Po skončení druhej svetovej vojny sa Spojenci rozhodli potrestať vojnových zločincov, ktorí túto najväčšiu katastrofu ľudských dejín v 20. storočí spôsobili. Prvými na rane sa stali hlavní nemeckí predstavitelia (v rámci norimberského procesu) a čoskoro na to aj Japonci (v rámci tokijského procesu). V tomto poste sa pokúsim priblížiť základné momenty procesu s japonskými vojnovými zločincami.
Príprava a priebeh Tokijského procesu
Hlavní podozriví boli zatknutí po kapitulácii Japonska 11. septembra 1945 na príkaz vrchného veliteľa amerických vojnových síl generála Douglasa A. MacArthura. Do 6. decembra 1945 bolo do väzby vzatých celkovo 100 osôb na čele s bývalým japonským ministerským predsedom generálom Hidekim Tódžóm. Išlo tu o tzv. „vojnových zločincov triedy A“, ktorí sa mali zodpovedať za trestné činy proti mieru. Prvý proces proti prominentným zločincom triedy A mali podľa pôvodného plánu nasledovať dva až tri procesy s ostatnými zločincami triedy A.
Po mesiacoch príprav bolo hlavné pojednávanie zahájené 3. mája 1946 a trvalo až do 16. apríla 1948. V jeho priebehu (počas 416 dní pojednávania) bolo vypočutých 419 svedkov, prečítaných 779 prísažných vyhlásení a ako dôkaz akceptovaných 4336 dokumentov. Po skončení pojednávania trvalo tribunálu ďalších skoro sedem mesiacov, kým vyniesol rozsudok.
Miesto konania procesu bolo zvolené symbolicky podobne ako pri norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami. Stalo sa ním Auditorium Maximum bývalej cisárskej dôstojníckej akadémie v tokijskom obvode Ičigaja, ktoré pred koncom vojny slúžilo ako provizórne veliteľstvo japonského ministerstva vojny a generálneho štábu.
Pojednávanie sa začalo slovami austrálskeho predsedajúceho Tribunálu Williama F. Webba: „[...] There has been no more important criminal trial in all history.“ Po neúspešnom pokuse obhajoby o vylúčenie predsedajúceho súdu z dôvodu predpojatosti nasledovala otázka, či sa obžalovaní cítia byť vinní. Postupne sa všetci sa deklarovali za nevinných. Na začiatku nasledujúceho dňa predložila obhajoba návrh, aby bola príslušnosť Tribunálu odmietnutá pre všetky skutkové podstaty obsiahnuté v Charte IMTFE okrem konvenčných vojnových zločinov. To vyvolalo právnickú prestrelku o legitimite a funkcii tribunálu, ktorú predsedajúci sudca po niekoľkých dňoch ukončil.
Druhá fáza procesu, v ktorej mali byť predložené dôkazy obžaloby, sa začala trojhodinovou otváracou rečou hlavného žalobcu Američana Josepha Keenana 4. júna 1946. Keenan v nej predniesol trestnoprávne a etické návrhy proti žalovaným, ktorí podľa jeho interpretácie „vypovedali vojnu civilizácii“. Tým mala byť daná osobitná úloha Tribunálu v mene civilizácie chrániť svet pred deštrukciou. Následne obžaloba predložila dôkazy o svojich tvrdeniach: bolo vypočutých 102 svedkov a pripustených 2282 písomných dokumentov.
Tretia fáza procesu sa začala 27. januára 1947 úvodným prejavom zástupcu obhajoby Ičira Kijoseho a trvala jedenásť a pol mesiaca.
V záverečnej fáze trvajúcej od 12. januára do 30. januára 1948 boli pripustené ešte protidôkazy obžaloby, potom nasledovala odpoveď obhajoby. Následne boli zhrnuté dôkazy a zástupcovia strán vystúpili so svojimi záverečnými rečami. V posledný deň ešte zaujala obžaloba stanovisko k záverečnej reči obhajoby a pojednávanie bolo odročené. Obžalovaní nemali na rozdiel Norimberského procesu s hlavnými vojnovými zločincami právo na posledné slovo.
Rozsudok
Vyhlásenie rozsudku sa začalo 4. novembra 1948. Predsedajúci sudca Austrálčan sir William Webb potreboval na prečítanie 1445 strán dlhého textu rozsudku deväť dní. Rozhodnutie nebolo jednohlasné, z celkového počtu jedenásť sudcov hlasovalo za rozsudok iba šesť. Päť disenzov nebolo pri vyhlasovaní rozsudku napriek protestom obhajoby prečítaných (ich rozsah bol spolu väčší ako samotný rozsudok).
