Prirodzené a pozitívne právo u Tomáša Akvinského

Tomáš sa prirodzenému a pozitívnemu právu venuje v Sume teologickej v otázkach 90-97. Pre pochopenie jeho teórie je potrebné vysvetliť ním používané pojmy: večný zákon, prirodzený zákon, ľudský zákon a Boží zákon.

Večný zákon spočíva na fakte, že „všetky veci sveta sú riadené Božím rozumom. Preto už sama idea riadenia vecí v Bohu, Pánovi sveta, má povahu zákona. A pretože koncepcia riadenia vecí Božím rozumom nie je podriadená času, ale je večná, tento druh zákona sa má volať večným.“

Prirodzený zákon podľa sv. Tomáša spočíva v tej časti večného zákona, ktorý sa vzťahuje na človeka. Tomášovo usudzovanie postupuje takto: „Všetky veci participujú na večnom zákone, ktorý je do nich vpísaný“ a z toho „všetky veci odvodzujú svoje náklonnosti k primeraným činom a cieľom“. To sa zvlášť vzťahuje na človeka, pretože jeho rozumová schopnosť „participuje na večnom rozume, z ktorého sa mu dostáva prirodzenej náklonnosti k primeraným skutkom a cieľu“. „Táto participácia“ tvrdí ďalej Tomáš, „večného zákona v rozumovom stvorení sa volá prirodzený zákon.“ A zase „prirodzený zákon nie je nič iné než participácia rozumového bytia na večnom zákone“.

Ľudský zákon sa vzťahuje na špecifické ustanovenia vlády. Tieto ustanovenia alebo ľudské zákony sú odvodené zo všeobecných príkazov prirodzeného zákona. Tak ako robíme konklúzie v rozličných vedných odvetviach z prirodzene poznaných nedokázateľných princípov, podobne z príkazov prirodzeného zákona postupuje ľudský rozum k partikulárnejším určeniam istých vecí. A tie partikulárne určenia, utvorené rozumom, sú ľudské zákony.

Funkciou zákona je riadiť človeka k jeho vlastnému cieľu. Pretože človek smeruje k cieľu večného šťastia, musí jestvovať zákon, ktorý ho riadi k jeho nadprirodzenému cieľu. Týmto zákonom by mal byť zákon Boží. Zvlášť v tomto bode sa Tomáš rozchádza s Aristotelom, pretože Aristoteles poznal len prirodzený cieľ človeka a na to sa prirodzený zákon, ako ho rozum pozná, pokladá za dostatočný. Avšak večná blaženosť, ku ktorej je človek určený, je v proporcii k prirodzenej schopnosti človeka.

Preto „je potrebné, aby okrem prirodzeného a ľudského zákona človek bol vedený k svojmu cieľu zákonom daným od Boha“. Boží zákon je človeku k dispozícii Zjavením a nachádza sa v Písme. Nie je produktom ľudského rozumu. Dáva sa človeku z Božej milosti, aby sa tak určilo a zabezpečilo, že človek vie, čo má robiť tak s ohľadom na prirodzený, ale predovšetkým na svoj nadprirodzený cieľ. Rozdiel medzi prirodzeným a Božím zákonom je tento: Prirodzený zákon reprezentuje rozumové poznanie dobra človeka, ktorý intelekt riadi vôľu v kontrole žiadostí a vášní. Takto vedie človeka k prirodzenému cieľu pomocou kardinálnych cností. Boží zákon, naproti tomu, pochádza priamo od Boha zjavením ako dar Božej milosti a ním je človek riadený k nadprirodzenému cieľu pomocou teologických cností viery, nádeje a lásky, ktoré sú „vliate“ do človeka z Božej milosti.

