Projekt všeobecnej mierovej organizácie Jiřího z Poděbrad

V dejinách úsilia o zabezpečenie mieru vo svete má osobitne významné miesto projekt všeobecnej mierovej organizácie, ktorý dal vypracovať český kráľ Jiří z Poděbrad (1420 – 1471). Hoci mu nemožno pripisovať prvenstvo z hľadiska ideových pokusov o vytvorenie štruktúr, ktoré mali zabezpečiť mier a poriadok, bol výnimočný nielen svojím obsahom, ale predovšetkým tým, že bol zastrešený reálnou politickou mocou a o jeho uskutočnení sa v rokoch 1462 – 1464 viedli medzi európskymi štátmi diplomatické rokovania. Bol to prvý návrh, ktorý bol oficiálne predložený diplomatickou cestou.

Historickú veľkosť iniciatívy, ktorá vyšla z Čiech a na ktorú pozitívne reagovalo Poľsko, Uhorsko a nakrátko aj Francúzsko a Benátky, môžeme skutočne zhodnotiť až v súčasnosti. Všeobecné tendencie požiadavky uskutočniť zásadný prelom v usporiadaní kresťanskej spoločnosti sa v srdci Európy, v českých krajinách prejavovali špecifickým spôsobom. V 60. rokoch 15. storočia tu dozrievali podmienky na vznik plánu na novú organizáciu kresťanstva (reipublicae christianae). Stredoveká ríša (imperium Romanum) nikdy nebola pre slovanské národy nositeľkou myšlienky mieru, ale skôr naopak, slúžila ako nástroj ich potláčania. Český a ďalšie slovanské národy ohrozovala táto ríša v samej podstate ich existencie už od čias Karola Veľkého. S pápežským univerzalizmom sa český politický život a úsilie o obnovu cirkvi stretlo nedávno predtým v husitskom období. Konflikty, ktoré na základe toho vznikli, sa vyriešili len povrchne a v dobe vzniku projektu kráľa Jiřího sa začali znovu prejavovať.

Bezprostredným podnetom pre návrhy kráľa Jiřího z Poděbrad a jeho poradcov bol spor s pápežskou kúriou na začiatku 60. rokov 15. storočia. Jeho podstata bola v tom, že pápež Pius II. v r. 1462 odvolal dohodu (tzv. kompaktáta), ktorá bola uzatvorená medzi husitskými predstaviteľmi českého štátu a bazilejským koncilom takmer pred 30 rokmi. Zároveň žiadal, aby sa kráľ Jiří tejto dohody verejne zriekol a plne zreštituoval cirkevný majetok a moc katolíckeho kléru českom štáte.

Takéto požiadavky boli pre Jiřího z Poděbrad samozrejme neprijateľné, veď išlo o výsledky husitskej reformácie, ktoré vybojovali české vojská proti križiackym výpravám. Na druhej strane, „[v]šak Jiří nechtěl ani zničiti světskou moc papežovu, tím méně chtěl seslabiti jeho moc duchovní. ... Jiří byl husitou tak přísným a poctivým, že ještě neměl ani tušení úplné obecné svobody náboženství; násilně potlačil Tábory, kteří pod žádnou spůsobou již nikdy nechtěli vrátiti se do poslušenství papeže římského; utiskoval české Bratry, jichžto biblický republikanism neshodoval se s biblickou monarchií Husovou; a maje při sobě nejvyšší moc královskou a takovou přízeň národa českého, jakou neměl žádný v těchto vlastech panovník ani před ním ani po něm, stíhaný a prokletý "kacíř" přece osvědčil se ke "katolíkům" spravedlnosti tak ryzou a nestranností tak šlechetnou, že ani nejurputnější osobní a političtí nepřátelé jeho domácí, ani papežové nemohli činiti mu v těch věcech výčitky naprosto žádné.“

Skutočným cieľom pápežskej politiky bola zrejme politická izolácia kráľa "kacírov", čomu sa Jiří snažil okrem iného čeliť práve tým, že predložil svetu svoj projekt, ktorý predstavuje jeden z najzaujímavejších pokusov na odstránenie vojen a zachovanie mieru v kresťanskej Európe.


Dve štádiá vzniku projektu

Projekt všeobecnej mierovej organizácie podľa všetkého nevznikol naraz. Myšlienka vyzrievala na pražskom dvore pomaly v rokoch 1461 – 1463. Podľa Vaněčka tu možno rozlíšiť dve štádiá:

- V rámci prvého sa počítalo so spojením všetkých alebo aspoň hlavných kresťanských armád v Európe na rozhodujúci úder proti Turkom s cieľom znovudobytia Carihradu; takisto mal byť intenciách tohto plánu založený akýsi medzinárodný súdny dvor (parlament), ktorý by zamedzoval sporom medzi účastníkmi týchto protitureckých akcií. Iniciátorom a propagátorom tohto plánu bol Francúz v službách kráľa Jiřího, Anton Marini z Grenoblu.
- Druhé štádium poskytuje priestor k ešte širšej a veľkorysejšej koncepcii. Vzniká projekt všeobecnej mierovej organizácie, pri ktorého rozvíjaní vystupuje do popredia osobnosť kráľa Jiřího z Poděbrad. Nový plán dostáva oficiálnu písomnú podobu a je prepracovaný aj po juristickej stránke, za čo vďačí pravdepodobne nemeckému právnikovi Martinovi Mairovi.

Na podanie takéhoto návrhu bol kráľ Jiří plne oprávnený. Vládol krajinám obnovenej Českej koruny, ktoré hospodársky prosperovali a do značnej miery boli aj vnútorne opäť konsolidované. Stál na čele jednej z najsilnejších branných mocí tých čias, bol úspešným vojvodcom a vystupoval ako sprostredkovateľ (mediator) a rozhodca (arbiter) v sporoch medzi panovníkmi susedných štátov. Hoci bol utrakvistom, pokladali ho za spôsobilého na funkciu označovanú ako "conservator pacis" v oblasti západnej rímskej ríše; prichádzal do úvahy ako možný gubernátor nemeckej ríše, ako pravdepodobný najvyšší veliteľ európskeho ťaženia proti Turkom, a dokonca ako jeden z najvážnejších kandidátov pri voľbe nového rímskeho kráľa, ktorý by vládol vedľa cisára Fridricha III. Bez ohľadu na všetky možné mocenské ambície kráľa Jiřího, ostáva nepochybnou skutočnosť, že iba taká osobnosť, ktorá bola skutočne naklonená myšlienkam mieru a humanity a prístupná novým koncepciám, sa mohla usilovať o presadenie mierového plánu skutočne všeľudského zamerania a trvalého významu.


Charta všeobecnej mierovej organizácie

Pokiaľ ide o vlastný projekt, v jeho úvode (preambule) sa približujú príčiny, ktoré viedli k jeho vypracovaniu a vytyčujú sa ciele, ktoré sa majú dosiahnuť. Otvorene sa napríklad hovorí o úpadku kresťanstva, ktorý spočíva predovšetkým v nedostatku skutočnej jednoty. Práve táto situácia umožňuje moslimom podrobovať si územia, ktoré boli ešte nedávno kresťanské. Základnou povinnosťou všetkých kresťanských panovníkov je preto starať sa o jednotu, o mier a o spoločnú obranu proti prenikaniu islamu do Európy. To sa malo uskutočniť vytvorením jednotnej organizácie sledujúcej túto víziu.

V tejto súvislosti je zaujímavé, že projekt nepredpokladá feudálnych činiteľov ako zmluvných partnerov, ako bolo v tom období obvyklé, najmä v prípade bežných vnútroštátnych zmlúv o mieri (Landfrieden); ale predpokladá samostatné štáty, ktoré reprezentujú ich panovníci. Uzavretím zmluvy mal vzniknúť vyšší politický útvar, ktorý bol v dovtedajšej politickej praxi neznámy. Trvalý univerzálny mier mal byť zabezpečený autoritou dobrovoľného zväzu (únie, ligy) slobodných, navzájom nezávislých a formálne rovnoprávnych štátov, bez ohľadu na ich vnútornú štruktúru, formu vlády a pod.

Ideovými východiskami projektu kráľa Jiřího boli tradičné nábožensko-teologické názory providenciálneho charakteru (osudy sveta riadi boh, nevyspytateľná božia vôľa, a preto prebiehajúce sociálnopolitické zmeny kresťanského sveta a jeho skaza majú príčiny, ktoré sú pre ľudský rozum nepochopiteľné, lebo božie zámery sú preň skryté). V preambule projektu sa vyhlasuje: „Ó běda osude! Běda nestálosti! Jak rychle se mění říše, jak rychle se střídají království, jak rychle upadají vlády! Není ovšem snadné nahlédnouti, jaká je příčina takové změny a zkázy, poněvadž skryty jsou zámery boží.“

Vtedajší úpadok a katastrofálny stav kresťanstva, existencia nekonečných vojen, vzájomných konfliktov, krádeží a vrážd viedli k zamysleniu sa nad príčinami tohto stavu. Autori projektu vyslovili svoje počudovanie, lebo podľa nich sa základné sociálno-ekonomické podmienky v podstate nezmenili (ak, tak k lepšiemu, vzrástla úroveň a vzdelanosť ľudí), a jednako zo „sto sedmnácti království jich zůstalo v lůně křesťanství jen šestnáct“. Pôsobenie sociálno-ekonomických zákonitostí, vzrastanie protirečení medzi novými prvkami spoločenského života a prežívajúcim sociálnopolitickým zriadením a odzrkadlením týchto protirečení vo vedomí ľudí si autori projektu vysvetľovali ako boží trest za "spáchané" hriechy. V projekte sa nastoľuje otázka o príčinách tohto stavu, či „[j]sou to snad četné hříchy, které Bůh chce ztrestati tak, jak čteme ve Starém zákone, že se leckdy stalo? Zdá se nám proto, že je třeba pečlivě uvážiti, aby bylo napraveno, je-li co pochybené, a aby byla zbožnými skutky velebnost boží obměkčena, ježto je zřejmě rozhněvána nějakou nepravostí.“ Už z preambuly pritom vyplýva, že tieto "zbožné skutky" majú mať aktívnu svetskú podobu. Pri viere v Boha totiž nezostáva urobiť nič iné „než přičiniti se, aby mezi křesťany byl nastolen opravdový, spravedlivý a trvalý mír, jednota a láska a aby víra Kristova byla bráněna proti lítému Turku. K tomu totiž jsou nám svěřena království a knížetství, aby vší nám možnou starostlivostí a péčí slaven byl mír, postavení křesťanstva udržováno, války proti nevěřícím šťastně vybojovány a hranice křesťanstva chráněny a rozšiřovány, a o tyto věci mají a musí všichni lidé, všechny národy a všichni králové a knížata s myslí radostnou a ochotnou usilovat.“

Praktický náčrt novej organizácie obsahuje druhá časť, v ktorej sú uvedené okrem všeobecných princípov aj konkrétne návrhy, často vypracované do značných podrobností. Osobitný dôraz sa kládol na dispozície politického a spoločenského charakteru a nezabúdalo sa ani na organizačné či administratívne otázky.

