Asi každý z nás pozná, čo to znamená byť v strese, keď horia termíny a máme toho naraz veľmi veľa. Stres môže mať motivujúci účinok, človek sa dokáže vyhecovať k vyšším výkonom a zvládnuť pred ním stojace výzvy. Keď je toho však priveľa, môže dôjsť aj k útlmu, dokonca až k neschopnosti niečo urobiť, sledovať stanovené ciele a plniť zadané úlohy. Nechcem tu teraz filozofovať o otázke stresu, ani rozoberať jeho príčiny (nakoniec, máme na to oveľa kompetentnejších). Rád by som sa len dostal k otázke, s ktorou sa stretávam už dlhý čas a rozoberal som ju s mnohými dotknutými (teda aj so sebou samým).
Právnici sú bytosti veľmi zvláštne. Niekedy môže mať človek pocit, že Hobbes svoje slávne tézy o vojne všetkých proti všetkým (bellum omnium contra omnes) a človeku sťa vlkovi (homo homini lupus est) sformuloval na základe svojich pozorovaní vystupovania a konania právnikov. Zaujímavé by tiež bolo, ako by vyzerala, povedzme, ekonomická teória Adama Smitha, keby pri jej konštitúcii vychádzal z takýchto Hobbesových pozorovaní.
Bez ohľadu na to, slovo "konkurencia" (možno by sa k nemu dalo pridať aj zopár zaujímavých adjektív...) je v súčasnosti veľmi presným symptomatickým opisom toho, čo sa deje na "trhu" advokátskych kancelárií, ale aj v iných právnických profesiách.
Poďme však konečne k veci: celý mechanizmus, tak ako je postavený, vás núti sa tomuto trendu prispôsobovať a byť tak konkurencieschopným. Pokiaľ sa vám to nedarí, právnické fakulty vypľúvajú stále nových absolventov, ktorí vás v pohode nahradia (takto zjednodušene to aspoň niektorí chápu).
A tak právnici pracujú a pracujú, vyžaduje to nakoniec aj stavovská česť a ambície, ale predovšetkým konkurencieschopnosť, klienti a tiež vnútorná potreba mať veľa peňazí a byť bohatý. Aj keď tu síce máme zopár nesystémových ulievákov, väčšina prvkov systému takto funguje.
Ak to rozmeníme na drobné: keďže človek potrebuje okolo 8 hodín spánku, až 16 hodín denne by tak mohol pracovať; v týždni máme 7 dní, tak prečo odpracovať len 5? (Nezabúdajme, nachádzame sa vo fáze raného kapitalizmu...)
A tak právnici zarobia veľa peňazí a môžu si toho veľa dovoliť... Napríklad mesačnú plavbu loďou okolo sveta... Tu mi však napadá (7x16x4)+32=480. Takáto alternatíva by znamenala stratu cca 480 hodín vo vzťahu ku konkurencii, stratu cca 480 hodín práce na zveľaďovaní svojho majetku. Kto si to môže dovoliť?
Buďme však vážni, je to takto v poriadku? Alebo s tým treba niečo robiť? Ak ste odpovedali, že je to ok, ďalej už nečítajte. Ak myslíte, že to normálne nie je a chcete s tým niečo robiť, ponúkam pre inšpiráciu textík, ktorý som pred chvíľou ulovil vďaka Google-u pri naťukaní hesla princíp dobrovoľnej skromnosti.
"V modernej spoločnosti prevláda názor, že kvalita človeka sa odzrkadľuje vo výške jeho majetku. Táto myšlienka, známa aj ako sociálny darvinizmus, síce do určitej miery koreluje so skutočnosťou, je však mylné domnievať sa, že hmotný prospech musí byť nutne hlavnou motiváciou každého človeka. Spoločnosť postavená na takomto princípe automaticky hádže polená pod nohy svojim najvzácnejším jedincom, teda ľuďom, ktorých prvotnou motiváciou nie je materiálny zisk, ale veľkoleposť, zdravie a funkčnosť spoločnosti ako celku. Myšlienkou, že budeme žiť lepší život, ak budeme zarábať viac peňazí, sme dnes úplne posadnutí a tak pracujeme čoraz viac hodín, v čoraz otupujúcejších, zbytočnejších a deštruktívnejších povolaniach. Honba za materiálnymi statkami sa rýchlo stáva novým svetovým náboženstvom, silnejším než Kristus, Alah a Budha dohromady. Naháňame sa za všemožnými zbytočnosťami a myslíme si, že ich získaním naplníme zmysel svojho života. Správame sa ako posadnutí: najnovší mobilný telefón, ipod novej generácie, ešte ľahší a výkonnejší laptop, nablýskané auto, veľký dom, bazén, domáce kino, playstation, hromady CD a DVD, značkové oblečenie, luxusná kozmetika, drahé šperky; chceme to všetko! A tento zoznam by mohol pokračovať donekonečna...