Z celkového počtu 28 obžalovaných ako hlavných vojnových zločincov triedy A bol jeden trestne nepostihnuteľný kvôli duševnej poruche, dvaja ďalší zomreli pred vyhlásením rozsudku. Zostávajúci 25 obžalovaní boli pomerom hlasov 8:3 uznaní za vinných (tromi nesúhlasiacimi sudcami boli Henri Bernard z Francúzska, Radhabinod Pál z Indie a Bert Röling z Holandska). Okrem dvoch obžalovaných (Macuiho, vrchného veliteľa japonskej armády v strednej Číne v rokoch 1937 – 1938, a Šigemicuho, ministra zahraničia v rokoch 1943 – 1945) bola v ostatným prípadoch konštatovaná vina zo „sprisahania za účelom vedenia útočnej vojny“. Uvedení dvaja obžalovaní však boli tiež uznaní za vinných, Macui za vojnové zločiny a Šigemicu v ďalších šiestich bodoch týkajúcich sa útočnej vojny a vojnových zločinov. V piatich prípadoch bola konštatovaná vina zo zločinov proti ľudskosti spolu s ostatnými zločinmi, predovšetkým „všeobecného sprisahania“.
Je zaujímavé porovnať rozsudky navrhnuté väčšinou s rozsudkami, ktoré navrhli ostatní sudcovia. Sudca Pál zastával názor, že všetci obžalovaní sú nevinní vo všetkých bodoch obžaloby. Sudca Bernard dospel k presvedčeniu, že „verdikt vynesený Tribunálom po právne chybnom konaní nemôže byť platný“, takže i keď tvrdil, že niektorí obžalovaní boli vinní spáchaním tých „najodpornejších činov“, nemožno sa odvážiť formulovať rozhodnutie, ktorého presnosť by bola predmetom pochybností a rozsudky, ktorých spravodlivosť by bola veľmi sporná. Sudca Röling súhlasil so šiestimi zo siedmich rozsudkov smrti; pri obžalovanom Hirotovi dospel k názoru, že mu nebola dokázaná vina v žiadnom bode obžaloby. Okrem toho, podľa Rölingovho názoru, mali byť traja obžalovaní (vojaci Óka, Sató a Šimada) odsúdení na smrť, a nie na doživotie, lebo sa previnili spáchaním konvenčných vojnových zločinov. Röling tiež konštatoval, že štyria ďalší obžalovaní (jeden vojak – Hata, a traja politici – Kidó, Šigemicu a Togó), odsúdení Tribunálom na doživotie alebo na kratšie tresty, mali byť zbavení viny.
Siedmi odsúdení (dvaja na trest smrti a piati na trest odňatia slobody) podali 29. novembra 1948 proti rozsudku návrh na vydanie príkazu „habeas corpus“ (writ of habeas corpus) na Najvyšší súd USA. Kým Charta Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu obsahovala v článku 26 ustanovenie o konečnosti a nenapadnuteľnosti rozsudku, v Charte IMTFE takéto výslovné ustanovenie chýba. Návrh bol zdôvodnený protiprávnosťou ustanovenia Medzinárodného vojenského tribunálu pre ďaleký východ a nedostatkom jeho jurisdikcie v spojení s vyslovením viny a odsúdením k trestu smrti alebo trestu odňatia slobody. Vychádzalo sa pritom z domnienky, že Medzinárodný vojenský tribunál pre ďaleký východ je v prevažnej miere americkým súdom. Najvyšší súd USA sa tesnou väčšinou uzniesol prijať sťažnosť na ďalšie preskúmanie svojej príslušnosti. Po prejednaní veci však 20. decembra 1948 rozhodol, že nie je príslušný na revíziu rozsudku Medzinárodného vojenského tribunálu pre ďaleký východ na základe návrhu na vydanie writ of habeas corpus s odôvodnením, že Tribunál je medzinárodným orgánom zúčastnených spojeneckých štátov a teda nie je americkým súdom. Najvyšší súd USA môže na základe návrhu na vydanie writ of habeas corpus preskúmavať iba rozsudky amerických súdov.
Krátko na to, 23. decembra 1948, boli vykonané tresty smrti obesením. Ostatní odsúdenci boli zase uväznení pod dozorom americkej okupačnej armády v tokijskom väzení Sugamo.
Po znovuzískaní samostatnosti štátu v intenciách mierovej zmluvy zo San Francisca (1952) prešla príslušnosť na výkon trestu uväznených vojnových zločincov do japonských rúk. Japonská vláda sa zasadila o skoré prepustenie odsúdených zločincov, a to nielen triedy A, ale aj B a C. Do roku 1958 boli všetci odsúdení z dôvodu milosti, amnestie, agraciácie alebo abolície, zo zdravotných dôvodov alebo „na čestné slovo“, z väzenia prepustení.