Do popredia vystupuje najmä prvých osem článkov (čo je celá tretina projektu), ktoré obsahujú veľmi podrobné predpisy o odstránení vojen, o mierovom urovnávaní sporov medzi štátmi a o trestaní porušovateľov mieru. Z nich možno vyzdvihnúť najmä prvé dva: „Především tedy na čest víry katolické a slovem královským a knížecím prohlašujeme a slibujeme, že si od této hodiny a dne nadále budeme vzájemně prokazovati a zachovávati čisté, pravé a upřímné bratrství, že pro žádné neshody, pro žádné stížnosti anebo pře vzájemně nesáhneme po zbraních, aniž komu naším jménem po nich sáhnouti dovolíme, ale že spíše budeme podporovati podle obsahu a smyslu níže psaných ustanovení jeden druhého proti každému žijícímu člověku, který by nás anebo někoho z nás se pokoušel holým skutkem a bez řádného rozhodnutí nepřátelsky napadnouti. ... Za druhé, že žádný z nás neposkytne pomoc nebo radu, ani se nespolčí proti osobě druhého a že nebudeme sami, aniž přes jiného nebo jiné, nějak strojiti nebezpečí či smrt jeho osobě, aniž se spolčovati s těmi, kteří bezprávné úklady strojiti by chtěli, ale že budeme podle možnosti pečovati o zachování jeho zdraví, života a cti.“

Články 9 až 11 sú venované organizačnému zabezpečeniu vyrovnávania politických konfliktov bez použitia násilia. Na tomto základe mal byť v rámci svetovej mierovej organizácie zriadený medzinárodný súdny dvor. Táto inštitúcia je tu označovaná ako generale consistorium alebo len iudicium. Názov parlamentum sa tu neobjavuje, hoci v iných článkoch sa možno stretnúť i s týmto termínom. V súvislosti so súdom je v článkoch 9 a 11 predvídaný aj vznik nového práva: „... je třeba podle novodobých obyčejů, zvyklostí a poměrů různých zemí, království a knížectví našich zavésti nová práva, z lůna přírody čerpaná, a na nové zlořády nové léky objeviti, jimiž by ctnostní lidé byli odměňováni a přestupníci kladivy trestů neustále drceni. ... Usnášíme se dále, aby v případě, že nově vzniknou nějaké pře a různice mezi námi králi a knížaty a jinými účastníky naší smlouvy, byl jeden druhému povinen a vázán před soudem naším podle práva odpovídati a s ním spor vésti a zachovávati přitom ustanovení, rozhodnutí a nařízení, jež naši mluvčí a zástupci anebo jejich většina v shromáždění samém, jak výše uvedeno, vydají a ustanoví.“

Článok 12 upravuje otázku prijímania nových členov do svetovej mierovej organizácie: „Dále také stanovíme, že naše shromáždění má míti úplnou a neomezenou volnost náležitými listinami, vzájemně danými a převzatými, kterékoli křesťanské krále, knížata a magnáty, již zatím nejsou začleněni do této jednoty, do nynějšího našeho míru, jednoty, lásky a bratrství přijímati a jménem naším, jako bychom my sami to činili, se zavazovati, jakož i závazky vzájemného přátelství přijímati, s tím potom dodatkem, že hned poté, co takavé převzetí bude provedeno, samo shromáždění nám to všem oznámí, abychom s přijatými k nám byli s to a mohli jednati s bratrskou láskou, jak se sluší.“

Články 13 až 15 sú venované vtedy aktuálnej obrane proti expanzii Turkov a organizačnému a materiálnemu zabezpečeniu tejto obrany.

Z hľadiska dejín organizačných foriem ľudskej spoločnosti má najväčší význam posledných osem článkov projektu (16 až 23), najmä vyvážená konštitúcia rešpektujúca na jednej strane suverenitu jednotlivých štátov a na strane druhej umožňujúca vytváranie ich spoločnej vôle k cieľom vytýčeným v predchádzajúcich článkoch.

V článku 16 sa navrhuje ustanovenie svetovej mierovej organizácie za účasti delegátov vybavených za týmto účelom od jednotlivých vlád špeciálnou plnou mocou. Je pritom zrejmé, že sa tu nemalo jednať o svetový štát, ale o medzinárodnú organizáciu na základe multilaterálnej zmluvy, ktorá mala vzniknúť medzi zvrchovanými a navzájom rovnými štátmi. Podľa návrhu mala byť organizácia korporáciou s týmito hlavnými orgánmi: valné zhromaždenie delegátov (congregatio), rada panovníkov (consilium), medzinárodný súd a úradnícky aparát, ktorý nie je na tomto mieste jednotne označený (výslovne sú spomenutí syndikus, fiškál, pokladňa a archív). Znak a pečať sú predvídané ako samozrejmé atribúty organizácie.

V zostávajúcich článkoch 17 až 23 je upravená hlasovacia procedúra a otázka príspevkov na spoločné výdavky. Zaujímavým je článok 21, kde sa očakáva od pápeža pomoc pri mobilizácii cirkevných finančných zdrojov a pri zabezpečovaní mieru medzi kresťanmi vzhľadom na vojnu s Turkami (čo mohlo pôsobiť aj ako provokácia, keďže pápež nemal v zmysle zmluvy disponovať výraznejšou politickou rozhodovacou mocou v rámci organizácie).

Autori projektu neobmedzujú obdobie jeho platnosti, ale naopak, uvažujú o jeho trvalej a neobmedzenej platnosti a jeho záväzky majú platiť nielen pre jeho tvorcov a súčasníkov, ale aj pre ich nasledovníkov a na večné časy („...vytvořit takový svaz spojenectví, míru, bratrství a svornosti, jenž by pro úctu k Bohu a pro zachování víry neotřesitelně trval a jenž by pro nás, dědice a budoucí naše nástupce po věčné časy trval ve formě, jak dále následuje“).


Rokovania o projekte a ich nezdar

Rokovania o projekte viedol v zime 1462 – 1463 jeden z jeho autorov Anton Marini. Počas týchto ciest po Európe sa snažil pripraviť na jednotlivých dvoroch pôdu pre akceptáciu širšieho plánu mierovej organizácie. Poslanie Mariniho pri týchto diplomatických rokovaniach bolo značne delikátne už len s ohľadom na to, čo mal mierový projekt znamenať pre pápežskú stolicu. Preto musel súčasne získavať súhlas špeciálne s myšlienkou všeobecnej zmluvy navrhovanej kráľom Jiřím a zároveň čo najmenej hovoriť o nadštátnom útvare, ktorý by takto vznikol, a o jeho bližšej organizácii. Nesmel predčasne prezradiť príliš mnoho, lebo si sám musel byť až príliš dobre vedomý toho, že pápežská stolica len čaká na príležitosť, aby mohla Jiřího obviniť z prípravy plánov, ktoré mali kacírsky ráz.

V strednej Európe sa podmienky pre takýto veľký projekt zdali byť v tejto dobe priaznivé. Kráľ Jiří má priateľské vzťahy s cisárom a nemecké kniežatá sa na neho ako na českého kráľa obracajú so žiadosťami o mierové vyriešenie rozporov medzi nimi. Medzi Českým a Poľským kráľovstvom panovali veľmi srdečné vzťahy a vzťahy s Uhorskom boli uspokojivé.

Konečné rokovania o projekte sa mali uskutočniť 26. februára 1464, keď sa podľa pôvodných plánov českého dvora mal v Bazileji zísť zjazd kresťanských panovníkov, aby založil všeobecnú mierovú organizáciu. Medzi Jiřím a poľským kráľom Kazimírom bola docielená dohoda o postupe v tejto záležitosti, český dvor však pokladal za nevyhnutné, aby bol projekt podporený ešte tretím navrhovateľom, ktorým mal byť Matej Korvín. Z predchádzajúcich rokovaní sa dalo usudzovať, že uhorský dvor bude súhlasiť s plánom protitureckej ligy, ako bola pôvodne navrhovaná Marinim, a že by najmä privítal zorganizovanie veľkého vojenského úderu proti islamu smerom na Balkán. V novom projekte kráľa Jiřího však práve tieto body ustupovali do pozadia v prospech iných, ktoré boli v danej medzinárodnej situácii pre uhorské kráľovstvo oveľa menej atraktívne.

Na rokovania do Budína prišiel Anton Marini len niekoľko týždňov po tom, čo po nešťastnom pôrode zomrela mladá manželka kráľa Mateja Korvína Kunhuta, zároveň dcéra kráľa Jiřího, ktorá predstavovala významné osobné puto medzi oboma panovníkmi. A tak priebeh Mariniho akcie naozaj nebol najpriaznivejší. Hoci zrejme dodržal inštrukcie kráľa Jiřího, aby z veľkého projektu prezradil čo najmenej, pápežská strana bola v Uhorsku zrejme príliš silná a to malo vplyv aj na odpoveď, ktorú dala v apríli 1464 Marinimu celá kráľovská rada: v nej sa českému kráľovi vytýka, že uhorský kráľovský dvor nebol o tak závažnej veci informovaný včas a úplne. Celkovo však kráľ Matej predložené návrhy principiálne nezamietol, dokonca pochválil ich ušľachtilú tendenciu a vyhradil si právo informovať o nich svojich spojencov proti Turkom – Benátčanov a najmä pápeža a cisára. Okrem toho udelil Marinimu plnú moc, aby aj v jeho mene oslovil francúzskeho kráľa Ľudovíta XI. s prianím zorganizovať všeobecný zjazd kresťanských panovníkov.

