Viacerí čitatelia nášho blogu zrejme videli nedávno odvysielaný 10-dielny dokument o procese s Miladou Horákovou a spol. Nie je nezaujímavé si v tejto súvislosti všimnúť, že viac ako polovicu odsúdených (7 z 13) tvorili právnici. Ako keby práve právnici boli tí, ktorí porušujú právo... Alebo boli právnici najnebezpečnejší nepriatelia komunistického režimu?
Za "Procesom H" nasledovali ďalšie, ktoré sú všeobecne menej známe. Jedným z nich bol proces so skupinou Viktora Mátla (Viktor Mátl, Antonín Sum, Václav Jindřich, Augustin Mencák, Jan Hanzlík, Prokop Vavřínek, Václav Chytil). A opäť bol v rámci neho odsúdený právnik, univerzitný profesor... Václav Chytil.
Život Václava Chytila sa začal v malej moravskej obci Lukov roku 1907. Po ukončení gymnázia začína mladý adept štúdium na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity, kde sa jeho učiteľmi stali profesori František Weyr a Karel Engliš. Tí si talentovaného študenta všimli prakticky od začiatku a ochotne sa mu venovali. Chytil sa tak dostal i k možnosti publikovať v "profesorských" zborníkoch a časopisoch, Weyr mu dokonca neskôr zveril i preklad skrátenej verzie Kelsenovej "Reine Rechtslehre" do češtiny (1933).
Bolo zrejmé, že Chytil smeruje na dráhu univerzitného profesora. V dôsledku nepriazne politických udalostí druhej svetovej vojny si však profesúru z odboru národného hospodárstva a štatistiky mohol urobiť až v roku 1945. Okrem toho sa v tejto dobe tiež zapojil do verejného politického života ako stúpenec ľudovej strany. V roku 1946 sa stal poslancom Dočasného, neskôr Ústavodarného národného zhromaždenia a zastával i funkciu podpredsedu parlamentu.
Ešte v čase jeho pôsobenia vo vysokej ústavnej funkcii prebehli na brnianskej právnickej fakulte rozsiahle personálne čistky, v rámci ktorých mu fakultný akčný výbor zastavil činnosť na fakulte, čo bolo prvým krokom k rozviazaniu pracovného pomeru. Vtedy však muselo byť ešte toto rozhodnutie revidované, lebo o Chytilove služby prejavil záujem Klement Gottwald, ktorý mu vo svojej vláde ponúkol post ministra financií. Chytil však s komunistickým režimom kolaborovať nemienil, ponuku na ministerské kreslo odmietol a vzdal sa svojho poslaneckého mandátu. Následky uvedeného kroku sa dostavili v krátkom časovom horizonte.
V novembri 1949 bol na základe vykonštruovaných dôvodov zatknutý a vzatý do väzby. Po ukončení vyšetrovania podal krajský veliteľ Štátnej bezpečnosti štátnej prokuratúre trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania špionáže, prípravy zvrhnutia ľudovo demokratickej republiky a nastolenia buržoázno-kapitalistického zriadenia. To zásadné, o čo sa obvinenie opieralo, bolo Chytilovo doznanie, že dr. Kopeckému (ktorý bol podľa komunistických vyšetrovateľov agentom zabezpečujúcim spoluprácu a spojenie medzi špionážnou skupinou a vedením záškodníckeho spiknutia proti republike) požičal knihy svojho vysokoškolského učiteľa prof. Karla Engliša „Kapitoly o budování státu“, „Centralizace a decentralizace“, a vlastnú štúdiu z roku 1946 „Liberalizmus a komunizmus“. Vyšetrovací spis pritom túto bežnú pôžičku kvalifikuje ako schvaľovanie „zločinnej činnosti na pracujúcom ľude“ a Václav Chytil „ním bol ako odborník v tomto smere nápomocný, ako radou, tak i tým, že požičal niekoľko vedeckých kníh a usporiadaní štátu, čo bolo k uskutočneniu ich cieľa dôležité. Z vylíčenia činnosti uvedených osôb je zrejmé, že ide o zločincov najhoršieho zrna, ktorí zradili vlastný národ a v záujme západných imperialistov vykonávali špionáž a podvratnú činnosť.“
29. júla 1950 odsúdil Štátny súd v Prahe Václava Chytila za zločin spoluviny na velezrade „k 12 rokom a peňažnému trestu 20 000 Kčs, v prípade nedobytnosti k náhradnému trestu ťažkého žalára v trvaní 40 dní“.
