Projekt všeobecnej mierovej organizácie Jiřího z Poděbrad

V dejinách úsilia o zabezpečenie mieru vo svete má osobitne významné miesto projekt všeobecnej mierovej organizácie, ktorý dal vypracovať český kráľ Jiří z Poděbrad (1420 – 1471). Hoci mu nemožno pripisovať prvenstvo z hľadiska ideových pokusov o vytvorenie štruktúr, ktoré mali zabezpečiť mier a poriadok, bol výnimočný nielen svojím obsahom, ale predovšetkým tým, že bol zastrešený reálnou politickou mocou a o jeho uskutočnení sa v rokoch 1462 – 1464 viedli medzi európskymi štátmi diplomatické rokovania. Bol to prvý návrh, ktorý bol oficiálne predložený diplomatickou cestou.

Historickú veľkosť iniciatívy, ktorá vyšla z Čiech a na ktorú pozitívne reagovalo Poľsko, Uhorsko a nakrátko aj Francúzsko a Benátky, môžeme skutočne zhodnotiť až v súčasnosti. Všeobecné tendencie požiadavky uskutočniť zásadný prelom v usporiadaní kresťanskej spoločnosti sa v srdci Európy, v českých krajinách prejavovali špecifickým spôsobom. V 60. rokoch 15. storočia tu dozrievali podmienky na vznik plánu na novú organizáciu kresťanstva (reipublicae christianae). Stredoveká ríša (imperium Romanum) nikdy nebola pre slovanské národy nositeľkou myšlienky mieru, ale skôr naopak, slúžila ako nástroj ich potláčania. Český a ďalšie slovanské národy ohrozovala táto ríša v samej podstate ich existencie už od čias Karola Veľkého. S pápežským univerzalizmom sa český politický život a úsilie o obnovu cirkvi stretlo nedávno predtým v husitskom období. Konflikty, ktoré na základe toho vznikli, sa vyriešili len povrchne a v dobe vzniku projektu kráľa Jiřího sa začali znovu prejavovať.

Bezprostredným podnetom pre návrhy kráľa Jiřího z Poděbrad a jeho poradcov bol spor s pápežskou kúriou na začiatku 60. rokov 15. storočia. Jeho podstata bola v tom, že pápež Pius II. v r. 1462 odvolal dohodu (tzv. kompaktáta), ktorá bola uzatvorená medzi husitskými predstaviteľmi českého štátu a bazilejským koncilom takmer pred 30 rokmi. Zároveň žiadal, aby sa kráľ Jiří tejto dohody verejne zriekol a plne zreštituoval cirkevný majetok a moc katolíckeho kléru českom štáte.

Takéto požiadavky boli pre Jiřího z Poděbrad samozrejme neprijateľné, veď išlo o výsledky husitskej reformácie, ktoré vybojovali české vojská proti križiackym výpravám. Na druhej strane, „[v]šak Jiří nechtěl ani zničiti světskou moc papežovu, tím méně chtěl seslabiti jeho moc duchovní. ... Jiří byl husitou tak přísným a poctivým, že ještě neměl ani tušení úplné obecné svobody náboženství; násilně potlačil Tábory, kteří pod žádnou spůsobou již nikdy nechtěli vrátiti se do poslušenství papeže římského; utiskoval české Bratry, jichžto biblický republikanism neshodoval se s biblickou monarchií Husovou; a maje při sobě nejvyšší moc královskou a takovou přízeň národa českého, jakou neměl žádný v těchto vlastech panovník ani před ním ani po něm, stíhaný a prokletý "kacíř" přece osvědčil se ke "katolíkům" spravedlnosti tak ryzou a nestranností tak šlechetnou, že ani nejurputnější osobní a političtí nepřátelé jeho domácí, ani papežové nemohli činiti mu v těch věcech výčitky naprosto žádné.“

Skutočným cieľom pápežskej politiky bola zrejme politická izolácia kráľa "kacírov", čomu sa Jiří snažil okrem iného čeliť práve tým, že predložil svetu svoj projekt, ktorý predstavuje jeden z najzaujímavejších pokusov na odstránenie vojen a zachovanie mieru v kresťanskej Európe.