Dňa 16. mája 1464 opustila Prahu skupina na čele s veľmožom Albrechtom Kostkom z Postupíc a Antonom Marinim, ktorá mala dopraviť francúzskemu kráľovi posolstvo českého, poľského a uhorského kráľa obsahujúce žiadosť o zvolanie zjazdu kresťanských panovníkov. Ľudovít XI. posolstvo prijal za prítomnosti celej jeho rady dňa 30. júna, následne požiadal o odklad na rozhodnutie. Toto využila pápežská strana pri dvore na to, aby prijatie návrhu na zvolanie zjazdu kresťanských panovníkov znemožnila. Dostalo sa jej v tom podpory od i z Čiech, odkiaľ odporcovia kráľa Jiřího poslali francúzskemu kráľovi listy, v ktorých ho varovali pred Jiřím ako kacírom. Ľudovít XI. síce potreboval pre svoju politiku proti mocným francúzskym feudálom spojencov, ale na druhej strane sa obával, že by tesné a otvorené spojenectvo s Jiřím pobúrilo proti nemu pápeža a francúzskych prelátov, ktorí by mohli otvorene prejsť na protikráľovskú stranu.

Dňa 15. júla konečne došlo k ďalšiemu slávnostnému vypočutiu hlavných členov posolstva pred kráľom a jeho radou. O tom, že by sa tu hovorilo o návrhoch predložených 30. júna, nevieme nič. Bolo zrejmé, že rokovať o nich je zbytočné. Kráľ Ľudovít sa tu rozhodol ihneď uzatvoriť s českým kráľom priateľskú zmluvu, s poukazom na to, že sa jedná o obnovenie starých zmlúv. Minimálny program posolstva tak bol naplnený, program maximálny stroskotal. Posolstvo sa dalo na spiatočnú cestu a ku kráľovi Jiřímu dorazilo v polovici septembra 1464.


Záver

Projekt všeobecnej mierovej organizácie Jiřího z Poděbrad bol výnimočným produktom myslenia svojej doby. Jeho podstatné črty možno označiť dokonca až za renesančné, a to so všetkou pregnantnosťou i so všetkou neurčitosťou tohto výrazu. To z čoho vychádza, nie je už viera v súbor základných poučiek, ktoré cirkev predkladala veriacim, ale viera vo všemocnosť ľudského rozumu, oslobodzujúceho sa z pút stredovekej scholastiky a prikláňajúcemu sa k prírode a jej poriadku, ktorý je však ešte stále z veľkej diaľky vedený nevyspytateľnou božou vôľou. Prejavuje odvahu k veľkým plánom, humánnu pozornosť venovanú mierovému životu človeka, dôveru v racionálne riešenie tých najzložitejších spoločenských problémov, akými dodnes zostali problémy vojny, mieru, odzbrojenia a medzinárodnej bezpečnosti.

V projekte je uvedená charakteristika mieru, jeho vymedzenie ako skutočného, čistého a pevného mieru. Mimoriadne sa tu zdôrazňuje vzájomný vzťah medzi mierom a spravodlivosťou a podmienenosť mieru spravodlivosťou. Tomuto problému je venovaná predovšetkým úvodná časť článku 9, kde sa hovorí: „Protože však mírové snahy (kult míru, péče o mír) nejsou myslitelné bez spravedlnosti a spravedlnost bez nich, protože ze spravedlnosti se mír rodí a je zachováván, a protože my a poddaní naši nemůžeme bez spravedlnosti v míru setrvávat, proto spojujeme spravedlnost s věcí míru.“ Adekvátne chápanie tohto výroku závisí od toho, aká náplň sa dáva pojmu "iustitia". Autori projektu chápali spravodlivosť ako realizáciu práva, nápravu skutočnosti, s ktorou neboli spokojní. Pojem spravodlivosti má veľký význam v sociálnopolitickom vedomí ľudstva dodnes, lebo v tomto pojme sa jestvujúci, alebo nejestvujúci stav charakterizuje ako niečo žiaduce, čo zodpovedá podstate a právam človeka, a v opačnom prípade – nespravodlivosť – ako stav, ktorý im protirečí.

Poňatie spravodlivosti má úzky vzťah aj k charakteristike vojen, ktoré sa na základe tohto hľadiska označujú ako "spravodlivé", alebo "nespravodlivé". Podľa projektu sa spravodlivé použitie ozbrojených síl v medzinárodných konfliktoch podmieňuje riadnym (právoplatným) rozhodnutím zmluvných strán organizácie podľa ustanoveného rokovacieho poriadku. Tak projekt obmedzuje plnenie vonkajšej funkcie jednotlivých zmluvných štátov, a tým aj ich suverenitu, pravda, predovšetkým z hľadiska zachovania či obnovenia mierového stavu medzi štátmi. Z hľadiska vtedajšej medzinárodnej situácie sa to zdalo nevyhnutným, pretože vojny v druhej polovici 15. storočia boli na dennom poriadku. Išlo nielen o vojny medzi štátmi, ale aj pre stredovek charakteristické ozbrojené zrážky (akési súkromné vojny), ktoré medzi sebou viedli jednotliví držitelia feudálnej moci (či už svetskej alebo cirkevnej), a to buď vnútri toho istého štátneho útvaru, alebo ktoré vznikali medzi feudálnymi kniežatami, patriacimi do rozličných štátnych celkov či zväzkov. V takejto situácii bol pokus o mierové riešenie nevyhnutný.

Mierový projekt kráľa Jiřího, ktorý sa stal prvým pokusom o utvorenie medzištátnej mierovej organizácie, nepochybne súvisel s doznievajúcim husitským revolučným hnutím, s jeho tradíciami zodpovednosti za osud celého sveta, starostlivosťou o blaho celého ľudstva a zároveň boja proti cisárskemu a pápežskému univerzalizmu. Súčasne čerpal z humanitných prúdov renesančného myslenia, ktoré už prejavovalo dôveru schopnostiam ľudského rozumu a vyvodzovalo z nej právo nájsť racionálne riešenie pálčivých problémov svojej doby – predovšetkým skoncovať s ustavičnými vojnami, konfliktami a rozbrojmi a priblížiť obdobie trvalého a spravodlivého mieru. Na realizáciu projektov a zmlúv bolo však potrebné, aby dozreli iné podmienky ekonomicko-politického a duchovného charakteru. Ich zárodky sa začínajú objavovať v epoche renesancie. Pokračovat...

Ku genéze a obsahu tzv. norimberských zákonov

Nachádzame sa na časovej osi v polovici 30. rokov 20. storočia, kde už máme za sebou udalosti ako vymenovanie Adolfa Hitlera za ríšskeho kancelára, požiar v Ríšskom sneme 27. a 28. februára 1933, následné zrušenie ústavou zaručených slobôd (Verordnung des Reichspräsidenten zum Schutz von Volk und Staat) a voľby z 5. marca 1933, ktoré priniesli NSDAP po anulovaní mandátov komunistickej strany absolútnu väčšinu v Ríšskom sneme. V tejto situácii predložil Hitler Ríšskemu snemu na prerokovanie splnomocňovací zákon (Gesetz zur Behebung der Not von Volk und Reich, RGBl. I, 1933, s. 141), ktorým sa vláde (a tým vlastne NSDAP) prepožičiavala plná zákonodarná moc vrátane možnosti odchýliť sa od ústavy. Zákon bol schválený s pomocou hlasov stredových strán 24. marca 1933. K úplnému odstráneniu demokratického zriadenia došlo v júli 1933, keď boli zakázané všetky politické strany okrem NSDAP.

Nový režim priniesol so sebou množstvo obmedzujúcich a diskriminačných opatrení vo vzťahu k Židom. Od 1. apríla 1933 bol nariadený bojkot namierený proti židovským obchodom, bankám, lekárom a advokátom. 7. apríla 1933 bol prijatý zákon na obnovu úradníckeho povolania (Gesetz zur Wiederherstellung des Berufsbeamtentums, RGBl. I, 1933, s. 175), ktorým sa mala dosiahnuť „rasová očista“ štátneho aparátu (tak ako bola avizovaná v bode 6 straníckeho programu NSDAP).

Nemecká verejnosť k týmto krokom väčšinou nezaujala žiadne stanovisko. Nacisti sa tak chopili príležitosti na ďalšie zosilňovanie protižidovského tlaku. Na to, aby mohli realizovať svoje antisemitské zámery v plnej miere, bolo nevyhnutné definovať, kto je Židom. Regionálni vládni úradníci a Gestapo opakovane žiadali vydanie príslušných usmernení, ktoré by obsahovali jednoznačné stanovisko. Na druhej strane, opatrenia zavedené od začiatku apríla vyvolávali protesty židovských organizácií. Dochádzalo k roztržkám medzi straníckymi aktivistami a štátnym aparátom, vyvolanými okrem iného tiež chýbajúcou jasnou politikou. Aj verejnosť žiadala jednoznačnú a verejnú definíciu oficiálneho postoja k židovskej otázke.

V správe Gestapa z jari roku 1935 sa hovorí, že radoví členovia NSDAP majú záujem na riešení židovskej otázky a vláda by to mala reflektovať. Nasledujúca vlna útokov, vandalizmu a bojkot starých členov strany (Alte Kämpfer) a členov SA proti nemeckým Židom na jar a v lete roku 1935 boli oveľa násilnejšie ako antisemitská kampaň v predchádzajúcich dvoch rokoch. Opísaná situácia nahrávala do karát Hitlerovi, keďže dávala jeho predstavám punc legitímnosti.

Proti antisemitským útokom zo strany starých členov NSDAP a členov SA vystúpil minister hospodárstva Hjalmar Schacht s tým, že takéto správanie bráni jeho politike rozvoja nemeckého hospodárstva. Schacht veril, že Židia majú určité podnikateľské zručnosti, ktoré by mohli byť využité pri ďalšom ekonomickom rozvoji Nemeckej ríše. V jeho prípade tak nemožno hovoriť o morálnom odsúdení protižidovských útokov, skôr mu išlo o poukázanie na potrebu prijatia príslušnej legislatívy. Hitler po sťažnostiach od Schachta a správach o nesúhlase verejnosti s vlnou antisemitského násilia prikázal 8. augusta 1935 zastaviť individuálne akcie proti nemeckým Židom. 20. augusta 1935 sa konala konferencia ministrov, na ktorej boli diskutované negatívne ekonomické dopady akcií členov strany proti Židom. Hitler tu vystúpil s názorom, že útoky ustanú, ak vláda pevne sformuluje východiská protižidovskej politiky.