V skutočnosti však človek potrebuje k životu iba veľmi málo: udržať sa nažive, neustále sa zdokonaľovať a vytvárať niečo hodnotné, čo tu po ňom zostane. Vtedy prijíma smrť pokojne a s otvorenou náručou. Zmysel jeho života bol naplnený. Starobylé národy túto pravdu dobre poznali. My, moderní ľudia, sa považujeme za omnoho vyspelejších a pritom sa môžeme pochváliť len znalosťou obrovského množstva zbytočných detailov. Dnešná spoločnosť, postavená na falošných ilúziách a masturbácii vlastného ega, sa úplne odcudzila realite a akémukoľvek vyššiemu princípu, ktorý by nás presahoval. Prenasleduje nás pálčivé podozrenie, že náš život je úplne bezcenný. A tak pracujeme a kupujeme a týmito pre život bezcennými vecami sa snažíme zaplniť čiernu dieru v našich vnútrach. Hneď ako nám však poštár odovzdá našu vytúženú hračku, radosť rýchlo vyprchá, tú vec položíme kdesi do kúta a vzápätí nás opäť zžiera túžba po čomsi novom. Tento hlad nebude nikdy nasýtený. Hrabanie vecí je len ďalšou drogou, ktorú nekontrolujete, ale ona kontroluje vás. Tomuto tlaku nie je ľahké odolať. Reklamy sa valia z každého rohu: všadeprítomné bilbordy, obrazovky, ľudia v stupídnych kostýmoch, nanútené letáky... a napokon celkový dizajn spoločnosti je tak chorý a nerealistický, že len málokto nájde silu tomuto šialenstvu vzdorovať. Aj napriek tomu čoraz viac ľudí začína tušiť, že čosi nie je v poriadku a títo ľudia sa snažia nájsť východ z tohto bludiska.
Výsledkom takéhoto vzdoru sú životné cesty, označované napríklad ako jednoduchý život, minimalizmus, či dobrovoľná skromnosť. Čo je ich cieľom a prečo sa po nich ľudia rozhodnú kráčať? Pojmom minimalizmus sa označujú najmä moderné smery v architektúre, literatúre, filme a ďalších oblastiach umenia, avšak podľa nás sa dá tento termín aplikovať aj tam, kde si život vystačí s minimálnymi prostriedkami, čím sa nielenže neoslabí, ale naopak posilní. Tu doslova platí, že menej býva viac. Cieľom dobrovoľnej skromnosti je uspokojiť sa s málom a mať tak v rukách vlastný život. Nebyť celý život drvený hypotékami a splátkami, nebyť neustále závislý na cudzích ľuďoch a ich pravidlách, ale vytvárať si vlastný priestor, vlastnú autonómiu, kde sa človek môže ďalej rozvíjať a mieriť k vyšším životným cieľom a duchovným hodnotám. Duane Elgin, autor viacerých významných kníh o dobrovoľnej skromnosti, definoval túto životnú cestu ako "život, ktorý je zvonka jednoduchý a zvnútra bohatý". Dôvodov k dobrovoľnej skromnosti býva mnoho, od úprimnej starosti o stav životného prostredia, cez duchovné, náboženské a filozofické dôvody, až po čisto materiálne a praktické dôvody.