Dve štádiá vzniku projektu

Projekt všeobecnej mierovej organizácie podľa všetkého nevznikol naraz. Myšlienka vyzrievala na pražskom dvore pomaly v rokoch 1461 – 1463. Podľa Vaněčka tu možno rozlíšiť dve štádiá:

- V rámci prvého sa počítalo so spojením všetkých alebo aspoň hlavných kresťanských armád v Európe na rozhodujúci úder proti Turkom s cieľom znovudobytia Carihradu; takisto mal byť intenciách tohto plánu založený akýsi medzinárodný súdny dvor (parlament), ktorý by zamedzoval sporom medzi účastníkmi týchto protitureckých akcií. Iniciátorom a propagátorom tohto plánu bol Francúz v službách kráľa Jiřího, Anton Marini z Grenoblu.
- Druhé štádium poskytuje priestor k ešte širšej a veľkorysejšej koncepcii. Vzniká projekt všeobecnej mierovej organizácie, pri ktorého rozvíjaní vystupuje do popredia osobnosť kráľa Jiřího z Poděbrad. Nový plán dostáva oficiálnu písomnú podobu a je prepracovaný aj po juristickej stránke, za čo vďačí pravdepodobne nemeckému právnikovi Martinovi Mairovi.

Na podanie takéhoto návrhu bol kráľ Jiří plne oprávnený. Vládol krajinám obnovenej Českej koruny, ktoré hospodársky prosperovali a do značnej miery boli aj vnútorne opäť konsolidované. Stál na čele jednej z najsilnejších branných mocí tých čias, bol úspešným vojvodcom a vystupoval ako sprostredkovateľ (mediator) a rozhodca (arbiter) v sporoch medzi panovníkmi susedných štátov. Hoci bol utrakvistom, pokladali ho za spôsobilého na funkciu označovanú ako "conservator pacis" v oblasti západnej rímskej ríše; prichádzal do úvahy ako možný gubernátor nemeckej ríše, ako pravdepodobný najvyšší veliteľ európskeho ťaženia proti Turkom, a dokonca ako jeden z najvážnejších kandidátov pri voľbe nového rímskeho kráľa, ktorý by vládol vedľa cisára Fridricha III. Bez ohľadu na všetky možné mocenské ambície kráľa Jiřího, ostáva nepochybnou skutočnosť, že iba taká osobnosť, ktorá bola skutočne naklonená myšlienkam mieru a humanity a prístupná novým koncepciám, sa mohla usilovať o presadenie mierového plánu skutočne všeľudského zamerania a trvalého významu.


Charta všeobecnej mierovej organizácie

Pokiaľ ide o vlastný projekt, v jeho úvode (preambule) sa približujú príčiny, ktoré viedli k jeho vypracovaniu a vytyčujú sa ciele, ktoré sa majú dosiahnuť. Otvorene sa napríklad hovorí o úpadku kresťanstva, ktorý spočíva predovšetkým v nedostatku skutočnej jednoty. Práve táto situácia umožňuje moslimom podrobovať si územia, ktoré boli ešte nedávno kresťanské. Základnou povinnosťou všetkých kresťanských panovníkov je preto starať sa o jednotu, o mier a o spoločnú obranu proti prenikaniu islamu do Európy. To sa malo uskutočniť vytvorením jednotnej organizácie sledujúcej túto víziu.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že projekt nepredpokladá feudálnych činiteľov ako zmluvných partnerov, ako bolo v tom období obvyklé, najmä v prípade bežných vnútroštátnych zmlúv o mieri (Landfrieden); ale predpokladá samostatné štáty, ktoré reprezentujú ich panovníci. Uzavretím zmluvy mal vzniknúť vyšší politický útvar, ktorý bol v dovtedajšej politickej praxi neznámy. Trvalý univerzálny mier mal byť zabezpečený autoritou dobrovoľného zväzu (únie, ligy) slobodných, navzájom nezávislých a formálne rovnoprávnych štátov, bez ohľadu na ich vnútornú štruktúru, formu vlády a pod.