Po tomto oboznámení sa môžeme ďalej zamerať na samotný prirodzený zákon. Z Tomášovho hľadiska je otázne, či je prirodzený zákon rovnaký pre každého človeka, prípadne či môže byť zmenený alebo úplne vymazaný z ľudského srdca. Myslí si, že zákon je rovnaký pre každého, avšak nie každý ho rovnako dobre pozná. Tieto gnozeologické deficity môžu vyplývať z rôznych príčin napr. zatemnenia mysle ako výsledku vášní, zlozvykov. „Tak sa teda musí povedať, že prirodzený zákon, je ten istý pre všetkých, čo do správnosti i poznania, pokiaľ ide o všeobecné princípy. Ale čo sa týka istých detailných záležitostí, ktoré ako keby boli závermi z týchto všeobecných princípov, je rovnaký pre všetkých vo väčšine prípadov, rovnako čo do správnosti a poznania; a predsa v niektorých málo prípadoch môže zlyhať, i čo do správnosti, pre nejaké zvláštne prekážky, i čo do poznania...“ Príkladom môže byť, ak niekomu vrátime zbrane, s ktorými potom vedie proti nám vojnu. Prirodzený zákon nemôže byť zmenený, čo do jeho všeobecných príkazov, ale čo sa týka príkazov sekundárnych, ich nasledovanie môže byť zabránené špeciálnymi príčinami. Či môže byť prirodzený zákon vymazaný z ľudského srdca, Tomáš odpovedá rovnako: Všeobecné princípy určite nie a sekundárne príkazy za určitých už uvedených okolností áno.

Ako sa teda človek správa, keď dodržuje všeobecné príkazy prirodzeného zákona a zároveň aj sekundárne, ktoré sú s nimi rozporné? Tomášovo vyjadrenie je koncipované značne abstraktne. Vychádza mi, že v tomto prípade (aspoň navonok) vyzerá správanie človeka akoby tie všeobecné príkazy ani neexistovali a riadi sa iba „zlými“ sekundárnymi príkazmi. Akoby sekundárne špeciálne pravidlá mali kvázi derogačný účinok ku všeobecným princípom. Tak by to ale ani nemalo byť a Tomáš by s tým samozrejme nesúhlasil. Všeobecné príkazy by sa mali premietať v sekundárnych. Prečo ale potom táto disonancia? Tomáš ju odôvodňuje zrejme pre neho najrozumnejším spôsobom: a to nespoznaním samotných všeobecných princípov v ich celistvosti, nespoznaním ich podstaty. Preto tu vlastne ani ku skutočnému rozporu (z hľadiska konajúceho subjektu) medzi všeobecnými princípmi a sekundárnym prirodzeným právom nemusí dochádzať (pokiaľ vedome neporušuje všeobecné princípy).

Toto poňatie prirodzeného práva Tomáš ešte skomplikoval aj zavedením duálnej štruktúry s právom pozitívnym, alebo v jeho slovníku s ľudským právom. Kým primárne prirodzené právo obsahuje najvšeobecnejšie, nemenné princípy, sekundárne právo je z nich odvodené, je ich konkretizáciou vzhľadom na štruktúru objektu a povahu veci, na ktoré sa všeobecný princíp aplikuje. Takto poňaté sekundárne prirodzené právo by sa v dnešnej právnej terminológii dalo stotožniť s právnym vedomím. Tým sa dostávame aj k lepšiemu pochopeniu Tomášovej koncepcie.

Z právneho vedomia sa vedeckými postupmi ako napr. abstrakcia, analýza, komparácia a pod. tvorí pozitívne právo. Podobne aj v Tomášovej koncepcii by sa prirodzené právo malo transponovať do práva ľudského. Tomáš nepopiera, ale naopak vyzdvihuje dôležitosť tvorby pozitívneho práva. Zákonodarca ingeruje do prirodzeného poriadku a opiera sa o jeho autoritu. Príroda a platné právo sú dva pramene práva. Nevyhnutnosť tvorby pozitívneho práva vychádza z potreby viesť ľudí k cnostiam, teda vychovávať ich. Normy pozitívneho práva sú platné v dôsledku toho, že vyjadrujú ius naturae, viac či menej adekvátnym spôsobom vyjadrujú poriadok vlastný prírode. Uznanie prirodzeného práva sa stalo existenčnou podmienkou pozitívneho práva a základom jeho autority.