K naplneniu tohto predsavzatia malo dôjsť počas 7. straníckeho zjazdu NSDAP (Reichsparteitag der Freiheit), konajúceho sa v dňoch 10. – 16. septembra 1935. Na tomto podujatí chceli nacisti osláviť vypovedanie piatej časti Versailleskej mierovej zmluvy týkajúcej sa odzbrojenia Nemecka. Okrem toho sa plánovalo, že Ríšsky snem prijme zákon o ríšskej vlajke (Reichsflaggengesetz). Uvedený zákonodarný akt mal byť Hitlerovou odpoveďou na tzv. brémsky incident z 26. júla 1935 v New Yorku, počas ktorého skupina protinacistických demonštrantov zničila vlajku nacistickej strany provokatívne vyvesenú na zaoceánskom parníku SS Bremen kotviacom na rieke Hudson. Keď nemecký konzul reagoval na toto konanie protestnou nótou, americkí predstavitelia odpovedali, že bol poškodený len symbol politickej strany a nie nemecká národná vlajka.

Hitler hodlal v rámci svojho hlavného prejavu na zjazde vyjadriť podporu blížiacej sa talianskej agresii proti Etiópii. Na poslednú chvíľu si to však pod vplyvom prehovárania ministra zahraničia von Neuratha rozmyslel (ten považoval takéto vystúpenie za príliš provokatívne pre verejnú mienku v zahraničí a navyše v rozpore s dovtedajšími Hitlerovými „mierovými prejavmi“). A tak bolo akútne potrebné nájsť inú programovú náplň historického zasadnutia Ríšskeho snemu v Norimbergu (išlo o prvé zasadnutie v tomto meste od roku 1543 a Hitler naň pozval všetkých starších zahraničných diplomatov z Berlína, aby si vypočuli jeho názory na zahraničnú politiku).

Dňa 12. septembra 1935, dva dni po začiatku zjazdu strany, oznámil predseda Ríšskej asociácie lekárov Gerhard Wagner prekvapivú správu, že nacistická vláda čoskoro predstaví „zákon na ochranu nemeckej krvi“ (Gesetz zum Schutze des deutschen Blutes), aby sa v budúcnosti zabránilo uzatváraniu zmiešaných manželstiev medzi Židmi a „Árijcami“. Hitler dal 13. septembra s okamžitou platnosťou povolať do Norimbergu úradníkov, ktorí mali vypracovať príslušný návrh: Bernharda Lösenera, Franza Albrechta Medicusa a ďalších.

Keďže zákon mal byť schválený Ríšskym snemom 15. septembra, celá prípravná fáza pôsobila skôr ako náhlivá improvizácia. Jedinou straníckou požiadavkou (sformulovanou Wagnerom) bolo, aby boli do úpravy zahrnutí aj potomkovia Židov a aby sa na jej základe buď zrušili už existujúce zmiešané manželstvá, alebo sa ustanovilo, že s árijskými partnermi Židov sa bude nakladať ako so Židmi samotnými.
Až okolo polnoci zo 14. na 15. septembra sa úradníci dozvedeli Hitlerove nové požiadavky – vypracovať 4 rôzne prísne varianty zákona na ochranu nemeckej krvi a okrem toho vypracovať návrh zákona o ríšskom občianstve (Reichsbürgergesetz).

Napriek tomu, že Hitler nadránom odsúhlasil návrh zákona o ríšskom občianstve (napísaný asi za jednu hodinu), nebolo isté, ku ktorému variantu sa prikloní v prípade zákona na ochranu nemeckej krvi. Nakoniec sa rozhodol pre najmiernejší – lenže v ňom chýbala kľúčová veta vymedzujúca personálnu pôsobnosť zákona len na úplných Židov. Hitler túto vetu vlastnoručne vyškrtol, avšak nariadil, aby bola pre účely publikácie Nemeckou tlačovou agentúrou (DPA) v zákone zahrnutá. Faksimile norimberských rasových zákonov, zverejnené po ich slávnostnom vyhlásení v straníckych novinách Völkischer Beobachter, vetu určujúcu personálnu pôsobnosť zákona iba na úplných Židov neobsahovalo.



Zákon o ríšskom občianstve

Zákon o ríšskom občianstve stanovil, že občanom Ríše môže byť len Nemec, alebo človek s príbuznou krvou. V podstate sa tu jedná o implementáciu bodu 4 straníckeho programu NSDAP z roku 1920 („Štátnym občanom môže byť len ten, kto je súkmeňovec (Volksgenosse). Súkmeňovcom môže byť len ten, kto má nemeckú krv, bez ohľadu na vyznanie. Žid preto nemôže byť súkmeňovec. ...“). Pre nemeckých Židov znamenalo prijatie tohto zákona stratu politických práv: stali sa z nich Staatsangehörige (štátni príslušníci). Na rozdiel od toho boli Nemci, majúci tzv. árijský pôvod, označení ako Reichsbürger (ríšski občania).

Ustanovenia zákona o ríšskom občianstve boli do roku 1943 bližšie špecifikované a doplnené celkovo trinástimi vykonávacími nariadeniami systematicky zbavujúcimi Židov všetkých občianskych práv. Už o necelé dva mesiace od prijatia zákona (14. novembra 1935) bolo vydané prvé z týchto vykonávacích nariadení, ktoré presne stanovilo, kto je považovaný za Žida alebo miešanca (RGBl. I., 1935, s. 1333). Na jeho základe museli dotknuté osoby vyplniť predpísaný dotazník o pôvode ich rodičov a prarodičov a správnosť týchto údajov doložiť príslušnými dokumentmi.

Za Žida v zmysle tejto právnej úpravy bola považovaná osoba, ktorá mala buď troch alebo štyroch židovských prarodičov. Osoba, ktorá mala dvoch židovských prarodičov, bola považovaná buď za Žida, alebo za miešanca v prvom stupni. Za Žida bola považovaná, ak:

a) bola členom židovskej náboženskej komunity 14. novembra 1935 alebo sa stala členom neskôr (počas doby účinnosti právnej úpravy); alebo
b) bola zosobášená so Židom 14. novembra 1935 alebo sa so Židom zosobášila neskôr (počas doby účinnosti právnej úpravy); alebo
c) jej rodičia boli zosobášení 30. septembra 1935 alebo sa zosobášili neskôr (počas doby účinnosti právnej úpravy), a jeden z jej rodičov je Žid; alebo
d) sa narodila z manželstva po 31. júli 1936 a jeden z jej rodičov bol Žid.

Ak takáto osoba nebola na základe uvedených štyroch kritérií klasifikovaná ako Žid, považovala sa za miešanca prvého stupňa (ak mala dvoch židovských prarodičov). Osoba, ktorá mala iba jedného židovského prarodiča, sa považovala za miešanca druhého stupňa.

Z uvedeného je zrejmé, že určovanie židovskej príslušnosti nebolo vôbec jednoduché. Na zistenie toho, či boli niekoho prarodičia Židia, bolo potrebné identifikovať osobný status prastarých rodičov. Realizácia takéhoto skúmania bola prakticky ťažko dosiahnuteľná, preto sa automaticky predpokladalo, že prarodičia boli Židia, ak patrili do židovskej náboženskej komunity. Inak povedané, prarodič „s nemeckou krvou“, ktorý uzavrel manželstvo so Židom a prijal židovské náboženstvo, bol pri určovaní príslušnosti svojho potomka v druhej generácii považovaný za Žida.

Prvé vykonávacie nariadenie k zákonu o ríšskom občianstve zároveň stanovilo, že Žid nesmie zastávať žiadny verejný úrad a židovskí úradníci boli penzionovaní k 31. decembru 1935. Židovským úradníkom, ktorí bojovali na fronte v prvej svetovej vojne, boli síce priznané plné služobné výhody až do dosiahnutia veku potrebného na odchod do dôchodku, tieto však boli skrátené a neskôr úplne zrušené (pozri 7. vykonávacie nariadenie k zákonu o ríšskom občianstve z 5. decembra 1938 – RGBl. I., 1938, s. 1751).

Na základe štvrtého vykonávacieho nariadenia z 25. júla 1938 bola židovským lekárom s účinnosťou ku 30. septembru 1938 odňatá licencia na vykonávanie lekárskej praxe. Z celkového počtu 3 152 ešte praktizujúcich lekárov dostalo 709 odvolateľnú výnimku na prácu zdravotníka pre židovských pacientov.

Piate vykonávacie nariadenie znamenalo definitívny koniec služieb poskytovaných židovskými advokátmi (toto právo bolo už predtým obmedzené podľa zákona o povolení vykonávať advokáciu z roku 1933) s účinnosťou k 30. novembru 1938. Na základe osobitného povolenia mohlo zo zvyšných 1 753 advokátov 172 vykonávať konzultačnú činnosť pre židovských klientov.

Na základe desiateho vykonávacieho nariadenia zo 4. júla 1939 (RGBl. I, 1939, s. 1097) bolo založené „Ríšske združenie Židov v Nemecku“ („Reichsvereinigung der Juden in Deutschland“), ktoré fungovalo ako predĺžená ruka Ríšskeho bezpečnostného úradu (Reichssicherheitshauptamt) a neskôr neslávne spolupôsobilo pri uskutočňovaní deportácií.

Jedenáste vykonávacie nariadenie k zákonu o ríšskom občianstve z 24. novembra 1941 (RGBl. I, 1941, s. 772) ustanovovalo, že Židom, ktorí emigrovali do cudziny, má byť odňatá štátna príslušnosť a majetok. Zrejmým zámerom tejto úpravy bolo previesť zvyšný majetok deportovaných Židov bez akéhokoľvek ďalšieho rozhodnutia na Ríšu. Keďže značné množstvo deportácií sa uskutočnilo na teritórium Generálneho guvernátu (Poľsko), Východného ríšskeho komisariátu (Reichskommissariat Ostland) alebo Ríšskeho komisariátu Ukrajina (Reichskommissariat Ukraine), ktoré neboli podľa ríšskeho práva považované za cudzinu, obežník ministra vnútra z 3. decembra 1941 stanovil, že tieto územia sú „pre účely jedenásteho nariadenia“ klasifikované ako cudzina.

Trináste vykonávacie nariadenie k zákonu o ríšskom občianstve z 1. júla 1943 (RGBl. I, 1943, s. 372) zbavilo Židov prístupu k súdom. Trestnú činnosť Židov sankcionovala polícia a po smrti Žida prepadol majetok v zmysle nariadenia v prospech Ríše.
Zákon o ríšskom občianstve spolu so svojimi vykonávacími nariadeniami boli napokon zrušené zákonom Kontrolnej rady č. 1 z 20. septembra 1945.



Zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti

Pokiaľ hovoríme o zákone na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti, je v tejto súvislosti potrebné objasniť pojem „Rassenschande“. Uvedený nacistický termín vyjadroval odsúdenie sexuálnych vzťahov medzi Árijcami a Židmi. Tie boli na základe zákona na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti zakázané. Rovnako boli zakázané aj sobáše medzi Židmi a Árijcami. Porušenie uvedených zákazov bolo trestané väzením alebo nútenými prácami.

V tejto súvislosti bolo kuriózne, že zákaz sexuálnych vzťahov medzi Árijcami a Židmi sa vzťahoval len na mužov. Dané určenie býva často pripisované Hitlerovi osobne. Zodpovedá totiž jeho obrazu ženy ako sexuálne nezrelej. Na základe Hitlerovho želania tak bolo 16. februára 1940 vydané nariadenie, podľa ktorého mala žena napriek svojmu konaniu zostať beztrestnou. Wilhelm Stuckart a Hans Globke vo svojom Komentári k rasovým zákonom uvádzajú čisto praktické zdôvodnenie: na usvedčenie zločinca bolo potrebné získať svedectvo dotknutej ženy, a táto mala vzhľadom na svoju beztrestnosť právo nevypovedať.

§ 3 zákona na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti zakazoval Židom zamestnávať nemecké slúžky staršie ako 45 rokov. Za porušenie tohto zákazu hrozilo väzenie až do výšky jedného roka a peňažná pokuta, alebo jeden z týchto trestov.

Krátko po schválení zákona na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti bolo k nemu vydané prvé vykonávacie nariadenie (RGBl. I, 1935, s. 1334), na základe ktorého mohli miešanci prvého stupňa uzavrieť manželstvo s Nemcom alebo s miešancom druhého stupňa len na základe výslovného povolenia. Takéto žiadosti však zostali väčšinou neúspešné a po roku 1942 „v čase trvania vojny“ sa ani neakceptovali.

Na rozdiel od toho uzatváranie manželstiev medzi Nemcami a miešancami druhého stupňa bolo dovolené. Zdôvodňovalo sa to pomýlenou tézou, že sa tým umožní ochrana „rasovo vzácnej árijskej krvi“, kým malý podiel židovskej krvi sa v priebehu generácií stratí. V zmysle § 6 vykonávacieho nariadenia sa rozšíril zákaz manželstva na všetkých, ktorí by ohrozovali „čistotu nemeckej krvi.“ Do tejto skupiny patrili podľa internej interpretácie „cigáni, černosi a ich parchanti“.

Zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti bol spolu so svojimi vykonávacími nariadeniami zrušený, podobne ako zákon o ríšskom občianstve, zákonom Kontrolnej rady č. 1 z 20. septembra 1945.



Záver

Antisemitizmus sa ako oficiálna vládna politika v Nemecku presadil ešte pred prijatím dvoch norimberských rasových zákonov (stalo sa tak zákonom na obnovu úradníckeho povolania zo 7. apríla 1933). Uvedené zákony – zákon o ríšskom občianstve a zákon na ochranu nemeckej krvi a nemeckej cti – boli zostavené veľmi narýchlo a tak pochopiteľne neriešili viacero otázok. V priebehu nasledujúcich rokov bolo preto prijatých množstvo vykonávacích nariadení a ďalších právnych predpisov, ktoré otvorili priestor pre realizáciu protižidovskej politiky, ktorá mala vyvrcholiť systematickou genocídou Židov v Európe (Endlösung der Judenfrage). Pokračovat...

Je Slovensko multikultúrny štát?

Minister vnútra Slovenskej republiky na nedávnej tlačovej konferencii konanej v súvislosti so schválením aktualizácie Migračnej politiky Slovenskej republiky s výhľadom do roku 2020 vládou Slovenskej republiky vyhlásil (podobne ako nedávno Angela Merkelová), že projekt multikulturalizmu, postavený na báze uznania osobitostí kultúrnej identity jednotlivcov a skupín zlyhal.

Podľa môjho názoru túto tézu nemožno brať ako hotový fakt (a ani tvrdiť, že multikulturalizmus zlyhal len na základe toho, že viaceré štáty západnej Európy majú problémy s integráciou moslimov do svojej spoločnosti). Skôr naopak sa dá konštatovať, že multikulturalizmus je každodennou skutočnosťou vo viac alebo menej „úspešnej“ verzii (rozumej tak z hľadiska garantovaných práv pre kultúrne menšiny ako aj ich praktickej realizácie) v každom štáte Európskej únie. V rámci všetkých krajín tohto civilizačného okruhu existujú migračné pohyby a tí, čo prichádzajú, boli socializovaní podľa viac či menej odlišných kultúrnych vzorcov. Záleží potom už len na tom, ako má tá-ktorá krajina nastavenú migračnú politiku a ako sa stavia ku kultúrnym rozdielom.

Slovensko nie je v tomto smere žiadnou výnimkou, máme tu menej liberálny model multikulturalizmu, kde popri majoritnej spoločnosti existuje slovami ministra vnútra Daniela Lipšica (z uvedeného komuniké) „dosť segregovaných osád“ (čím mal na mysli zrejme rómske osady). Avšak to, že sa nedarí riešiť problémy, ktoré s rómskou menšinou súvisia, nemá žiadne implikácie pre hľadisko jestvovania multikultúrnej spoločnosti:

Údaje zo Štatistického úradu Slovenskej republiky hovoria, že ku koncu roka 2009 bolo na území Slovenskej republiky celkom 62 882 cudzincov so zákonným (registrovaným) pobytom, z toho bolo 38 717 občanov krajín EÚ 27 (61,6 %). Dlhodobo najvyšší počet cudzincov z krajín EÚ tvoria migranti zo susedných štátov – z Českej republiky (8 346), z Poľska (5 369), Maďarska (4 602), Nemecka (4 038) a Rakúska (2 064). Od vstupu Rumunska do Európskej únie sa zvýšil aj počet týchto občanov s obvyklým pobytom na území SR na 5 424 osôb. Občania tretích krajín sa podieľali na celkovom počte cudzincov 38,4 %, čo bolo 24 165 osôb. Najvyšší počet občanov tretích krajín pochádzal z Ukrajiny (5 907), Srbska (3 335), Vietnamu (2 344), Ruskej federácie (2 042), Číny (1 718), Kórejskej republiky (1 689), Spojených štátov (1 007), Macedónska (421), Chorvátska (412) a Nórska (356). Z hľadiska demografických štruktúr cudzincov s obvyklým pobytom na území SR podľa pohlavia prevládali muži, tvorili 64,4 %. Z hľadiska veku najvyšší počet cudzincov bol vo vekovej kategórii 35 - 64 ročných, z čoho možno predpokladať, že ide hlavne o pracovnú migráciu.

Okrem toho nesmieme zabúdať, že národnostné zloženie obyvateľstva Slovenskej republiky ani zďaleka nevypovedá o homogénnom celku: Na území Slovenskej republiky bolo k 31. decembru 2007 celkom 5 400 998 obyvateľov z toho 4 613 875 slovenskej národnosti (85,43% celkového podielu obyvateľstva), 513 650 maďarskej národnosti (9,51%), 101 960 rómskej národnosti (1,89%), 47 327 českej národnosti (0,88%), 24 014 rusínskej (0.44%) a 11 586 ukrajinskej národnosti (0.21%). Ostatné národnostné menšiny tvoria (1,63%).

Vyhlásenie o zlyhaní projektu multikulturalizmu tak pokladám v našich podmienkach skôr za vyjadrenie osobného postoja, ako reálnu reflexiu toho, čo je. Ak hovoríme o zlyhaní, vidím tu priestor na hľadanie riešení rómskeho problému, či obojstranné zlepšovanie slovensko-maďarských vzťahov (čo je v súčasnosti najmä z dôvodov na maďarskej strane pomerne ošemetná záležitosť).

Pokračovat...

Kodifikačné snahy a vznik nemeckého občianskeho zákonníka

Začiatok 19. storočia bol v právnom vývoji obdobím veľkých kodifikácií postavených na prirodzenoprávnych základoch s hegemóniu rozumu ako osvietenského výdobytku. Myšlienkový pohyb osvietenstva významne ovplyvnil politický i právny vývoj predovšetkým vo Francúzsku, teda v štáte, ktorý bol jeho kolískou. Osvietenské myšlienkové pochody však zasiahli aj nemecky hovoriace oblasti. A hoci sa často stretli s tvrdou reakciou, priniesli aj svoje plody: spomeňme či už nemeckú klasickú filozofiu a z nej najmä I. Kanta (1724 – 1804) a G. W. F. Hegla (1770 – 1831), alebo na poli právneho myslenia iusnaturalistov K. A. von Martiniho (1726 – 1800) a jeho žiaka F. von Zeillera (1751 – 1828), tvorcu rakúskeho občianskeho zákonníka ABGB.

Čo sa týka politickej situácie, Európa bola v tomto čase zasiahnutá vojnovým ťažením francúzskeho cisára Napoleona. Jeho výboje rozvrátili aj Svätú ríšu rímsku národa nemeckého, ktorá prestala existovať 6. augusta 1806. Táto skutočnosť ešte posilnila už beztak dosť veľkú roztrieštenosť súkromného práva na nemeckých územiach: platilo tu ius commune (Gemeines Recht), ktoré vzniklo na báze stredovekého rímskeho a kanonického práva; rímske právo bolo čiastočne preformované tzv. partikulárnymi právami (napríklad Württembergisches Landrecht z roku 1555, Codex Maximilianeus Bavaricus Civilis z roku 1756); pruské štáty sa zase riadili Všeobecným zemským právom z roku 1794 (Allgemeines Landrecht für die preußischen Staaten); v Rýnskej provincii a Bádensku ešte stále platil Code civil. Bližšie to dokumentuje uvedený obrázok.

Nemeckí právnici intenzívne rozmýšľali, ako vyriešiť uvedenú situáciu a ďalšie smerovanie nemeckého práva. V časoch francúzskej nadvlády dokázali mnohí z nich oceniť kvality francúzskeho zákonníka. Iste v tom mohol byť i kus politického oportunizmu, ale značná časť literatúry, ktorá v tej dobe k novému zákonníku vznikla, nebola takto motivovaná. Po Napoleonovom páde sa však zdvihla v Nemecku vlna národného sebavedomia a kódex začal niektorým prekážať už len preto, že bol francúzsky.