Kritika procesu
Kritika Medzinárodného trestného tribunálu pre Ďaleký Východ bola z veľkej časti zhodná s námietkami, ktoré sa objavili v prípade nemeckých hlavných vojnových zločincov súdených v Norimbergu. Jedným z hlavných argumentov proti procesu bola retroaktivita právnej úpravy, podľa ktorej Tribunál obžalovaných súdil. To malo za následok, že niektorí kritici hovorili o „spravodlivosti víťazov“.
Túto výčitku je potrebné analyzovať s uvedomením si hlbších súvislostí, na ktoré upozornil Bert Röling (a ktoré môžu výstupné hodnotenie situácie celkovo obrátiť). Spätná účinnosť sa vzťahuje na princíp slobody a princíp spravodlivosti, ktoré nám vo vzájomnom prepojení kryštalizujú situáciu. Röling hovorí, že ak potrestáme niekoho za niečo, čo spáchal v dobe, keď tento skutok nebol považovaný za zločin, dopustíme sa bezprávia, keďže dotyčný konal v presvedčení – a k tomuto presvedčeniu bol oprávnený – že smel urobiť to, čo vykonal. Ak však právo opomenulo zakázať určitý čin, lebo zákonodarca urobil chybu, alebo si nedokázal predstaviť udalosti, ktoré neskôr nastali, situácia je značne odlišná. Ak pritom bolo porušené pravidlo spravodlivosti, nebolo nespravodlivé takýto čin potrestať. Jediné, čím by sa v takomto prípade mohol páchateľ brániť, je obhajoba odvolávajúca sa na to, že retroaktívna právna úprava porušuje zásady politickej slobody.
Obdobná situácia vznikla aj pri „nových zločinoch“ uvedených v Charte Medzinárodného vojenského tribunálu a Charte IMTFE. Keď Nemci začali útočnú vojnu, bolo zrejmé, že porušili Briand-Kellogov pakt z roku 1928, ktorý postavil vojnu ako nástroj štátnej politiky mimo zákon. Túto prekážku sa pokúsili obísť tvrdením, že sú obkľúčení a že vedú obrannú vojnu. Dobre však vedeli, že ich vojna je nezákonná a že táto nezákonnosť spôsobuje obete na životoch miliónov ľudí. Ich tvrdenie, že by nebolo spravodlivé, aby pykali za svoje hriechy, bolo smiešne.
Ďalší argument znel takto: Nemáte právo nás stíhať a trestať, lebo medzinárodné právo v súčasnej dobe zločin agresie neuznáva. Teda bol porušený princíp slobody. Ale v roku 1945 medzinárodné právo, právo nedostatočne vyspelého svetového spoločenstva, tento pojem ešte nepoznalo. Pravidlo zakazujúce zákon ex post facto bolo prijaté až neskôr, pričom sa postupne vyvíjalo spolu s pojmom univerzálnosti ľudských práv od Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 až po Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966.
Predmetom kritiky však neboli len právnické otázky, ale napríklad aj personálne zloženie Tribunálu. Pochybnosti o odbornej kompetentnosti vymenovaných sudcov vzbudzoval fakt, že len jeden z nich – Ind Radhabinod Pál – mal skúsenosti s medzinárodným právom. Sovietsky sudca I. M. Zarajanov a jeho francúzsky kolega Henri Bernard neovládali ani jeden z dvoch dohodnutých rokovacích jazykov, angličtinu alebo japončinu a boli tak odkázaní na tlmočníka. Filipínsky sudca Delfin Jaranilla zase prežil neslávne známy Batánsky pochod smrti, pri ktorom zahynulo 10 tisíc ľudí. No a aby toho nebolo dosť, predseda tribunálu Webb bol autorom správy o japonských vojnových zločinoch na Novej Guinei napísanej na objednávku svojej vlády pre austrálske vojenské súdy. Práve táto správa zakladala podľa obhajoby dôvodnosť Webbovej predpojatosti v procese. Súd však návrh na Webbovo vylúčenie zamietol s poukazom na skutočnosť, že v zmysle štatútu môžu byť sudcovia menovaní len vrchným veliteľom spojeneckých vojnových síl a samotný súd nemá kompetenciu na vylúčenie jednotlivého sudcu.
Záver
Proces s japonskými hlavnými vojnovými zločincami bol potrebný, jeho korektnosť je však pochybná, a to najmä s ohľadom na otázku, či nešlo o "spravodlivosť víťazov". Mnohé otázniky totiž tomu nasvedčujú... Pokračovat...