Ideovými východiskami projektu kráľa Jiřího boli tradičné nábožensko-teologické názory providenciálneho charakteru (osudy sveta riadi boh, nevyspytateľná božia vôľa, a preto prebiehajúce sociálnopolitické zmeny kresťanského sveta a jeho skaza majú príčiny, ktoré sú pre ľudský rozum nepochopiteľné, lebo božie zámery sú preň skryté). V preambule projektu sa vyhlasuje: „Ó běda osude! Běda nestálosti! Jak rychle se mění říše, jak rychle se střídají království, jak rychle upadají vlády! Není ovšem snadné nahlédnouti, jaká je příčina takové změny a zkázy, poněvadž skryty jsou zámery boží.“

Vtedajší úpadok a katastrofálny stav kresťanstva, existencia nekonečných vojen, vzájomných konfliktov, krádeží a vrážd viedli k zamysleniu sa nad príčinami tohto stavu. Autori projektu vyslovili svoje počudovanie, lebo podľa nich sa základné sociálno-ekonomické podmienky v podstate nezmenili (ak, tak k lepšiemu, vzrástla úroveň a vzdelanosť ľudí), a jednako zo „sto sedmnácti království jich zůstalo v lůně křesťanství jen šestnáct“. Pôsobenie sociálno-ekonomických zákonitostí, vzrastanie protirečení medzi novými prvkami spoločenského života a prežívajúcim sociálnopolitickým zriadením a odzrkadlením týchto protirečení vo vedomí ľudí si autori projektu vysvetľovali ako boží trest za "spáchané" hriechy. V projekte sa nastoľuje otázka o príčinách tohto stavu, či „[j]sou to snad četné hříchy, které Bůh chce ztrestati tak, jak čteme ve Starém zákone, že se leckdy stalo? Zdá se nám proto, že je třeba pečlivě uvážiti, aby bylo napraveno, je-li co pochybené, a aby byla zbožnými skutky velebnost boží obměkčena, ježto je zřejmě rozhněvána nějakou nepravostí.“ Už z preambuly pritom vyplýva, že tieto "zbožné skutky" majú mať aktívnu svetskú podobu. Pri viere v Boha totiž nezostáva urobiť nič iné „než přičiniti se, aby mezi křesťany byl nastolen opravdový, spravedlivý a trvalý mír, jednota a láska a aby víra Kristova byla bráněna proti lítému Turku. K tomu totiž jsou nám svěřena království a knížetství, aby vší nám možnou starostlivostí a péčí slaven byl mír, postavení křesťanstva udržováno, války proti nevěřícím šťastně vybojovány a hranice křesťanstva chráněny a rozšiřovány, a o tyto věci mají a musí všichni lidé, všechny národy a všichni králové a knížata s myslí radostnou a ochotnou usilovat.“

Praktický náčrt novej organizácie obsahuje druhá časť, v ktorej sú uvedené okrem všeobecných princípov aj konkrétne návrhy, často vypracované do značných podrobností. Osobitný dôraz sa kládol na dispozície politického a spoločenského charakteru a nezabúdalo sa ani na organizačné či administratívne otázky.

