úterý 20. září 2011

Ku genéze a obsahu tzv. norimberských zákonov


Nachádzame sa na časovej osi v polovici 30. rokov 20. storočia, kde už máme za sebou udalosti ako vymenovanie Adolfa Hitlera za ríšskeho kancelára, požiar v Ríšskom sneme 27. a 28. februára 1933, následné zrušenie ústavou zaručených slobôd (Verordnung des Reichspräsidenten zum Schutz von Volk und Staat) a voľby z 5. marca 1933, ktoré priniesli NSDAP po anulovaní mandátov komunistickej strany absolútnu väčšinu v Ríšskom sneme. V tejto situácii predložil Hitler Ríšskemu snemu na prerokovanie splnomocňovací zákon (Gesetz zur Behebung der Not von Volk und Reich, RGBl. I, 1933, s. 141), ktorým sa vláde (a tým vlastne NSDAP) prepožičiavala plná zákonodarná moc vrátane možnosti odchýliť sa od ústavy. Zákon bol schválený s pomocou hlasov stredových strán 24. marca 1933. K úplnému odstráneniu demokratického zriadenia došlo v júli 1933, keď boli zakázané všetky politické strany okrem NSDAP.

Nový režim priniesol so sebou množstvo obmedzujúcich a diskriminačných opatrení vo vzťahu k Židom. Od 1. apríla 1933 bol nariadený bojkot namierený proti židovským obchodom, bankám, lekárom a advokátom. 7. apríla 1933 bol prijatý zákon na obnovu úradníckeho povolania (Gesetz zur Wiederherstellung des Berufsbeamtentums, RGBl. I, 1933, s. 175), ktorým sa mala dosiahnuť „rasová očista“ štátneho aparátu (tak ako bola avizovaná v bode 6 straníckeho programu NSDAP).

Nemecká verejnosť k týmto krokom väčšinou nezaujala žiadne stanovisko. Nacisti sa tak chopili príležitosti na ďalšie zosilňovanie protižidovského tlaku. Na to, aby mohli realizovať svoje antisemitské zámery v plnej miere, bolo nevyhnutné definovať, kto je Židom. Regionálni vládni úradníci a Gestapo opakovane žiadali vydanie príslušných usmernení, ktoré by obsahovali jednoznačné stanovisko. Na druhej strane, opatrenia zavedené od začiatku apríla vyvolávali protesty židovských organizácií. Dochádzalo k roztržkám medzi straníckymi aktivistami a štátnym aparátom, vyvolanými okrem iného tiež chýbajúcou jasnou politikou. Aj verejnosť žiadala jednoznačnú a verejnú definíciu oficiálneho postoja k židovskej otázke.

V správe Gestapa z jari roku 1935 sa hovorí, že radoví členovia NSDAP majú záujem na riešení židovskej otázky a vláda by to mala reflektovať. Nasledujúca vlna útokov, vandalizmu a bojkot starých členov strany (Alte Kämpfer) a členov SA proti nemeckým Židom na jar a v lete roku 1935 boli oveľa násilnejšie ako antisemitská kampaň v predchádzajúcich dvoch rokoch. Opísaná situácia nahrávala do karát Hitlerovi, keďže dávala jeho predstavám punc legitímnosti.

Proti antisemitským útokom zo strany starých členov NSDAP a členov SA vystúpil minister hospodárstva Hjalmar Schacht s tým, že takéto správanie bráni jeho politike rozvoja nemeckého hospodárstva. Schacht veril, že Židia majú určité podnikateľské zručnosti, ktoré by mohli byť využité pri ďalšom ekonomickom rozvoji Nemeckej ríše. V jeho prípade tak nemožno hovoriť o morálnom odsúdení protižidovských útokov, skôr mu išlo o poukázanie na potrebu prijatia príslušnej legislatívy. Hitler po sťažnostiach od Schachta a správach o nesúhlase verejnosti s vlnou antisemitského násilia prikázal 8. augusta 1935 zastaviť individuálne akcie proti nemeckým Židom. 20. augusta 1935 sa konala konferencia ministrov, na ktorej boli diskutované negatívne ekonomické dopady akcií členov strany proti Židom. Hitler tu vystúpil s názorom, že útoky ustanú, ak vláda pevne sformuluje východiská protižidovskej politiky.

