonníka.
Komisia si rozdelila prácu podľa jednotlivých častí návrhu. Za hlavného redaktora bol určený tajný justičný radca Gottlieb Planck, veľký vplyv na prácu Komisie mal aj predseda senátu bavorského vrchného krajinského súdu Karl Ritter von Jacubezky. Revízia návrhu neprebiehala na základe určeného postupu a neboli vytýčené ani nejaké principiálne usmernenia. To umožnilo členom Komisie zaoberať sa hlavne jeho textom rozčleneným do jednotlivých paragrafov.
Výstupy z práce komisie boli od apríla 1892 každý týždeň publikované v úradných novinách Nemeckej ríše „Deutscher Reichsanzeiger“. Predbežne pripravené časti návrhu boli vždy vytlačené a dané k dispozícii verejnosti, aby mala možnosť sa s nimi čo najskôr oboznámiť a poskytnúť prípadné kritické podnety.
Fungovanie 2. Komisie bolo ukončené v júni 1895 a následne boli vydané protokoly, ktoré vecne zdokumentovali priebeh kodifikačných prác. Koncom októbra 1895 bol druhý návrh občianskeho zákonníka predložený na prerokovanie Spolkovej rade. Hoci boli jeho základná koncepcia a jazyk identické s prvým návrhom, v detailoch sa pomerne výrazne od svojho predchodcu líšil. Akú veľkú úlohu pritom zohrala verejná diskusia a kritika prvého návrhu, je otázne. Na Gierkeho požiadavku o pokropenie nemeckého súkromného práva trochou socialistického oleja sa však zrejme veľmi neprihliadlo.
Prerokovanie návrhu v Spolkovej rade prebehlo pomerne hladko a 17. januára 1896 bol predložený Ríšskemu snemu (ako tzv. tretí návrh). Začiatkom februára sa Ríšsky snem v prvom čítaní rozhodol postupovať v tomto prípade mierne odlišným spôsobom: Bola zriadená osobitná komisia, ktorá nemala mandát robiť zmeny a mohla len jednotlivé časti návrhu prijať alebo odmietnuť na základe hlasovania väčšiny. Komisia pozostávala z 21 členov, väčšinou politikov vyššieho alebo nižšieho rangu (Bachem, von Bennigsen, von Bernstorff, von Buchka, von Cuny, Enneccerus, Förster, Frohme, Gröber, von Gültlingen, Himburg, Kauffmann, Lerno, Lieber, Munckel, von Normann, Oscar, Schaedler, Schröder, Spahn, Stadthagen, von Wolszlegier). Diskusia prebiehala o politicky a spoločensky relevantných otázkach, predovšetkým o ustanovení spolkového práva, o povinnom civilnom sobáši a o ochrane slabších a priniesla v konečnom dôsledku aj niektoré vylepšenia.
Konečné hlasovanie o návrhu zákona prebehlo v Ríšskom sneme 1. júla 1896. Za sa vyslovilo 222 poslancov, proti 48, a hlasovania sa zdržalo 18. 14. júla 1896 odsúhlasila text zákona Spolková rada, následne ho podpísal aj cisár Wilhelm II. Nemecký občiansky zákonník bol publikovaný v oficiálnej zbierke 24. augusta 1896 a účinnosť nadobudol od 1. januára 1900. Pokračovat...