Do popredia vystupuje najmä prvých osem článkov (čo je celá tretina projektu), ktoré obsahujú veľmi podrobné predpisy o odstránení vojen, o mierovom urovnávaní sporov medzi štátmi a o trestaní porušovateľov mieru. Z nich možno vyzdvihnúť najmä prvé dva: „Především tedy na čest víry katolické a slovem královským a knížecím prohlašujeme a slibujeme, že si od této hodiny a dne nadále budeme vzájemně prokazovati a zachovávati čisté, pravé a upřímné bratrství, že pro žádné neshody, pro žádné stížnosti anebo pře vzájemně nesáhneme po zbraních, aniž komu naším jménem po nich sáhnouti dovolíme, ale že spíše budeme podporovati podle obsahu a smyslu níže psaných ustanovení jeden druhého proti každému žijícímu člověku, který by nás anebo někoho z nás se pokoušel holým skutkem a bez řádného rozhodnutí nepřátelsky napadnouti. ... Za druhé, že žádný z nás neposkytne pomoc nebo radu, ani se nespolčí proti osobě druhého a že nebudeme sami, aniž přes jiného nebo jiné, nějak strojiti nebezpečí či smrt jeho osobě, aniž se spolčovati s těmi, kteří bezprávné úklady strojiti by chtěli, ale že budeme podle možnosti pečovati o zachování jeho zdraví, života a cti.“

Články 9 až 11 sú venované organizačnému zabezpečeniu vyrovnávania politických konfliktov bez použitia násilia. Na tomto základe mal byť v rámci svetovej mierovej organizácie zriadený medzinárodný súdny dvor. Táto inštitúcia je tu označovaná ako generale consistorium alebo len iudicium. Názov parlamentum sa tu neobjavuje, hoci v iných článkoch sa možno stretnúť i s týmto termínom. V súvislosti so súdom je v článkoch 9 a 11 predvídaný aj vznik nového práva: „... je třeba podle novodobých obyčejů, zvyklostí a poměrů různých zemí, království a knížectví našich zavésti nová práva, z lůna přírody čerpaná, a na nové zlořády nové léky objeviti, jimiž by ctnostní lidé byli odměňováni a přestupníci kladivy trestů neustále drceni. ... Usnášíme se dále, aby v případě, že nově vzniknou nějaké pře a různice mezi námi králi a knížaty a jinými účastníky naší smlouvy, byl jeden druhému povinen a vázán před soudem naším podle práva odpovídati a s ním spor vésti a zachovávati přitom ustanovení, rozhodnutí a nařízení, jež naši mluvčí a zástupci anebo jejich většina v shromáždění samém, jak výše uvedeno, vydají a ustanoví.“

Článok 12 upravuje otázku prijímania nových členov do svetovej mierovej organizácie: „Dále také stanovíme, že naše shromáždění má míti úplnou a neomezenou volnost náležitými listinami, vzájemně danými a převzatými, kterékoli křesťanské krále, knížata a magnáty, již zatím nejsou začleněni do této jednoty, do nynějšího našeho míru, jednoty, lásky a bratrství přijímati a jménem naším, jako bychom my sami to činili, se zavazovati, jakož i závazky vzájemného přátelství přijímati, s tím potom dodatkem, že hned poté, co takavé převzetí bude provedeno, samo shromáždění nám to všem oznámí, abychom s přijatými k nám byli s to a mohli jednati s bratrskou láskou, jak se sluší.“

Články 13 až 15 sú venované vtedy aktuálnej obrane proti expanzii Turkov a organizačnému a materiálnemu zabezpečeniu tejto obrany.

Z hľadiska dejín organizačných foriem ľudskej spoločnosti má najväčší význam posledných osem článkov projektu (16 až 23), najmä vyvážená konštitúcia rešpektujúca na jednej strane suverenitu jednotlivých štátov a na strane druhej umožňujúca vytváranie ich spoločnej vôle k cieľom vytýčeným v predchádzajúcich článkoch.

