pondělí 22. března 2010

Otázka večného mieru a Kant



Necelých desať rokov pred svojou smrťou, zrejme pod vplyvom víru udalostí, ktoré rozpútala Veľká francúzska revolúcia, publikoval Immanuel Kant svoj známy traktát O večnom mieri. Dnes sa v rámci snáh o zabezpečenie mieru ku Kantovi a jeho idei večného mieru znova vraciame. Či by však konečne a stále viac mohla prísť doba, keď budú všetci žiť v mieri, je značne neisté.

20. storočie nám so svojimi dvoma svetovými vojnami ukázalo, koľko neľudskosti sa v ľuďoch skrýva. Navyše sme zistili, že disponujeme technológiami s ničivou silou ohrozujúcou všeobecne existenciu života na tejto planéte. Dopad atómových bômb na japonské mestá Hirošimu a Nagasaki obnažil túto skutočnosť v celej šírke. Uvedomil si to aj norimberský tribunál s hlavnými vojnovými zločincami, keď v rozsudku skonštatoval nasledovné: „Vojna je totiž už vo svojej podstate zlom. Jej následky sa neobmedzujú len na bojujúce štáty, ale sa dotýkajú celého sveta.“

Po druhej svetovej vojne sa na základe „lístkovej dohody o percentách“ medzi Churchillom a Stalinom rozdelil svet na dve časti – ideologicky kapitalistickú a ideologicky komunistickú – reflektujúc pritom mocenské postavenie najmä Spojených štátov amerických a Sovietskeho zväzu. Začala sa tak nová „studená“ vojna, alebo skôr súperenie, medzi východným sovietskym a západným americkým blokom.

Po páde „železnej opony“ však stále nemáme pokoj: napríklad Samuel Huntigton predpovedá stret civilizácií, postavených na rôznych kultúrnych, náboženských a právnych základoch. Po tom, ako v roku 1996 prvýkrát vyšla jeho kniha, mnohí proti nej vystúpili s kritikou. Naopak Huntingtonovi priaznivci vidia v tom, čo nastalo počnúc 11. septembrom 2001, potvrdenie teórie tohto bývalého harvardského profesora.

Či už budeme s Huntigtonom súhlasiť alebo nie, zdá sa, akoby ľudstvo ku svojej existencii vojny potrebovalo. Akceptáciou postulátu, že vojna je tiež spôsob, ako sa dá nadobudnúť materiálne bohatstvo, respektíve zmeniť jeho distribúcia a alokácia, následne by sme možno došli až ku Karlovi Marxovi, ktorý by zrejme tvrdil, že vojna je vlastne len prirodzeným dôsledkom existencie faktického stavu chudoby na jednej strane a bohatstva na strane druhej. To by však mohlo znamenať, schematicky povedané, že ľudia vlastne netúžia po mieri, ale naopak, ceteris paribus po vojne. Alebo, možno túžia po mieri, ale uskutočňujú vojnu.

Úprimnosť nie je najsilnejšou ľudskou stránkou. Najviac sa ukazuje pri výroku človeka, ktorý by asi nemal dôvod klamať: nočný strážnik v Tanzánii vyjadruje vďačnosť za to, že má prácu, lebo mnoho ľudí prácu nemá (a to aj keď tá jeho je úplne mizerne platená); zároveň dodal, že dúfa v skoré vypuknutie vojny, lebo potom by sa všetko zlepšilo, keďže by narukoval do armády...

Povedzme však, že ľudstvu tiež nemožno uprieť túžbu po mieri. A hoci sú projekty, ako ten Kantov, tak trochu utópiami, nezabudnime, že mnohé predstavy našich predkov sa neskôr pretavili v realitu a preto sa aj za ideu večného mieru oplatí bojovať.


Kantove požiadavky pre zabezpečenie večného mieru

Pozrime sa teraz bližšie na požiadavky, ktoré Kant považuje za kánon večného mieru. V prvej časti jeho traktátu nachádzame články, ktoré obsahujú podmienky mierových vzťahov medzi štátmi a možnosti ich ďalšieho zblíženia. Tieto sú súborne nazvané predbežnou dohodou o večnom mieri.