K naplneniu tohto predsavzatia malo dôjsť počas 7. straníckeho zjazdu NSDAP (Reichsparteitag der Freiheit), konajúceho sa v dňoch 10. – 16. septembra 1935. Na tomto podujatí chceli nacisti osláviť vypovedanie piatej časti Versailleskej mierovej zmluvy týkajúcej sa odzbrojenia Nemecka. Okrem toho sa plánovalo, že Ríšsky snem prijme zákon o ríšskej vlajke (Reichsflaggengesetz). Uvedený zákonodarný akt mal byť Hitlerovou odpoveďou na tzv. brémsky incident z 26. júla 1935 v New Yorku, počas ktorého skupina protinacistických demonštrantov zničila vlajku nacistickej strany provokatívne vyvesenú na zaoceánskom parníku SS Bremen kotviacom na rieke Hudson. Keď nemecký konzul reagoval na toto konanie protestnou nótou, americkí predstavitelia odpovedali, že bol poškodený len symbol politickej strany a nie nemecká národná vlajka.

Hitler hodlal v rámci svojho hlavného prejavu na zjazde vyjadriť podporu blížiacej sa talianskej agresii proti Etiópii. Na poslednú chvíľu si to však pod vplyvom prehovárania ministra zahraničia von Neuratha rozmyslel (ten považoval takéto vystúpenie za príliš provokatívne pre verejnú mienku v zahraničí a navyše v rozpore s dovtedajšími Hitlerovými „mierovými prejavmi“). A tak bolo akútne potrebné nájsť inú programovú náplň historického zasadnutia Ríšskeho snemu v Norimbergu (išlo o prvé zasadnutie v tomto meste od roku 1543 a Hitler naň pozval všetkých starších zahraničných diplomatov z Berlína, aby si vypočuli jeho názory na zahraničnú politiku).

Dňa 12. septembra 1935, dva dni po začiatku zjazdu strany, oznámil predseda Ríšskej asociácie lekárov Gerhard Wagner prekvapivú správu, že nacistická vláda čoskoro predstaví „zákon na ochranu nemeckej krvi“ (Gesetz zum Schutze des deutschen Blutes), aby sa v budúcnosti zabránilo uzatváraniu zmiešaných manželstiev medzi Židmi a „Árijcami“. Hitler dal 13. septembra s okamžitou platnosťou povolať do Norimbergu úradníkov, ktorí mali vypracovať príslušný návrh: Bernharda Lösenera, Franza Albrechta Medicusa a ďalších.

Keďže zákon mal byť schválený Ríšskym snemom 15. septembra, celá prípravná fáza pôsobila skôr ako náhlivá improvizácia. Jedinou straníckou požiadavkou (sformulovanou Wagnerom) bolo, aby boli do úpravy zahrnutí aj potomkovia Židov a aby sa na jej základe buď zrušili už existujúce zmiešané manželstvá, alebo sa ustanovilo, že s árijskými partnermi Židov sa bude nakladať ako so Židmi samotnými.
Až okolo polnoci zo 14. na 15. septembra sa úradníci dozvedeli Hitlerove nové požiadavky – vypracovať 4 rôzne prísne varianty zákona na ochranu nemeckej krvi a okrem toho vypracovať návrh zákona o ríšskom občianstve (Reichsbürgergesetz).

Napriek tomu, že Hitler nadránom odsúhlasil návrh zákona o ríšskom občianstve (napísaný asi za jednu hodinu), nebolo isté, ku ktorému variantu sa prikloní v prípade zákona na ochranu nemeckej krvi. Nakoniec sa rozhodol pre najmiernejší – lenže v ňom chýbala kľúčová veta vymedzujúca personálnu pôsobnosť zákona len na úplných Židov. Hitler túto vetu vlastnoručne vyškrtol, avšak nariadil, aby bola pre účely publikácie Nemeckou tlačovou agentúrou (DPA) v zákone zahrnutá. Faksimile norimberských rasových zákonov, zverejnené po ich slávnostnom vyhlásení v straníckych novinách Völkischer Beobachter, vetu určujúcu personálnu pôsobnosť zákona iba na úplných Židov neobsahovalo.



Zákon o ríšskom občianstve

Zákon o ríšskom občianstve stanovil, že občanom Ríše môže byť len Nemec, alebo človek s príbuznou krvou. V podstate sa tu jedná o implementáciu bodu 4 straníckeho programu NSDAP z roku 1920 („Štátnym občanom môže byť len ten, kto je súkmeňovec (Volksgenosse). Súkmeňovcom môže byť len ten, kto má nemeckú krv, bez ohľadu na vyznanie. Žid preto nemôže byť súkmeňovec. ...“). Pre nemeckých Židov znamenalo prijatie tohto zákona stratu politických práv: stali sa z nich Staatsangehörige (štátni príslušníci). Na rozdiel od toho boli Nemci, majúci tzv. árijský pôvod, označení ako Reichsbürger (ríšski občania).

