Savigny sa narodil 21. februára 1779 v šľachtickej rodine pochádzajúcej z Lotrinska. Ako mladý chlapec postupne stratil brata i rodičov, čo ovplyvnilo jeho celoživotný pocit osamelosti a uzavretosti.
Šestnásťročný začína štúdium práva na univerzite v Marburgu, kde je jeho učiteľom právny romanista a znalec stredovekej jurisprudencie Philipp Friedrich Weis (1766-1808). Pod jeho vplyvom sa Savigny zaujíma o historické právne myslenie, ktoré sa mu stáva spôsobom nazerania na právo. Ako 20-ročný študent píše: „Jetzt, wo den alten Formen allgemeine Zerstörung droht, ist es nöthiger als je, einen Standpunkt zu suchen, der unabhängig von dem positiven und conventionellen, in uns gegründet ist. ... Und wenn (was ich hoffe und wünsche) der Geist der gewaltsamen Revolutionen erloschen sein sollte, so ist jener höhere Standpunkt nicht weniger nöthig ...“ (Teraz, keď staršie formy ohrozuje všeobecné rozvrátenie, je potrebné ako nikdy nájsť pevný bod, ktorý je nezávislý od pozitívneho a konvenčného, založený v nás. ... A keď by (v čo dúfam a si želám) duch násilných revolúcií mal pominúť, je každý vyšší pevný bod nie menej potrebný ...) Tak sa Savigny cíti byť v pohnutých dobách povolaný bojovať za záchranu starého poriadku a dedičstva nemeckej ríše.
Po ukončení štúdií v roku 1800 nastupuje v Marburgu na dráhu univerzitného učiteľa. Čoskoro sa uverejnením spisu „Das Recht des Besitzes“ (Právo držby) zaraďuje medzi najlepších nemeckých civilistov. Dostáva ponuky z Heidelbergu a Greifswaldu, ktoré však odmieta, lebo chce cestovať po Európe. Keď sa na najstaršej nemeckej univerzite neskôr zaujíma o profesúru, je odmietnutý. Medzičasom totiž v Heidelbergu angažovali na profesorské miesto A. F. J. Thibauta (1772 – 1840), s ktorým boli spokojní. Savigny to berie ako osobnú urážku a Thibauta vníma ako svojho protivníka až do konca jeho života.
Profesúru Savigny nakoniec získava v roku 1808 na univerzite v Landshute, ktorú ešte dva roky predtým označil za „widerlichste Universität“ (najodpornejšiu univerzitu). Preto aj vníma ako svoje vyslobodenie, keď je po troch semestroch výučby Wilhelmom von Humboldtom povolaný na novozaloženú berlínsku univerzitu.
Keď v roku 1814 Thibaut uverejňuje pamflet „Ueber die Nothwendigkeit eines allgemeinen bürgerlichen Rechts für Deutschland“, v ktorom vyzýva na prijatie jednoduchého, nemeckého, podmienkam národa zodpovedajúceho jednotného zákonníka, nie je Savignymu viac treba. Ešte v tom istom roku odpovedá spisom „Von Beruf unserer Zeit für Gesetzgebung und Rechtswissenschaft“. Spochybňuje v ňom účelnosť nového zákonníka, ktorý by podľa neho zničil organicky napredujúcu právnu vedu a pretrhal historické putá s národom. Podľa Savignyho totiž nie je tvorcom práva štát, ale národ, ktorý ho formuje na základe imanentnej právotvornej sily ako obyčajové právo.
V roku 1815 spoluzakladá Savigny odborný časopis „Zeitschrift für geschichtliche Rechtswissenschaft“, ktorý sa stáva fórom Historickoprávnej školy. Berlín ponúka Savignymu možnosť aktívne sa zúčasniť aj na tvorbe práva. V roku 1817 získava členstvo v novozaloženej pruskej Štátnej rade, ktorá plní úlohu zákonodarného zboru. V tejto pozícii vystupuje aktívne a výrazne sa zasadzuje o zdokonalenie jazyka schválených zákonov.
Personálna a vedecká politika berlínskej právnickej fakulty je v tom čase plne v rukách Savignyho. Pod jeho vedením je právnické vzdelávanie v Berlíne jednostranne orientované na teóriu a v jej rámci na štúdium dejín rímskeho práva. Je pochopiteľné, že pre študentov nie je táto metóda vzdelávania veľmi príťažlivá. Preto zasahuje v roku 1824 pruské Ministerstvo kultúry a požaduje klásť väčší dôraz na praktickú rovinu právnického vzdelávania. Keď však v tomto ohľade nedochádza k zlepšeniu, presadzuje ministerstvo (aj proti Savignyho vôli) berlínsku profesúru bývalého Thibautovho a Heglovho žiaka Eduarda Gansa (1798 – 1839). Savigny na protest proti tomuto kroku skladá všetky akademické funkcie a obmedzuje sa ďalej len na prednáškovú činnosť.