„Zájazdový autobus“ previezol odsúdeného Chytila 8. augusta 1950 do Ostrova pri Karlových Varoch a v krušnohorských táboroch zriadených pri uránových baniach prežil nasledujúcich päť rokov. V polovici roka 1955 bol premiestnený do nápravno-pracovných táborov – Příbram. Po svojom príjazde sa kolegiálne pripojil k hromadnému štrajku väzňov spojenému s hladovkou. Ako to vyplýva z príslušnej dokumentácie, šancu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu si tým značne zhoršil: i keď „príkazy technikov plní a kvalita práce je dobrá“ a normu dokázal plniť na viac ako 100% ... „Tieto pracovné výsledky dosahuje preto, že pracuje v dobrom pracovnom kolektíve. Nepodal žiadny zlepšovací návrh, ani neuzatvoril žiadny z pracovných záväzkov. Príkazy príslušníkov plní dosť povrchne a preto, že musí. Jeho správanie je neukáznené, má prudkú a panovačnú povahu. Žiadne odmeny neobdržal, dennú tlač neodoberá a nečíta... svoje previnenie si nepriznáva a nesúhlasí s výškou trestu. V NPT [Nápravno pracovný tábor] sa stýka s odsúdenými z radov inteligencie, ktorí sú reakčne zameraní proti nášmu zriadeniu. Sám ku dnešnému zriadeniu nemá kladný postoj, čo dokázal tým, že sa v dňoch 4.–9. 7. 1955 zúčastnil hromadného štrajku a hladovky odsúdených. Trest v prípade menovaného doposiaľ neplní svoj výchovný účel. Vzhľadom k dôvodom uvedeným v posudku nedoporučujem jeho podmienečné prepustenie z výkonu trestu.“ Rovnaké slová „posudku na podmienečné prepustenie“ z roku 1955 sa opakujú i v nasledujúcich rokoch. O prepustení 9. novembra 1958 rozhodlo až isté celospoločenské uvoľnenie v tomto roku.
Navrátená sloboda znamenala pre Václava Chytila predovšetkým opätovné stretnutie so svojou rodinou. Obmedzujúci režim mu nedovoľoval nájsť si prácu zodpovedajúcu jeho vzdelaniu a tak sa zamestnal ako robotník vo Veselí nad Moravou. Počas „pražskej jari“ sa dočkal súdnej i spoločenskej rehabilitácie, ktorá mu umožnila i návrat za katedru. Začal učiť politickú ekonómiu na Právnickej fakulte Karlovej univerzity. Okrem toho získal poslanecké kreslo v Českej národnej rade a neskôr i v Snemovni národov Federálneho zhromaždenia. Po politických udalostiach v auguste 1968 sa mandátu vzdal a žil v ústraní až do svojej smrti v roku 1980.
V roku 2003 si Karlova univerzita uctila Chytilovu pamiatku vydaním publikácie "Profesor Václav Chytil a uranové doly". Tak boli zverejnené okrem iného i dve diela, ktoré sa Chytilovi podarilo vo väzení tajne napísať: logická úvaha „Pojmosloví“ a spis zaoberajúci sa základmi filozofie trestného práva „Vina a trest - právněfilosofické pojednání“. Tým bolo aspoň post mortem povedané vďaka za všetko a vydané svedectvo o osude človeka, ktorý musel trpieť, aj keď sa v podstate nijako neprevinil.
Žádné komentáře:
Okomentovat