Ako prvý verejne vystúpil k tejto téme August Wilhelm Rehberg (1757 – 1836) so spisom „Ueber den Code Napolen und dessen Einführung in Deutschland“. V ňom zastáva názor, že je potrebné vrátiť sa do obdobia pred Napoleonovou hegemóniou, nemožno to však robiť bezhlavo.

Prakticky hneď po publikácii napadol tieto tvrdenia v rozsiahlej kritickej recenzii heidelbergský profesor Anton Friedrich Justus Thibaut (1772 – 1840). Aby nezapadli jeho myšlienky prachom, vydal Thibaut o niečo neskôr pamflet „Ueber die Nothwendigkeit eines allgemeinen bürgerlichen Rechts für Deutschland“, v ktorom už len širšie rozvádza myšlienky obsiahnuté v uvedenej recenzii a vyzýva na prijatie jednotného občianskeho zákonníka.

Na túto Thibautovu prácu zareagoval Friedrich Carl von Savigny (1779 – 1862) a bol to moment, ktorý sa ukázal pre ďalší vývoj kodifikačných snáh ako určujúci. Vzťah Savignyho a Thibauta sa zhruba do roku 1807 pohyboval v rovine vzájomného vedeckého rešpektu oboch týchto popredných právnych romanistov. Posielali si vydané diela, Thibaut dokonca v roku 1803 po vydaní Savignyho „Das Recht des Besitzes“ (Právo držby) napísal na túto knihu nadšenú recenziu. Situácia sa zmenila, keď sa Savigny uchádzal o riadnu profesúru na univerzite v Heidelbergu, kde v tom čase pôsobil aj Thibaut. Nevedno presne z akého dôvodu, bol však odmietnutý. Ako sa zdá na základe Savignyho korešpondencie, pravdepodobne si nemyslel, že sa o to nejako zaslúžil práve Thibaut. Vďaka svojim kvalitám sa však stal pre Savignyho zrejme zosobnením tejto nepríjemnej záležitosti a Savigny mu plánoval dokázať, že on je ten významnejší a lepší právny vedec. Zrejme aj preto sa po prečítaní Thibautovej knihy vyjadril: „Thibaut napísal hanlivý spis, návrh na všeobecný zákonník, okrem iného ho prevalcujem, za dva alebo tri týždne bude moja knižka vytlačená.“

Uverejnením knihy „Vom Beruf unsrer Zeit für Gesetzgebung und Rechtswissenschaft“ (O povolanosti našej doby k zákonodarstvu a právnej vede) ešte v tom istom roku položil Savigny základ sporu o kodifikáciu. Základným východiskom knihy je odmietnutie povolanosti svojej doby ku kodifikácii. Správnosť tohto postulátu potvrdzuje Savigny historickoprávnou analýzou dvoch momentov, ktoré boli rozhodujúce pri skúmaní potrebnosti vlastnej národnej kodifikácie.

Prvý omyl podľa neho spočíva v tom, že osvietenci očakávali „... nové zákonníky, ktoré by úplnosťou právnej úpravy umožnili mechanickú istotu, v ktorej je sudca, zbavený vlastného úsudku, obmedzený len na automatickú aplikáciu: zároveň by však obsahovali všetky historické osobitosti a mali v čistej abstrakcii pre všetky národy a všetky doby rovnakú použiteľnosť...“

Ďalším je, že vraj podľa rozhodujúcej väčšiny nemeckých právnikov „... pozostáva všetko právo za normálnych okolností zo zákonov, tzn. výslovných predpisov najvyššej štátnej moci. Právna veda má za svoj predmet len obsah zákonov. Samotná legislatíva má následne, rovnako ako právna veda, úplne náhodný, meniaci sa obsah, a je viac ako pravdepodobné, že právo zajtrajška sa vôbec nebude podobať tomu dnešnému. Komplexný zákonník je následne najvyššou potrebou, a len v prípade medzier tohto si možno pomôcť obyčajovým právom ako nestálym doplnkom.“

Následne sa Savigny snaží ukázať chybnosť oboch uvedených predpokladov: Dôvod na kodifikáciu je minimálny, keďže možno ponúknuť niečo lepšie ako zákonník – a to právnu vedu zrodenú z rímskeho práva. Rímske právo so svojimi údajne jasnými pojmami a systematikou je pre neho ideálnou pomocou na zlepšenie pomerov v občianskom práve. Všetky eventuálne nedostatky pochádzajú vlastne len z toho, že sa s týmto právom zachádzalo nedostatočne, úplne nevedecky. Teraz však on otvoril svojej dobe oči a ukázal jej krásu právnej vedy. Jurisprudencia bola pre neho objektívnym prameňom práva, niečím dopredu daným, čomu možno veriť, presahujúc pritom ľudský rozum. Úlohou právnikov bolo rozpoznať využitím prísne logickej metódy objektívne právne pojmy existujúce ako pravdivé a nemenné.

Spis uzatvára slovami: „V účele sme jednotní [s prívržencami prijatia zákonníka]: chceme základ istého práva, istého proti zásahu svojvôle a nespravodlivého zmýšľania; toho istého národného spoločenstva a koncentrácie jeho vedeckých snáh na ten istý predmet. Pre tento účel oni požadujú zákonník, ktorý by ale priniesol želanú jednotu len polovici Nemecka, druhá polovica by sa oddelila ostrejšie ako kedykoľvek predtým. Ako správny prostriedok vidím organicky sa rozvíjajúcu právnu vedu, ktorá by mohla byť spoločná pre celý národ.
Aj v hodnotení súčasného stavu sa zhodneme, lebo ho spoločne považujeme za chybný. Oni však vidia dôvod tohto neduhu v prameňoch práva a veria, že [v tejto situácii] pomôže zákonník: ja ho vidím oveľa viac v nás a verím, že práve preto nie sme povolaní na prijatie zákonníka.“

Keďže politický vývoj po porážke Napoleona smeroval k reštaurácii starých pomerov, bolo nereálne, aby sa v Nemecku začal proces kodifikácie. Pri tom by totiž bolo nutné sa kriticky vyrovnať s Code civil, čo za črtajúcej sa konštelácie neprichádzalo do úvahy. Tak sa stala Savignyho predstava zhodou historických a spoločenských okolností prijateľnou a otvorila mu cestu akceptácie i v najvyšších spoločenských a politických kruhoch. V roku 1817 bol menovaný za člena pruskej Štátnej rady a stal sa tým súčasne i členom ministerstva spravodlivosti. Údajne sa v tejto funkcii vyznamenal najmä tým, že sa zaslúžil o zvýšenie kvality jazyka schvaľovaných predpisov. V roku 1842 si ho pruský kráľ Friedrich Wilhelm IV. vybral za ministra pre revíziu zákonodarstva. Očakávania, že tento krok prinesie pre zákonodarstvo pozitívne zmeny, však zostali nakoniec nenaplnené. Savigny počas šiestich rokov ministrovania v intenciách svojho učenia tvrdošijne blokoval plánovanú revíziu Všeobecného zemského práva pruských štátov.

Kodifikácia súkromného práva neprichádzala veľmi do úvahy ani neskôr, nepriala jej faktická rozdrobenosť Nemeckého zväzu. Prípravné práce sa tak mohli začať až po zjednotení Nemecka. Založením Nemeckej ríše v roku 1871 získal Ríšsky snem zákonodarnú kompetenciu pre súkromné právo, najskôr však len pre obchodné, zmenkové a záväzkové právo. Predtým, ako sa mohlo pristúpiť k príprave spoločného občianskeho práva, bola potrebná zmena ústavy. Tá sa uskutočnila dňa 20. decembra 1873 na základe vydania zákona známeho podľa jeho navrhovateľov ako lex Miquel-Lasker.

28. februára 1874 bola zvolaná predprípravná komisia, ktorú tvorili piati uznávaní právnici: Levin Goldschmidt, Franz von Kübel, Ludwig Ritter von Neumayr, Hermann Schelling (nahradil chorého prezidenta bavorského vrchného odvolacieho súdu Meyera) a Anton von Weber. Táto komisia podala svoju správu už 15. apríla 1874. Táto správa má pre pochopenie BGB mimoriadny význam. Predprípravná komisia formulovala svoju úlohu ako prípravu na „zjednotenie práva“. To sa mohlo uskutočniť prijatím niektorej z dostupných predlôh. V diskusii však členovia komisie pokladali za použiteľný jedine Code civil a aj ten bol nakoniec z viacerých dôvodov zamietnutý. Základným odporučením tak zostalo vychádzať z nemeckého ius commune.

Rozhodnutím Spolkovej rady zo dňa 22. júna 1874 bola konštituovaná tzv. 1. Komisia, ktorej úlohou bolo vypracovať návrh občianskeho zákonníka Nemeckej ríše (s vyňatím obchodného práva z úpravy). Komisia pozostávala zo šiestich sudcov (Gustav Derscheid, Reinhold Johow, Franz von Kübel, Heinrich Pape, Gottlieb Planck, Anton von Weber), troch ministerských úradníkov (Albert Gebhard, Karl Kurlbaum, Gottfried Ritter von Schmitt) a dvoch profesorov (Paul von Roth, Bernhard Windscheid). Takýmto zložením sa sledovalo jednak zastúpenie jednotlivých partikulárnych právnych režimov (spoločné, pruské, francúzske, bádenské a saské právo), ako aj participácia z obce praktikov a akademikov.

Komisia sa po prvýkrát stretla 17. septembra 1874. Jej členovia, vychádzajúc pritom zo záverov Predprípravnej komisie, zamýšľali upraviť občianske právo nanovo a to v rámci jeho rozdelenia do piatich častí. Všeobecnú časť dostal na starosti ako zodpovedný redaktor Albert Gebhard, záväzkové právo Franz von Kübel (ktorý však predčasne zomrel), vecné právo Reinhold Johow, rodinné právo Gottlieb Planck a Gottfried Ritter von Schmitt.