V dnešnej dobe je už nespochybniteľné, že pokiaľ okamžite nezmeníme svoj kurz, zohavíme a ochudobníme život na Zemi na nepoznanie. A pritom ešte len začíname chápať ďalekosiahle následky svojich činov. Väčšina ľudí sa však aj napriek tomu správa, ako keby sa ich to netýkalo. Mnohí dokonca tvrdia, že celá ekologická kríza je len politickým konštruktom a neopodstatnenou hystériou environmentalistov a že stačí zlepšiť našu technológiu a všetko bude zase v najlepšom poriadku. Falošnosť takýchto tvrdení by vystačila na samostatnú esej. Títo ľudia by vám však asi netvrdili, že počítač je schopný fungovať aj keď z neho sekerou odstránite jednu tretinu jeho základných súčiastok, tak prečo sú schopní tvrdiť niečo podobné o životnom prostredí, ktoré je ešte neporovnateľne zložitejšie, než nejaký počítač? Zjavne tu ide o ťažké halucinácie a v zdravších časoch by takýchto ľudí vyháňali do pustatín.
Prirodzenou reakciou na súčasný stav by bolo okamžite zastaviť aspoň tie najdeštruktívnejšie procesy, ako keď vyberieme ruku z ohňa, aby sme si ju nespálili. Ako druh však toho zjavne nie sme schopní, v tomto smere sme absolútne zlyhali. Každý človek, ktorý je schopný uvažovať v širších súvislostiach a nie len za hranicami svojho obmedzeného ega, inštiktívne vycíti, že musí znižovať svoju záťaž na životné prostredie, že niekde začať treba. Materiálna skromnosť je pre takéhoto človeka ďalším logickým krokom. Samozrejme, už počujeme tie námietky, že ako jednotlivec aj tak nikto nemôže tento stav zmeniť. To je možno pravda, ale aj mikroskopický čin je lepší, než žiadny čin a naviac považujeme za dôležité byť čo možno najmenšou súčasťou tohto problému, tejto nemysliacej masy poslušných pritakávačov, ktorí neberú žiadne ohľady na dôsledky svojich činov a žijú len preto, aby uspokojovali svoje prchké a prelietavé vášne. Dôležitá je v tomto smere aj sila osobného príkladu, nech sa navonok javí akokoľvek nepodstatná. Lebo to, ako pôsobíte na svoje bezprostredné okolie, to je v podstate vaša jediná možnosť ako môžete niečo zmeniť. Preto v tomto smere podporujeme nekompromisnosť... prestaňme sa naháňať za všetkým tým lesklým odpadom a začnime sa sústrediť na to, čo je v živote podstatné!
Dobrovoľnú skromnosť pozná vo forme askézy aj každé významnejšie svetové náboženstvo, od ranného kresťanstva, cez islam, až po východné tradície, kde tieto praktiky dodnes zaujímajú mimoriadne významné miesto. Cieľom askézy je zbaviť sa zbytočných materiálnych potrieb a vytvoriť tak priestor pre rozvoj vlastného ducha a pochopenie vyššieho princípu. Je to prostriedok, ktorým môžeme neuveriteľne spevniť svojho ducha. Skromný život však má aj svoje praktické výhody. Keďže si v tomto prípade človek vystačí s málom, môže sa väčšmi sústrediť na to, čo chce v živote skutočne dosiahnuť. Môže napríklad pracovať menej hodín a zvyšok času venovať svojej rodine, svojmu osobnému rozvoju, či tvorbe niečoho výnimočného. Alebo môže slušne ušetriť a peniaze použiť na niečo hodnotné, napríklad na kúpu vlastnej pôdy, rozvoj lokálnej komunity, či záchranu posledných zvyškov nedotknutých pralesov. Ide o celkové prehodnotenie svojich hodnôt a priorít. Myslite a neustále sa pýtajte, či je daná vec pre váš život skutočne potrebná, prípadne či vás ako človeka robí lepším. Učte sa rozlišovať medzi potrebujem a chcem.
Tieto tvrdenia vám môžu pripadať smiešne a spiatočnícke, ale spomeňte si na ne, keď budete najbližší sobotný deň tráviť niekde v kancelárii, odrezaní od všetkého, na čom vám skutočne záleží. Budete tam hniť len preto, aby ste mohli zaplatiť svoju novú plazmovú televíziu prehnaných rozmerov, zatiaľ čo nemáte čas ani na svoje vlastné deti. Ktovie, čo si budete želať viac na smrteľnej posteli, šancu získať späť aspoň trochu strateného času, ktorý ste mohli stráviť so svojimi blízkymi, či nové Ferrari? Túto úvahu zakončím zaujímavým výrokom, ktorý som našiel kdesi na internete: Rozdiel medzi CHCEM a POTREBUJEM je v sebakontrole." Pokračovat...