Šesť predbežných článkov je formulovaných v prvej časti traktátu:

1. „Nemá platiť žiadne uzavretie mieru, ktoré sa robilo s tajnou výhradou obsahujúcou látku pre budúcu vojnu.“
Kant dodáva, že ak by bol takýto mier uzatvorený, v skutočnosti by sa jednalo iba o obyčajné prímerie, o odsunutie nevraživosti, a nie mier znamenajúci koniec každého nepriateľstva.

2. „Ani jeden pre seba jestvujúci štát (malý alebo veľký, to je tu jedno) nemá byť získaný iným štátom dedením, výmenou, kúpou alebo darovaním.“
Štát totiž nie je majetkom, ale spoločnosťou ľudí, ktorej nemôže nikto rozkazovať a ňou disponovať, len on sám. Inak by to znamenalo koniec jeho mravnej integrity.

3. „Stále vojská (miles perpetuus) majú časom celkom zaniknúť.“
Kant tvrdí, že stále armády ohrozujú iné štáty už len svojou pohotovosťou k vojne. Neustále predháňanie sa v počte ozbrojencov, nové vojenské technológie a neustály výcvik – to všetko proste odporuje trvaniu mieru. A ešte okrem toho: zbrojenie i výcvik finančne vyčerpávajú štátnu kasu a podporujú zvyk používať ľudí ako číre stroje a nástroje v rukách niekoho iného (štátu). No a to je nezlučiteľné so všetkými právami, ktoré ako ľudia máme. V podstate sa tu Kant dotýka myšlienky spoločenskej zmluvy, podľa ktorej je zmyslom štátu umožniť život a slobodu ľudí, a nie expanzia štátu na úkor ľudí, ktorí sú jeho súčasťou. Ako však na druhej strane dodáva, od uvedeného je potrebné odlišovať dobrovoľné, pravidelné branné cvičenia občanov štátu, aby zabezpečili svoju vlasť pred útokmi zvonku.

4. „Vo vzťahu k vonkajším štátnym obchodom sa nemajú robiť nijaké štátne dlhy.“
Zadlžovanie sa na štátnej úrovni ako spôsob zabezpečenia rastu národného hospodárstva môže byť problémový, ba dokonca môže byť podnetom, ktorý vyvolá vojnu. Kant preto považuje za lepšie, ak štát zabezpečí rast svojej ekonomiky z vlastných zdrojov.

5. „Ani jeden štát sa nemá násilne miešať do zriadenia a vlády iného štátu.“
Od tohto článku Kant odlišuje prípad, keď sa štát v dôsledku vnútorných nezhôd rozdelí na dve časti. Ak by každá časť bola osobitným štátom nárokujúcim si celistvosť, a nejaký vonkajší štát by jednému z nich pomáhal, nemohlo by sa to kvalifikovať ako zasahovanie do zriadenia druhého. Tento vnútorný spor však musí byť vopred rozhodnutý, pretože ak by nebol, kvalifikovalo by sa to, ako zasahovanie vonkajších mocností do nezávislosti štátu a podkopávanie jeho autonómie.

6. „Ani jeden štát si nemá vo vojne s iným štátom dovoliť také nepriateľské prejavy, ktoré musia znemožniť ich vzájomnú dôveru v budúcom mieri: sem patrí najímanie úkladných vrahov (percussores), travičov (venefici), porušovanie kapitulácie, podnecovanie zrady (perdullio) v štáte, s ktorým sa vedie vojna etc.“
Kant tieto spôsoby kvalifikuje ako nečestné vojnové úskoky. Vo vojne sa podľa neho musí zachovať nejaká dôvera v nepriateľovo zmýšľanie, pretože inak by ani nebolo možné uzavrieť mier a nepriateľstvo by vyústilo do vykynožovacej vojny (bellum internecinum). Vojna je smutným núdzovým prostriedkom v prírodnom stave na osvedčenie svojho práva násilím. Niet tu totiž žiadnej inštitúcie, ktorá by rozhodla, na koho strane je právo. Z toho vyplýva, že vykynožovacia vojna môže zničiť zároveň obidve strany a s nimi aj všetko právo. Večný mier by tak mohol byť uskutočnený len na veľkom cintoríne ľudského druhu.