V prvej fáze fungovania Komisie tvorilo gro jej činnosti zbieranie a skúmanie platného práva jednotlivými redaktormi. Od októbra 1881 sa zaoberala dodanými materiálmi zostavenými do podoby návrhov právnej úpravy. Po ich prepracovaní uskutočnila Komisia spoločne celkovú revíziu návrhu občianskeho zákonníka a koncom roka 1887 ho predložila ríšskemu kancelárovi. K návrhu boli pripojené odôvodnenia jednotlivých redaktorov, ktoré však neboli schválené Komisiou ako takou (a teda netvorili dôvodovú správu). Návrh občianskeho zákonníka následne prerokoval Právny výbor Spolkovej rady a rozhodol o jeho zverejnení aj so spomenutými odôvodneniami. Tým bola v januári 1888 práca 1. Komisie ukončená.

Po uverejnení sa text prvého návrhu občianskeho zákonníka stal predmetom verejnej diskusie. Väčšina kritikov ho považovala za vhodný základ pre ďalšiu prácu, v rámci ktorej by však bolo potrebné vykonať jeho čiastkové úpravy. Zásadne odmietavý postoj k návrhu vyjadrili predovšetkým Otto Gierke, Otto Bähr, Anton Menger a Gustav Pfizer. Ich dôvody sa však navzájom líšili. Otto Bähr bol celkovo proti kodifikácii súkromného práva. Anton Menger kritizoval návrh na základe toho, že v rámci manželského majetkového práva a dokonca ani v rámci zmluvného práva nebral ohľad na záujmy nemajetných. Požadoval hlavne reguláciu pracovných zmlúv prostredníctvom kogentných predpisov na ochranu osobnosti a zdravia pracujúcich. Zrejme najvýraznejšou postavou medzi kritikmi bol Otto Gierke, ktorý ako priamy žiak Georga Beselera (a tým aj ideový žiak Savignyho) reflektoval potrebu „nemeckého práva“. Táto skutočnosť vystúpila do popredia aj pri jeho hodnotení návrhu občianskeho zákonníka, ktorý pokladal za nedostatočne „nemecký“, „národný“ a „tvorivý“, vychádzajúci príliš z rímskeho práva (či ius commune) a opomínajúci nemeckého právnického ducha. Gierkeho reakcia mala samozrejme aj konkrétnejšie kontúry, hlbšie však do zákutí jeho takmer 600-stranového pamfletu na tomto mieste nezablúdime. V súvislosti s genézou návrhu nemeckého občianskeho zákonníka je ešte potrebné spomenúť Gierkeho známy výrok, že nemecké súkromné právo by bolo potrebné pokropiť kvapkou socialistického oleja. Týmto narážal na nedostatočnú sociálnosť eventuálne nastávajúcej kodifikácie.

4. decembra 1890 bola (na Miquelovo naliehanie) zriadená 2. Komisia pozostávajúca z 11-tich stálych (štátny sekretár von Oehlschläger – neskôr nahradený Robertom Bossem –, profesori Gebhard a von Mandry, tajný radcovia Planck, Rüger, Küntzel a Eichholz, vrchný vládny radca Jacubezky, ministerský radca Dittmar, advokát Wolffson, a riaditeľ úradu Ríšskej justície Hanauer) a 13 nestálych členov (radcovia von Cuny, Spahn a Hoffmann, právny zástupca a notár Wilke, vlastník zámku von Gagern, profesori Conrad a Sohm, riaditeľ lesníckej akadémie Danckelmann, banský radca Leuschner, prezident berlínskej diskontnej spoločnosti a generálny konzul Russel, krajský radca a vlastník zámku von Manteuffel-Crossen, držiteľ rytierskych výsad von Helldorff, vlastník pivovaru Goldschmidt). Členom Komisie sa mal stať aj Otto Gierke, bol však odmietnutý bavorským ministrom Leonradom práve z dôvodu svojich negatívnych postojov k návrhu zákonníka.

Komisia si rozdelila prácu podľa jednotlivých častí návrhu. Za hlavného redaktora bol určený tajný justičný radca Gottlieb Planck, veľký vplyv na prácu Komisie mal aj predseda senátu bavorského vrchného krajinského súdu Karl Ritter von Jacubezky. Revízia návrhu neprebiehala na základe určeného postupu a neboli vytýčené ani nejaké principiálne usmernenia. To umožnilo členom Komisie zaoberať sa hlavne jeho textom rozčleneným do jednotlivých paragrafov.

Výstupy z práce komisie boli od apríla 1892 každý týždeň publikované v úradných novinách Nemeckej ríše „Deutscher Reichsanzeiger“. Predbežne pripravené časti návrhu boli vždy vytlačené a dané k dispozícii verejnosti, aby mala možnosť sa s nimi čo najskôr oboznámiť a poskytnúť prípadné kritické podnety.

Fungovanie 2. Komisie bolo ukončené v júni 1895 a následne boli vydané protokoly, ktoré vecne zdokumentovali priebeh kodifikačných prác. Koncom októbra 1895 bol druhý návrh občianskeho zákonníka predložený na prerokovanie Spolkovej rade. Hoci boli jeho základná koncepcia a jazyk identické s prvým návrhom, v detailoch sa pomerne výrazne od svojho predchodcu líšil. Akú veľkú úlohu pritom zohrala verejná diskusia a kritika prvého návrhu, je otázne. Na Gierkeho požiadavku o pokropenie nemeckého súkromného práva trochou socialistického oleja sa však zrejme veľmi neprihliadlo.

Prerokovanie návrhu v Spolkovej rade prebehlo pomerne hladko a 17. januára 1896 bol predložený Ríšskemu snemu (ako tzv. tretí návrh). Začiatkom februára sa Ríšsky snem v prvom čítaní rozhodol postupovať v tomto prípade mierne odlišným spôsobom: Bola zriadená osobitná komisia, ktorá nemala mandát robiť zmeny a mohla len jednotlivé časti návrhu prijať alebo odmietnuť na základe hlasovania väčšiny. Komisia pozostávala z 21 členov, väčšinou politikov vyššieho alebo nižšieho rangu (Bachem, von Bennigsen, von Bernstorff, von Buchka, von Cuny, Enneccerus, Förster, Frohme, Gröber, von Gültlingen, Himburg, Kauffmann, Lerno, Lieber, Munckel, von Normann, Oscar, Schaedler, Schröder, Spahn, Stadthagen, von Wolszlegier). Diskusia prebiehala o politicky a spoločensky relevantných otázkach, predovšetkým o ustanovení spolkového práva, o povinnom civilnom sobáši a o ochrane slabších a priniesla v konečnom dôsledku aj niektoré vylepšenia.

Konečné hlasovanie o návrhu zákona prebehlo v Ríšskom sneme 1. júla 1896. Za sa vyslovilo 222 poslancov, proti 48, a hlasovania sa zdržalo 18. 14. júla 1896 odsúhlasila text zákona Spolková rada, následne ho podpísal aj cisár Wilhelm II. Nemecký občiansky zákonník bol publikovaný v oficiálnej zbierke 24. augusta 1896 a účinnosť nadobudol od 1. januára 1900. Pokračovat...

Medzinárodná trestná spravodlivosť v Tokiu - súd víťazov?

Po skončení druhej svetovej vojny sa Spojenci rozhodli potrestať vojnových zločincov, ktorí túto najväčšiu katastrofu ľudských dejín v 20. storočí spôsobili. Prvými na rane sa stali hlavní nemeckí predstavitelia (v rámci norimberského procesu) a čoskoro na to aj Japonci (v rámci tokijského procesu). V tomto poste sa pokúsim priblížiť základné momenty procesu s japonskými vojnovými zločincami.


Príprava a priebeh Tokijského procesu

Hlavní podozriví boli zatknutí po kapitulácii Japonska 11. septembra 1945 na príkaz vrchného veliteľa amerických vojnových síl generála Douglasa A. MacArthura. Do 6. decembra 1945 bolo do väzby vzatých celkovo 100 osôb na čele s bývalým japonským ministerským predsedom generálom Hidekim Tódžóm. Išlo tu o tzv. „vojnových zločincov triedy A“, ktorí sa mali zodpovedať za trestné činy proti mieru. Prvý proces proti prominentným zločincom triedy A mali podľa pôvodného plánu nasledovať dva až tri procesy s ostatnými zločincami triedy A.

Po mesiacoch príprav bolo hlavné pojednávanie zahájené 3. mája 1946 a trvalo až do 16. apríla 1948. V jeho priebehu (počas 416 dní pojednávania) bolo vypočutých 419 svedkov, prečítaných 779 prísažných vyhlásení a ako dôkaz akceptovaných 4336 dokumentov. Po skončení pojednávania trvalo tribunálu ďalších skoro sedem mesiacov, kým vyniesol rozsudok.

Miesto konania procesu bolo zvolené symbolicky podobne ako pri norimberskom procese s hlavnými vojnovými zločincami. Stalo sa ním Auditorium Maximum bývalej cisárskej dôstojníckej akadémie v tokijskom obvode Ičigaja, ktoré pred koncom vojny slúžilo ako provizórne veliteľstvo japonského ministerstva vojny a generálneho štábu.

Pojednávanie sa začalo slovami austrálskeho predsedajúceho Tribunálu Williama F. Webba: „[...] There has been no more important criminal trial in all history.“ Po neúspešnom pokuse obhajoby o vylúčenie predsedajúceho súdu z dôvodu predpojatosti nasledovala otázka, či sa obžalovaní cítia byť vinní. Postupne sa všetci sa deklarovali za nevinných. Na začiatku nasledujúceho dňa predložila obhajoba návrh, aby bola príslušnosť Tribunálu odmietnutá pre všetky skutkové podstaty obsiahnuté v Charte IMTFE okrem konvenčných vojnových zločinov. To vyvolalo právnickú prestrelku o legitimite a funkcii tribunálu, ktorú predsedajúci sudca po niekoľkých dňoch ukončil.

Druhá fáza procesu, v ktorej mali byť predložené dôkazy obžaloby, sa začala trojhodinovou otváracou rečou hlavného žalobcu Američana Josepha Keenana 4. júna 1946. Keenan v nej predniesol trestnoprávne a etické návrhy proti žalovaným, ktorí podľa jeho interpretácie „vypovedali vojnu civilizácii“. Tým mala byť daná osobitná úloha Tribunálu v mene civilizácie chrániť svet pred deštrukciou. Následne obžaloba predložila dôkazy o svojich tvrdeniach: bolo vypočutých 102 svedkov a pripustených 2282 písomných dokumentov.