Tým, že zákony majú pomáhať ľuďom viesť cnostný život, robia ich lepšími. Tomuto postulátu však Tomáš dáva niekoľko dôležitých kvalifikácií:
Za prvé všetky zákony robia ľudí dobrými, ale nie rovnakým spôsobom.
Druhá kvalifikácia hovorí, že pozitívne zákony môžu upravovať iba to, čo môžu ľudia súdiť. Keďže ľudia môžu súdiť iba vonkajšie viditeľné akty, nemali by zákony zakazovať človeku niečomu veriť príp. neveriť, niečo cítiť, či necítiť.

Ľudské zákony by sa tiež nemali pokúšať zakázať všetko nemorálne konanie. Človeka totiž nemožno zmeniť náhle, ale iba postupne. Navyše takáto zmena by mohla ľuďom nezvyknutým na cnosť priniesť viac škody ako úžitku.

Takisto nemožno zákonom prikázať všetky cnosti. Každá cnosť sleduje ciele spoločenské a ciele individuálne. Zákon môže prikázať iba akty smerujúce k spoločnému dobru. Tým Tomáš kladie určitú zodpovednosť za vlastné (individuálne) dobro do rúk každého jednotlivca.

Akým spôsobom dochádza prijatiu prirodzeného práva do práva pozitívneho? Tomáš sa domnieva, že buď logickým úsudkom z určitých premís alebo dedukciou resp. aplikáciou a prípadným dotvorením (určením konkrétneho riešenia zo všeobecnej normy). Tu by som doplnil snáď ešte jeden spôsob a to významovo určite nie menší, i keď z hľadiska kritéria určenia obsahu odlišný (nie je myšlienkovým postupom) – formalizácia. Aj samotné prirodzené právo sa môže stať právom pozitívnym, ak bude príslušným spôsobom a v stanovenej forme schválené. To je ale dnešný spôsob tvorby práva, v Tomášových časoch skôr anachronický.

Ďalekosiahle na Tomášovej koncepcii dualizmu prirodzeného a pozitívneho práva bolo zavrhnutie mienky, že zákon je zákonom len preto, lebo bol ustanovený suverénom. Sv. Tomáš argumentuje proti tejto mienke tvrdiac, že čo dáva pravidlu charakter zákona, je jeho mravná dimenzia, jeho zhoda s príkazmi prirodzeného zákona, jeho súlad s mravným zákonom. Ak sa ľudský zákon akýmkoľvek spôsobom odchýli od prirodzeného zákona, už nie je zákonom, je perverziou zákona. Také zákony už neviažu vo svedomí, no niekedy sa poslúchnu, aby sa zabránilo väčšiemu zlu. Sv. Tomáš zašiel ešte ďalej, keď nepriznal charakter zákona vládnemu príkazu, porušujúcemu prirodzený zákon. Takýto príkaz sa nemá poslúchnuť. „Niektoré zákony,“ hovorí ďalej, „môžu byť nespravodlivé preto, že sú proti Bohu, ako keď tyran pobáda k idolatrii, alebo k čomukoľvek, čo je v rozpore s Božím zákonom. Zákony tohto druhu sa nesmú za nijakých okolností poslúchnuť jednoducho preto, že treba poslúchať Boha skôr než ľudí.“
Tomáš, ako najvýznamnejší predstaviteľ stredovekého myslenia, uprednostňoval prirodzené právo pred pozitívnym. Spor o hegemóniu niektorého z nich sa tým však ani zďaleka nekončí. Práve naopak, začína. V neskorších storočiach začnú postupne dominovať pozitivisti. S tým sa však staneme od konca 19. storočia aj svedkami akejsi renesancie prirodzenoprávnych koncepcií.