V článku 16 sa navrhuje ustanovenie svetovej mierovej organizácie za účasti delegátov vybavených za týmto účelom od jednotlivých vlád špeciálnou plnou mocou. Je pritom zrejmé, že sa tu nemalo jednať o svetový štát, ale o medzinárodnú organizáciu na základe multilaterálnej zmluvy, ktorá mala vzniknúť medzi zvrchovanými a navzájom rovnými štátmi. Podľa návrhu mala byť organizácia korporáciou s týmito hlavnými orgánmi: valné zhromaždenie delegátov (congregatio), rada panovníkov (consilium), medzinárodný súd a úradnícky aparát, ktorý nie je na tomto mieste jednotne označený (výslovne sú spomenutí syndikus, fiškál, pokladňa a archív). Znak a pečať sú predvídané ako samozrejmé atribúty organizácie.

V zostávajúcich článkoch 17 až 23 je upravená hlasovacia procedúra a otázka príspevkov na spoločné výdavky. Zaujímavým je článok 21, kde sa očakáva od pápeža pomoc pri mobilizácii cirkevných finančných zdrojov a pri zabezpečovaní mieru medzi kresťanmi vzhľadom na vojnu s Turkami (čo mohlo pôsobiť aj ako provokácia, keďže pápež nemal v zmysle zmluvy disponovať výraznejšou politickou rozhodovacou mocou v rámci organizácie).

Autori projektu neobmedzujú obdobie jeho platnosti, ale naopak, uvažujú o jeho trvalej a neobmedzenej platnosti a jeho záväzky majú platiť nielen pre jeho tvorcov a súčasníkov, ale aj pre ich nasledovníkov a na večné časy („...vytvořit takový svaz spojenectví, míru, bratrství a svornosti, jenž by pro úctu k Bohu a pro zachování víry neotřesitelně trval a jenž by pro nás, dědice a budoucí naše nástupce po věčné časy trval ve formě, jak dále následuje“).


Rokovania o projekte a ich nezdar

Rokovania o projekte viedol v zime 1462 – 1463 jeden z jeho autorov Anton Marini. Počas týchto ciest po Európe sa snažil pripraviť na jednotlivých dvoroch pôdu pre akceptáciu širšieho plánu mierovej organizácie. Poslanie Mariniho pri týchto diplomatických rokovaniach bolo značne delikátne už len s ohľadom na to, čo mal mierový projekt znamenať pre pápežskú stolicu. Preto musel súčasne získavať súhlas špeciálne s myšlienkou všeobecnej zmluvy navrhovanej kráľom Jiřím a zároveň čo najmenej hovoriť o nadštátnom útvare, ktorý by takto vznikol, a o jeho bližšej organizácii. Nesmel predčasne prezradiť príliš mnoho, lebo si sám musel byť až príliš dobre vedomý toho, že pápežská stolica len čaká na príležitosť, aby mohla Jiřího obviniť z prípravy plánov, ktoré mali kacírsky ráz.

V strednej Európe sa podmienky pre takýto veľký projekt zdali byť v tejto dobe priaznivé. Kráľ Jiří má priateľské vzťahy s cisárom a nemecké kniežatá sa na neho ako na českého kráľa obracajú so žiadosťami o mierové vyriešenie rozporov medzi nimi. Medzi Českým a Poľským kráľovstvom panovali veľmi srdečné vzťahy a vzťahy s Uhorskom boli uspokojivé.

Konečné rokovania o projekte sa mali uskutočniť 26. februára 1464, keď sa podľa pôvodných plánov českého dvora mal v Bazileji zísť zjazd kresťanských panovníkov, aby založil všeobecnú mierovú organizáciu. Medzi Jiřím a poľským kráľom Kazimírom bola docielená dohoda o postupe v tejto záležitosti, český dvor však pokladal za nevyhnutné, aby bol projekt podporený ešte tretím navrhovateľom, ktorým mal byť Matej Korvín. Z predchádzajúcich rokovaní sa dalo usudzovať, že uhorský dvor bude súhlasiť s plánom protitureckej ligy, ako bola pôvodne navrhovaná Marinim, a že by najmä privítal zorganizovanie veľkého vojenského úderu proti islamu smerom na Balkán. V novom projekte kráľa Jiřího však práve tieto body ustupovali do pozadia v prospech iných, ktoré boli v danej medzinárodnej situácii pre uhorské kráľovstvo oveľa menej atraktívne.