Tretia fáza procesu sa začala 27. januára 1947 úvodným prejavom zástupcu obhajoby Ičira Kijoseho a trvala jedenásť a pol mesiaca.

V záverečnej fáze trvajúcej od 12. januára do 30. januára 1948 boli pripustené ešte protidôkazy obžaloby, potom nasledovala odpoveď obhajoby. Následne boli zhrnuté dôkazy a zástupcovia strán vystúpili so svojimi záverečnými rečami. V posledný deň ešte zaujala obžaloba stanovisko k záverečnej reči obhajoby a pojednávanie bolo odročené. Obžalovaní nemali na rozdiel Norimberského procesu s hlavnými vojnovými zločincami právo na posledné slovo.


Rozsudok

Vyhlásenie rozsudku sa začalo 4. novembra 1948. Predsedajúci sudca Austrálčan sir William Webb potreboval na prečítanie 1445 strán dlhého textu rozsudku deväť dní. Rozhodnutie nebolo jednohlasné, z celkového počtu jedenásť sudcov hlasovalo za rozsudok iba šesť. Päť disenzov nebolo pri vyhlasovaní rozsudku napriek protestom obhajoby prečítaných (ich rozsah bol spolu väčší ako samotný rozsudok).

Z celkového počtu 28 obžalovaných ako hlavných vojnových zločincov triedy A bol jeden trestne nepostihnuteľný kvôli duševnej poruche, dvaja ďalší zomreli pred vyhlásením rozsudku. Zostávajúci 25 obžalovaní boli pomerom hlasov 8:3 uznaní za vinných (tromi nesúhlasiacimi sudcami boli Henri Bernard z Francúzska, Radhabinod Pál z Indie a Bert Röling z Holandska). Okrem dvoch obžalovaných (Macuiho, vrchného veliteľa japonskej armády v strednej Číne v rokoch 1937 – 1938, a Šigemicuho, ministra zahraničia v rokoch 1943 – 1945) bola v ostatným prípadoch konštatovaná vina zo „sprisahania za účelom vedenia útočnej vojny“. Uvedení dvaja obžalovaní však boli tiež uznaní za vinných, Macui za vojnové zločiny a Šigemicu v ďalších šiestich bodoch týkajúcich sa útočnej vojny a vojnových zločinov. V piatich prípadoch bola konštatovaná vina zo zločinov proti ľudskosti spolu s ostatnými zločinmi, predovšetkým „všeobecného sprisahania“.

Je zaujímavé porovnať rozsudky navrhnuté väčšinou s rozsudkami, ktoré navrhli ostatní sudcovia. Sudca Pál zastával názor, že všetci obžalovaní sú nevinní vo všetkých bodoch obžaloby. Sudca Bernard dospel k presvedčeniu, že „verdikt vynesený Tribunálom po právne chybnom konaní nemôže byť platný“, takže i keď tvrdil, že niektorí obžalovaní boli vinní spáchaním tých „najodpornejších činov“, nemožno sa odvážiť formulovať rozhodnutie, ktorého presnosť by bola predmetom pochybností a rozsudky, ktorých spravodlivosť by bola veľmi sporná. Sudca Röling súhlasil so šiestimi zo siedmich rozsudkov smrti; pri obžalovanom Hirotovi dospel k názoru, že mu nebola dokázaná vina v žiadnom bode obžaloby. Okrem toho, podľa Rölingovho názoru, mali byť traja obžalovaní (vojaci Óka, Sató a Šimada) odsúdení na smrť, a nie na doživotie, lebo sa previnili spáchaním konvenčných vojnových zločinov. Röling tiež konštatoval, že štyria ďalší obžalovaní (jeden vojak – Hata, a traja politici – Kidó, Šigemicu a Togó), odsúdení Tribunálom na doživotie alebo na kratšie tresty, mali byť zbavení viny.

Siedmi odsúdení (dvaja na trest smrti a piati na trest odňatia slobody) podali 29. novembra 1948 proti rozsudku návrh na vydanie príkazu „habeas corpus“ (writ of habeas corpus) na Najvyšší súd USA. Kým Charta Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu obsahovala v článku 26 ustanovenie o konečnosti a nenapadnuteľnosti rozsudku, v Charte IMTFE takéto výslovné ustanovenie chýba. Návrh bol zdôvodnený protiprávnosťou ustanovenia Medzinárodného vojenského tribunálu pre ďaleký východ a nedostatkom jeho jurisdikcie v spojení s vyslovením viny a odsúdením k trestu smrti alebo trestu odňatia slobody. Vychádzalo sa pritom z domnienky, že Medzinárodný vojenský tribunál pre ďaleký východ je v prevažnej miere americkým súdom. Najvyšší súd USA sa tesnou väčšinou uzniesol prijať sťažnosť na ďalšie preskúmanie svojej príslušnosti. Po prejednaní veci však 20. decembra 1948 rozhodol, že nie je príslušný na revíziu rozsudku Medzinárodného vojenského tribunálu pre ďaleký východ na základe návrhu na vydanie writ of habeas corpus s odôvodnením, že Tribunál je medzinárodným orgánom zúčastnených spojeneckých štátov a teda nie je americkým súdom. Najvyšší súd USA môže na základe návrhu na vydanie writ of habeas corpus preskúmavať iba rozsudky amerických súdov.

Krátko na to, 23. decembra 1948, boli vykonané tresty smrti obesením. Ostatní odsúdenci boli zase uväznení pod dozorom americkej okupačnej armády v tokijskom väzení Sugamo.

Po znovuzískaní samostatnosti štátu v intenciách mierovej zmluvy zo San Francisca (1952) prešla príslušnosť na výkon trestu uväznených vojnových zločincov do japonských rúk. Japonská vláda sa zasadila o skoré prepustenie odsúdených zločincov, a to nielen triedy A, ale aj B a C. Do roku 1958 boli všetci odsúdení z dôvodu milosti, amnestie, agraciácie alebo abolície, zo zdravotných dôvodov alebo „na čestné slovo“, z väzenia prepustení.


Kritika procesu

Kritika Medzinárodného trestného tribunálu pre Ďaleký Východ bola z veľkej časti zhodná s námietkami, ktoré sa objavili v prípade nemeckých hlavných vojnových zločincov súdených v Norimbergu. Jedným z hlavných argumentov proti procesu bola retroaktivita právnej úpravy, podľa ktorej Tribunál obžalovaných súdil. To malo za následok, že niektorí kritici hovorili o „spravodlivosti víťazov“.

Túto výčitku je potrebné analyzovať s uvedomením si hlbších súvislostí, na ktoré upozornil Bert Röling (a ktoré môžu výstupné hodnotenie situácie celkovo obrátiť). Spätná účinnosť sa vzťahuje na princíp slobody a princíp spravodlivosti, ktoré nám vo vzájomnom prepojení kryštalizujú situáciu. Röling hovorí, že ak potrestáme niekoho za niečo, čo spáchal v dobe, keď tento skutok nebol považovaný za zločin, dopustíme sa bezprávia, keďže dotyčný konal v presvedčení – a k tomuto presvedčeniu bol oprávnený – že smel urobiť to, čo vykonal. Ak však právo opomenulo zakázať určitý čin, lebo zákonodarca urobil chybu, alebo si nedokázal predstaviť udalosti, ktoré neskôr nastali, situácia je značne odlišná. Ak pritom bolo porušené pravidlo spravodlivosti, nebolo nespravodlivé takýto čin potrestať. Jediné, čím by sa v takomto prípade mohol páchateľ brániť, je obhajoba odvolávajúca sa na to, že retroaktívna právna úprava porušuje zásady politickej slobody.

Obdobná situácia vznikla aj pri „nových zločinoch“ uvedených v Charte Medzinárodného vojenského tribunálu a Charte IMTFE. Keď Nemci začali útočnú vojnu, bolo zrejmé, že porušili Briand-Kellogov pakt z roku 1928, ktorý postavil vojnu ako nástroj štátnej politiky mimo zákon. Túto prekážku sa pokúsili obísť tvrdením, že sú obkľúčení a že vedú obrannú vojnu. Dobre však vedeli, že ich vojna je nezákonná a že táto nezákonnosť spôsobuje obete na životoch miliónov ľudí. Ich tvrdenie, že by nebolo spravodlivé, aby pykali za svoje hriechy, bolo smiešne.

Ďalší argument znel takto: Nemáte právo nás stíhať a trestať, lebo medzinárodné právo v súčasnej dobe zločin agresie neuznáva. Teda bol porušený princíp slobody. Ale v roku 1945 medzinárodné právo, právo nedostatočne vyspelého svetového spoločenstva, tento pojem ešte nepoznalo. Pravidlo zakazujúce zákon ex post facto bolo prijaté až neskôr, pričom sa postupne vyvíjalo spolu s pojmom univerzálnosti ľudských práv od Všeobecnej deklarácie ľudských práv z roku 1948 až po Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach z roku 1966.

Predmetom kritiky však neboli len právnické otázky, ale napríklad aj personálne zloženie Tribunálu. Pochybnosti o odbornej kompetentnosti vymenovaných sudcov vzbudzoval fakt, že len jeden z nich – Ind Radhabinod Pál – mal skúsenosti s medzinárodným právom. Sovietsky sudca I. M. Zarajanov a jeho francúzsky kolega Henri Bernard neovládali ani jeden z dvoch dohodnutých rokovacích jazykov, angličtinu alebo japončinu a boli tak odkázaní na tlmočníka. Filipínsky sudca Delfin Jaranilla zase prežil neslávne známy Batánsky pochod smrti, pri ktorom zahynulo 10 tisíc ľudí. No a aby toho nebolo dosť, predseda tribunálu Webb bol autorom správy o japonských vojnových zločinoch na Novej Guinei napísanej na objednávku svojej vlády pre austrálske vojenské súdy. Práve táto správa zakladala podľa obhajoby dôvodnosť Webbovej predpojatosti v procese. Súd však návrh na Webbovo vylúčenie zamietol s poukazom na skutočnosť, že v zmysle štatútu môžu byť sudcovia menovaní len vrchným veliteľom spojeneckých vojnových síl a samotný súd nemá kompetenciu na vylúčenie jednotlivého sudcu.


Záver

Proces s japonskými hlavnými vojnovými zločincami bol potrebný, jeho korektnosť je však pochybná, a to najmä s ohľadom na otázku, či nešlo o "spravodlivosť víťazov". Mnohé otázniky totiž tomu nasvedčujú... Pokračovat...