V diskusii k predchádzajúcemu postu o delení práva na verejné a súkromné sme sa dostali k textualizmu ako teoretickému východisku pri interpretácii práva. Práve čítam komentár k slovenskej ústave od Jána Drgonca (Šamorín : Heuréka, 2007, s. 90-91), ktorý k výkladu Ústavy Slovenskej republiky píše nasledovné:
"Ústavný súd SR sa postavil veľmi rezervovane k použitiu extenzívneho výkladu v aplikácii právnej úpravy. Podľa Ústavného súdu SR: "Extenzívny výklad právnych noriem možno uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy, ak možno všetky argumenty proti jeho použitiu presvedčivo vyvrátiť." (PL. ÚS 9/04)
Ústava SR nemá povahu dôsledne premysleného a všestranne zváženého právneho textu. Rad spoločenských vzťahov ústavnej kvality v nej buď nie je vôbec výslovne upravených, alebo sú upravené iba čiastočne. Ak sa také spoločenské vzťahy majú postaviť na ústavný základ, nezvyšuje iné, než relevantné ústavné normy nevysvetľovať doslovne. Ba čo viac, doslovným výkladom niektorých ústavných noriem by sa nastolil nezmyselný právny stav a poprel účel príslušnej právnej úpravy. Citovaný právny názor Ústavného súdu SR vychádza skôr z akademického purizmu, že zo skutočných formulácií noriem Ústavy SR. Nemôže sa stať všeobecným východiskom k výkladu a uplatneniu Ústavy SR. Prinajmenšom ho treba doplniť a modifikovať."
Sám Drgonec však v ďalšom texte uznáva, že základnou metódou interpretácie je doslovný výklad. Extenzívny alebo reštriktívny výklad sa použije podľa potreby tak, aby sa zabezpečila úplná relevnacia navzájom prepojených právnych noriem. Pritom nejednoznačnosť právnej normy nie je jedinou príčinou pre upustenie od doslovného výkladu. Napríklad sa od doslovného výkladu upustí v prípade, kde nemožno na jeho základe jednoznačne identifikovať subjekt, obsah alebo objekt právnej normy. Pritom by však mali byť dodržané podmienky materiálneho právneho štátu. A samozrejme, interpretujúci a aplikujúci orgán, ktorý sa odkloní od doslovného výkladu, by mal uviesť svoje dôvody.
Pokračovat...