Hoci sú spomínané zákony objektívne, t.j. v intencii vládcov zakazujúce (leges prohibitivae), predsa len niektoré z nich platia bez ohľadu na okolnosti a nútia hneď konať (leges strictae). K týmto zákonom zaraďuje články č. 1, 5, 6. Ostatné články nie sú výnimkou z právneho pravidla, pokiaľ sa však jedná o ich uskutočnenie, subjektívne umožňujú odklad (leges latae) s tým, že sa však nemá stratiť zo zreteľa ich účel.

Mierový stav medzi ľuďmi nie je stavom prirodzeným. Preto je potrebné mierový stav vytvoriť, upustenie od nepriateľstva ho však automaticky ešte nezaručuje.

V tejto súvislosti Kant formuluje v druhej časti traktátu ďalšie tri definitívne články k večnému mieru:

1. „Občianske zriadenie každého štátu má byť republikánske.“

Uvádza pritom tri princípy budovania republikánskeho zriadenia:

- princíp slobody členov spoločnosti (ako ľudí)
- princíp závislosti všetkých od jediného spoločného zákonodarstva (ako poddaných)
- princíp rovnosti (ako občanov štátu)

Republikánske zriadenie je tak jediné, ktoré vyplýva z idey prvotnej zmluvy, na ktorej sa musí zakladať každé zákonodarstvo národa. Tým je má podľa Kanta výhľad na želaný výsledok, t.j. večný mier. Ako dôvod uvádza: „Keď (ako to v tomto zriadení ani inak nemôže byť) sa žiada súhlas občan pre to, či má byť vojna alebo nie, nie je nič prirodzenejšie, ako – keďže by sme museli uvážiť všetky vojnové útrapy, ktoré by postihli ich samých (a ku ktorým patrí to, že by museli sami bojovať, hradiť vojnové trovy zo svojho vlastného imania; lopotne naprávať všetko pustošenie, čo zanechala po sebe vojna; a aby zlo prevážilo, podujať sa napokon ešte na mier samotný strpčujúce a – pre blízke, vždy nové vojny – nikdy neumoriteľné bremeno dlhov) – veľmi si uvážia, či sa pustia do takej zlej hry...“ Naproti tomu uvádza, že v zriadení, kde poddaný nie je občanom štátu a vrchnosť tak nie je spoluobčanom štátu, ale jeho majiteľom, teda v nerepublikánskom zriadení, sa vojna môže stať druhom bezvýznamnej hry majiteľa.

Aby sa republikánske zriadenie nezamieňalo s demokratickým poznamenáva nasledujúce: Formy štátu možno deliť
- podľa rozdielu medzi osobami, ktoré majú najvyššiu štátnu moc – forma ovládania (forma imperii);
- podľa druhu vlády národa prostredníctvom jeho vládcu - forma vlády (forma regiminis).

Forma ovládania môže mať len tri druhy, podľa toho, či vládnu moc má len jeden, alebo viacerí, navzájom medzi sebou spojení, alebo všetci, ktorí tvoria občiansku spoločnosť a majú vládnucu moc (autokracia, aristokracia a demokracia). Forma vlády je buď republikánska alebo despotická. Republikanizmus definuje ako „štátny princíp odlúčenia výkonnej moci (vlády) od zákonodarnej“. Republikánsky princíp je teda princípom rozdelenia moci. Despotizmus definuje ako „princíp, keď štát svojmocne uskutočňuje zákony, ktoré sám vyniesol, je to teda verejná vôľa, s ktorou vládca narába ako so svojou súkromnou vôľou.“ Despotická vláda tak dáva prednosť spojeniu zákonodarnej moci s výkonnou. Zaujímavý je Kantov záver, že z troch foriem vlády je práve demokracia nevyhnutne despotizmom, pretože vytvára výkonnú moc, v ktorej sú všetci nadradení jednotlivcovi a aj proti nemu (keď nesúhlasí) a kde rozhodujú všetci, ktorí predsa len nie sú všetkými. Preto možno povedať, že čím je vláda štátu (počet vládnucich) menšia a čím väčšia je naproti tomu jej reprezentácia, tým viac sa štátne zriadenie blíži k republikanizmu. Preto je to v aristokracii už ťažšie ako v monarchii, kým v demokracii nie je vôbec možné dospieť k tomuto jedinému úplne právnemu zriadeniu inak ako násilnou revolúciou.

2. „Medzinárodné právo sa má zakladať na federalizme slobodných štátov.“

Štátotvorné národy možno posudzovať ako jednotlivých ľudí, z ktorých každý môže a má žiadať od druhého, aby kvôli jeho bezpečnosti vytvoril s ním zriadenie podobné občianskemu, kde každému možno zaručiť jeho právo. Bol by ním mierový zväz (foedus pacificum), ktorého úlohou by bolo „uchovanie a zabezpečenie slobody jedného štátu preň samotný a zároveň pre iné štáty vo zväze, ale bez toho, že by sa preto museli podrobiť (tak ako ľudia v prírodnom stave) verejným zákonom a ich núteniu.“

Podľa Kanta, pre štáty vo vzájomnom vzťahu niet iného spôsobu vymaniť sa z nezákonného stavu, v ktorom sú samé vojny, ako toho, že sa takisto ako jednotlivci podriadia verejným donucovacím zákonom a vytvoria tak štát národov (civitas gentium), prirodzene, stále vzrastajúci, ktorý nakoniec pojme všetky národy zeme.

3. „Svetoobčianske právo sa má obmedziť na podmienky všeobecnej hospitality.“

Pojem hospitalita (pohostinnosť) tu znamená, že cudzinec má právo, aby druhý nebol voči nemu nepriateľský, kvôli tomu, že vkročil na jeho pôdu. Môže ho odmietnuť, ak to nebude znamenať jeho záhubu, no kým sa na jeho pôde chová mierumilovne, nesmie byť voči nemu nepriateľský. To znamená, že má existovať všeobecné právo návštevy, aby pokojným spôsobom navštevoval druhých a ponúkal sa im ako spoločník alebo obchodný partner.

Traktát obsahuje i niekoľko dodatkov. Prvý sa zaoberá garanciou večného mieru, resp. približovania sa k nemu, akcentuje prírodu ako jeho záruku. To znamená, že ak by aj človek nebol schopný svojim rozumom ukladajúcim mu morálnu povinnosť dospieť k večnému mieru, donútia ho k tomu mechanizmy prírody. Napríklad národ, ktorý netrpí vnútornými rozpormi a nepokladá za potrebné vytvoriť si štát s donucovacími verejnými zákonmi, bude nútený tak napriek tomu urobiť, pretože príroda zariadila susedstvo národov. Každý národ si bude musieť vytvoriť štát, aby bol proti nemu utvorený ako mocnosť.

Štát, najmä republikánske zriadenie, je predpokladom pre zväz národov a úsilie o dosiahnutie večného mieru. Príroda síce oddeľuje od seba národy na základe jazykových a náboženských rozdielov, čo budí vzájomnú nevraživosť a vytvára predpoklad pre vojnový konflikt, no zároveň „vzrastaním kultúry a postupným približovaním sa ľudí k väčšej zhode v princípoch vedie k porozumeniu si v mieri...“

Ďalší dodatok rieši problém nezhody morálky a politiky vzhľadom k večnému mieru. Morálka vychádza z rozumu a rozum nám ukladá morálnu povinnosť smerovať k večnému mieru. Aby politika mohla za svoj cieľ pokladať večný mier, musí byť založená na morálke (teda na rozume). Kant si všíma nesúlad medzi nimi, keďže doboví politickí predstavitelia si v rozpore s povinnosťou ale aj verejným zákonom prispôsobujú morálku svojim potrebám. Držia sa zásad: najskôr okupuj, potom sa ospravedlníš; popieraj vinu za tebou spáchané skutky; rozdeľuj a panuj. Preto kladie Kant dôraz na morálnu povinnosť politických činiteľov.