Ustanovenia zákona o ríšskom občianstve boli do roku 1943 bližšie špecifikované a doplnené celkovo trinástimi vykonávacími nariadeniami systematicky zbavujúcimi Židov všetkých občianskych práv. Už o necelé dva mesiace od prijatia zákona (14. novembra 1935) bolo vydané prvé z týchto vykonávacích nariadení, ktoré presne stanovilo, kto je považovaný za Žida alebo miešanca (RGBl. I., 1935, s. 1333). Na jeho základe museli dotknuté osoby vyplniť predpísaný dotazník o pôvode ich rodičov a prarodičov a správnosť týchto údajov doložiť príslušnými dokumentmi.

Za Žida v zmysle tejto právnej úpravy bola považovaná osoba, ktorá mala buď troch alebo štyroch židovských prarodičov. Osoba, ktorá mala dvoch židovských prarodičov, bola považovaná buď za Žida, alebo za miešanca v prvom stupni. Za Žida bola považovaná, ak:

a) bola členom židovskej náboženskej komunity 14. novembra 1935 alebo sa stala členom neskôr (počas doby účinnosti právnej úpravy); alebo
b) bola zosobášená so Židom 14. novembra 1935 alebo sa so Židom zosobášila neskôr (počas doby účinnosti právnej úpravy); alebo
c) jej rodičia boli zosobášení 30. septembra 1935 alebo sa zosobášili neskôr (počas doby účinnosti právnej úpravy), a jeden z jej rodičov je Žid; alebo
d) sa narodila z manželstva po 31. júli 1936 a jeden z jej rodičov bol Žid.

Ak takáto osoba nebola na základe uvedených štyroch kritérií klasifikovaná ako Žid, považovala sa za miešanca prvého stupňa (ak mala dvoch židovských prarodičov). Osoba, ktorá mala iba jedného židovského prarodiča, sa považovala za miešanca druhého stupňa.

Z uvedeného je zrejmé, že určovanie židovskej príslušnosti nebolo vôbec jednoduché. Na zistenie toho, či boli niekoho prarodičia Židia, bolo potrebné identifikovať osobný status prastarých rodičov. Realizácia takéhoto skúmania bola prakticky ťažko dosiahnuteľná, preto sa automaticky predpokladalo, že prarodičia boli Židia, ak patrili do židovskej náboženskej komunity. Inak povedané, prarodič „s nemeckou krvou“, ktorý uzavrel manželstvo so Židom a prijal židovské náboženstvo, bol pri určovaní príslušnosti svojho potomka v druhej generácii považovaný za Žida.

Prvé vykonávacie nariadenie k zákonu o ríšskom občianstve zároveň stanovilo, že Žid nesmie zastávať žiadny verejný úrad a židovskí úradníci boli penzionovaní k 31. decembru 1935. Židovským úradníkom, ktorí bojovali na fronte v prvej svetovej vojne, boli síce priznané plné služobné výhody až do dosiahnutia veku potrebného na odchod do dôchodku, tieto však boli skrátené a neskôr úplne zrušené (pozri 7. vykonávacie nariadenie k zákonu o ríšskom občianstve z 5. decembra 1938 – RGBl. I., 1938, s. 1751).

Na základe štvrtého vykonávacieho nariadenia z 25. júla 1938 bola židovským lekárom s účinnosťou ku 30. septembru 1938 odňatá licencia na vykonávanie lekárskej praxe. Z celkového počtu 3 152 ešte praktizujúcich lekárov dostalo 709 odvolateľnú výnimku na prácu zdravotníka pre židovských pacientov.

Piate vykonávacie nariadenie znamenalo definitívny koniec služieb poskytovaných židovskými advokátmi (toto právo bolo už predtým obmedzené podľa zákona o povolení vykonávať advokáciu z roku 1933) s účinnosťou k 30. novembru 1938. Na základe osobitného povolenia mohlo zo zvyšných 1 753 advokátov 172 vykonávať konzultačnú činnosť pre židovských klientov.

Na základe desiateho vykonávacieho nariadenia zo 4. júla 1939 (RGBl. I, 1939, s. 1097) bolo založené „Ríšske združenie Židov v Nemecku“ („Reichsvereinigung der Juden in Deutschland“), ktoré fungovalo ako predĺžená ruka Ríšskeho bezpečnostného úradu (Reichssicherheitshauptamt) a neskôr neslávne spolupôsobilo pri uskutočňovaní deportácií.