Na rokovania do Budína prišiel Anton Marini len niekoľko týždňov po tom, čo po nešťastnom pôrode zomrela mladá manželka kráľa Mateja Korvína Kunhuta, zároveň dcéra kráľa Jiřího, ktorá predstavovala významné osobné puto medzi oboma panovníkmi. A tak priebeh Mariniho akcie naozaj nebol najpriaznivejší. Hoci zrejme dodržal inštrukcie kráľa Jiřího, aby z veľkého projektu prezradil čo najmenej, pápežská strana bola v Uhorsku zrejme príliš silná a to malo vplyv aj na odpoveď, ktorú dala v apríli 1464 Marinimu celá kráľovská rada: v nej sa českému kráľovi vytýka, že uhorský kráľovský dvor nebol o tak závažnej veci informovaný včas a úplne. Celkovo však kráľ Matej predložené návrhy principiálne nezamietol, dokonca pochválil ich ušľachtilú tendenciu a vyhradil si právo informovať o nich svojich spojencov proti Turkom – Benátčanov a najmä pápeža a cisára. Okrem toho udelil Marinimu plnú moc, aby aj v jeho mene oslovil francúzskeho kráľa Ľudovíta XI. s prianím zorganizovať všeobecný zjazd kresťanských panovníkov.

Dňa 16. mája 1464 opustila Prahu skupina na čele s veľmožom Albrechtom Kostkom z Postupíc a Antonom Marinim, ktorá mala dopraviť francúzskemu kráľovi posolstvo českého, poľského a uhorského kráľa obsahujúce žiadosť o zvolanie zjazdu kresťanských panovníkov. Ľudovít XI. posolstvo prijal za prítomnosti celej jeho rady dňa 30. júna, následne požiadal o odklad na rozhodnutie. Toto využila pápežská strana pri dvore na to, aby prijatie návrhu na zvolanie zjazdu kresťanských panovníkov znemožnila. Dostalo sa jej v tom podpory od i z Čiech, odkiaľ odporcovia kráľa Jiřího poslali francúzskemu kráľovi listy, v ktorých ho varovali pred Jiřím ako kacírom. Ľudovít XI. síce potreboval pre svoju politiku proti mocným francúzskym feudálom spojencov, ale na druhej strane sa obával, že by tesné a otvorené spojenectvo s Jiřím pobúrilo proti nemu pápeža a francúzskych prelátov, ktorí by mohli otvorene prejsť na protikráľovskú stranu.

Dňa 15. júla konečne došlo k ďalšiemu slávnostnému vypočutiu hlavných členov posolstva pred kráľom a jeho radou. O tom, že by sa tu hovorilo o návrhoch predložených 30. júna, nevieme nič. Bolo zrejmé, že rokovať o nich je zbytočné. Kráľ Ľudovít sa tu rozhodol ihneď uzatvoriť s českým kráľom priateľskú zmluvu, s poukazom na to, že sa jedná o obnovenie starých zmlúv. Minimálny program posolstva tak bol naplnený, program maximálny stroskotal. Posolstvo sa dalo na spiatočnú cestu a ku kráľovi Jiřímu dorazilo v polovici septembra 1464.


Záver

Projekt všeobecnej mierovej organizácie Jiřího z Poděbrad bol výnimočným produktom myslenia svojej doby. Jeho podstatné črty možno označiť dokonca až za renesančné, a to so všetkou pregnantnosťou i so všetkou neurčitosťou tohto výrazu. To z čoho vychádza, nie je už viera v súbor základných poučiek, ktoré cirkev predkladala veriacim, ale viera vo všemocnosť ľudského rozumu, oslobodzujúceho sa z pút stredovekej scholastiky a prikláňajúcemu sa k prírode a jej poriadku, ktorý je však ešte stále z veľkej diaľky vedený nevyspytateľnou božou vôľou. Prejavuje odvahu k veľkým plánom, humánnu pozornosť venovanú mierovému životu človeka, dôveru v racionálne riešenie tých najzložitejších spoločenských problémov, akými dodnes zostali problémy vojny, mieru, odzbrojenia a medzinárodnej bezpečnosti.