Pokus o interpretáciu s ohľadom na dnešok

V rámci tejto poslednej časti príspevku sa pokúsim interpretovať Kantove požiadavky na zabezpečenie mieru. Budem tak prirodzene robiť so zameraním na dnešný uhol pohľadu, aby sme zistili, čím by pre nás mohol byť Kantov traktát zaujímavý a prínosný.

Myslím, že s predbežnými článkami možno viac-menej súhlasiť (aj keď ich relevancia pre zabezpečenie mieru je otázna). Ďalej sa preto zameriam na definitívne články.

Pre Kanta je ideálnym občianskym (nie štátnym!) zriadením republika naplnená obsahom vyplývajúcim z princípov slobody, závislosti a rovnosti. Dá sa predpokladať, že ich dodržanie je v rozpore s existenciou vojnového stavu. Tieto princípy tak možno považovať za definičné znaky Kantovho pojmu mieru. Iné je však definovať pojem mieru, a iné je nájsť spôsob, ako mier zabezpečiť. K tomu určite nebude stačiť oddelenie výkonnej moci od zákonodarnej.

Pre Kanta je demokracia nevyhnutne despotizmom, lebo zakladá výkonnú moc. Je zrejmé, že Kant by demokratickú Slovenskú republiku neoznačil za republiku, ale za despotickú formu vlády. Kantovskú republiku by sme mohli dosiahnuť, keby sme mali osvieteného panovníka, akým bol kedysi pruský kráľ Friedrich II., ktorý povedal, že je len najvyšším sluhom štátu. Keďže bol jediným pánom, zabezpečil tým podľa Kanta ducha reprezentácie. To vyznieva pre našinca dosť paradoxne, lebo reprezentáciu chápeme ako zastúpenie čo najväčšieho počtu občanov štátu (zastupiteľská demokracia). Navyše, republiku spájame s demokraciou a Friedrich II. bol podľa nás absolutistickým monarchom. Myslím teda, že v podstate môžeme Kanta označiť za prívrženca absolutistickej monarchie, ktorá by dodržiavala ním vytýčené princípy slobody, závislosti a rovnosti, a zároveň by v nej bola striktne oddelená výkonná moc od zákonodarnej.

Asi sa zdá, že takýto štát by ani nemohol existovať – ešte donedávna však bol možno takým Bhután (kým sa v roku 2008 nezačala jeho demokratizácia). Problém zrejme spočíva skôr v nemožnosti naplnenia požiadavky na širšie zavedenie Kantovho „občianskeho republikánskeho zriadenia“. A ak túto požiadavku nenaplníme, nemôžeme dosiahnuť večný mier.

Druhý definitívny článok k večnému mieru požaduje, aby sa medzinárodné právo zakladalo na federalizme slobodných štátov. Konkrétne, svetový mier sa môže dosiahnuť na základe mierového zväzu štátov, v ktorom by všetky štáty dobrovoľne, bez verejného donútenia a zákonov, zachovávali ideu večného mieru. Uskutočniteľnosť takéhoto zväzu je založená na spojení viacerých štátov, ktoré pestujú mier a napĺňajú myšlienku „občianskeho republikánskeho zriadenia“. Historickým príkladom kantovského mierového zväzu by mohla byť Spoločnosť národov, ktorá však svoje ciele (zachovanie mieru) nenaplnila, lebo niektorí jej členovia prestali ideu mieru reflektovať (hlavne Nemecko a Sovietsky zväz).

Iným, pevnejším spôsobom dosiahnutia večného mieru, by mohol byť podľa Kanta štát národov. Ten však štáty nechcú, lebo by v ňom stratili vlastnú suverenitu. Príkladom štátu národov, aj keď nie celosvetového, by stále viac mohla byť Európska únia.

Čo si teda môžeme z Kantovej knižky o večnom mieri zobrať? Neponúka nám konkrétne riešenia a alternatívy, hovorí len: ak chcete mier, je to dosiahnuteľné len takto... Podstatné pre udržanie večného mieru je to, že ho budeme naozaj chcieť a sa oň aj všetkými silami snažiť. Sám Kant nám na to ponúkol len veľmi rámcový recept, ktorý si v konkrétnostiach musíme dotvoriť sami.