Jedenáste vykonávacie nariadenie k zákonu o ríšskom občianstve z 24. novembra 1941 (RGBl. I, 1941, s. 772) ustanovovalo, že Židom, ktorí emigrovali do cudziny, má byť odňatá štátna príslušnosť a majetok. Zrejmým zámerom tejto úpravy bolo previesť zvyšný majetok deportovaných Židov bez akéhokoľvek ďalšieho rozhodnutia na Ríšu. Keďže značné množstvo deportácií sa uskutočnilo na teritórium Generálneho guvernátu (Poľsko), Východného ríšskeho komisariátu (Reichskommissariat Ostland) alebo Ríšskeho komisariátu Ukrajina (Reichskommissariat Ukraine), ktoré neboli podľa ríšskeho práva považované za cudzinu, obežník ministra vnútra z 3. decembra 1941 stanovil, že tieto územia sú „pre účely jedenásteho nariadenia“ klasifikované ako cudzina.

Trináste vykonávacie nariadenie k zákonu o ríšskom občianstve z 1. júla 1943 (RGBl. I, 1943, s. 372) zbavilo Židov prístupu k súdom. Trestnú činnosť Židov sankcionovala polícia a po smrti Žida prepadol majetok v zmysle nariadenia v prospech Ríše.
Zákon o ríšskom občianstve spolu so svojimi vykonávacími nariadeniami boli napokon zrušené zákonom Kontrolnej rady č. 1 z 20. septembra 1945.



Zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti

Pokiaľ hovoríme o zákone na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti, je v tejto súvislosti potrebné objasniť pojem „Rassenschande“. Uvedený nacistický termín vyjadroval odsúdenie sexuálnych vzťahov medzi Árijcami a Židmi. Tie boli na základe zákona na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti zakázané. Rovnako boli zakázané aj sobáše medzi Židmi a Árijcami. Porušenie uvedených zákazov bolo trestané väzením alebo nútenými prácami.

V tejto súvislosti bolo kuriózne, že zákaz sexuálnych vzťahov medzi Árijcami a Židmi sa vzťahoval len na mužov. Dané určenie býva často pripisované Hitlerovi osobne. Zodpovedá totiž jeho obrazu ženy ako sexuálne nezrelej. Na základe Hitlerovho želania tak bolo 16. februára 1940 vydané nariadenie, podľa ktorého mala žena napriek svojmu konaniu zostať beztrestnou. Wilhelm Stuckart a Hans Globke vo svojom Komentári k rasovým zákonom uvádzajú čisto praktické zdôvodnenie: na usvedčenie zločinca bolo potrebné získať svedectvo dotknutej ženy, a táto mala vzhľadom na svoju beztrestnosť právo nevypovedať.

§ 3 zákona na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti zakazoval Židom zamestnávať nemecké slúžky staršie ako 45 rokov. Za porušenie tohto zákazu hrozilo väzenie až do výšky jedného roka a peňažná pokuta, alebo jeden z týchto trestov.

Krátko po schválení zákona na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti bolo k nemu vydané prvé vykonávacie nariadenie (RGBl. I, 1935, s. 1334), na základe ktorého mohli miešanci prvého stupňa uzavrieť manželstvo s Nemcom alebo s miešancom druhého stupňa len na základe výslovného povolenia. Takéto žiadosti však zostali väčšinou neúspešné a po roku 1942 „v čase trvania vojny“ sa ani neakceptovali.

Na rozdiel od toho uzatváranie manželstiev medzi Nemcami a miešancami druhého stupňa bolo dovolené. Zdôvodňovalo sa to pomýlenou tézou, že sa tým umožní ochrana „rasovo vzácnej árijskej krvi“, kým malý podiel židovskej krvi sa v priebehu generácií stratí. V zmysle § 6 vykonávacieho nariadenia sa rozšíril zákaz manželstva na všetkých, ktorí by ohrozovali „čistotu nemeckej krvi.“ Do tejto skupiny patrili podľa internej interpretácie „cigáni, černosi a ich parchanti“.

Zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti bol spolu so svojimi vykonávacími nariadeniami zrušený, podobne ako zákon o ríšskom občianstve, zákonom Kontrolnej rady č. 1 z 20. septembra 1945.



Záver

Antisemitizmus sa ako oficiálna vládna politika v Nemecku presadil ešte pred prijatím dvoch norimberských rasových zákonov (stalo sa tak zákonom na obnovu úradníckeho povolania zo 7. apríla 1933). Uvedené zákony – zákon o ríšskom občianstve a zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti – boli zostavené veľmi narýchlo a tak pochopiteľne neriešili viacero otázok. V priebehu nasledujúcich rokov bolo preto prijatých množstvo vykonávacích nariadení a ďalších právnych predpisov, ktoré otvorili priestor pre realizáciu protižidovskej politiky, ktorá mala vyvrcholiť systematickou genocídou Židov v Európe (Endlösung der Judenfrage).

Žádné komentáře: