Ontologický dôkaz existencie Boha?

Nedávno som sa dostal do diskusie o tzv. Anselmovom dôkaze Božej existencie. Zotrvávam na stanovisku, ktoré som vtedy prezentoval: teda že jeho základná premisa je neoveriteľná (vychádza len z viery) a v dôsledku toho nemôžeme závery úvahy akceptovať. Navyše, neprijateľným spôsobom spája svet myslenia a reálny svet. Vzhľadom na to, že o Anselmovom argumente sa stále diskutuje, rád by som vedel, aký názor majú na neho naši čitatelia.



"Věříme, že jsi něco, nad co nic většího nelze myslet. (...) I pošetilec (tj. ten, kdo existenci Boží popírá) tedy musí uznat, že to, nad co většího nelze myslet, je přinejmenším v nahlédnutí, neboť když o tom slyší, nahlíží to, a cokoli nahlíží, to je v jeho nahlédnutí. Není ovšem možné, aby to, nad co nic většího nelze myslet, bylo pouze v nahlédnutí. Je-li to totiž pouze v nahlédnutí, lze myslet, že je to také jako věc sama, což je více. Je-li tedy to, nad co nic většího nelze myslet, pouze v nahlédnutí, pak to, nad co nic většího nelze myslet, je zároveň něco, nad co lze myslet něco většího. To však jistě není možné. Existuje tedy beze vší pochyby něco, nad co nic většího nelze myslet, a to jak v nahlédnutí, tak jako věc sama."


— Anselm z Canterbury, Proslogion
Pokračovat...

K tzv. vládnucej mienke (herrschende Meinung)

V nemeckom práve je pri aplikácii a interpretácii práva už tradične rozhodujúcou argumentačnou figúrou tzv. vládnuca mienka (herrschende Meinung). Jedná sa o v literatúre alebo v judikatúre prevažujúcu názorovú líniu, týkajúcu sa určitého právneho problému, ktorá si robí nárok byť nasledovaná. V prípade právneho sporu je rozhodujúcim faktorom a preto ju každý právnik musí poznať, inak by nemohol v právnej praxi úspešne pôsobiť. Reprezentuje tak istým spôsobom autoritu určujúcu, ktorá zákonná interpretácia má prednosť pred ostatnými.


Pre názornú ilustráciu jednoduchý prípad aj s riešením:


A škrtí B koženým opaskom s úmyslom ho zabiť. Keď sa už B nehýbe, A sa domnieva, že je mŕtvy. Aby odstránil stopy z miesta činu, hodil telo do neďalekého rybníka. B však bol v tomto čase iba v bezvedomí. Nakoniec sa v rybníku utopil.


Otázka: Ako sa stal A trestne zodpovedným na základe § 212 StGB (zabitie)?



Riešenie:


1. alternatíva: „dolus generalis“. Tento prípad sa týka jednotného konania, ktoré bolo vedené jednotným úmyslom usmrtiť a naplnilo tak znaky skutkovej podstaty trestného činu zabitia podľa § 212 StGB.


2. alternatíva: Jedná sa o dve odlišné konania. V čase smrtiaceho konania (utopenie v rybníku) už neexistoval smrtiaci úmysel. Preto máme k dispozícii len aplikáciu právnych noriem upravujúcich pokus o zabitie a právnej normy upravujúcej nedbanlivostné zabitie.


3. alternatíva: vládnuca mienka: V tomto prípade sa jedná len o nepatrnú odchýlku v príčinnom priebehu trestného činu. Preto je možné aplikovať právnu úpravu trestného činu zabitia podľa § 212 StGB.



Ako vidno z uvedeného prípadu, možné interpretácie analyzovaného konania sú tri. Ako vládnuca mienka sa presadila len jedna z nich. Načo sú nám teda tie ostatné? V práve neexistuje niečo ako jediná správna odpoveď. Rozmýšľanie v alternatívach nám umožňuje premyslieť riešený prípad zo všetkých strán a vybrať si vždy ten najvhodnejší prístup.

Thomas Drosdeck analyzoval 141 rozsudkov zverejnených Spolkovým súdnym dvorom (ďalej len „BGH“), v ktorých bol inštitút vládnucej mienky explicitne spomenutý. Prípadov, kde sa BGH od vládnucej mienky odklonil, je pomerne málo. Z toho len v deviatich prípadoch by sa dalo hovoriť o odchýlke od vládnucej mienky. Pri týchto odklonoch boli pritom použité rozličné stratégie. Niekde to bola osobitosť konkrétneho prípadu, ktorá legitimovala iné právne rozhodnutie alebo postup po tom, ako bola vládnuca mienka deklarovaná ako principiálne stanovisko, ktoré pripúšťa výnimky. V iných rozsudkoch zase opustil BGH prevládajúcu názorovú líniu z dôvodov novelizácie zákona alebo poprel existenciu vládnucej mienky reklamovanú inými súdmi. Iba v jednom jedinom rozsudku slovne uviedol, že vynesený výsledok nezodpovedá vládnucej mienke, pričom však relativizujúco hovoril o „doterajšej vládnucej mienke“.

Nakoniec, existujú komplikované prípady, ktorých riešenie má niekoľko alternatív a možno sem zaradiť i vytvorenú vládnucu mienku judikatúry, ktorá sa líši od vládnucej mienky literatúry. V takom prípade nemusí byť situácia už vôbec jednoznačná v prospech niektorej z alternatív. A taktiež nemusí byť jasné, ktorá z alternatív je, alebo by mala byť vládnucou mienkou. Pokračovat...

Niekoľko čriepkov ohľadom právnického vzdelávania v Nemecku

Právnické štúdium v Nemecku je rozdelené do dvoch úrovní. V prvej časti (ktorá je porovnateľná s našim bakalárskym a magisterským stupňom) navštevuje adept prednášky, cvičenia a semináre na právnickej fakulte. Skoro každá aktivita v tomto smere je „dobrovoľná“ a študenti sú sami motivovaní, aby na sebe pracovali (nikto nie je nútený zapisovať si množstvo predmetov, len aby naplnil určitý počet kreditov za rok). Napriek tomu nie je bežné, že by prednáškové sály zívali prázdnotou. Aspoň tomu tak nie je v prípade profilujúcich predmetov – verejného práva, občianskeho práva a trestného práva. Tie totiž tvoria obsah tzv. prvej právnickej skúšky („erste juristische Prüfung“), ktorou sa uzatvára prvá úroveň štúdia (najskôr po štyroch rokoch).

Potom nasleduje dvojročná príprava v rôznych právnických zamestnaniach („Referendariat“), ktorá končí zložením tzv. druhej právnickej štátnej skúšky („zweite juristische Staatsprüfung“). Od jej výsledku závisí právnikova ďalšia kariéra. Tí najlepší dostávajú ponuky zo súkromnej sféry a disponujú výbornými možnosťami uplatnenia sa i vo verejnej sfére. Naopak, tí s najslabšími výsledkami majú často krát len malú šancu pracovať v nejakej právnickej profesii.

Systém právnického vzdelávania je už dlho postavený na báze štruktúrovaného riešenia prípadov. Prípady sú niekedy reálne, vychádzajúce z judikatúry, častejšie však vytvorené umelo učiteľom pre účely skúšky (samozrejme reflektujúc pritom právnu dogmatiku a judikatúru).

Podstatné pre úspešné zloženie skúšok je byť oboznámený s obsahom dotknutých právnych predpisov (skúšaný môže mať pri sebe ich nekomentované znenie) a vedieť s nimi pracovať. Takisto je dôležité poznať judikatúru dotýkajúcu sa riešeného prípadu a vedieť pracovať s jej východiskami, ako s jedným z riešení prichádzajúcim do úvahy (študent by mal rozobrať každé z možných riešení a potom môže sám vyargumentovať, prečo sa prikláňa k práve niektorému z nich).

Riešenie každého prípadu nasleduje určitú postupnosť krokov. Dostaneme zadanie s prípadom a otázkami. Na začiatku je potrebné úplne a správne pochopiť zadanie prípadu. Každé domyslenie alebo prispôsobenie si prípadu má negatívne dôsledky vzhľadom na hodnotenie a je potrebné mu predchádzať. Dôležité je zaoberať sa len s otázkami na konci zadania (iným sa zbytočne stráca čas).

Keď sme celý prípad správne pochopili, premysleli, môžeme sa pustiť do jeho riešenia. Najlepšie je, ak ovládame všeobecnú schému riešenia prípadov tohto typu. Je to dôležité preto, aby sme sa niekde nepomýlili, prípadne niečo nezabudli, zároveň nám táto ukazuje postupnosť riešenia a zabezpečuje jeho lepšiu transparentnosť pre učiteľa.

Pozrime sa teraz, ako vyzerá taká schéma v trestnom práve pre prípad dokonaného trestného činu a následne sa pokúsme podľa nej vyriešiť jednoduchý prípad.


Skladba dokonaného úmyselného trestného činu
Predbežná otázka: Jedná sa o trestnoprávne relevantné konanie?
I. Skutková podstata
1. Objektívna stránka
a) Nastúpenie skutkového výsledku
b) Kauzalita konania pre výsledok
c) Objektívna pričítateľnosť výsledku
2. Subjektívna stránka
a) Úmysel vzťahujúci sa k objektívnej stránke
b) Eventuálne ďalšie subjektívne znaky
II. Protiprávnosť
Existencia okolností vylučujúcich protiprávnosť konania
III. Vina


Zadanie:
Jedného pekného letného večera sa zvodca žien C vybral na diskotéku hľadať si novú známosť. Krátko po svojom príchode zbadal pri bare stáť pekné dievča a bez váhania sa pokúsil s ňou nadviazať kontakt. V tom okamihu sa však vracia k baru aj jej priateľ A – vášnivý boxer – a ponúknutým divadlom nie je vôbec nadšený. Jeho príchod donúti C, aby s “balením” prestal. C preto odišiel a o kúsok ďalej si pri bare objednal pohárik.
O chvíľu chytil niekto A zozadu za rameno a ten, mysliac si, že sa jedná o otravného C, udrel rovno z otočky. Zasiahol stáleho zákazníka G, ktorý ho chcel požiadať iba o zapálenie cigarety, pričom mu zlomil úderom päste nos.

Otázka: Ako sa stal A trestne zodpovedným?


Riešenie:

I. Trestná zodpovednosť A podľa § 223 ods. 1 StGB v neprospech G

A sa mohol úderom do nosa G stať trestne zodpovedným za ublíženie na zdraví.

I. Skutková podstata

1) Objektívna stránka
Na to musel s G zle telesne zaobchádzať alebo poškodiť jeho zdravie. Poškodenie zdravia je patologický stav odlišujúci sa od normálneho stavu. Fraktúra vonkajšej časti tela vytvára chorobný stav. Keď teda A udrel G a spôsobil mu tým fraktúru nosa, zapríčinil poškodenie jeho zdravia.

2) Subjektívna stránka
A mal naplniť objektívnu stránku úmyselným konaním. Úmysel je vôľou k uskutočneniu trestného činu (vôľový prvok) za poznania všetkých jeho objektívnych okolností (vedomostný prvok). A chcel svojim úderom zasiahnuť v skutočnosti C a nie za ním stojaceho G. Otázkou je, či na základe tohto omylu v identite poškodeného (tzv. error in persona) úmysel odpadne.
Zo znenia predpisu je zrejmé, že úmysel sa vzťahuje len na skutkové okolnosti, ktoré prináležia k zákonnej skutkovej podstate. S činom spojené pohnútky alebo vzdialené ciele nie sú z tohto hľadiska relevantné. Zákonná skutková podstata § 223 ods. 1 StGB požaduje iba ublíženie na zdraví inej (ľubovoľnej) osoby bez toho, aby mala nejaké očakávané vlastnosti. V zmysle toho sa úmysel nevzťahuje na vlastnosti, akou je identita poškodeného. Úmysel by bolo možné vylúčiť iba v prípade, keby páchateľ objekt svojho konania v danom časovom okamihu vôbec nepovažoval za “druhú osobu”. Pri rovnocennosti objektov tak znamená omyl v identite poškodeného z hľadiska úmyslu len nepodstatný omyl v motíve. Ako bolo uvedené, A vedel, že za ním stála iná osoba, ktorej vedome a z vlastnej vôle spôsobil úderom päste ublíženie na zdraví. To, že považoval poškodeného G za C, je omyl v motíve, ktorým však jeho úmysel necháva nedotknutý.

II. Protiprávnosť

Keďže neexistujú žiadne okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania, A konal protiprávne.

III. Vina

A konal zavinene.

Výsledok:
A je trestne zodpovedný za ublíženie na zdraví podľa § 223 ods. 1 StGB. Na základe toho je možné podľa § 230 ods. 1 prvá veta StGB podať návrh na začatie trestného stíhania.


Postupnosť, na základe ktorej sa riešia trestnoprávne prípady, nie je vždy úplne tá istá. Je vcelku pochopiteľné, že mierne rozdielna bude pri riešení prípadu dokonaného úmyselného trestného činu v porovnaní s riešením prípadu, ktorý dospel len do štádia pokusu trestného činu, alebo prípade, v ktorom k naplneniu skutkovej podstaty na základe opomenutia nejakého konania.

Všimnime si v stručnosti ešte ďalšie špecifikum nemeckého systému právnického vzdelávania. Tým je osobitý podmieňovací štýl („Gutachtenstil“), ktorý by sa mal vinúť celým riešením prípadu pri veciach, ktorých platnosť je potrebné preukázať a ešte neboli pomocou logických postupov preukázané. Možno ho zbadať už v prvej vete riešenia hore uvedeného prípadu. Táto vyzerá vďaka uvedenej formulácii ako hypotéza, ktorú musí študent v rámci riešenia dokazovať. To sa aj postupnými krokmi na báze jednoduchého právnického sylogizmu deje. Až na konci prípadu, keď bolo dokázané, že obžalovaný je trestne zodpovedný, sa sformuluje výsledok štýle rozhodnutia („Urteilstil“).

Využitie tohto podmieňovacieho štýlu má značný propedeutický význam. Učí totiž študenta pozerať sa na potenciálneho páchateľa ako na nevinného až do momentu, keď je jeho vina dokázaná. Netreba azda dodávať, že takýto spôsob riešenia korešponduje aj so zásadou prezumpcie neviny. Pokračovat...