5 komentářů:

Anonymní řekl(a)...

Chcel by som sa opytat aka to bola dohoda medzi Churchillom a Stalinom po druhej svetovej vojne, ked pred ukoncenim vojny doslo k zmene vladneho kabinetu v Britanii. Podla mna tvrdenie ze Churchill suhlasil s delbou sveta po druhej svetovej vojne je celkovo mylna ked prave to bol Churchill ktory nesuhlasil so Stalinovimi nazormy na povojnove usporiadanie a to bol Roosevelt, ktory musel ukludnovat situaciu..

Anonymní řekl(a)...

ZAČAL „NEMRAVNOU DOHODOU“ O PERCENTÁCH
Churchill mal skúsenosti so Stalinom z rokovaní. Neskôr sa mu vyčítalo, že pri rokovaniach o povojnovom usporiadaní Európy nahrával sovietskemu vodcovi. Kritici mali na mysli hlavne stretnutie v Moskve. Churchill ho živo opísal v Spomienkach na 2. svetovú vojnu: „Deviateho októbra 1944 nadišla v Moskve vhodná chvíľa na riešenie problematických otázok.“

Britský premiér otvoril tému slovami: „Vyriešme naše balkánske záležitosti. Vaše vojská sú v Rumunsku a Bulharsku. V týchto krajinách aj my máme svoje záujmy, misie a ľudí. Vyhnime sa sporom v týchto otázkach, ktoré za to nestoja. Pokiaľ ide o Veľkú Britániu a ZSSR, čo by ste povedali na vašu 90% prevahu v Rumunsku, z našej strany na rovnakú v Grécku. V Bulharsku 75% pre vás a 25% pre nás. Rovnaký vplyv, teda fifty – fifty, by sme mali v Juhoslávii a Maďarsku.“ A Churchill hneď aj vytiahol z vrecka kus papiera a napísal naň svoje percentuálne predstavy o rovnováhe medzi spojencami. Potom ho posunul pred Stalina, ktorému medzitým prekladali vyrieknuté slová.

Chvíľu sa nič nedialo.

Stalin potom zabafal z fajky a ceruzkou odškrtol návrh na znak súhlasu hrubou modrou čiarou a papier vrátil na britskú stranu.

Churchill nazval v spomienkach popísaný akt „nemravným dokumentom“. Táto „Dohoda o percentách“ však nebola nikdy oficiálne prijatá.

Neostala po nej ani stopa vo verejnom oddelení britského Štátneho archívu.

http://www.historickarevue.com/?id=archiv_94

Daniel Krošlák řekl(a)...

http://en.wikipedia.org/wiki/Percentages_agreement

Michal řekl(a)...

myslim, ze zaznamy z Teheranskeho stretnutia vysli aj knizne... (v Churchillovych pamatiach nie je vsetko)

zaujimava je vsak vzhladom k tomuto clanku o Kantovych predstavach politickych nastrojov udrzujucich mier otazka, co udrzuje mier v case, ked 2 najvacsie jadrove velmoci nemaju medzi sebou uzavretu zmluvu o limitacii vojenskeho arzenalu? ekonomicke vazby alebo aj nieco viac? je to naozaj tuzba po mieri? a ak ano, ako si mier predstavuju ludia v Amerike (S. i J.) Europe, Afrike, Azii ...

Daniel Krošlák řekl(a)...

Je to komplexný problém, takže odpovedať jednoducho nie je úplne dobre možné. Keby som sa o to mal pokúsiť, asi by som povedal, že to súvisí so vzájomnou rovnováhou, teda so skutočnosťou, že jadrové zbrane majú aj USA aj Rusko a aj ďalšie štáty. A taktiež s vedomím, že porušenie tejto rovnováhy by mohlo vyvolať neželanú reakciu na druhej strane a celkovo by to nemuselo dobre dopadnúť. Uzavretie novej medzinárodnej zmluvy START II pritom podľa mňa nie je kľúčovou otázkou. Nakoniec, koľko prípadov z histórie nám potvrdzuje, že porušenie medzinárodného práva veľmocami nemusí mať žiadny sankčný následok?