V projekte je uvedená charakteristika mieru, jeho vymedzenie ako skutočného, čistého a pevného mieru. Mimoriadne sa tu zdôrazňuje vzájomný vzťah medzi mierom a spravodlivosťou a podmienenosť mieru spravodlivosťou. Tomuto problému je venovaná predovšetkým úvodná časť článku 9, kde sa hovorí: „Protože však mírové snahy (kult míru, péče o mír) nejsou myslitelné bez spravedlnosti a spravedlnost bez nich, protože ze spravedlnosti se mír rodí a je zachováván, a protože my a poddaní naši nemůžeme bez spravedlnosti v míru setrvávat, proto spojujeme spravedlnost s věcí míru.“ Adekvátne chápanie tohto výroku závisí od toho, aká náplň sa dáva pojmu "iustitia". Autori projektu chápali spravodlivosť ako realizáciu práva, nápravu skutočnosti, s ktorou neboli spokojní. Pojem spravodlivosti má veľký význam v sociálnopolitickom vedomí ľudstva dodnes, lebo v tomto pojme sa jestvujúci, alebo nejestvujúci stav charakterizuje ako niečo žiaduce, čo zodpovedá podstate a právam človeka, a v opačnom prípade – nespravodlivosť – ako stav, ktorý im protirečí.

Poňatie spravodlivosti má úzky vzťah aj k charakteristike vojen, ktoré sa na základe tohto hľadiska označujú ako "spravodlivé", alebo "nespravodlivé". Podľa projektu sa spravodlivé použitie ozbrojených síl v medzinárodných konfliktoch podmieňuje riadnym (právoplatným) rozhodnutím zmluvných strán organizácie podľa ustanoveného rokovacieho poriadku. Tak projekt obmedzuje plnenie vonkajšej funkcie jednotlivých zmluvných štátov, a tým aj ich suverenitu, pravda, predovšetkým z hľadiska zachovania či obnovenia mierového stavu medzi štátmi. Z hľadiska vtedajšej medzinárodnej situácie sa to zdalo nevyhnutným, pretože vojny v druhej polovici 15. storočia boli na dennom poriadku. Išlo nielen o vojny medzi štátmi, ale aj pre stredovek charakteristické ozbrojené zrážky (akési súkromné vojny), ktoré medzi sebou viedli jednotliví držitelia feudálnej moci (či už svetskej alebo cirkevnej), a to buď vnútri toho istého štátneho útvaru, alebo ktoré vznikali medzi feudálnymi kniežatami, patriacimi do rozličných štátnych celkov či zväzkov. V takejto situácii bol pokus o mierové riešenie nevyhnutný.

Mierový projekt kráľa Jiřího, ktorý sa stal prvým pokusom o utvorenie medzištátnej mierovej organizácie, nepochybne súvisel s doznievajúcim husitským revolučným hnutím, s jeho tradíciami zodpovednosti za osud celého sveta, starostlivosťou o blaho celého ľudstva a zároveň boja proti cisárskemu a pápežskému univerzalizmu. Súčasne čerpal z humanitných prúdov renesančného myslenia, ktoré už prejavovalo dôveru schopnostiam ľudského rozumu a vyvodzovalo z nej právo nájsť racionálne riešenie pálčivých problémov svojej doby – predovšetkým skoncovať s ustavičnými vojnami, konfliktami a rozbrojmi a priblížiť obdobie trvalého a spravodlivého mieru. Na realizáciu projektov a zmlúv bolo však potrebné, aby dozreli iné podmienky ekonomicko-politického a duchovného charakteru. Ich zárodky sa začínajú objavovať v epoche renesancie.