V roku 1842 sa Savigny stáva ministrom pre revíziu zákonodarstva pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV. To, čo malo byť vrcholom jeho spoločenskej kariéry, je v skutočnosti len jej odleskom. Savigny totiž nevyužíva svoj obrovský vedomostný potenciál na pozitívne zmeny v zákonodarstve, práve naopak sa tvrdošijne pridržiava svojho presvedčenia, že právo sa vyvíja v nadväznosti na spoločenské zmeny, ktorých hybnou silou je „Volksgeist“. Odmieta plánovanú revíziu Všeobecného zemského práva z roku 1794 (Allgemeines Landrecht für die preußischen Staaten) a konzervuje právny status quo. Ako sám píše: „Der wünschenswerte Zustand der Rechtspflege zeigt sich in dem wissenschaftlichen Geist, welchen die Richter in ihr Geschäft legen, und wodurch sie ihren Beruf heben und veredeln.“ (Želateľný stav právnej úpravy sa ukazuje v tom vedeckom duchu, ktorý sudcovia vkladajú do svojej činnosti a tým povyšujú a zušľachťujú svoje povolanie.)
Vedeckým vyvrcholením Savignyho je jeho osemzväzkový „System des heutigen Römischen Rechts“ (Systém súčasného rímskeho práva), ktorý vychádza postupne v rokoch 1840 až 1849. Toto dielo sa o polstoročie neskôr stalo základom pre kodifikáciu BGB (nemeckého občianskeho zákonníka). Taktiež z neho dodnes vychádza metodika a výučba nemeckého súkromného práva.
Revolučné roky 1848 - 1849, ktoré zmietli mnohých starých vládcov a definitívne skoncovali s feudalizmom, ukončili aj Savignyho ministrovanie. Savigny sa sťahuje do úzadia. Keď 25. októbra 1861 zomiera, zanecháva po sebe obrovské dielo a množstvo prívržencov. Jeho autorita je tak veľká, že si ho počas 50-tich rokov po jeho smrti nedovolil nikto kritizovať. Keď sa k tomu v roku 1912 konečne odvážil mladý Hermann Kantorowicz (1877 – 1940) v článku „Was ist uns Savigny?“, vyvolal touto „nehanebnosťou“ protest berlínskej právnickej fakulty a veľmi tým nepomohol ani svojmu ďalšiemu akademickému postupu.
Dodnes je pre mnohých Savigny modlou, ktorej meno sa vyslovuje s náležitou úctou. Či je to naozaj opodstatnené, záleží už na hodnotení čitateľa.
Šestnásťročný začína štúdium práva na univerzite v Marburgu, kde je jeho učiteľom právny romanista a znalec stredovekej jurisprudencie Philipp Friedrich Weis (1766-1808). Pod jeho vplyvom sa Savigny zaujíma o historické právne myslenie, ktoré sa mu stáva spôsobom nazerania na právo. Ako 20-ročný študent píše: „Jetzt, wo den alten Formen allgemeine Zerstörung droht, ist es nöthiger als je, einen Standpunkt zu suchen, der unabhängig von dem positiven und conventionellen, in uns gegründet ist. ... Und wenn (was ich hoffe und wünsche) der Geist der gewaltsamen Revolutionen erloschen sein sollte, so ist jener höhere Standpunkt nicht weniger nöthig ...“ (Teraz, keď staršie formy ohrozuje všeobecné rozvrátenie, je potrebné ako nikdy nájsť pevný bod, ktorý je nezávislý od pozitívneho a konvenčného, založený v nás. ... A keď by (v čo dúfam a si želám) duch násilných revolúcií mal pominúť, je každý vyšší pevný bod nie menej potrebný ...) Tak sa Savigny cíti byť v pohnutých dobách povolaný bojovať za záchranu starého poriadku a dedičstva nemeckej ríše.
Po ukončení štúdií v roku 1800 nastupuje v Marburgu na dráhu univerzitného učiteľa. Čoskoro sa uverejnením spisu „Das Recht des Besitzes“ (Právo držby) zaraďuje medzi najlepších nemeckých civilistov. Dostáva ponuky z Heidelbergu a Greifswaldu, ktoré však odmieta, lebo chce cestovať po Európe. Keď sa na najstaršej nemeckej univerzite neskôr zaujíma o profesúru, je odmietnutý. Medzičasom totiž v Heidelbergu angažovali na profesorské miesto A. F. J. Thibauta (1772 – 1840), s ktorým boli spokojní. Savigny to berie ako osobnú urážku a Thibauta vníma ako svojho protivníka až do konca jeho života.
Profesúru Savigny nakoniec získava v roku 1808 na univerzite v Landshute, ktorú ešte dva roky predtým označil za „widerlichste Universität“ (najodpornejšiu univerzitu). Preto aj vníma ako svoje vyslobodenie, keď je po troch semestroch výučby Wilhelmom von Humboldtom povolaný na novozaloženú berlínsku univerzitu.
Keď v roku 1814 Thibaut uverejňuje pamflet „Ueber die Nothwendigkeit eines allgemeinen bürgerlichen Rechts für Deutschland“, v ktorom vyzýva na prijatie jednoduchého, nemeckého, podmienkam národa zodpovedajúceho jednotného zákonníka, nie je Savignymu viac treba. Ešte v tom istom roku odpovedá spisom „Von Beruf unserer Zeit für Gesetzgebung und Rechtswissenschaft“. Spochybňuje v ňom účelnosť nového zákonníka, ktorý by podľa neho zničil organicky napredujúcu právnu vedu a pretrhal historické putá s národom. Podľa Savignyho totiž nie je tvorcom práva štát, ale národ, ktorý ho formuje na základe imanentnej právotvornej sily ako obyčajové právo.
V roku 1815 spoluzakladá Savigny odborný časopis „Zeitschrift für geschichtliche Rechtswissenschaft“, ktorý sa stáva fórom Historickoprávnej školy. Berlín ponúka Savignymu možnosť aktívne sa zúčasniť aj na tvorbe práva. V roku 1817 získava členstvo v novozaloženej pruskej Štátnej rade, ktorá plní úlohu zákonodarného zboru. V tejto pozícii vystupuje aktívne a výrazne sa zasadzuje o zdokonalenie jazyka schválených zákonov.
Personálna a vedecká politika berlínskej právnickej fakulty je v tom čase plne v rukách Savignyho. Pod jeho vedením je právnické vzdelávanie v Berlíne jednostranne orientované na teóriu a v jej rámci na štúdium dejín rímskeho práva. Je pochopiteľné, že pre študentov nie je táto metóda vzdelávania veľmi príťažlivá. Preto zasahuje v roku 1824 pruské Ministerstvo kultúry a požaduje klásť väčší dôraz na praktickú rovinu právnického vzdelávania. Keď však v tomto ohľade nedochádza k zlepšeniu, presadzuje ministerstvo (aj proti Savignyho vôli) berlínsku profesúru bývalého Thibautovho a Heglovho žiaka Eduarda Gansa (1798 – 1839). Savigny na protest proti tomuto kroku skladá všetky akademické funkcie a obmedzuje sa ďalej len na prednáškovú činnosť.
V roku 1842 sa Savigny stáva ministrom pre revíziu zákonodarstva pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV. To, čo malo byť vrcholom jeho spoločenskej kariéry, je v skutočnosti len jej odleskom. Savigny totiž nevyužíva svoj obrovský vedomostný potenciál na pozitívne zmeny v zákonodarstve, práve naopak sa tvrdošijne pridržiava svojho presvedčenia, že právo sa vyvíja v nadväznosti na spoločenské zmeny, ktorých hybnou silou je „Volksgeist“. Odmieta plánovanú revíziu Všeobecného zemského práva z roku 1794 (Allgemeines Landrecht für die preußischen Staaten) a konzervuje právny status quo. Ako sám píše: „Der wünschenswerte Zustand der Rechtspflege zeigt sich in dem wissenschaftlichen Geist, welchen die Richter in ihr Geschäft legen, und wodurch sie ihren Beruf heben und veredeln.“ (Želateľný stav právnej úpravy sa ukazuje v tom vedeckom duchu, ktorý sudcovia vkladajú do svojej činnosti a tým povyšujú a zušľachťujú svoje povolanie.)
Vedeckým vyvrcholením Savignyho je jeho osemzväzkový „System des heutigen Römischen Rechts“ (Systém súčasného rímskeho práva), ktorý vychádza postupne v rokoch 1840 až 1849. Toto dielo sa o polstoročie neskôr stalo základom pre kodifikáciu BGB (nemeckého občianskeho zákonníka). Taktiež z neho dodnes vychádza metodika a výučba nemeckého súkromného práva.
Revolučné roky 1848 - 1849, ktoré zmietli mnohých starých vládcov a definitívne skoncovali s feudalizmom, ukončili aj Savignyho ministrovanie. Savigny sa sťahuje do úzadia. Keď 25. októbra 1861 zomiera, zanecháva po sebe obrovské dielo a množstvo prívržencov. Jeho autorita je tak veľká, že si ho počas 50-tich rokov po jeho smrti nedovolil nikto kritizovať. Keď sa k tomu v roku 1912 konečne odvážil mladý Hermann Kantorowicz (1877 – 1940) v článku „Was ist uns Savigny?“, vyvolal touto „nehanebnosťou“ protest berlínskej právnickej fakulty a veľmi tým nepomohol ani svojmu ďalšiemu akademickému postupu.
Dodnes je pre mnohých Savigny modlou, ktorej meno sa vyslovuje s náležitou úctou. Či je to naozaj opodstatnené, záleží už na hodnotení čitateľa.
1 komentář:
Treba byt povdacny za taky prispevok. Este vtlacit studentom na co je teoria prava dobra a snad uroven pravnickeho vzdelavania vstupne. Vydal uz prof. Prusak tu novu ucebnicu teorie prava?
Okomentovat